Ruská „špeciálna vojenská operácia” na Ukrajine je klasickým príkladom tradičného politického myslenia, ktoré spočíva v použití „hrubej” fyzickej sily (armády) pre vlastné politické ciele. V tomto prípade ide o reakciu na dlhodobú politickú stratégiu Západu, predovšetkým USA, ktorá je viditeľná a všeobecne známa a ktorú nevidí iba ten, kto ju z rôznych dôvodov (napr. zo strachu) nechce vidieť. Je to stratégia z pozície globálneho hegemóna. USA s podporou Západu zaujali túto pozíciu ako víťaz studenej vojny zrejme s ilúziou, že to tak bude na „na večné časy a nikdy inak”. Tento stav sa na 30 rokov kodifikoval ako unipolárny svet. Je takisto zrejmé, na čí úkor sa mal tento stav zakonzervovať – predovšetkým na úkor Ruska ako prirodzeného dediča sovietskeho impéria, ktoré sa v dôsledku prehratej studenej vojny zrútilo v roku 1991.
Rusko tým stratilo pozíciu jedného z veľkých hráčov na globálnej šachovnici. Malo čo robiť, aby sa vyrovnalo s vnútorným rozvratom a zachovalo si vlastnú integritu v celej jeľcinovskej dekáde 90. rokov. Spolu s tým sa rozpadlo aj Gorbačovovo dedičstvo nielen vnútri Ruska, ale aj na medzinárodnej scéne. Jeho „nové politické myslenie”, založené na koncepte univerzálnej kooperácie, sa nepresadilo. Zvíťazila tradičná logika vzťahov medzi víťazom a porazeným ako medzi silnejším a slabším. Víťaz berie všetko a porazený nemá mať nárok na nič (dokonca ani na sebaobranu). Navyše, mentalita hegemóna sa vyznačuje nenásytnosťou. Nárokuje si na každú piaď, ktorú ešte celkom neovládol, nehovoriac o tom, že až do nepríčetnosti ho môže privádzať stav, keď ten, koho porazil, ešte vôbec existuje. V takomto mentálnom stave hegemón využije každú príležitosť a nezastaví sa pred ničím, aby svoje dielo svetovlády dokonal zrejme aj za akúkoľvek cenu. Preto z globálneho hľadiska hegemón potrebuje protiváhu a unipolárny svet je nebezpečný a nestabilný.
Udalosti treba vidieť v súvislostiach. Súčasný stav sveta je dedičstvom výsledkov studenej vojny, ktorá bola modom vivendi po 2. svetovej vojne. Situácia po jej konci bola priaznivá pre zmenu politickej mapy v strednej a východnej Európe a táto zmena sa pomerne úspešne aj uskutočnila. Znamenala nenásilnú politickú integráciu tejto časti Európy do Západu, až na dve výnimky. Prvou bol rozpad Juhoslávie, sprevádzaný občianskou vojnou (1991 – 2001) a 78-dňovým „humanitárnym bombardovaním” NATO (1999), druhou je už dva roky trvajúci vojnový konflikt na Ukrajine. Len na okraj poznamenajme – hoci to každý môže vidieť –, že v oboch prípadoch boli do vojny proti sebe zatiahnuté slovanské národy (južné a východné) akoby boli najslabším článkom celej reťaze udalostí (na rozdiel od západných Slovanov). To je však téma na samostatnú analýzu. (Napr. prečo Slovania takto doplácajú na historické zmeny; prečo Slovania nechávajú vraziť medzi seba klin; prečo príslušnosť k Slovanstvu nemá integračnú silu? Atď.)
Netreba veľa inteligencie ani vzdelania, aby sme pochopili kľúčovú rolu Ukrajiny v tejto globálnej hre o svetovládu zo strany USA ako hegemóna, resp. v snahe o nový svetový poriadok zo strany Ruska. Svetové dejiny sa dnes naozaj zauzlili práve tu, na Ukrajine. Ten, komu sa napokon podarí problém Ukrajiny rozmotať mierovou cestou, bude oprávneným kandidátom na super-Nobelovu cenu mieru.
Predovšetkým, Ukrajina sama zatiaľ nedospela k pochopeniu svojej svetodejinnej úlohy. Zrejme nebolo nijako náročné dostať ju ako posledný a najslabší článok z bývalého sovietskeho bloku na cestu Západu. Dá sa pochopiť, že nie Rusko, ale európsky Západ je pre jednu jej časť obyvateľstva i politikov príťažlivý z hľadiska spôsobu života a identity. Tak to bolo už v minulosti a prirodzenú hranicu tu možno tvorí rieka Dneper. Na druhej strane má Ukrajina z hľadiska týchto „západníkov”, povedzme, čosi ako historickú smolu v tom, že odjakživa nielenže susedila s Ruskom, ale jej dejiny s ním boli nerozlučne prepletené. Rusko sotva prestane byť susedským štátom Ukrajiny (jeho ovládnutie či zničenie Západom je čistý politický blud hraničiaci so svetovou apokalypsou), a aj jeho westernizácia má svoje hranice (premena Ruska na kultúrnu kópiu USA je takisto blud, navyše nesmierne hlúpy a nelegitímny). Už zdravý rozum, nielen politická inteligencia hovorí, že správna politika je tá, ktoré dokáže udržiavať dobré vzťahy so susednými štátmi, a nie ich provokovať k útoku na seba. Tretím politicky zlým bludom preto je protiruská orientácia Ukrajiny a rovnako aj európskeho Západu.
Dnes už je známy dostatok faktov o tom, že ruská špeciálna vojenská operácia na Ukrajine bola vyprovokovaná, a to dokonca zámerne a dvojako: primárne zo strany USA, sekundárne (a v súlade s tým) zo strany Ukrajiny. Všetky naratívy o nevyprovokovanej agresii boli a sú od začiatku len primitívnou propagandou, ktorej mohol uveriť len ten, kto mal na to dôvod bez toho, aby samostatne použil vlastný kritický rozum. A keďže išlo o vyprovokovanie vojenskej sily, možno sa domnievať, že provokatér práve s tým počítal. Predsa ten, kto použije vojenskú silu proti inému štátu, nielenže poruší medzinárodné právo, ale stane sa predmetom najostrejšieho odsúdenia zo všetkých strán, politických aj občianskych, domácich aj zahraničných, a privolá na seba všetky možné sankcie, aké je ktokoľvek ochotný naň uvaliť. Je to ako prihrávka na smeč, ktorý má byť pre samotného útočníka smrtiacim úderom.
Napriek tomu Rusko tento silový vojenský krok risklo namiesto inej, inteligentnejšej odpovede. Možno v tej chvíli dočasne prehralo vojnu nervov, možno prehralo vojnu tajných služieb, možno vedome rezignovalo na inteligenciu a usúdilo, že použitie sily je v danej situácii najinteligentnejšia odpoveď. Nevedno, s akou odvetou počítalo, a v tom možno spočíval deficit jeho inteligencie.
V každom prípade odpoveďou, akej sa Rusku za použitie sily dostalo, bolo znovu len použite vojenskej sily, čo sa dalo predvídať. Nie inteligencia na strane Ukrajiny a Západu, vedúca k čo najrýchlejšej a efektívnej „pacifikácii” ruskej vojenskej sily, ale zasa len hrubá sila sa postavila proti hrubej sile. A to dokonca s takým hrubým a neinteligentným kalkulom, podľa ktorého akokoľvek veľkú silu dokáže poraziť ešte väčšia sila. Poďme teda hromadiť zbrane a kto ich nahromadí viac a s väčším ničivým účinkom, vyhrá. Toto neinteligentné myslenie sa jednoducho rovná lineárnemu kvantitativistickému mysleniu alebo akémukoľvek číselnému kalkulu. Také je však dnes nielen myslenie vojenských „kaki-mozgov”, ale aj myslenie politikov, biznismenov a mnohých obyčajných ľudí.
Je možné, že Rusko pri použití vojenskej sily na Ukrajine nepočítalo s vojenskou silou, ktorá sa proti nemu postaví. Že to nebude len obmedzená vojenská sila Ukrajiny, ale aj ďalšia obrovská vojenská sila USA a EÚ, v konečnom dôsledku sila NATO. Je však jasné, že ani v prípade nasadenia týchto síl vojnový konflikt nebude mať vojenské riešenie, pretože každý, aj priemerne inteligentný človek, si vie spočítať, že potom už nebude nijakých víťazov na tejto Zemi a porazené bude celé ľudstvo.
To, čo robí človeka človekom, je viacero odlišných znakov Homo sapiens sapiens, ale jeden z najdôležitejších (ak nie najdôležitejší vôbec) je prirodzená inteligencia. Človek ako druh v konečnom dôsledku prežil nie vďaka hrubej sile, ale vďaka svojej inteligencii. Aj použitie sily sa teda riadilo inteligenciou, keď inteligencia už nenašla iný lepší prostriedok, než je táto sila. Ale nie naopak. Sila inteligencie je a má byť nad hrubou fyzickou silou, a ak to tak nie je, tým horšie pre ľudstvo. To znamená, že inteligencia je čosi ako múdry inštinkt sebazáchovy, ktorý je v službách prežitia a života. Ľudská inteligencia však má aj svoje „vyššie poschodia” – je to inteligencia, ktorá je rozvinutá kultúrou a hodnotami, kultivovaná inteligencia. Táto inteligencia vie, že prežiť na úkor iného života a života druhých je neľudské. Kultivovaná inteligencia je pozitívna tvorivá sila. Ale inteligencia, ktorá sa dala do služieb ničenia života, je zvrátená, patologická. Ako však vidno, všetko živé môže ochorieť, znegovať samo seba, ľudskú inteligenciu nevynímajúc.
Iba pozitívna ľudská inteligencia môže pochopiť obmedzenosť a sebadeštruktívnosť vojenskej sily. Preto nás iba táto inteligencia môže doviesť k riešeniu ukrajinskej krízy, ktoré spočíva v mierových rokovaniach a v nastolení mieru. Všetko ostatné je debakel ľudskej inteligencie, ktorý otvára cestu ničivým silám.
Ilustračná snímka: www.pixabay.com
