Odosielatelia určite netušili, v čích rukách skončí a čo spôsobí. Balíček s mediálnymi stužkami a trblietkami mal očividne potešiť Tomáša Hellebrandta v duchu jedného z titulkov: „Ako sa informácie o zdravotnom stave exposlanca Hellebrandta dostali k premiérovi?“ (aktuality.sk, 9. 2. 2024) Jediného možného adresáta potvrdil Inštitút ľudských práv, ktorý „na nemocnicu podal trestné oznámenie, pretože vidí porušenie zákona na strane zdravotníckeho zariadenia a jeho personálu. Niekto vyzradil citlivú osobnú informáciu a táto sa následne stala súčasťou súboja politických strán.“ (news.refresher.sk, 10. 2. 2024)
Porušenie lekárskeho tajomstva ako súčasť straníckej prestrelky pripomenulo posivenému svedkovi boj o resocializačný dom Čistý deň v Galante. Pred kamerami a mikrofónmi sa proti sebe postavili vtedajšia poslankyňa Natália Blahová (SaS) a vtedajšia detská ombudsmanka Viera Tomanová (predtým ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny za Smer-SD – pozn. aut.). Na divácky trhák to nestačilo, tak sme sa čoskoro dozvedeli, že „minister práce Ján Richter (Smer-SD) bude pre kauzu Čistý deň a ďalšie údajné zlyhania čeliť odvolávaniu. Návrh na vyslovenie nedôvery podali opozičné strany SaS a OĽaNO-NOVA.“ (tvnoviny.sk, 31. 3. 2017) Počas nanovo začutej bojovej vravy a hrmenia nad parlamentom darček pre Tomáša Hellebrandta sa stal ne-darčekom pre špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Ako advokát dvoch klientok Čistého dňa „novinárom v utorok oznámil, že Tománek nie je zdravotne spôsobilý vykonávať funkciu riaditeľa takéhoto zariadenia. Jeho diagnózu špecifikovať odmietol a odmietol tiež prezradiť, kto mu Tománkovu zdravotnú dokumentáciu poskytol.“ (domov.sme.sk, 14. 3. 2017) Inštitút ľudských práv vtedy ešte zrejme nejestvoval.
Daniela Lipšica do klietky hanby paradoxne dostali jeho ospevovatelia. Pred spustením kriku a fňukania – tentoraz nad exposlancom PS Hellebrandtom – si opäť zabudli prelistovať pamäť a v zväzáckom nadšení pootvorili Pandorinu skrinku. Akosi im uchádza, že tá slovenská je výbušná. Tlačia sa v nej a na svoju príležitosť čakajú ďalšie a ďalšie otázky. Napríklad, akú nekalú činnosť na Mikulcovom ministerstve vnútra odhalili vyšetrovatelia čurillovci, keď ich pred pomstou zamestnávateľa musel zaštítiť štatút chráneného svedka…
Medzi nami, dokedy sa ako spoločnosť chceme motkať od náhodne vyskočenej otázky k náhodne vyskočenej otázke a vybavovať si cez ne čiastkové spory? Za potlesku toho alebo onoho spriazneného publika. Nemali by sme konečne nabrať odvahu na celistvú a hlbokú ponovembrovú sebareflexiu? Alexander Dubček sa na tú pofebruárovú odvážil.
Isteže, posivený svedok nečaká, že už túto jar začneme písať s veľkým J.
