Nátlakové skupiny, novembrová provokácia a štátny prevrat 1989

Štúdia bola publikovaná v zborníku
Filozofickej fakulty UKF v Nitre
Dubnička, I. (ed.): Nátlakové skupiny,
subkultúry a kontrakultúry“. Nitra:
FF UKF, 2012, 136 strán. Zborník obsahuje
príspevky z medzinárodnej vedeckej konferencie,
ktorá sa konala 23. apríla 2012 na FF UKF
v Nitre. V poradí štvrtá konferencia nadväzuje
na predošlé tri konferencie, ktoré Katedra
politológie a európskych štúdií organizuje
v jarnom období. Príspevky oscilujú
na rozhraní politológie a antropológie.

1.
Dva roky po nástupe M. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietského zväzu (KSSZ), sa v Československu začalo aktivizovať nátlakové hnutie zastrešované Chartou 77. Od roku 1988 sa prejavovalo organizovaním protestných zhromaždení k výročiam historických udalostí: k vzniku Československa, invázii vojsk Varšavskej zmluvy, k Medzinárodnému dňu ľudských práv, k upáleniu J. Palacha. Stupňujúca sa aktivita nátlakových zoskupení, pravidelnosť a intenzita ich verejných vystúpení, mala v súčinnosti so zahraničím dostať komunistické vedenie pod silný tlak zdola. V decembri 1989 sa malo uskutočniť rokovanie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ), v nasledujúcom roku XVIII. zjazdu KSČ. Počítalo sa s tým, že rokovanie členov ústredného výboru i delegátov zjazdu bude reformné, že prinesie niektoré podstatnejšie zmeny. Udalosti sa však vyvinuli inak. V piatok 17. novembra 1989 si úradne povolená manifestácia Socialistického zväzu mládeže (SZM) na pražskom Albertove pripomínala 50. výročie nacistických represálií proti českým vysokoškolákom, pri ktorých bol smrteľne zranený študent J. Opletal. Neplánovaný zásah útvarov Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) proti manifestujúcim študentom vyvolal vlnu občianskych protestov. Následný pád vlády komunistov priniesol zmenu spoločensko-politického usporiadania: zánik socializmu a reštauráciu kapitalizmu. Túto prelomovú udalosť, ktorá dodnes vyvoláva množstvo nezodpovedaných otázok, budeme skúmať v súvislosti s existenciou a pôsobením nátlakových skupín, ktoré sa označujú za „nezávislé“ občianske iniciatívy. Tieto skupiny sú v prevažujúcich výkladoch novembrového prevratu považované nielen za katalyzátor spoločenskej zmeny, ale priamo za jej príčinu. Mali reprezentovať a spontánne tlmočiť odpor československej verejnosti proti tzv. komunistickému režimu. Za najrelevantnejší zdroj pre takýto výklad môžeme považovať Záverečnú správu vyšetrovacej komisie Federálneho zhromaždenia ČSFR pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989 (spravidla označovanej ako Rumlova komisia).[1] Správa, ktorá opisuje nátlakové akcie „nezávislých“ skupín a analyzuje prípravu, priebeh a výsledky študentskej manifestácie 17. novembra, zasadzuje udalosti, ktoré viedli k prevratu do totalitno-historického výkladu. Ten redukuje zložitosť prednovembrovej spoločnosti a jej vývoja na ideologický vzťah medzi „režimom“ (prípadne „mocou“) a „spoločnosťou“. „Režim“ sa v tomto výklade stáva akýmsi konajúcim subjektom dejín s vlastnými záujmami, vplyvom a psychológiou. Objektom jeho ovládania je „nevinná“ spoločnosť, ktorá „režimu“ buď vzdoruje alebo sa mu poddáva.[2] V takomto výklade predstavuje November 1989 víťazstvo desaťročia znásilňovanej spoločnosti nad zlým „režimom“, ktorý už nemal silu ďalej vládnuť. Pod tlakom „nezávislých“ skupín občianskych aktivistov, ku ktorým sa v novembri 1989 pripojili vysokoškolskí študenti, sa spoločnosť prebudila, nastala agónia „moci“, „režim“ stratil gravitáciu a imunitu. Nakoniec, v priebehu niekoľkých dní, náhle padol. Záverečná správa Rumlovej komisie, ktorá bude pre naše uvažovanie relevantná, sa tak usiluje vzbudiť dojem, že pád „režimu“ bol prirodzeným vrcholom nadväzujúcich nátlakových akcií „nezávislých“ zoskupení občanov, študentskej demonštrácie 17. novembra a následných manifestácií organizovaných Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu.

Je nespochybniteľné, že nátlakové skupiny pred rokom 1989 aj v jeho priebehu existovali, že aktivizovali svoju činnosť predovšetkým organizovaním verejných protestných zhromaždení s politickým obsahom. Spornou je však oficiálna interpretácia ich vzniku, existencie a pôsobenia z pohľadu samotného prevratu. Hlavnou otázkou zostáva, či totalitno-historický výklad nie je ideologickou konštrukciou, ktorá odráža udalosti, ktoré neboli spontánnym, prirodzeným pohybom, ale riadeným procesom, ktorý viedol k dopredu naplánovanej zmene spoločenského zriadenia. S cieľom vyvrátiť takéto podozrenie došlo dňa 20. septembra 1990 k ustanoveniu Rumlovej vyšetrovacej komisie pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989. V úvode jej Záverečnej správy sa vyslovene uvádza, že takýmto podozreniam chce zabrániť. Jedným z dôvodov bola aj skutočnosť, že Záverečná správa komisie Federálneho zhromaždenia ČSFR a Českej národnej rady pre dohľad na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989 (spravidla označovanej ako Stankova komisia) takéto podozrenia explicitne obsahovala. V nasledujúcich častiach našej analýzy sa pokúsime odpovedať na otázku, v čom môžeme nachádzať dôvod pre relevanciu podozrení, ktoré spochybňujú a nakoniec odmietajú oficiálny, z konceptu totalitarizmu odvodený výklad československého prevratu.

2.
Pred Novembrom 1989 existovalo v Československu niekoľko desiatok nátlakových skupín. Najstaršou a najvýznamnejšou z nich bola Charta. Vznikla síce už v roku 1977, avšak dlhé obdobie zostávala politicky a spoločensky izolovaná. V jej činnosti došlo ku kvalitatívnej zmene až v priebehu roku 1987. Signálom tejto zmeny sa stal dokument Slovo k spoluobčanom, ktorý materiály federálneho ministerstva vnútra hodnotili ako vstup Charty do politického diania.[3] Zatiaľ čo predchádzajúce dokumenty mali charakter pokusov o verejné oslovenie oficiálnych štátnych štruktúr, Slovo k spoluobčanom (vydané 6. januára 1987) bolo adresované priamo verejnosti. Okrem iného sa v ňom hovorilo: „… vymaňte se konečně ze své pohodlné odevzdanosti osudu! Probuďme se z apatie, nepropadejme pocitu marnosti, překonejme svůj strach. Čím více bude občanů, kteří se o to pokusí, tím méně bude i důvodu ke strachu, protože tím větší bude oprávněný postoj trestat“.[4]

Ku geometrickému nárastu celého radu nových zoskupení dochádza v období rokov 1988-1989. Ak v roku 1986 ich bolo len šesť, tak o dva roky neskôr ich je 47 a v polovici roku 1989 šesťdesiat.[5] Nové skupiny inklinovali k organizovaniu konkrétnych verejných prejavov a k petičným akciám. Medzi najznámejšie patria: Demokratická iniciatíva, Nezávislé mierové združenie, Iniciatíva sociálnej obrany, Spoločnosť TGM, České děti, Hnutie za občiansku slobodu, Združenie katolíckych laikov, Pokoj na zemi, Spoločnosť priateľov USA, Československý Helsinský výbor, Kruh priateľov československo-poľskej solidarity, Klub za socialistickú prestavbu so zastrešujúcim názvom Obroda a ďalšie. Mnoho z nich nevzniklo spontánne, ale boli iniciované predovšetkým Chartou, pričom sa prejavovali často výraznejšími a zjavnejšími akciami než Charta samotná. Ich členovia boli predovšetkým mladší ľudia „odmítající jakékoliv kompromisy, bez ochoty k jednání s oficiální mocí“.[6] Nebolo ich však mnoho. Viacerí sa angažovali v troch i viac skupinách, a tak počet všetkých ich členov v súhrnne predstavoval len zopár stoviek.[7] Všetky tieto zoskupenia boli pod spravodajskou kontrolou štátnobezpečnostných zložiek federálneho ministerstva vnútra a infiltrované tzv. vplyvovými agentúrami. Úlohou teda nebolo len podávať informácie o zámeroch ľudí usilujúcich o politickú konfrontáciu, ale predovšetkým usmerňovať činnosť týchto zoskupení. V tomto zmysle Štátna bezpečnosť (ŠtB) vznik niektorých „nezávislých“ skupín sama podporovala.[8] Cieľom jej spravodajskej činnosti proti politizujúcim skupinám i proti Charte samotnej nebola nikdy ich likvidácia.[9]

Roky 1988-1989 sú zároveň rokmi opakovaných politických demonštrácií, obdobím „zreteľnej politickej konfrontácie“.[10] Podľa spomienok vtedajšieho 1. námestníka federálneho ministra vnútra A. Lorenca ním začal proces otvoreného spoločenského pohybu, ktorý signalizoval stratu zábran ľudí verejne prejaviť nesúhlas.[11] Už začiatkom roku 1988 aktivizovali protestnú činnosť Nezávislé mierové združenie a České deti. K činnosti Charty zaujímali kritický postoj. Považovali ju za príliš intelektuálnu a snažili sa o otvorenejšie prejavy odporu. Pred 21. augustom sa pomocou letákovej akcie pokúsili verejne obviniť vládu zo sabotáže národných záujmov, vyzvať ju, aby odstúpila, a podnietiť ľudí k masovému protestu.[12]

Po 19 rokoch, ktoré uplynuli od augustových protestov roku 1969, sa v deň 20. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa uskutočnila prvá vážna demonštrácia s otvorenými prejavmi nesúhlasu s politikou KSČ. „Nezávislé“ skupiny, ktoré stáli za jej prípravou, zároveň oznámili zámer organizovať na pražskom Václavskom námestí demonštrácie každú poslednú sobotu v mesiaci.[13] V septembri 1988 obsahovali informácie federálneho ministerstva vnútra pre vedenie KSČ záver, že politickú iniciatívu preberajú opozičné sily a politické a štátne orgány nedokážu tejto situácii účinne čeliť. Po kritike ZNB, že nebránil vzniku demonštrácie 21. augusta 1988, boli prijaté „rozsiahle opatrenia k preventívnemu zmareniu masovej demonštrácie“[14] pripravovanej pri príležitosti vzniku Československa 28. októbra 1988. Napriek týmto „rozsiahlym preventívnym opatreniam“ sa demonštrácia uskutočnila a poriadkové sily ZNB zasahovali. Zásluhou zahraničných médií, predovšetkým rozhlasových staníc Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC, ktoré sa koncom roka 1988 prestali rušiť,[15] sa svet na základe dobre zvolenej propagandistickej taktiky a stratégie stále viac dozvedá o „sílícím tlaku československé opozice“[16], o zápase (občianskej) spoločnosti proti (komunistickému) režimu, o pouličnej vojne, ktorá každým mesiacom, každým týždňom, každým dňom speje k rozhodujúcemu stretu v „komunistickom“ Československu. Len za obdobie od augusta 1988 do augusta 1989 odvysielalo päť rozhlasových staníc (Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a Vatikán) 516 príspevkov venovaných aktivizácii nátlakových skupín v českom či slovenskom jazyku. Pritom priemer, ktorý pripadá na druhú polovicu roku 1988, predstavuje 28 príspevkov mesačne, v prvej polovici roku 1989 to už bolo 50 príspevkov. Za rovnaké obdobie v tlači, ktorá bola vteda do Prahy dovážaná zo západných krajín, bolo zverejnených 1393 informácií a komentárov o činnosti nátlakových skupín.[17] Zmena nastala aj v oficiálnej interpretácii cieľov a stratégií nátlakových skupín; začalo sa pripúšťať, že snahou týchto skupín je „dosažení změny současného čs. společensko politického zřízení na pluralitní“, ďalej „vytváření tzv. nezávislých seskupení“ s cieľom „vytvořit základní organizační struktury budoucí ,opozice´“.[18]

Demonštrácia „nezávislých“ skupín organizovaná pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv 10. decembra 1988 sa uskutočnila na Škroupovom námestí. Bola povolená. Napriek tomu neznamenala významný posun situácie. „Demonstrace nepřilákala davy lidí a nechala opoziční požadavky vyznít do prázdna“.[19] Zúčastnil sa jej približne rovnaký počet ľudí, aký by prišiel, aj keby povolená nebola. Podľa vyjadrenia A. Lorenca „v Prahe bylo v té době asi 5 až 6 tisíc převážně mladých lidí ochotných zúčastnit se jakékoliv akce protestního charakteru, ať již povolené státními orgány, nebo i s rizikem střetu s Bezpečností“.[20]

Rok 1989 začal protestom pri príležitosti výročia upálenia J. Palacha. „Na začátku ledna 1989“ – píše sa v Záverečnej správe Rumlovej komisie – „doznívá dědictví roku předchozího a krystalizuje vše, co se ve společnosti i v občanech nastřádalo a zkoncentrovalo z předchozích let“.[21] Podľa anonymnej informácie sa mal na Václavskom námestí opäť upáliť mladý človek. Demonštrácia, ktorú môžeme považovať za vrchol protestných zhromaždení organizovaných nátlakovými skupinami, neskončila jednou akciou, ale trvala celý týžden a to „bez ohledu na to, zda orgány proti demonstrantům zasahovaly nebo nikoliv“.[22] Bola tu zrejmá snaha vyvolať reťazovú reakciu. Neúspešne. Takáto reakcia medzi občanmi Prahy nevznikla, počet demonštrujících a ich zloženie sa prakticky nemenili.[23] Disidentské nátlakové skupiny utrpeli výrazný nezdar.

V apríli 1989 obsahovali informácie federálneho ministerstva vnútra pre vedenie KSČ záver, že pokračuje zostrovanie politickej situácie aj medzi mládežou, v júli informácia uvádzala, že v opozícii vznikli dva prúdy: zoskupenie usilujúce o dialóg a krídlo, ktorého cieľom je vyvolávať konfrontácie. Podľa A. Lorenca bolo nutné počítať so stále narastajúcim odhodlaním opozične naladených ľudí verejne prejaviť politický odpor i s rizikom sankcií.[24] „Dospělo se k názoru, že opozičním náladám je nakloněna značná část obyvatelstva“.[25] Avšak demonštrácia dňa 21. augusta 1989 sa skončila napriek očakávaniam veľkého masového protestu úplným nezdarom. Zostalo len pri pokuse. Najviac vzruchu na Václavském námestí spôsobili zástupcovia maďarských opozičných skupín, ktorí na demonštráciu pricestovali z Budapešti. Podľa Lorencových spomienok priebeh 21. augusta 1989 zaskočil spravodajské kruhy zo Západu a nezodpovedal ani odhadom sovietskej strany.[26] Na pracovnom rokovaní delegácie federálneho ministerstva vnútra s vedením sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti (KGB) v Moskve na prelome augusta a septembra 1989, jeho predseda Vladimír Krjučkov otvorene povedal, že sovietska strana v auguste 1989 očakávala v Československu vznik vážnych problémov, a priznal, že miernym priebehom udalostí bol prekvapený.[27]

Po demonštrácii dňa 28. októbra 1989 nastáva zjavná diskontinuita vo vývoji a priebehu politických protestov. Ich organizátormi už nebudú nátlakové zoskupenia disidentov. Ukázalo sa, že nedokážu vyvolať politický protest, ktorý by na svoju stranu strhol masy stále pasívnych obyvateľov. Ich činnosť nezískala širšiu spoločenskú podporu, do otvorených protestných akcií sa stále zapájalo málo ľudí resp. zapájali sa do nich stále tí istí. Nepraktickosť a politickú neschopnosť disidentských zoskupení napokon konštatuje aj Záverečná správa Rumlovej komisie.[28]

K vyvolaniu žiadaných protestov má v septembri 1989 slúžiť masové obsadzovanie pražského veľvyslanectva Nemeckej spolkovej republiky občanmi Nemeckej demokratickej republiky.[29] Túto udalosť môžeme hodnotiť ako priamu inštruktáž odporu československých občanov proti komunistickej vláde.[30] Inštruktáž však nevyšla. Praha sice bola plná Trabantov, ľudí to však ani v najmenšom nepodnietilo k vyvolaniu žiadaných masových politických demonštrácií. O osudoch Nemcov, ktorí sa pre konštrukciu „společenství poškozených“ nehodili, ľudia skôr žartovali, podobne ako s humorom komentovali prejav generálneho tajomníka ÚV KSČ M. Jakeša pred funkcionármi Západočeského kraja v Červenom Hrádku.[31]

Podnetom k vyvolaniu masových protestov sa stala až študentská manifestácia organizovaná pod oficiálnou hlavičkou SZM „nezávislými“ študentmi. V rozpore s politickým rozhodnutím došlo dňa 17. novembra 1989 k nepovolenému pochodu študentov z Vyšehradu do centra Prahy a k následnému násilnému zákroku príslušníkov ZNB proti účastníkom pokojnej manifestácie. Uvedený zákrok spolu s rozšírením a odvisielaním dezinformácie o smrti študenta M. Šmída môžeme považovať za provokáciu, ktorá konečne vyvolala žiadané protesty obyvateľstva.

3.
Záverečná správa Rumlovej komisie prezentuje demonštrácie nátlakových skupín z rokov 1988-1989 ako celospoločenskú záležitosť. V súlade s vládnucou ideológiou totalitarizmu povyšuje bezpečnostné opatrenia voči  aktivistom a sympatizantom Charty i ďalších skupín (sledovanie osôb, odpočúvanie telefonických hovorov, stráženie bytov, kontrola pošty, domové prehliadky, zadržanie, vznesenie obvinenia, odsúdenie), nimi organizované demonštrácie, petície a iné nátlakové akcie v konfrontácii so štátnou mocou na hlavnú a rozhodujúcu otázku prednovembrového spoločenského vývoja. Ten je s ohľadom na vzťah protirežimná opozícia-komunistické vedenie popisovaný ako neustály nárast konfrontácie, ako narastajúci tlak (občianskej) „spoločnosti“ proti (totalitnému) „režimu“ (alt. „moci“). Situáciu správa hodnotí ako „neudržatelný stav, vedoucí bezpodmínečně k situaci, kterou bude nutno řešit“[32], ako „velmi nepřehlednou, nestabilní a výbušnou společenskou situaci“.[33] Na inom mieste správy sa uvádza, že „stále více lidí začíná chápat, že se blíží rozhodující měření sil“[34], „rozhodující střet“[35], že trvá napätá celospoločenská atmosféra, pouličná vojna medzi obyvateľstvom a „mocou“, resp. medzi spoločnosťou a „režimom“.[36] Dikcia správy sa tak vyznačuje eskalačným napätím, krajným vyhrotením prednovembrovej spoločenskej situácie, ktoré hrozí každú chvíľu vyvrcholiť dramatickým rozuzlením teleologického príbehu: eschatologickým naplnením konečného zmyslu dejín komunistickej „totality“ – zásadnou zmenou spoločenských vzťahov prinášajúcich „slobodu a demokraciu“.  

Rovnaký tón zaznieva aj zo spomienok A. Lorenca: schylovalo sa k vážnej konfrontácii, napätie vzrastalo, vnútorná nespokojnosť ľudí čím ďalej tým viac vystupovala na povrch, dialóg sa stále nekonal… Rastúce snahy o politickú konfrontáciu, ktoré vznikali v disidentských zoskupeniach, nemohli podľa neho skončit inak než masovou politickou demonštráciou – vystúpením „s klacky a řetězy“.[37] Tieto snahy mali predstavovať akútnu hrozbu, pričom v politickom vedení stále absentovala ochota k dialógu. Ak A. Lorenc na jednej strane priznáva, že sa  išlo o stále tých istých ľudí, ktorí sa zúčastňovali demonštrácií, a na druhej strane tvrdí, že KSČ mala ešte šancu urobiť kroky, ktorými by mohla získať verejnosť na svoju stranu[38] tak vzniká otázka, akú verejnosť myslí. U Lorenca túto verejnosť nepredstavujú milióny československých obyvateľov, ale povestných 5000 – 6000 ľudí, ktorí sa pri demonštráciách notoricky opakovali. Domnievame sa však, že takúto verejnosť KSČ vôbec nemusela získavať, títo ľudia boli fanaticky presvedčení o zmysle a potrebnosti toho, čo robia. Lorenc len vytvára ilúziu, ktorá sa zhoduje s oficiálnou, totalitno-historickou výkladovou schémou prevratu, že v Československu existoval prirodzený, spontánny tlak „spoločnosti“ proti „režimu“, tlak od ktorého závisela existencia komunistickej vlády. Tvrdiť však, že bola závislá od protestov disidentov, ktoré „spadli z neba“ len v roku 1988 je popretím faktu, že k vyvolaniu masových politických demonštrácií obyvateľstva muselo prísť až na základe novembrovej provokácie. Pri tejto rozhodujúcej udalosti sa zastavíme podrobnejšie. Budeme ju analyzovať vo svetle Záverečnej správy Rumlovej komisie.

Dôvod spracovania správy, jej autormi považovanej za „úplné objasnenie udalostí 17. novembra 1989“ je uvedený hneď v úvode: je to politická problematizácia štátneho prevratu spätá s takým výkladom udalostí 17. novembra, ktorý môže „narušovat politický vývoj naší společnosti“.[39] Cieľ spracovania správy bol teda účelový:  bola to snaha zabrániť spochybňovaniu 17. novembra úvahami, že išlo o podvod, dopredu pripravené udalosti, teda zabrániť spochybňovaniu ponovembrového spoločenského vývoja. V správe sa píše o „rozličných zaručených správach“, o „senzačných odhaleniach“, „pamätiach a iných teóriách“, ktoré sa majú snažiť z nepresných faktov budovať logické konštrukcie, ktoré by napadali „skutečnosti, že listopadová revoluce byla spontánním projevem vůle občanů, kteří dali najevo své přání žít v demokratické společnosti“.[40] Tieto „zaručené správy“, „senzačné odhalenia“, „pamäti a iné teórie“ však nie sú pre autorov správy relevantné, správa sa im nijako nevenuje. Relevantným z hľadiska cieľa správy, teda zabránenia spochybňovania udalostí 17. novembra sú závery predchádzajúcej komisie Federálneho zhromaždenia ČSFR a Českej národnej rady pre dohľad na vyšetrenie udalostí zo dňa 17. novembra 1989. Stankova komisia bola vytvorená bezprostredne po novembrových udalostiach na základe požiadavkov študentov a manifestujúcej verejnosti dňa 29. novembra 1989. Svoju činnosť ukončila v máji 1990. Politické pozadie udalostí 17. novembra na základe určitých informácií, alternatív a poznatkov zhrnula do následovných záverov:

1. je dôvodné podozrenie, ktoré komisia vyjadrila už v decembri 1989, že zásah proti manifestujúcim na Národnej triede dňa 17. 11. 1989 bol dopredu naplánovaný a v súlade s týmto plánom tiež realizovaný. Svedčí o tom jednak pôsobenie por. Správy ŠtB Praha L. Zifčáka v sprievode, ale tiež ďalšie okolnosti a výpovede, i vlastný priebeh zásahu,
2. v tejto súvislosti existujú určité náznaky, že vlastný zásah bol riadený dvomi veliteľskými miestami, ktoré boli odlišne inštruované,
3. úsilie komisie o objasnenie pôvodu a zámeru dezinformácie D. Dražskej o smrti študenta M. Šmída, vypočutie jednotlivých účastníkov, podnety smerom k prokuratúre,  neviedli k žiadúcemu vysvetleniu,
4. činnosť predstaviteľov federálneho ministerstva vnútra vo vzťahu k Výboru štátnej bezpečnosti ZSSS (KGB) v deň manifestácie i pred manifestáciou, vedie k opodstatnenej domnienke, že táto inštitúcia bola o situácii informovaná, i keď nebol dokázaný podiel jeho vplyvu na príprave a realizácii zásahu 17. 11. 1989,
5. zostáva neobjasnená celková činnosť Štátnej bezpečnosti na príprave zásahu na Národnej triede, ale hlavne nečinnosť tejto veľmi významnej mocenskej zložky bezprostredne po udalostiach,
6. z niektorých výpovedí možno odvodiť verziu, že zásah na Národnej triede mal viesť k odstráneniu vtedajšieho politického vedenia KSČ. Keď chápeme Štátnu bezpečnosť ako vojensky dobre organizovanú a početnú silu, ktorá plní rozkazy a pracuje disciplinovane podľa pokynov politického vedenia, vzniká otázka, či a kto ju v tomto prípade riadil. Celý priebeh udalostí i situácia po nich nasvedčuje tomu, že tieto zložky už neovládalo vtedajšie politické vedenie.[41]

Pretože takéto závery neboli politicky prijateľné, po júnových voľbách (1990) bola ustanovená vyšetrovacia komisia Federálneho zhromaždenia ČSFR pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989. Bola zriadená na základe návrhu branných a bezpečnostných výborov Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR dňa 20. septembra 1990. Za jej predsedu bol zvolený Jiří Ruml. Komisia ukončila činnosť dňa 31. decembra 1991 záverom, ktorý vyvracia citované závery predchádzajúcej (Stankovej) komisie: zásah proti manifestujúcim nebol dopredu naplánovaný, neexistovali dve veliteľské miesta, pôvod a zámer dezinformácie bol objasnený, KGB bola o situácii informovaná prostredníctvom svojich pracovníkov (návšteva delegácie podpredsedu KGB V. Gruška však nemala žiadny vzťah k udalostiam 17. 11. 1989), nebol dokázaný vplyv KGB na udalostiach 17. 11. 1989, činnosť ŠtB pred, v priebehu i bezprostredne po zásahu bola objasnená, zásah na Národnej triede nemal viesť k odstráneniu vtedajšieho politického vedenia KSČ.[42] Ak sa predstavitelia nového režimu obávali politického zneužitia novembrových udalostí zo strany potencionálnej opozície, teda vážneho podozrenia, že proces smerujúci k reštaurácii kapitalizmu bol riadený „zločineckou“ Štátnou bezpečnosťou ako hlavnou bezpečnostnou zložkou „totalitného“ režimu, nezostávalo im nič iné len poprieť to, k čomu sa dopracovala spoločná parlamentná komisia FZ a ČNR. Závery Rumlovej komisie tak môžeme marxisticky hodnotiť ako jedno z ohniviek reťazca ideologického upevňovania novej triednej diktatúry buržoázie a jej legitimizácie.

4.
Myšlienka zorganizovať manifestáciu k výročiu 17. novembra 1939 vznikla medzi skupinou „nezávislých“ študentov, ktorí boli pod spravodajskou kontrolou ŠtB a infiltrovaní jej vplyvovými agentúrami. Ako potvrdzuje Záverečná správa Rumlovej komisie, skrytým zámerom „nezávislých“ študentov medzi ktorými nachádzame rodinných príslušníkov významných Chartistov (Benda, Dienstbier), bolo premeniť povolenú oficiálnu manifestáciu na nepovolenú demonštráciu pochodom do centra Prahy (Opletalovej ulice). Niektorí študenti aj po povolení manifestácie podmienenom zmenou trasy (mala skončiť na Vyšehrade), naďalej propagovali pôvodnú trasu. Najaktívnejším z nich bol zrejme „študent“ M. Růžička alias por. Správy ŠtB Praha L. Zifčák, ktorý za „nezávislých“ študentov podpísal jeden z letákov vyzývajúci k pochodu do centra mesta.[43]

Manifestácia „nevinných“ študentov, ktorí si kvetinami, sviečkami a transparentmi „Nenásilí“ pripomínali významný dátum protifašistického odboja, sa prezentuje ako odmietajúca agresivitu a vyhýbajúca sa konfliktom. Napriek tomu a výslovnému zákazu členov komunistického vedenia použiť (z politických dôvodov) voči manifestujúcim násilie, je časť študentov, ktorá z Vyšehradu zamierila do centra Prahy fyzicky napadnutá a bytá.[44] Inštruktáž príslušníkov poriadkových jednotiek zasahujúcich proti študentom je pritom nejednotná a všeobecná. Skutočnosť, že nemá k zásahu dôjsť, nie je radovým príslušníkom vôbec formulovaná.[45] Značný dopad na riadiaci štáb poriadkových síl majú hlásenia príslušníkov pražskej Správy ŠtB o údajných tendenciách k agresivite medzi manifestujúcimi. Takéto hlásenia predstavovali „vodu na mlyn“ pre podráždených a vyčerpaných príslušníkov ZNB zasahujúcich na Národnej triede.

Poriadkové sily pod vedením náčelníka pražskej Správy ŠtB plk. J. Bytčánka[46] nesplnili ani jedno z dvoch politických zadaní formulovaných v bezpečnostných rozkazoch: nezabránili pochodu do centra Prahy po skončení oficiálnej manifestácie na Vyšehrade, ani sa nezdržali násilného zásahu proti manifestujúcim študentom. Vedenie federálneho ministerstva vnútra zastupované A. Lorencom však bolo po skončení manifestácie spokojné rovnako ako vedúci tajomník pražského Mestského výboru KSČ M. Štěpán. V takomto duchu poskytol Lorenc (z kancelárie M. Štěpána) informáciu aj členom najvyššieho politického vedenia, u ktorých správa konštatuje, že „neadekvátně tvrdý až brutální zásah SNB nebyl v zájmu většiny tehdejších představitelů moci…“.[47]

Medzi postihnutými demonštrantmi a rovnako zmýšľajúcimi občanmi je zákrok príslušníkov ZNB chápaný ako úmyselná a adresná odpoveď komunistickej vlády na pokusy o presadenie politického dialógu. „V průběhu následující noci dozrává v řadě ať již konformě či konfrontačně laděných občanů i účastníků demonstrace stanovisko, že se stávající mocí již nelze vést jakýkoliv dialog a je třeba přistoupit k zásadnějším krokům. Vzniká tak idea studentské stávky, která je nakonec dohodnuta v sobotu 18. listopadu 1989 dopoledne na setkání studentů FAMU… Zásah, který proběhl v blízkosti Národního divadla, má značný dopad také mezi herci a ostatními zaměstnanci pražských divadel. Podnět studentů vede nakonec k narychlo svolané schůzi této divadelní obce v sobotu 18. listopadu 1989 ve 14 hod. v Realistickém divadle k vyhlášení týdenní divadelní stávky. Toto vyhlášení stávky je spojeno s výzvou ostatním občanům, aby o týden později uskutečnili stávku generální“.[48] Po Prahe sa v sobotu 18. novembra začína stále určitejšie šíriť fáma, že piatočný zásah si vyžiadal ľudskú obeť – smrť študenta M. Šmída.[49] Na druhej strane barikády je komunistické vedenie, ktoré sa má len snažiť dopátrať príčin tak rozsiahleho pobúrenia obyvateľstva, keďže informácie poskytnuté vyšším miestam poriadkovými jednotkami ZNB sú skreslené a nepresné.  Zvodná informácia pražskej Správy ZNB neobsahuje žiadne údaje o tvrdosti zásahu.[50] „Jednání nejrůznějších funkcionářů státního a stranického aparátu v této době je nutno posuzovat pod zorným úhlem skutečnosti, že byly vesměs hrubě nesprávně informováni o povaze a průběhu zákroku[51]…Nebyly zjištěny žádné poznatky v tom směru, že by některý z představitelů státních nebo stranických orgánů projevoval pochybnosti o věrohodnosti informace podané orgány SNB“.[52] Tvrdosť zásahu na Národnej triede „tedy odtud odvozovat nelze“.[53] K zvolaniu predsedníctva ÚV KSČ v nedeľu 19. novembra dochádza až pod vplyvom dezinformačnej správy agentúry VIA o usmrtení M. Šmída.

Napriek skutočnosti, že je vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia, plk. J. Bytčánek v sobotu odchádza mimo Prahu na svadbu, pražská Správa ŠtB až do poobedňajších hodín, kedy má byť zachytená informácia o údajnom usmrtení študenta M. Šmída aktivitu nevyvíja.[54] Podobne panuje pokoj aj na celorepublikovej kontrarozviednej II. Správe ZNB. A. Lorenc ukladá jej náčelníkovi plk. K. Vykypělovi zdržať sa akéhokoľvek zásahu do vývoja.[55] „Genpor. Lorenc v neděli ráno odlétá do Prahy (z Bratislavy, kam odletel v sobotu – pozn. autora). Jeho rozkaz, vydaný ještě v noci ze soboty, podle nějž složky StB nesmějí aktivně zasáhnout do vývoje situace, není odvolán. V důsledku toho se na pracoviště spěšně svolávaní příslušníci StB neprojevují žádným zásahem, kterým by se pokusili běh věci změnit“.[56] Svoj rozkaz nezasahovať A. Lorenc naivne zdôvodňoval tým, že sa obával vyvolania stretu príslušníkov ZNB s rozhorčenými občanmi.

Keď si predstavitelia nátlakových skupín začali uvedomovať napätie politickej situácie, výbuch nespokojnosti obyvateľstva nad zásahom poriadkových síl ZNB, ktorý si mal vyžiadať smrť študenta, aktivizujú svoju činnosť, nerušene sa schádzajú a hľadajú možnosti ďalšieho postupu.[57] Zisťujú, že nastala neobvyklá a mimoriadna situácia: „Ačkoliv jindy jsou při prvních známkách nějakého neklidu okamžitě zadržováni nebo vyzýváni k opuštění Prahy, k ničemu takovému nedochází“.[58] Výsledkom bolo zjednotenie dovtedy roztrieštených disentských skupín, ktorému až do tejto chvíle štátno-bezpečnostné zložky federálneho ministerstva vnútra bránili.[59] Išlo o zjednotenie do spoločného orgánu, ktorý by mohol v nastávajúcej politickej kríze vystupovať ako hovorca protestujúcich občanov a protistrana v otvárajúcom sa „dialógu“ s existujúcimi vládnymi orgánmi. V nedeľu 19. novembra večer sa tak v Činohernom klube môže uskutočniť hromadné stretnutie na ktorom príde k založeniu Občianského fóra vyzívajúceho k občianskej neposlušnosti, generálnemu štrajku a jednaniu o svojich požiadavkách. Napriek skutočnosti, že rozkazom federálneho ministra vnútra č. 16/89 zo dňa 17. novembra 1989 je na celom území republiky vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia a to až do pondelka 20. novembra 1989, zostávajú bezpečnostné zložky štátu v pasivite.[60] „Státní bezpečnost neudělala prakticky vůbec nic, ačkoliv měla přesné zprávy o všem, co se děje. Nechala disidenty (jindy zadržované při každém významném výročí) v klidu a pokoji založit Občanské fórum a svrhnout režim“.[61]

A. Lorenc, ktorý zodpovedal za štátno-bezpečnostnú situáciu, na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ v nedeľu 19. novembra 1989 nijaké opatrenia pre zložky federálneho ministerstva vnútra nenavrhoval. Neboli mu ani uložené (!). Skutočnosťou zostáva, že po 17. novembri neboli použité žiadne mocenské prostriedky proti žiadnej aktivite nátlakových skupín ani proti akémukoľvek zhromáždeniu občanov, a to bez ohľadu na vtedajšiu právnu kvalifikáciu týchto akcií.[62] Vedome tak neprišlo k naplneniu zákona ani k realizácii opatrení, ktoré vyplývali z mimoriadnej bezpečnostnej akcie a neskôr z mimoriadneho bezpečnostného opatrenia, ktoré na celom území štátu v pondelok 20. novembra 1989 vyhlásil federálny minister vnútra F. Kincl. Pasivita sa pritom netýkala len zložiek federálneho ministerstva vnútra, ale komunistickej vlády ako celku: „V rámci provedeného vyšetřování nebyla prokázána jediná skutečnost, která by svědčila o tom, že by některá skupina ve straně, vyjma různých spekulativních úvah nepřesahujících rámec kabinetní politiky, podnikla jakýkoliv konkrétní krok vedoucí ke změně společenského vývoje“.[63] Táto skutočnosť okrem iného dokazuje, že vedenie KSČ zostávalo jednotné.[64]

Od pondelka 20. novembra sa denne konali na námestiach v Prahe a postupne i v iných väčších mestách demonštrácie. Na zasadnutí ÚV KSČ dňa 24. novembra 1989 odstúpilo celé jeho predsedníctvo na čele s M. Jakešom. KSČ rezignovala na svoju vedúcu úlohu. 27. novembra 1989 úspešne prebehol dvojhodinový generálny štrajk vyhlásený Občianskym fórom, ktorého hlavným požiadavkom bol odchod neschopných vedúcich politikov, záruky občianských slobôd a potrestanie vinníkov policajnej zvôle. 3. decembra menoval G. Husák novú vládu, po jej odmietnutí OF bola dňa 9. decembra menovaná vláda „národného porozumenia“ v čele s M. Čalfou, 28. decembra došlo k rekonštrukcii Federálneho zhromaždenia s A. Dubčekom v čele, ktoré o deň neskôr zvolilo V. Havla za prezidenta. „Prezidentův novoroční projev 1. ledna 1990 vyslechly už oba naše národy s vědomím, že se uzavřela éra zdeformovaného vývoje a nadešlo období“ – píšu s veľkou dávkou politickej naivity v epilógu svojej knihy Křižovatky 20. století jej autori Vojtěch Mencl, Miloš Hájek, Milan Otáhal a Erika Kadlecová – „kdy budeme moci bez tvrdých vnějších tlaků a podle svých představ, názorů a zkušeností vytvářet naše nové poměry. Sametovou revolucí skončilo u nás období dogmatických modelů a vzorů. Budoucnost si teď musíme utvářet po pečlivé analýze nejen zkušeností okolního světa, ale především dle našich podmínek a možností. Silně vzroste cena objektivní pravdy, politické zodpovědnosti, předvídavé cílevědomosti, každého talentu a originální myšlenky“.[65]

5.

Novembrový prevrat sa uskutočnil v krajine, v ktorej od roku 1987 prebiehal proces tzv. prestavby a demokratizácie, a to v réžii nového, Jakešovho vedenia KSČ, ktoré sa tešilo podpore Moskvy.[66] Tento proces začal v Československu na nepriamy nátlak sovietskej strany, ktorá napriek princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí spriatelených krajín dala zreteľne najavo, že by u svojich spojencov rada videla pozitívne reakcie na zahájený proces „obnovy“.[67] Na rozdiel od sovietskej strany však československé stranícke vedenie realizovalo v rámci „prestavby“ len hospodárske reformy bez politickej destabilizácie a zbytočných ideologických diskusií o minulosti (tzv. glasnosť).[68] Táto politika bola z hľadiska existencie socializmu v Československu správna, nebola však akceptovateľná pre sovietske vedenie požadujúce zásadné politické zmeny. V Československu mala nastať podobná situácia ako v ZSSR – „prestavba“ nielen hospodárskej základne, ale aj politickej nadstavby v podobe zmeny politického systému, v ktorom by komunistická strana nemala určujúce postavenie.[69] Československé stranícke vedenie bolo nútené vyrovnať sa s touto zásadnou zmenou, ktorej sa pokúšalo vyhnúť kladením dôrazu na vlastné špecifiká. Snaha KSČ neutralizovať subverzívny potenciál „prestavby“ realizovaním len hospodárskych reforiem a zabrániť tak politickej zmene nevyšla. Spúšťacím mechanizmom pre zavedenie sovietmi požadovanej politickej „prestavby“ sa stala novembrová provokácia. „,Sametová revoluce´ je neoddělitelná od politiky Sovětského svazu, od politiky přestavby,“ píše vo svojej politologickej eseji Proč to prasklo O. Krejčí. Nechce sa dotknúť zásluh žiadneho z disidentov, ale „jejich vítězství v listopadu 1989 je v první řadě zásluha Gorbačova“.[70]

Záverečná správa Rumlovej komisie sice nepripúšťa, že impulz k československému štátnemu prevratu prišiel zo zahraničia, nepriamo to však vyplýva z jej hodnotenia otázky zahraničných vplyvov na novembrové udalosti ako aj na celkový vývoj vo východnej Európe: „Je třeba mít na zřeteli vývoj ve Východní Evropě na podzim roku 1989, který by nemohl proběhnout bez souhlasného postoje obou velmocenských složek (býv. ZSSR a USA – poz. autora). Otázka přímé intervence do vývoje těchto zemí (socialistických – poz. autora), včetně samotného působení v událostech 17. listopadu 1989 v Československu je však záležitostí důkladnějšího objasňování naší minulosti a skutečného vlivu, jaký zejména sovětská strana v naší zemi uskutečňovala“.[71] Môžeme len konštatovať, že československý vývoj v rokoch 1988-1989 bol odrazom vplyvu „obou velmocenských složek“, býv. ZSSR i USA, teda spojencov viazaných dohodami z Jalty. Snaha odstrániť „dedičstvo“ Jalty, inými slovami snaha finančného kapitálu, aby sa sovieti vzdali svojej sféry vplyvu v prospech USA, sa v polovici 80. rokoch 20. storočia stala spoločným menovateľom medzinárodných tendencií. Sovietska strana im vyšla v ústrety (pod firmou zmiernenia medzinárodného politického napätia) v rokoch po nastúpení M. Gorbačova do najvyššej straníckej funkcie.[72]

V Československu sa od protestov spojených s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy žiadne verejné politické demonštrácie nekonali. Zlom nastal až v posledných dvoch rokoch existencie komunistickej vlády. V tomto období zároveň došlo k zjavnému nárastu počtu rôznych nátlakových zoskupení. Z logiky konania nimi organizovaných demonštrácií je zrejmá snaha o ich pravidelné opakovanie s cieľom vyvolať otvorený masový protest obyvateľstva. Avšak ani úpornou snahou dosiahnuť tento cieľ počas tzv. Palachovho týždňa sa ho organizátorom nepodarilo naplniť. Nebolo v silách disidentov masový protest obyvateľstva vyvolať. Ukázal to nielen priebeh Palachovho týždňa, ale aj povolená demonštrácia na Škroupovom námestí a demonštrácia 21. augusta 1989. Vyvolanie masového protestu obyvateľstva, ktorý by viedol k spoločenskej zmene bolo evidentne žiadúce, a to nielen zo strany disentov ale aj vedúcich straníckych a štátnych predstaviteľov. Ak v roku 1969 chcelo nové, Husákovo stranícke vedenie zabrániť pokusu pravice vyvolať otvorený masový odpor o ktorom sa píše v Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, tak v roku 1989 nové, Jakešovo vedenie o tento otvorený masový odpor usilovalo. Vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ R. Hegenbart tvrdil, že najneskôr do konca roka 1989 budú vo vedení KSČ prijaté zásadné zmeny,[73] M. Jakeš v odpovedi A. Lorencovi na zasadnutí sekretariátu ÚV KSČ, ktoré v polovici roku 1989 prejednávalo situácia okolo Obrody, akoby zo žartu povedal: „Nic nevykládej, vy budete dobře informováni až do převratu…[74] Sám Lorenc hovoril o vývoji, ktorý mal začať najneskôr v januári 1990 a o reálnych politických pozíciách KSČ v nových podmienkach.[75] Nutnosť politickej zmeny bola okruhom ľudí okolo R. Hegenbarta legalizovaná frázami o potrebe „novej politiky“, ktorá nahradí ďalej „neúnosnú“ politiku Jakešovho vedenia „ustupovať sa nebude“ politikou „dialógu“ s predstaviteľmi disentu, ktorý začal byť považovaný za relevatnú opozíciu. Cieľom „novej politiky“ bolo nahradenie tzv. mocenského monopolu KSČ zoskupením rozhodujúcich politických síl, v prvom rade komunistov, doterajších disidentov a zo strany vyhodených komunistov (guľatý stôl). Prevrat mal tak odstrániť „politické napätie“ a ukončiť „neúnosnú konfrontáciu“ politických síl. Jakešovo vedenie strany prestalo byť viazané povinnosťou chrániť existenciu socializmu, ktorá vyplývala z Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. „Poučení z velkých zkoušek, zápasů i tvrdých bojů zavazuje naši stranu, každého komunistu, každého čestného socialisticky smýšlejícího občana naší země chránit a rozvíjet socialismus a nedopustit již nikdy a nikým jeho ohrožení, byť by se schovával za sebekrásnější slova a hesla. To je naše revoluční, národní, třídní a internacionální povinnost“.[76] Ako sa ukázalo, táto povinnosť platila len v súčinnosti s Moskvou.

Po novembrových udalostiach sa od politiky „ustupovať sa nebude“ prešlo cez politiku „dialógu“ k politike „národného porozumenia“. Jej reálnym výsledkom však nebolo prehĺbenie reformného procesu na platforme socializmu, ale reštaurácia starého, triedne antagonistického režimu – kapitalizmu, ktorý si podľa prieskumov verejnej mienky z konca roka 1989 želalo len 3 % obyvateľov Československa. Komunisti odovzdali moc skupine ľudí v službách západnej monopolistickej buržoázie. Dohodli sa s ňou nielen na odovzdaní moci, ale aj na zabezpečení personálnej kontinuity a na pôsobení komunistickej strany v novom politickom systéme obnovenej buržoáznej diktatúry. V rámci „politiky národného porozumenia“ získala KSČ pozíciu systémovej parlamentnej strany so zhruba rovnakou voličskou podporou ako za prvej Československej republiky.

Ak niekto prezentuje záver, že k pádu prednovembrového socializmu viedli nátlakové akcie disentu, študentov, hercov, umelcov a neskôr masové občianske manifestácie ignoruje reálne rozloženie politických síl vo vtedajšej československej spoločnosti. K „úplnému“ rozpadu, náhlej, v priebehu niekoľkých dní a týždňov uskutočnenej zmene by nemohlo prísť, ak by mocenské inštitúcie štátu, ktoré boli v rukách komunistickej strany, nezostali v nečinnosti. Pasivitu vyznačujúcej sa „nejen absencí kroků, které by zvrátily listopadový vývoj, ale i absencí takových kroků, které by tehdejší vývoj ovlivňovaly směrem pro moc výhodnějším“[77] Záverečná správa Rumlovej komisie nijako nevysvetľuje. Necháva tak bez odpovedi nelogickú nečinnosť federálneho ministerstva vnútra v dňoch po 17. novembri, ktorú Záverečná správa Stankovej komisie spolu s fámou o smrti študenta M. Šmída označila za kľúč k pochopeniu 17. novembra 1989.[78] Nelogické konanie tak bezpečnostných ako aj stranícko-politických inštitúcií štátu po 17. novembri 1989 zostáva najpresvedčivejším dôkazom o naplánovanosti československého štátneho prevratu. Dokazuje, že snaha vyvolať otvorený masový protest organizovaním demonštrácií  bola umelá, že vývoj v rokoch 1988-1989 bol programový. 

Ak chápeme „reformné“ obdobie, ktoré nastalo v krajinách východnej Európy po nástupe M. Gorbačova k moci ako thermidor ich socialistického zriadenia, vzniká otázka, prečo v Československu neprebehlo odovzdanie moci kontinuálne ako v prípade Maďarska, Poľska alebo Bulharska, ale až následkom novembrovej provokácie, ktorej zorganizovanie nesvedčí o politickej nestabilite vlády československých komunistov. Ak predpokladáme, že československé komunistické vedenie sa vzdalo moci v prospech buržoázie pod nátlakom Moskvy, môžeme usudzovať, že ju odmietlo odovzdať postupným procesom z dôvodu špecifického československého precedensu, ktorým bol rok 1968. Jakešovo vedenie zrejme nechcelo byť v pozícii Dubčekovho vedenia KSČ, ktoré bolo v roku 1970 odmietnuté ako kontrarevolučné. Uprednostnilo radšej „čestný“ spôsob odchodu pod „revolučným“ tlakom ulice, spôsob, ktorý musel byť prijateľný aj pre Moskvu. Ak by odvolalo Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, nepoprelo by tým len zmysel svojho politického pôsobenia ale aj skutočnosť, že vývoj v roku 1968 smeroval k reštaurácii kapitalizmu.[79] V takom prípade by nebolo potrebné organizovať novembrovú provokáciu, aby v očiach obyvateľstva legalizovala spoločenskú zmenu a stala sa divadelnou kulisou pre komunistické vzdanie sa moci v prospech buržoázie. Odovzdanie moci by bolo hladké, bez rizík, ktoré sú spojené s organizovaním provokačných vystúpení. Preto zrejme A. Lorenc (podobne ako R. Hegenbart) uprednostňoval plynulú cestu odovzdania moci, ktorej základným predpokladom bola revízia postoja k roku 1968. Pretože pre stranícke vedenie to zostávalo neprijateľné, musel nakoniec organizovať to, čo zrejme nechcel: podnecovať disidentské skupiny k demonštračným vystúpeniam a násilím ich potlačovať, aby vyvolal otvorený masový protest, a po neúspechu s disidentskými skupinami organizovať novembrovú provokáciu so študentmi ako najvhodnejším objektom manipulácie, ktorí za určitých okolností môžu v obyvateľstve vyvolávať silné emócie. K nevinným obetiam na ľudských životoch následkom možnej paľby vrahov-odstreľovačov, najímaných koalíciou západných kapitalistických mocností, neprišlo. Lorencova obava z tragédie sa nenaplnila, naopak všetko dopadlo pokojne.

Rok 1989 ukázal, že s vládou komunistov padá aj socializmus. Úvahy, že pod ich vládou existovala len jedna z verzií socializmu a že oponenti komunistickej strany (najčastejšie z radov členov Obrody) usilovali len o inú verziu socializmu, sú irelevantné. V žiadnej krajine doteraz neexistoval a neexistuje socializmus mimo suverénnej komunistickej vlády; za socializmus pritom nepovažujeme tzv. sociálny štát, ktorý buržoázia v rámci svojej diktatúry zaviedla pod tlakom existencie východoeurópskeho socializmu ani tzv. demokratický socializmus, ktorý predstavoval (a sčasti doteraz predstavuje) programovú teóriu reformistických sociálno-demokratických a socialistických strán. V tomto zmysle nemôže obstáť tvrdenie, že v prípade činnosti Obrody bolo jej hodnotenie zo strany komunistov ako antisocialistických síl (antisocialistických nie v zmysle socialistického presvedčenia ale v zmysle zachovania existencie nekapitalistického, socialistického spoločenského usporiadania)  obsahovo problematické, „neboť jejich cílem nebyla restaurace kapitalismu, nýbrž možnost transformace státně socialistické (existuje aj „neštátne“ socialistická? – poz. autota) diktatury v demokratický socializmus“.[80] Najlepším vyvrátením takéhoto tvrdenia bola a je existujúca prax. Transformácia „štátno-socialistickej“ diktatúry neviedla v roku 1989 k „demokratickému socializmu“ ale k obnove kapitalizmu. A to nielen v Československu, ale vo všetkých krajinách tzv. východného bloku. Nemohlo tomu ani byť inak pretože „demokratický socializmus“ ako projekt tretej cesty v praxi nikdy neexistoval. Práve jeho československí stúpenci z radov bývalích „obrodárov“ sa hneď po prevrate začali zapájať do programu politických a ekonomických zmien, ktoré v našej krajine reštaurovali kapitalizmus a začali zdôrazňovať ideovú súvislosť medzi rokmi 1968 a 1989. Námietka spochybnenia socializmu zo strany komunistov voči ich politickým oponentom sa teda nemohla oslabovať úmerne s tým, ako sa „zvyšoval zájem o jiné verze socialismu“[81] pretože v praxi nikde vo svete verzie socializmu bez suverénnej komunistickej vlády neexistovali. Existujúci socializmus nemusel „nutně představovat jedinou možnou verzi“[82] socializmu len v teoretických predstavách a ilúziách ich oponentov, nie však v praxi.

Reštaurácia kapitalizmu po páde komunistickej vlády zostáva dôkazom, že komunistické hodnotenie ich oponentov bolo v základnej otázke, a tou bola otázka zachovania socializmu alebo reštaurácie kapitalizmu, správne. Udržanie pozície KSČ ako vládnej strany, zaisťovanie stability v období destabilizačných účinkov prestavbového projektu nanucovaného od roku 1987 Moskvou, nebolo v rozpore so záujmom zachovať v Československu socializmus. Práve naopak. Jeho udržanie však nemohlo byť v podmienkach našej závislosti od politiky veľmocí reálne. Závažnejšie vnútropolitické dôvody pre prevrat však v Československu neexistovali. Spoločenská situácia u nás bola odlišná od situácie v Poľsku alebo Maďarsku. Politika konsolidácie, ktorá začala v roku 1969 bola úspešná, k hospodárskym problémom, ktoré by viedli k sociálnemu napätiu a nakoniec ku zmene politických postojov ľudí nedochádzalo, väčšina obyvateľstva mala naďalej pozitívny vzťah k socializmu ako dôstojnejšiemu spoločenskému usporiadaniu než kapitalizmus.[83] Disidentské hnutie predstavovalo marginálnu záležitosť s minimálnym politickým vplyvom, jeho postavenie bolo okrajové a izolované, prelomiť hrádzu nedôvery obyvateľstva k disidentom sa podarilo až po 17. novembri.

Technologický prevrat ku ktorému malo s veľkou pravdepodobnosťou prísť už po demonštrácii dňa 21. augusta 1989, najneskôr však do konca roka 1989 alebo začiatku roka nasledujúceho, bol Československu vnútený zo zahraničia, bol výsledkom politického nátlaku zo strany sovietskeho vedenia v čele s M. Gorbačovom. Z marxistického hľadiska ho nemôžeme hodnotiť inak ako kontrarevolúciu. Takéto závery totalitno-historický výklad prirodzene odmieta. Trvá na verzii, že prevrat bol výsledkom neudržateľného odporu obyvateľstva voči „režimu“, ktorý mu neposkytoval žiadanú slobodu, demokraciu a ľudské práva. Preto sa v hegemoniálnom diskurze a jeho „revizionistických“ variantoch ustavične zdôrazňuje spoločenská polarizácia, vymedzujú sa dva protichodné tábory, hovorí o napätí, tlaku, neúnosnosti situácie, eskalácii udalostí, ktoré mali nevyhnutne, každým mesiacom, každým týždňom, každým dňom viesť k nutnej spoločenskej zmene. Nemáme však dôvod pochybovať o úprimnosti slov zostavovateľov citovanej správy Rumlovej komisie, že závery o naplánovanosti prevratu narušujú politický vývoj našej spoločnosti. Narušujú ho tým, že vyvracajú vládnucu buržoáznu mytológiu o 17. novembri 1989 ako spontánnom procese zdola, ktorého zmyslom a cieľom bola všeobecná „sloboda a demokracia“.

Súčasný režim odvodzuje svoju existenciu od novembrového prevratu, je jeho základom, čerpá z neho svoju legitimitu a politickú imagináciu. Jeho ideológovia ho preto prehlásili za „nežnú revolúciu,“ ktorej výročie sa každoročne oslavuje ako „Deň boja za slobodu a demokraciu“. Neznamená to však, že predstavitelia novej buržoáznej diktatúry si neuvedomovali a neuvedomujú základnú rozpornosť novembrových udalostí, ktorá spočíva v tom, že v pozadí týchto udalostí stál nástroj „totalitnej moci“, ktorého synonymom má byť „zlo“ – Štátna bezpečnosť. Skutočnosť, že k reštaurácii obyvateľmi Československa nechceného kapitalizmu muselo prísť policajnou provokáciou je pre vládnuci režim obzvlášť nepríjemná, preto sa verejne popiera alebo zamlčuje.

Literatúra a pramene

Informace k současným aktivitám vnitřního protivníka, zejména v souvislosti se 70. výročím založení Československa. 85 schôdza predsedníctva ÚV KSČ, september 1988, Národní archiv ČR, PÚV KSČ, P85/88, bod 6, príloha IIIb, s. 1.

KREJČÍ, O.: Proč to prasklo aneb hovory o demokracii a „sametové revoluci“. Praha: Trio, 1991.

LÉVESQUE, J.: The Enigma of 1989. The USSR and the Liberation of Eastern Europe. Berkeley, 1997.

LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Bratislava: Tatrapress, 1992.

MENCL, V. – HÁJEK, M. – OTÁHAL, M. – KADLECOVÁ, E.: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Praha: Naše vojsko, 1990.

Poučení z krizového vývoje ve straně a společnosti po XIII. sjezdu KSČ. In: Na stráži hranic socialismu a komunismu. Slovník k politickému školení pohraničníků. Politická správa Pohraniční stráže a ochrany státních hranic ministerstva vnitra ČSSR. Praha: Naše vojsko, 1987, str. 91-134.

PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Praha: Scriptorium, 2011.

PULLMANN, M.: Diktatura, konsensus a společenská změna. K výkladu komunistické diktatury v českých akademických diskusích po roce 1989: In: Storchová, L. – Horský, J a kol. Paralely, průsečníky, mimoběžky. Teorie, koncepty a pojmy v české a světové historiografii 20. století. Praha: Albis international, 2009, s. 231-246.

PULLMANN, M.: Sociální dějiny a totalitněhistorické vyprávění. In: Soudobé dějiny, 15, 2008, č. 3-4, s. 703-717.

TŮMA, O.: Zítra zase tady! Protirežimní demonstrace v předlistopadové Praze jako politický a sociální fenomén. Praha: Maxdorf, 1994.

VANĚK, M.: Veřejné mínění o socialismu před 17. listopadem 1989. Analýza výsledků výzkumů veřejného mínění prováděných ÚVVM od roku 1972 do roku 1989. Praha: Maxdorf, 1994.

Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989, Praha: Federální shromáždění ČSFR, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99

Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 1, str. 7 (online) (cit. 4. 5., 7. 5. 2012) (7. 5. 2012). Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm