Predovšetkým chce vojnu ten, kto ju považuje za prostriedok na dosiahnutie svojich politických cieľov. A to nie hocijaký, ale mimoriadne silný prostriedok – ak nie najsilnejší vôbec. Alebo najúčinnejší. A hoci nie najlegitímnejší a podľa niektorých aj najkrajnejší, dejiny sú plné politikov (alebo dobrodruhov), ktorí nemali a nemajú problém siahnuť po tomto prostriedku akoby bol celkom bežný. Veď celé ľudské dejiny sú plné vojen, takých či onakých, malých či veľkých – vrátane dvoch svetových (zatiaľ) –, tak prečo by tento prostriedok mal vypadnúť z arzenálu politikov? Načo by boli niekomu zbrane, ak by nemal aspoň časť z nich použiť? Iba na odstrašenie? To celkom nefunguje.
Do kategórie politikov, ktorí vedome kalkulujú s vojnou ako s nástrojom riešenia problémov (a preto ju chcú), môžeme zaradiť aj tých, ktorí nevedia politické problémy riešiť inak ako násilím, zabíjaním, plienením, ničením. Ide o neschopných a nekompetentných politikov, neznalých podstaty a zmyslu politiky ako mierovej správy vecí verejných.
Okrem toho vojnu celkom preukázateľne chcú tí, ktorí ju financujú a zásobujú zbraňami, muníciou, výzbrojou, výstrojom alebo aj vojenským personálom, poradcami či samotnými vojakmi. O týchto všetkých dokonca môžeme povedať, že „veria vo vojnu” ako v tú hlavnú, či nebodaj jedinú cestu k mieru. Veria v porážku nepriateľa vo vojne výlučne prostredníctvom svojho víťazstva v nej. Tejto svojej viere podriaďujú všetko: politiku, stratégiu, propagandu aj ekonomiku. Pred sebou vidia iba jedinú „métu”, na prach rozdrveného a zničeného nepriateľa.
Napokon vojnu chcú tí, ktorí sa ňou „živia”, profitujú z nej ako z biznisu. Vojensko-priemyselný komplex, výrobcovia zbraní, obchodníci so zbraňami, nájomní žoldnieri a im podobní. Tým nejde ani tak o to, kto vyhrá či prehrá, ako o to, aby sa bojovalo, a to čo najviac a najčastejšie.
Všetkých, ktorí chcú z takých či onakých dôvodov vojnu, môžeme celkom legitímne označiť za vojnových „hráčov”, agentov, štváčov. Navzájom sa huckajú tým, že oni predsa nemôžu túto vojnu prehrať. Šíria okolo seba davovú vojnovú psychózu, ktorá strháva okolostojacich, paralyzuje pochybujúcich a eliminuje odporujúcich.
A kto nechce vojnu? Nie sú to na prvom mieste, žiaľ, takíto „vojnychtiví” politici. Sú to naozaj tzv. obyčajní ľudia, ktorí vedia, že vojna je najväčšie zlo, aké môžu ľudia spôsobiť sami sebe. Ľudia, ktorí vojnu zažili alebo ktorí ju nepotrebujú zažiť, aby to vedeli. Ľudia, ktorí na vojnu vždy najviac doplácali a doplácajú.
Medzi čelnými politikmi súčasného sveta je až nebezpečne veľa tých, ktorých správanie napovedá, že vojnu chcú. Podporujú ju slovom i činom, používajú vojnovú rétoriku, horlia za zvyšovanie výdavkov na zbrojenie, odmietajú, ba odsudzujú akékoľvek mierové iniciatívy. Vyrobili si svojho nepriateľa, ktorého maľujú v tých najkrutejších farbách.
Zdá sa, že sa dostávame do bodu, v ktorom sa bude rozhodovať medzi tými, čo vojnu chcú, a tými, čo ju nechcú. Aké sily a možnosti majú tí druhí?
Ilustračná snímka: www.pixabay.com
Jedna odpoveď
Ono to nie je až také zložité, rozpovedať si „prečo sú vojny“ a „kto vojnu chce“ (?). Omáčku nabok a treba ísť rovno k podstate otázky (problému). Vojnu vždy chcú tí, ktorí chcú a idú na nej zarobiť a prilepšiť si na úkor porazených. V pozadí sú (spravidla a poväčšine) ekonomické záujmy. Treba dešifrovať ekonomické záujmy, ktoré sú kedy v akej dobe v politickej hre. Profit výrobcov zbraní ? Iste, keď niekto vyrába zbrane za viac ako 900 mld. USD ročne, a distribuuje (predáva ich) do krajín NATO (s legendou technologickej „kompaktibility“) a ďalej po celom svete, tak určite. Vojna, ktorá zadĺži postihnuté krajiny, iste, to je veľká výhoda a príležitosť pre finančný business kreditorov. Trh pre viac ako 200 miliónov ľudí (Ukrajina + Rusko a ďalší) a viac, iste. Značne zlacnený prístup a okupácia surovinových zdrojov (po preválcovaní súpera), ideálne, nemôže byť lepšie a výhodnejšie. Polohová renta zo zväčšenia kontrolovaného geo-priestoru, úžasná výhoda. No a to všetko v kocke úplne stačí, aby sa organizovala vojna súčasnosti. Slová o demokracii, vlastenectve (niekoho) a podobné idealistické heslá sú len lacnou propagandou určenou pre vytváranie krásne znejúceho „alibi“, ale v skutočnosti je to len falošná ilúzia a propagandistická legenda. Najlepšie sa to bije do hláv mládeže, ale aj ďalších, ktorí nemajú (nevyvinuli si) kritické myslenie, ani historické povedomie, ani nerozumejú, že zase (ako vždy) ide o peniaze a (nové) zisky.