Mozog v nádrži|Esej o mediálnej idiotizácii spoločnosti

„Predstavte si, že by sa nejaký človek podrobil operácii akéhosi zlomyseľného vedca. Mozog tohto človeka by sa oddelil od tela a umiestnil do nádrže so živinami. Nervové zakončenia by sa pripojili na nejaký supervedecký počítač, ktorý by v danom človeka vytváral ilúziu, že všetko je úplne normálne. Zdalo by sa mu, že vidí ľudí, predmety, oblohu atď., ale v skutočnosti by všetko, čo by tento človek zažíval, bolo len výsledkom elektronických impulzov putujúcich z počítača k nervovým zakončeniam.“[1]

                                              x                x                x

Tento moderný klasický príbeh o mozgu v nádrži uviedol vo svojej knihe Reason, Truth and History (1981) americký filozof Hilary Putnam. Nepripomína vám to niečo? Nie je to svojím spôsobom matrix súčasného človeka vystaveného informačného pretlaku a hrubej manipulácii?

Mocní tohto sveta, vladári, spoločenské elity sa vždy usilovali držať masy na uzde. Najprv to bolo silou, brutalitou, krutosťou a zverstvami. V krvi utopili povstania otrokov, nevoľníkov aj proletárov. Osvietenstvo zapálilo iskry slobody, prinieslo širším vrstvám obyvateľstva náznaky „rovnosti a bratstva“, umožnilo obyčajnému človeku ľahšie dýchať. Dosiahnuté výdobytky sa zakotvili do nových zákonov. Už nebolo také ľahké a jednoduché „vymlátiť a vybiť dušu“ z chudoby a bezprizorných, zabiť, zavraždiť niekoho bez príčiny, už nebolo možné použiť iba bič, žiadalo sa prísť aj s inou metódou, povedzme, s „Bismarckovým cukrom“. Otroci v Severnej Amerike, Indii, nevoľníci v Európe získali slobodu. Ako ich však udržať v chomúte, v doterajšom chomúte? Veď už majú svoje práva! Áno, treba im ponúknuť dary, lesk vecí a prostredníctvom nich kontrolovať ich postoje a presvedčenie. A začal sa rodiť propagandistický systém, ktorý v súčasnosti prerástol do mohutného priemyselného odvetvia public relation. Precízne to fomuloval známy americký ekonóm Paul Nystrom: „Najprv musíte vyrobiť spotrebiteľa a vytvoriť potreby, aby ste človeka chytili do pasce… navnadiť ho na túžbu po spotrebných tovaroch a začať ho zadlžovať v obchodných domoch a potom už nemáte ďaleko k mentálnemu aj materiálnemu otroctvu.“[2] Techniky to nie sú nové. Sú také staré ako sám svet. Nadobúdajú však nové formy v súlade so zmenami, ktoré sa postupne uskutočňujú. Súčasné techniky sú rekciou na úspechy predchádzajúcich generácií v získavaní čoraz väčšej slobody. Napokon, praktiky výroby súhlasu sú známe už dávnejšie. Autorom tohto pojmu je známy americký publicista dvadsiateho storočia Walter Lippmann: „Našou povinnosťou je ochraňovať ľudí zodpovedných za riadenie krajiny pred pošliapavaním a revom zdivočeného davu. Žiada sa sofistikovane… presadzovať výrobu súhlasu…“[3] Do taktu mu súzvučne nôti guru amerického PR priemyslu Edward Bernays: „U nás musí riadiť demokraciu inteligentná minorita, ktorá vie usmerňovať a viesť masy.“[4] Noam Chomsky a Edward S. Herman analyzujú výrobu súhlasu v súčasných podmienkach: „V terajšom modeli propagandy sa objavujú nové základné ingrediencie, nové filtre spravodajských informácií, akými sú: po prvé, koncentrácia vlastníctva, rast bohatstva a zvýšená orientácia dominantných masmediálnych firiem na zisk; po druhé, reklama ako základný zdroj príjmov masmédií; po tretie, podpora a schvaľovanie informačných tokov mocenskými elitami, nátlak ako prostriedok na zdisciplinovanie médií a po piate, antikomunizmus ako národné náboženstvo a kontrolný mechanizmus.“[5]

Ako sa v našich podmienkach ujala výroba súhlasu? Ocitla sa v „produkčnej“ kríze? Mocuje sa s problémami, alebo uviazla v spleti spoločenského diskurzu? Nuž, vyzerá to tak, že si hovie, voľká bez akejkoľvek staromódnej prudérie, skrátka: čo nie je neoliberálne, je chybné. Aspoň väčšinovo.  Nič proti liberalizmu spojenému so zodpovednosťou, nič proti liberalizmu rešpektujúcemu sociálny status, lež taký dnes už nefunguje. Skôr a výhradne sa zalieča moci a bohatstvu. Aj nihilizmus, typický nietzcheovský, môže byť pozitívny, pravda, ak potiera staré, zatuchnuté. Lenže realita je iná: pokrivený liberalizmus, nihilizmus s negatívnym súčtom. Slovo hodíš do vzduchu a na zem spadne ako klamstvo. „Sloboda slova sa zvrhla v nezodpovednú slobodu slobodne klamať.“[6] Našťastie, ľudia si to začínajú uvedomovať…

O to prudšie však útočia negatívne súčty. Nielen u nás, lež v celej západnej civilizácii. Propagandistická mašinéria rozkrúca čoraz viac kolesá, priemyselné odvetvie public relation tehotnie mešcami peňazí. Na svoj koláč čakajú aj médiá. Vďaka tomu sa želateľným spôsobom posúva ťažisko verejnej mienky. Myslenie ľudí treba dostať ta, kde ho chcú mať elity. V určitom rámci, v určitej hranici. Tvorivosť sa nenosí, je nebezpečná. Pravda sa vytráca.

Recipientovi ostáva iba miesto pre plač. Komu má veriť? Od koho si má pýtať vreckovku na utretie očí? Zrejme od nikoho. Nepomôže mu napríklad ani šéf vydavateľského domu denníka SME, ktorý na adresu vlastného periodika v rozhovore s vlastným redaktorom povedal: „Často hovorím, že editor by mal byť obhajcom toho, koho novinár napadne, mal by ho chrániť zubami-nechtami, aby vznikol ešte kvalitnejší text. A to sa absolútne nedeje. Vy ste všetci naladení úplne rovnako, a z novín to cítiť. To, že aj SME občas prináša sploštený pohľad na svet, ma trápi najviac.“[7] Paradox, keď také slová vysloví najvyšší šéf. Netreba k tomu ďalší komentár. Žiaľ, pod tieto slová by sa mohli podpísať šéfovia takmer všetkých našich médií, predovšetkým elektronických.

Áno, aj tak možno chápať slobodu vo všeobecnosti a slobodu prejavu osobitne. V súčasnej praxi je sloboda vlastne „zhmotnením asymetrickej moci umožňujúcej najímať ľudí a zaobchádzať s nimi ako s nástrojmi či presúvať ich v zlomku sekundy na iné miesto… treba však brániť iné poňatie slobody, také, ktoré bude ochraňovať pred asymetrickou mocou.“[8]

Je nevyhnutné brániť sa pred ponáraním „mozgu do nádrže“, pred tými, čo nám do nej tlačia hlavu, pretože Nietzsche mal svojím  spôsobom pravdu – „keď sa budete pridlho dívať diablovi do oči, hrozí, že sa ním stanete.“[9] Dá sa vôbec brániť? Dá, ale je to neľahký a nerovný zápas. Veď orwelovský Veľký brat nás neustále sleduje. Pod jeho dozorom „sami ochotne pcháme hlavu do jarma, priam bažíme po tom, aby sme splnili kadejaké požiadavky, uvádzame najosobnejšie dáta… Stačí si zapnúť na tablete či telefóne program satelitných máp, a rozsvieti sa nej červený bod určujúci presne, kde ste a kadiaľ sa budete pohybovať.“[10]

Fantázia z Orwellovej knihy 1984 je už dávno prekonaná. Internet, facebook, twitter, rozličné iPady, tablety vládnu svetom, predovšetkým svetom mladých. Keby sme ich vládu vnímali s mierou, s rozumom a citom, bolo by všetko v poriadku. Práve ony však vytvárajú virtuálnu realitu, doslova strkajú mozog do nádrže. Už počuť velebiace hlasy, na sociálnych sieťach mám dvesto priateľov, áno, možno, ale ani jedného ozajstného. Sú to fantómové priateľstvá, bez akejkoľvek personálnej interakcie. Po internete „behá“ zaujímavá stránka s názvom Einstein má pravdu a s podtitulom Generácia, ktorá sa díva, ale nevidí… má uši, ale nepočúva: skupina mladých je pohrúžená do svojich IT prístrojov, raz sedia v reštaurácii, inokedy v galérii, na štadióne, na rande, v aute, nič navôkol neregistrujú, iba ustavične ťukajú a četujú. A na záver je Einsteinov citát: „Obávam sa dňa, keď technológia bude kolidovať s našou ľudskosťou. Svet bude mať iba generáciu idiotov.“[11]

Žeby sme k tomu speli? Žeby sme tomu podľahli? Mozog sa môže dostať z nádrže len cestou hľadania právd, hĺbavým myslením, analýzou a syntézou faktov, hľadania právd v pohybe a premene, v pozitívnom dialógu s inými ľuďmi, v rešpektovaní ich názoru, a nie v nejakom ich apriórnom odmietaní. A práve v internetových diskusiách chýba tento prístup. Nájdeme tam veľa žlče, vulgárnosti, zavše aj správania poznačeného psychickou deviáciou. Chýba im korzárska česť, skôr dominuje pirátska arogancia, obrazne aj doslovne. Neslobodno zároveň zabúdať, že „hráči“ s verejnou mienkou absolvovali profesionálny tréning, už nekričia, ako cirkev, tomu musíte veriť, to musíte každý deň čítať, už neprezrádzajú svoje princípy a zámery. Bolo by to okaté, robí sa to oveľa umnejšie, sofistikovanejšie. Na jednej strane je propagandistické pôsobenie internetu, ešte stále pokladané za akúsi nelegitímnu produkciu, na druhej strane zase vysielanie oficiálnych televízií považované za prejav určitej názorovej legitimity, v zmysle Chomského myšlienky, čo povieme, to platí. Práve také chápanie recipienta značne irituje. V prvom prípade vám pravdu negarantujeme, v druhom vám ju ponúkame so stopercentnou zárukou.

Navráva sa nám, že všetko má na svete svoje prirodzené miesto. Prirodzené je, keď mocní vládnu nad slabými, bohatí nad chudobnými, keď para stúpa hore a kameň padá dolu. Je to ozaj prirodzené, nedá sa s tým nič robiť? Uspokojíme sa s tým alebo sa pokúsime prekročiť pomyselnú hranicu? Para sa môže predsa zmeniť na vodu a padať dolu, kameň v žeravej láve zase na dym a stúpať hore. Slabosť a chudoba nie je prirodzený stav. Netreba sa s ním zmierovať, netreba rezignovať, zúfalo mávnuť rukou. Boj za ľudské potreby a túžby predsa stojí za to. Humánnosť a vzájomná úcta je ozajstná prirodzenosť. V boji o ňu sa oplatí obetovať aj život, nie však o moc a bohatstvo.

V propagande sa všetko obracia naruby. A propaganda aj nás obracia naruby. Do určitej miery si za to môžeme aj sami. Sme leniví rozmýšľať, rozbíjať škrupinky, pod ktorými sa skrýva pravda. Každá spoločnosť má také ideové zázemie, aké si zaslúži. Ak je posadnutá strachom, závisťou, mamonom, zákonite dosiahne to, čoho sa bojí: ochromenie. „Bojíme sa vecí, ktoré vyšli z našich rúk a obracajú sa proti nám.“[12] Odcudzenie nás zviera zo všetkých strán a čo je najhoršie, odcudzujeme sa sami sebe. Erich Fromm to vystihol veľmi dobre, v dnešnom svete mať znamená viac ako byť. Chceme mať stále viac a viac. Americký filozof a ekonóm Francis Fukuyama pokladal na začiatku  deväťdesiatych rokov vtedajšiu západnú civilizáciu za vrchol ľudského vývoja, za koniec dejín, za „posledného človeka“.[13] Médiá nedočkavo skočili po jeho knihe, priam zbožne ju prenášali z miesta na miesto, kŕmili ňou verejnosť, nebodaj ako s najväčšou delikatesou. Predháňali sa najmä televízie, vytvárali „nového“ človeka s neoliberálnou kráľovskou korunou, vyšperkovanou teóriami o nenahraditeľnosti politických a ekonomických elít. A zrazu bum! Z krátera problémov  hromadených pod povrchom od sedemdesiatych rokov minulého storočia vytryskol gejzír súčasnej krízy. „Čože sa to stalo?“ meditujú odborníci. Sedia pri posteli chorého (ako lekári v Moliérovi), vymieňajú si názory a pacient medzi tým zomiera. A médiá, opätovne predovšetkým televízie, ponárajú náš mozog do nádrže. Zdôvodnenie sa musí predsa nájsť… lenže aj recipient je v strehu, nedá sa tak ľahko nachytať… a preto nastáva…

… poľovačka na diváka

Vyvstáva otázka, či spoločnosť reflektuje televíziu alebo televízia reflektuje spoločnosť? Divák často vníma televíziu ako určité normatívum, rozhoduje sa podľa nej, sám seba presviedča, že práve taký program chce vidieť, koná tak však len preto, že sa mu neponúka iná alternatíva. Na druhej strane televízie spoločnosť zväčša nerešpektujú, nejde im o predaj programov verejnosti, ale skôr o predávanie verejnosti reklamným zadávateľom a inzerentom. Biznis je biznis: ak sa zníži dopyt po tabaku o jedno percento, tabakový priemysel príde ročne o 250 miliónov dolárov, rovnako, ak sa zníži počet televíznych divákov o jedno percento, televízne spoločnosti stratia tú istú sumu.[14] Tento údaj platí pre USA, no možno ho aplikovať aj na ostatné krajiny. Televízie budú preto naháňať diváka za každú cenu, bez ohľadu na záujem verejnosti, bez ohľadu na to, že kazia a dehonestujú ľudskú kultúru a mravy.

                              x                   x                      x

Sledovanie televízie a ďalších elektronických médií má popri pozitívach (vzdelávanie, relax, zábava) aj mnohé negatíva (okrem manipulovania, ponárania mozgu do nádrže, výroby súhlasu), napríklad „kradnutie“ času na pohybové aktivity a z toho prameniaca obezita, podliehanie konzumu namiesto vlastnej kultúrnej a tvorivej aktivity.

Človek pri televízore reprezentuje nemalý kapitál (priemerný divák pri ňom strávi za 70 rokov života 7 – 10 rokov). Pritom sa programy nieže nezlepšujú, ale naopak, vo všeobecnosti spejú k horšiemu. Reality šou, filmy plné násilia, sexu a hrubostí, akoby boli jediným verným a pravdivým  obrazom skutočnosti; ich tvorcovia sa usilujú divákom prelepiť cez oči pásku a navravieť im, toto je ten ozajstný život, ktorý sa odohráva okolo vás, slušnosť už vlastne neexistuje, ak áno, tak len marginálne, my vám ponúkame správne a reálne videnie sveta. Pritom je to však iba matrix, „umelina“ snažiaca sa vnoriť naše mozgy do nádrže a púšťať do nich impulzy vulgárnosti. Nainscenované, vopred pripravené impulzy! V odborných kruhoch nie je tento fakt nijakou tajnosťou. „Realita“ má svoj naplánovaný scenár, využíva sofistikovanú prácu s kamerou a so strihom, réžia si vyberie najvhodnejšie typy, vytvorí úrodnú pôdu na vyhrotenie napätia medzi účinkujúcimi, podsunie im alkohol, navodí konfliktnú situáciu. Zmysly aktérov sa dostávajú do nainscenovanej extázy, a ty, recipient, hľadaj v nich svoj predobraz; zabudni na všetko a na všetkých, ak si prišiel o prácu, ak ťa gniavia existenčné starosti, sám si na vine, lebo sa nevieš spratať do kože. Ale nič to, veď sa pozri, ešte sú horší od teba. Ak ti nestačí „realita“, tak ti ponúkneme fikciu, film, obscénnosti, agresivitu, vraždenie. Buď rád, že si nespadol do rovnakej kaše.

Čo vedie televízne spoločnosti k výrobe takých programov? Predovšetkým niekoľko faktov: lacnejšie je produkovať prázdne programy plné násilia (avšak oveľa ziskovejšie) ako náročné diela, pri ich tvorbe netreba talent, druhotriedni, resp. neprofesionálni herci nežiadajú také vysoké honoráre, programy sa ľahšie predávajú na zahraničnom trhu, výroba násilia je žánrovo menej náročná ako, povedzme, výroba humorných scén, a napokon skutočnosť, že programy popretkávané hrubým násilím majú vyššiu sledovanosť.

Prečo? Z akých dôvodov? Tieto otázky stoja za zamyslenie. Predovšetkým si treba uvedomiť, že človek je daný svojou biologickou prapodstatou ako neodmysliteľnou súčasťou živočíšnej ríše. Jeho vedomie, nevedomie a podvedomie patrí medzi najmenej preskúmané oblasti. Už Sigmund Freud tvrdil, že v nás drieme nebezpečná sila, potláčaná slušnou výchovou a zákonmi civilizácie. Ľudské správanie zásadne ovplyvňujú pudy, najmä pud sexuálny, libido.[15] Jeho žiak Carl Gustav Jung teóriu ďalej rozpracoval a poňatie libida rozšíril na všeobecnú psychickú a životnú energiu zameranú na určitý cieľ.[16] A napokon ich pokračovateľ Erich Fromm sa odklonil od biologizmu a priblížil sa k psychologickému antropologizmu. Poukázal na spojitosť medzi psychikou jedinca a sociálnou štruktúrou spoločnosti. Osobitne skúmal agresívne prejavy človeka. Problém videl v jeho asimilácii so sociálnou klímou, v konflikte medzi spoločenskými normami a individuálnymi záujmami.[17] Vulgo povedané a podčiarknuté: človeku je „zvieracie“ správanie imanentne dané, nepomôže nijaká výchova či ideológia.

Ďalší dôvod? Svoj podiel na formovaní každého indivídua má nepochybne prostredie, v ktorom sa pohybuje. Narodili sme sa v určitej rodine, na určitom mieste, dostali sme určité vzdelanie, zaradili sme sa do určitej sociálnej vrstvy, prebrali sme príslušné vzorce správania. A tie môžu byť rôzne: láskavé, pokojné, agresívne – podľa toho reagujeme, vyberáme si vzorce blízke nášmu naturelu.

Niekedy môže byť naša voľba celkom prozaická: chceme sa lacno pobaviť, vyhodiť z hlavy starosti. A napokon, prečo by sme sa nezasmiali na ľudskej hlúposti?! Zavše nás ženie obyčajná zvedavosť, kam až reality šou a podobné formáty zájdu, kam až siahajú hranice televíznej vulgárnosti a obscénnosti.

Televízni bosovia, najmä z radov komerčných vysielateľov, môžu a budú oponovať, nepáči sa vám náš program, aký problém, vypnite si televízor, a vec je vybavená. Ide o nekorektný a neférový argument, o zastierací manéver, o akési hodenie soli do očí, zbavenie sa zodpovednosti a o jej prenesenie na bedrá recipienta. Akoby ste pred alkoholika postavili fľašu s vodkou a povedali mu, je len na tebe, či ju otvoríš alebo nie.

Na druhej strane treba chápať aj vysielateľov. Divák, poslucháč je taký, aký je, má svoj vkus, konvenujú mu určité typy programov. A vysielatelia sa usilujú uspokojiť ho, dostatočne ho „nakŕmiť“, ba až „prekŕmiť“ žiadanými formátmi. Biznismena zaujíma iba sledovanosť, od nej sa totiž odvíja veľkosť čiastky, ktorú si odkrojí z reklamného koláča. Komerčné médiá žijú iba z toho, ak by tu nezabodovali, čaká ich pád k dnu. Preto sa predbiehajú v servírovaní absurdít, divokých sexuálnych scén, brutality a kadejakých iných nezmyslov. Žiaľ, zaberá to, mnohých recipientov priťahujú k obrazovkám a k internetu. Na druhý deň diváci živo diskutujú v práci, pri pive o jednotlivých scénach, rozhorčujú sa nad tým, čo videli, hnevajú ich toľké nemravnosti, no večer prídu domov a opätovne si zapnú ten istý formát. Je to svojím spôsobom začarovaný kruh. Všetko si možno kúpiť…

… aj láska, sex a manželstvo je na predaj

„Rómeo: On byl vyjebaný pampúch.
(…)
Jana: Nela s Nikolou se tady furt budou bavit o Leovi, furt, jak ho Nela chce vyšukat. Ona si myslí, že to nevím nebo co? Prostě a furt Nela jenom řeší to, že chce (vypípané) Lea, že se jí líbí prostě.
(…)
Rocky: Asi všichni, nejen Nela, aj Nikol, aj Diana ho chce vyšukat.
(…)
Leo (záber na Dianu v plavkách): Diana je holka, kterou kdybych ji potkal venku na diskotéce, tak ji vopíchám… a už se s ní v životě nechci vidět. Rozumíš, to je presně ten typ holky, kterou bych vošukal, vole, postříkal, pochcal, kopl bych jí do prdele…“[18]

                                    x                        x                              x

Komerčné televízie často ponúkajú formáty, v ktorých prezentujú lásku a sex ako tovar, ako niečo, s čím možno obchodovať, čo možno kúpiť, vymeniť ako obnosené topánky. Tak nejako je to aj s programom Hotel Paradise. Samotná TV JOJ ho na internetovej stránke charakterizuje takto: „Hotel Paradise je reality šou, ktorá plní sny ľudí. Súťažiaci budú bývať v jednej z najexotickejších destinácií sveta: v luxusnom hoteli Casa Alegre v Dominikánskej republike, kde jediná noc stojí takmer 1500 eur. Budú jesť len tie najvyberanejšie pokrmy a piť drahé miešané nápoje. Nemusia za to zaplatiť a nemusia preto nič urobiť, iba sa zabávať. Jediné, o čo prichádzajú, je ich súkromie. Dvadsaťštyri hodín denne ich budú sledovať kamery. Zostáva ešte jedna podmienka – musia byť nezadaní, pretože vytvoria páry a žijú na izbách po dvojiciach. Jeden zostane ,na ocot´, ten je každý týždeň vyradený a nahradený novým hráčom, ktorý zamieša karty opäť nanovo. Obsahom táto reality šou pripomína seriál – páry vznikajú a zanikajú, veriť však nemôžu nikomu a spoľahnúť sa môžu iba na seba, v stávke je predsa výhra v sume 50 tisíc eur. V Hoteli Paradise na vás čaká more, slnko, luxus a exotika, krásni ľudia, zábava, aj zápletky, hádky a intrigy.“[19]

Celý program sa nesie v podobnom tóne, ako to signalizuje ukážka. Ide o svojský pohľad, plný vulgárnosti a obscénnosti, na ľudí žijúcich podľa zákonov modernej spoločnosti, zákonov komercionalizácie lásky; v rámci nich nie je nijaký problém toho druhého nechať plávať, najmä keď vám už nevyhovuje. Ak bude trpieť, je to jeho problém, nie je súčasťou modernity. Láska je len výmena služieb a protislužieb, on alebo ona používajú spotrebné predmety a luxusné tovary na to, aby symbolicky, ale aj vecne vyjadrili svoj „úžasný“ sociálny status. Kdeže sme sa to dostali od krásnych myšlienok známeho francúzskeho filozofa Alaina Badioua: „Vyhlásenie – ľúbim ťa – spečaťuje akt stretnutia, je zásadné a zaväzuje. Ale odovzdať sa, vyzliecť zo šiat, byť pre toho druhého nahý, opakovať tie zdedené inštinktívne pohyby, zbaviť sa ostychu, kričať, všetky tieto telesné prejavy sú dôkazom toho, že sme podľahli láske. Práve to ju zásadne odlišuje priateľstva.“[20]? Kdeže sme sa teda dostali? Iba ak od krásnych myšlienok ku „krásnym ľuďom“ s promiskuitným spôsobom sexuálneho správania. A na hony sme sa vzdialili od ďalších Badiouvých viet: „Láska je hľadaním pravdy. Akej pravdy? Pravdy v jednej veľmi konkrétnej veci – aký svet vidí človek, ktorý ho vníma z perspektívy dvoch, a nie jedného.“[21]

Už básnik Rimbaud povedal, že lásku je potrebné znovu vynájsť. A to bolo v druhej polovici 19. storočia. Svet sa sústavne mení, láska sa tiež musí vyvíjať. Nie však takým spôsobnom, ako to divákom servírujú niektoré televízie a internet: cestou vulgárnosti, hrubých sexuálnych scén, obscénnosti a agresivity.

Láska je nevyhnutná aj pre pevný manželský zväzok: niekedy jeho uzatváranie diktovali rodičia a spoločenské normy na základe príslušnosti k rodu, kaste, spoločenskému postaveniu. Chudobný sa nemohol oženiť s bohatou, nevzdelaný so vzdelanou, pán s poddanou, zeman so sedliačkou; prirodzene, platilo to aj v opačnom garde. V súčasnosti nad tým krútime hlavou, zdá sa nám to prihlúpe a nezmyselné. Napokon, je to logické! Organizovať manželský zväzok, zošnurovávať  ho do rámca prísnych a niekedy aj krutých pravidiel sa prieči prirodzenosti a pestrosti života. Manželstvu svedčí náhoda a inakosť. Áno, v tomto duchu rozmýšľame, ale aj tak konáme? Len sa nad tým zamyslime: čoraz viac sa nevdojak utiekame k reklamnej mediálnej kampani, ktorá nám ponúka manželstvo bez rizika, Výstižne to opätovne charakterizuje Alain Badiou: „Manželstvo si dokonale vykalkulujete, partnera si poriadne vyberiete na internete, dostanete jeho fotku, podrobnosti o jeho záujmoch a preferenciách, dátum narodenia znamenie zverokruhu a keď si to všetko spojíte, môžete si povedať, tak toto je rozhodne voľba manžela bez rizika.“[22] Online metóda ozaj umožňuje nadviazať kontakty a dokonca si vybrať odporúčaného partnera. Sadnete si za monitor a hneď dostanete otestovaný tip na manžela, manželku, druha, družku. Zdanlivo otvorený trh s potenciálnymi partnermi, ktorých môžete získať jedinými kliknutím na klávesnicu počítača, výrazne otupuje skutočné citové vzťahy. Keď sa niekoho spýtate, prečo si vyhľadáva partnerov na facebooku, keď má v reálnom živote dostatok priateľov, často odvetí: „Človek nikdy nevie, možno sa ten najlepší ešte nájde.“

Môže byť manželstvo bez rizika? Určite nie. S manželstvom je spätých veľa rizík. Televízne formáty Farmár hľadá ženu, Nevesta pre milionára, Mama, ožeň ma! a podobne navrávajú recipientovi niečo iné: nie charakter, morálny postoj, citové vzplanutie, romantická láska, lež sociálny status, bohatstvo, peniaze vám zabezpečia šťastný a spokojný život. Vyberte si podľa nás a budete bez rizika! A keď sa inštitút manželstva dostane krízy, máme tu opäť recepty v podobe Súdnej siene, Zámeny manželiek atď. Ľudia za peniaze urobia všetko, scenár kĺže po povrchu, problémy naznačuje, ale nerieši, brnká na pudovú strunu človeka, opiera sa o arogantné a prvoplánové dialógy. Sledovanosť je zaručená. Ozajstný cit, ten predsa patrí do minulosti, do čias deja Stendhalovho románu Červený a čierny, keď jedna z jeho hrdiniek, pani de Renal prichádza do väzenia, aby z vrúcnej lásky odpustila mladému Julienovi Sorelovi, ktorý sa ju pokúsil zavraždiť. Nehovoriac o iných príbehoch šľachetnej lásky…

Reality šou, zviazané s milostnými a ďalšími vzťahmi, s potláčaním a urážaním ega druhých, musí niesť so sebou jeden zákonitý a neodmysliteľný atribút – a tým je konzumácia alkoholu a fajčenie. Tento typ relácií by sme mohli pokojne zastrešiť pod hlavičku…

… mozog v alkohole a nikotín v krvi

„Adam má v ruke cigaretu, hovorí, že Nikola na neho čaká. Eva chce vedieť, čo písala Lucia.
Ľudovíta: Ťa miluje?
Adam prikývne: To je v p (zvuková stopa pípnutia). Potrebujem, ideme zj (zvuková stopa pípnutia) ten dvadsaťlitrový demižón, hneď teraz (…) Moja horúčka ma zaj (zvuková stopa pípnutia), ty kokos, normálne ma ide j (zvuková stopa pípnutia.
Niekto hovorí: Vieš čo, nalej si vína.
Monika: Malvína.
Radomír: To je dobrá medecína.
Adam sa prechádza: To je v p (zvuková stopa pípnutia), toto hej.

                                x               x               x

Na tento „milý“ dialóg z Farmy som si spomenul nedávno: čakal som na vnuka pre istým zariadením, vtom sa neďaleko mňa pristavil hlúčok …násťročných chlapcov, každý držal v ruke cigaretu, hlasito sa rozprávali a smiali, vraj, chalani to bude psina, zajtra mám narodky, naši nebudú doma, fotrovi švihnem demižón vína, dáme si riadne do nosa. Aj pokračovanie rozhovoru bolo ako vystrihnuté z Farmy.

Alkohol a cigarety patria k dospelosti. Ide o ľudskú prirodzenosť? Z médií to aspoň tak cítiť! Z väčšiny článkov, relácií, dokonca aj z inzerátov a reklamy. Alkohol a cigarety padajú doslova na naše hlavy, dobiedzajú do nás na každom kroku, ohlupujú nás možno väčšmi ako ich samotné požívanie. Pivo si môžete pokojne dať pri televízore pred každým futbalom či hokejom, zarosené poháre od Corgoňa či Heinekenu lákajú, prečo sa neosviežiť pred napínavým zápasom. Ale pozor!  Víno až po dvadsiatej a tvrdý alkohol až po dvadsiatej druhej hodine, tak káže zákon. O to viac vám bude na noc chutiť.

Cigarety a alkohol sú, žiaľ, neodmysliteľnou súčasťou všedného dňa. A zákonite sa stali neodmysliteľnou súčasťou celého priemyslu public relation, vrátane všetkých médií. Stretneme sa s nimi v spravodajstve, reportážach, v zábavných reláciách, v televíznych inscenáciách, najnovšie dostávajú podobu product placement (umiestňovania produktov za určitú odmenu)) v rozličných televíznych formátoch a filmoch. A producenti sa často a niekedy zámerne dopúšťajú prehreškov voči týmto zákonným ustanoveniam.

Alkohol a cigarety nie sú nijakou ľudskou prirodzenosťou. Biznis má iba záujem tak ich prezentovať. Ľudskou prirodzenosťou sú však následky, ktoré vyvoláva a spôsobuje: ohrozovanie zdravia, mentálny úpadok, rozvrátené rodiny, opustené deti, narušená mravná výchova. O týchto prirodzených dôsledkoch sa však menej hovorí, nedobre sa to totiž počúva. Ktože by sa takými vecami zaoberal v kruhoch Smotánky, na operných báloch, v atmosfére všakových hostín a recepcií, kde alkohol tečie potokom. Veď v spravodajstve a v iných reláciách stačí, keď si moderátor zo žiaľu nad podobnými osudmi nútene utrie slzičku v oku.

Pravda, to už nie sme ďaleko od toho, keď sa o dôstojnosti človeka hovorí…

… pod ľudskú dôstojnosť

Ukážka prvá:

„Najnovšie nečíha nebezpečenstvo nahlúplej televíznej komercie len na divákov a diváčky, ale už aj na deti účinkujúce v seriáloch. Spadla mi sánka nad scénou, ktorej niekoľko minút dominoval zúfalý detský plač. Hádka bežného páru z bežného paneláka z neznámych dôvodov vyžadovala prítomnosť plačúceho dieťaťa. Pár si dieťa podával ako kus handry. Žena síce prejavovala náznak tíšenia, dieťa však plakalo čoraz viac. Plakalo, až sa zajakalo, až chripelo. A neprestajne pozeralo smerom ku kamere. Zrejme tam stáli jeho rodičia. Napadlo mi, či na to v médiách zareagujú všakovakí zlatoústi ochrancovia, ale nič som nenašla. (…) Možno im to neprekážalo.“[23]

Ukážka druhá:

„Matka Iveta (v zábere rodina, matka, otec a syn Tonko, sedia na pohovke, debata na tému prípadnej Tonkovej nevesty): No tuto on vóbec nemá šancu, on nemá vóbec seberovných.

Tonko: Keď už by bola nevestou, tak tuto na tejto dvojposteli sa vyspíme v pohode.

(…)

Moderátor: Celoživotným pôsobiskom pani Ivety bolo jednotné roľnícke družstvo, kde mala na starosti prasatá. Hoci celý život strávila prakticky v chlieve a nikdy sa nepýšila závratným bohatstvom, v mnohých názoroch a nekompromisných postojoch sa zhodne so svojím vzorom, pani Mojsejovou. (Zábery na členov rodiny pri rôznych domácich úkonoch.)

Matka: Ja a Norika, tak skór by sme povedali, že máme to, že od každého vyžadujeme, aby nám povedal pravdu do očí. A nie poza chrbát.

Moderátor: Nielen pani Iveta, ale celá jej skromná família pozdvihla pravdu na svoju najvyššiu životnú hodnotu, ktorú chce zdieľať aj s divákmi. To bolo aj dôvodom ich túžby účinkovať v televíznej šou. Súčasťou každodenného života podľa tejto zásady je aj to, že nekladú zbytočný dôraz na pominuteľné veci ako zovňajšok alebo prehnaná čistota interiéru. Rodina, ktorá na prvý pohľad môže pôsobiť ako bežná, je zároveň extrémnou aj v neobvyklej intenzite snahy nájsť dospelému synovi priateľku. Nie je to totiž jednoduché kvôli následkom Tonkových zdravotných problémov z raného detstva. Po prekonaní zápalu mozgových blán má ťažkosti s rečou, čo mu veľmi komplikuje nadväzovanie vzťahov s rovesníkmi i s opačným pohlavím.

Matka: No tuto nemá on vóbec šancu. Lebo kvóli tomu, že si z neho tu robá len srandu. On pripadá každému ako podivín. On nemá vóbec seberovných. Tak my by sme chceli nevestu, kerá by išla za nevestu sem k nám. Len nech sa mu voláka nájde.

Moderátor: Pani Iveta s pýchou v hlase vyratúva nesporné výhody, ktoré ich skromná domácnosť budúcej neveste ponúka.

Matka: Ona by podstatne došla sem do hotového. Ona by sa o maso, o vajcá nemusela o nič starať.

Moderátor: Ani samotný ženbychtivý mládenec sa nezdráha predstaviť svoje najväčšie prednosti.

Tonko: Ja som, keď tak ľudovo poviem juniverzálny pracovník, že viem sa prispôsobiť ku každej práci.

Matka: My podstatne jeden druhého dopĺňame. Čo jeden nezvláda, tak druhý mu vypomôže. A takto to koluje medzi nami furt dookola.

Moderátor: Juniverzálny pracovník však disponuje aj ďalšou nespornou výhodou.

Matka: Žene by neprepil ani korunu. My spravíme všetko preto, aby si chlapec našel divča.[24]

                                          x                      x                         x

Prvý citát poukazuje na to, že televízie môžu zarábať aj pomocou detského plaču. Vidno z neho, že na emócie, dôstojnosť dospelých i detí neútočia iba klasické realitou šou, ale tiež umelecky sa tváriace formáty, v tomto prípade „jojkársky“ seriál Panelák. Scéna s plačúcim dieťaťom je prituhý tabak aj na tvrdé nátury. Ktovie, aké následky to zanechá na psychike nevinného „účinkujúceho“. Ale to nech posúdi sám čitateľ.

Druhá ukážka je z programu Extrémne rodiny (Televízia JOJ). Rada pre

 vysielanie a retransmisiu pokutovala vysielateľa (zasadnutie 10. 7. 2012) za túto reláciu sumou 25 tisíc eur. V odôvodnení uviedla, že „časť týkajúca sa Tonka a jeho rodiny svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahla do ľudskej dôstojnosti účinkujúceho Tonka a jeho matky.“[25] Prevedené do právnickej reči: vysielateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308 Z. z. o vysielaní retransmisii. Televízia sa voči rozhodnutiu odvolala na Najvyšší súd, ten však koncom februára 2013 výšku sankcie potvrdil.

Nechajme paragrafy bokom, pozrime sa na reláciu cez prizmu etiky a pravidiel základnej slušnosti. K čomu sa uchýlil vysielateľ MAC TV v záujme poľovačky na diváka? Cielene, takrečeno bez rukavičiek (alebo skôr s boxerskými rukavicami), postupoval už pri výbere rodiny, za terč permanentného ironizovania si vybral Tonka a jeho matku, bývalú pracovníčku jednotného roľníckeho družstva. Už z krátkej ukážky priam kričia moderátorove praktiky: skrytý výsmech, podceňovanie aktérov, vtipkovanie na úkor celej rodiny. Hneď v úvode si všimnime jeho narážku: „Matka strávila prakticky celý život v chlieve.“ Veta je zámerne formulovaná dvojzmyselne – namiesto ocenenia ťažkej práce pri ošípaných vnucuje divákovi analógiu chlieva s rodinným prostredím. Očividne to priklincúva ďalšou vetou: „Nekladú zbytočný dôraz na pominuteľné veci ako zovňajšok alebo prehnaná čistota interiéru.“ Irónia ako hrom, rodina žije podľa svojich možností, nie každý sa môže a chce pretŕčať v smotánke. A napokon: Tonko (použijúc skomolený výraz) o sebe povie, že je juniverzálny pracovník. Moderátor s cieľom sfinalizovať zosmiešnenie s patričným dôrazom vysloví opätovne tento výraz.

V podobnom duchu sa niesla celá relácia. Nevkus, zosmiešňovanie, zneužívanie sociálneho a zdravotného statusu človeka. Áno, členovia rodiny súhlasili s účinkovaním v tomto formáte, pravda, neviem, či dokázali správne rozlíšiť, do čoho vstupujú. Ak aj vysielateľ nerešpektuje etické princípy, platí tu ešte zákon, ktorý hovorí, že ponižovať ľudskú dôstojnosť nemožno ani so súhlasom dotknutej osoby. Nečudo, že vo verejnosti sa o relácii veľa hovorilo, zväčša negatívne. Zvýšený počet sťažností dostala aj Rada pre vysielanie a retransmisiu. Na počudovanie sa ozvala aj Tonkova matka, ťažkala si, že vysielateľ si voči nim neplní sľúbené záväzky. Televízia však dosiahla svoje – vysokú sledovanosť.

Zásah do cti a dôstojnosti človeka patrí medzi časté prehrešky médií, či už tlačových alebo elektronických. Frekventovanejšie sa vyskytujú v printových médiách, pretože tie majú v tomto smere voľnejšiu ruku, takmer nulové zákonné obmedzenia. Právo na odpoveď sa zľahka obchádza a dotknutej osobe neostáva nič iné iba sa obrátiť na súd. Lenže poznajúc súdne prieťahy, ktože sa pustí do nerovného zápasu?! Obyčajný človek často ostáva napospas žurnalistickej ľubovôli a sérii dlhoročných súdnych rozhodnutí. Pri elektronických médiách je to prísnejšie, kontrolovanejšie. Žurnalisti, tvorcovia sú povinní rešpektovať ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii týkajúce sa zasahovania do ľudskej dôstojnosti. Pravda, novinári neraz namietajú, že ide o obmedzovanie slobody slova a prejavu. Stavajú sa proti akejkoľvek regulácii. Zabúdajú však na to, že slobodu slova možno obmedziť, a to zaručujú ústavy väčšiny štátov, v prípade verejného záujmu. A verejným záujmom je každé odhalenie fakticity skutkovej podstaty, každá kritika poukazujúca na pošliapavanie ľudských práv, na šírenie rasistických, xenofóbnych nálad a ideológií.

Elektronické médiá v mnohých prípadoch takisto zasahujú do ľudskej dôstojnosti. A nebýva to iba v reality šou. Často sa s týmto javom stretávame v spravodajských reláciách, politicko-publicistických programoch, reportážach, v zábavných formátoch. Niekedy sa dotknutie cti človeka dobra zašifruje, prekryje sa mätežou slov a myšlienok, zaregistrujú ho iba tí zasvätenejší. Inokedy sa prezentuje bez obalu, okorení sa spŕškou vulgárnych slov, aby nebol nikto na pochybách.

Apropo, vulgárnosť je v našich končinách samozrejmosťou v tých najširších súvislostiach. Dostáva sa všade, aj do pesničiek. Takže…

… vulgárnosť – náš chlieb každodenný

„Vraví, ona neni ako iné, ona neni hentaká,
o malú chvíľu mi aj tak bez váhania skočí na vtáka.
Vraví, ona neni ako iné, ona neni hentaká,
O malú chvíľu sa už nebude môcť deň vykakať.“[26]

                                    x                     x                    x

„Nikola s Janom a Tomášom na dvore
Nikola: Čo ti jeb (píp). Nech sa zbalí a nech pakuje tam. A keď jej to muž odpustí, že má takú ku (píp) doma, v porádku, nech ide do pi (píp).
Tomáš: Mám v pi (píp), robte si, čo chcete.
Monika plače.“[27]

                                     x                   x                   x

Obe ukážky svedčia o riadnom „napredovaní“ našej hudobnej a zábavnej „kultúry“. Sme ozaj trendy. Vulgárne slová sa dostávajú do bežných mediálnych prejavov, hojne ich zaznamenávame v tlačenej i elektronickej podobe. Samotná technika vypípania hrubých výrazov, ponechanie prvých hlások slova skôr asociuje ich predstavivosť ako potlačenie, nabáda človeka, aby ich v duchu dopovedal. Vypípanie sa svojím spôsobom iba tvári ako riešenie. Vulgárne slová sa udomácňujú v spravodajstve, v športových prenosoch, talentových súťažiach, dokonca aj v publicistických reláciách a v televíznych inscenáciách. V recipientovi sa navodzuje predstava, že formát bez vulgárnych slov, pejoratívnych vyjadrení nie je to pravé orechové, nemá dostatok šťavy a napätia.

Veď od pľúc si zahrešiť a zanadávať patrí k životu, nebodaj aj k bontónu. A zaručuje to sledovanosť i počúvanosť. Rapera Rytmusa zbožňujú najmä deti a ten si veru nedáva servítku pred ústa.

Škoda, že slovenčina nepatrí medzi reč, kde sa vulgárne slová prepadli do jazykovej „diery“. Niekoľko poznámok na vysvetlenie: lingvisti tvrdia, že každý jazyk, aj ten najvyspelejší, má svoje „diery“. Pri skúmaní jazyka niektorých pôvodných kmeňov v južnej Austrálii sa napríklad zistilo, že nepoznajú slová pre počet, skrátka číslovky. Pri rozvoji vnútrokmeňového trhového hospodárstva si však museli nájsť množstevné pojmy – a tak na počet päť používajú slovo ruka atď. Podľa výskumov má každý jazyk svoje diery. Aj slovenčina musí mnohé veci vyjadrovať opisom. Žiaľ, vulgárne výrazy to nie sú, na vyjadrenie hrubosti si našla dostatok presných pojmov. Ostáva iba veriť, že nie sú zakódované v génoch. Jeden zo zakladateľov univerzálnej gramatiky Noam Chomsky totiž tvrdí, že materinská reč je človeku génovo predurčená, dokáže ju rozoznať už v matkinom bruchu.[28]  Vyslovme s trochou humoru presvedčenie, že naše gény nie sú až natoľko nainfikované vulgárnosťou a že vulgárnosť je len prechodný stav!

Vulgárny jazyk a všetky excesy  či neduhy predtým spomínané môžeme zhrnúť pod jednu „strechu“ nazvanú…

… ohrozenie výchovy maloletých

Šestnásťročného chlapca právoplatne odsúdili za vraždu na osem rokov väzenia. Pochádza z rozvrátenej rodiny. Rodičia sa rozišli, keď mal deväť rokov. Zobrala si ho k sebe 76-ročná babka, ktorá by mu zniesla aj modré z neba. Lenže na formovanie tvárnej detskej duše bolo zrejme už neskoro. V jeho živote narazili na seba dva rozhodujúce faktory – pozitívny a negatívny; pozitívny ostal v drvivej menšine – miništrovanie v kostole a vyhýbanie  alkoholu. Dominovali zlé skúsenosti a získané nesprávne návyky – bratanci ho v detstve pohlavne zneužívali, v škole sa ustavične bil, odhaľoval sa pred celou triedou, s obľubou pozeral v televízii akčné filmy a pornofilmy. Obdivoval ich hrdinov, chcel si vyskúšať na vlastnej koži, aké je to byť zabijakom. Najprv týral a zabíjal psy a mačky, neskôr mu to nestačilo… Rozhodol sa, že znásilní a potom zavraždí miestnu poštárku. Mesiac sa na to pripravoval. Nadišiel deň D, čakal na ňu na opustenom mieste… vtom sa tam náhodou priplietla kamarátova babka. Pohlavná nedočkavosť ho premohla. Babku štyrikrát pichol nožom do úst, usiloval sa ju znásilniť, nepodarilo sa mu to… A dnes ešte stále sedí vo väzení.

                               x                           x                            x

Tento príbeh spomenula bývalá šéfka Zboru väzenskej a justičnej stráže na seminári slovenských spisovateliek zo združenia Femina. Prerozprávala ho ako príklad negatívneho vplyvu nevhodného rodinného prostredia a násilia na televíznych obrazovkách na deti a mládež.

Čo teda televízia robí s našimi deťmi?

Deti sú najčastejšími obeťami televízií, a to už od najútlejšieho veku. Rodičia ich zvyknú odkladať (nie vždy z vlastnej viny) k televízorom ako k pestúnkam; nemajú na ne čas, musia sa striedať v zamestnaní, v domácnosti ich čaká veľa povinností. Navyše v 21. storočí kultúra obrazu vyčleňuje kultúru slova. Prirodzene, odzrkadľuje sa to na hĺbavosti myslenia, absencii čítania, neschopnosti formulovať vety a texty (podľa psychológov aj u vysokoškolákov).

Malý človiečik, dojča (2. – 12. mesiac) už dokáže vnímať zvuk aj obraz, batoľa (1 – 3 roky) je schopné televíziu sledovať, nevie však rozlíšiť realitu od fikcie. Deti v predškolskom veku prejavujú snahu sledovať to, čo starší; vidno tu dve línie pôsobenia televízie – pozitívnu a negatívnu. Hrozí však čiernobiele videnie reality, zvyčajne sa upínajú na zakázané témy (vulgárne slová). V 6. – 7. roku získavajú prvé náznaky telegramotnosti prostredníctvom školy a osvety, v 7. – 10. roku sa v tomto smere zdokonaľujú, v 11. – 14. roku už vedia abstraktne myslieť. Práve v tomto veku nie je vhodné pred nimi bagatelizovať negatívne javy. V adolenscencii (12 – 21) sa rozvíja ich osobnosť, hľadajú si vzory, s ktorými by sa identifikovali; usilujú sa upozorniť na seba, na dôležitosť vlastnej osoby, preto sa aj hľadanie neraz orientuje negatívnym smerom; v rozhodujúcich chvíľach to nemusia byť iba vulgarizmy, obscénne scény, nahota, ale i gestá, krivý pohľad, zlý úsmev atď., skrátka, do popredia sa tlačia vonkajškové prejavy, ktoré vytáčajú vnútorný život.

Zároveň sa objavuje paradox, že mladí socializujú tých, ktorí by ich mali svojím spôsobom regulovať. Znie to pitoreskne, ale dospelí, rodičia sa boja, že nebudú „in“. Pravda, „trendy“ môžu byť, lež v rámci kultúrnych a etických noriem.

Od vzniku televízie sa odborníci sporia o to, či a do akej miery vplýva televízne vysielanie na deti a mládež. Na jednej strane stoja psychiatri, psychológovia, na druhej strane zástancovia slobody prejavu, mediálni analytici a samotní tvorcovia televíznych programov. Za dlhé desaťročia diskusií sa dohodli na jednom: televízia nepochybne ovplyvňuje vývoj mladej generácie, počínajúc najnižším detským vekom až po adolescenciu, nik však nedokáže zmerať, do akej miery, resp. hĺbky, dokonca sa objavujú ostré názorové rozhrania, či je vplyv negatívny, alebo pozitívny. Misky váh sa však výrazne prikláňajú na stranu negatív. V tejto súvislosti si však treba uvedomiť, že na výchovné pôsobenie majú dosah aj iné faktory (a oveľa silnejší ako televízia ďalšie médiá), či už ide o celospoločenskú klímu, rodinné prostredie, sociálny status rodiny, školu, príklad rodičov a učiteľov, alebo o biologické danosti jedinca (odborníci tvrdia, že až päťdesiatimi dvoma percentami sa na kriminalite podieľajú kriminogénne rezíduá vrátane vrodených daností a génov). Oproti minulosti však nastáva určitý posun v zodpovednosti za výchovu a vzdelávanie, a to od cirkvi smerom k rodine, škole, a v nadväznosti na to sa umocňuje aj vplyv elektronických médií.

Svetový výskum Nielsen Media Research[29] uvádza, že v západnom svete priemerné dieťa alebo adolescent pozerá takmer tri hodiny denne televíziu (na Slovensku sa uvádzajú dve hodiny). Do tohto času však nie je zarátaný čas strávený pri videách a internetových hrách[30] (štúdia z roku 1998 tvrdí, že je to spolu 6 hodín a 32 minút).[31] V ďalšej zahraničnej štúdii sa konštatuje, že „na 10 – 20 percentách reálnych násilných skutkov sa podieľajú médiá.“[32] Dôvody sú jednoznačné: väčšina televíznych programov obsahuje násilie, v detských programoch dominuje násilie, násilie sa vyzdvihuje a ostáva nepotrestané. „Dobrí“ chlapíci zabíjajú „zlých“ chlapíkov (filmy s americkým hercom Stevenom Segalom), pokladá sa to za mravnú normu. Mnohé deti chcú byť ako ich „dobrý“ chlapík. Násilie sa často objavuje i v televíznom spravodajstve, a nie je ho málo.

Výsledky pôsobenia televízneho násilia, nekontrolovanej vulgárnosti na deti a adolescentov nie sú v nijakom prípade povzbudzujúce. Po prvé, vzrušuje a rozrušuje to ich dušu, premkýna ich nervozita, v horšom prípade nasleduje neuróza (rozrušenie nemusia spôsobovať iba vulgárne a sexistické programy, ale aj zábavné, komediálne, dokonca aj športové). Po druhé, v malom a mladom divákovi môže násilie vyvolať stratu zábran. Jednoducho sa pozerá na nepretržitý tok násilia, prichodí mu to ako niečo dovolené, legitímne, čo mu umožní vyriešiť problém alebo dosiahnuť cieľ. Po tretie, presila násilia môže spôsobiť absenciu citu, emocionálneho prežitku; brutalitu začne akceptovať ako každodennú súčasť života. A po štvrté, privedie ho to k imitovaniu toho, čo vidí. Môže sa to stať deťom, ktoré nevedia rozlíšiť dobro a zlo.[33]

A vyústenie? Alkohol, drogy, násilie voči druhým, traumy, zlé výsledky v škole, záškoláctvo, chabé fyzično, obezita, nespavosť, fajčenie, nekontrolovaná sexualita, krádeže, lúpeže, týranie slabších a zvierat, vraždy, recidíva trestných činov.

Prirodzene, povinnosťou štátov je ochraňovať maloletých pred nevhodnými televíznymi programami. Prakticky na celom svete prijali príslušné zákony a zriadili regulačné orgány, či už štátne alebo mimovládne, ktoré dohliadajú na korektnosť a dodržiavanie etiky rozhlasového, televízneho, prípadne aj internetového vysielania. Mimoriadne táto úloha vystúpila do popredia v súvislosti so zavedením duálneho vysielania – štátneho (verejnoprávneho) a súkromného. Právny rámec regulácie na Slovensku tvorí Zákon NR SR č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii a jeho realizáciu v praxi zabezpečuje správny orgán Rada pre vysielanie a retransmisiu. Jej poslaním je prideľovať na základe výberového konania licencie a monitorovať rozhlasové a televízne a čiastočne aj internetové vysielanie. Pokiaľ ide o ochranu maloletých, paragraf 20 citovaného zákona ustanovuje pre vysielateľa najmä povinnosť zabezpečiť, aby sa nevysielali programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, predovšetkým také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie, ďalej dbať o to, sa relácie toho „najťažšieho kalibru“ (označené piktogramom 18) nevysielali v čase od šiestej ráno do dvadsiatej druhej hodiny a napokon zabezpečiť v duchu Vyhlášky Ministerstva kultúry SR o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel členenie programov podľa vekovej nevhodnosti (do 7, 12, 15 a 18 rokov). Pravda, Rada nedozerá iba na dodržiavanie pravidiel týkajúcich sa ohrozovania výchovy maloletých, pod jej jurisdikciu patria aj otázky všestrannosti informácií, objektivity a vyváženosti spravodajských a publicistických relácií, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, princípov reklamy a sponzoringu, ustanovení zákona o štátnom jazyku a v neposlednom rade dodržiavanie licenčných podmienok zo strany vysielateľov.

Náš zákon nie je výmyslom nejakých cenzorov, naopak implementuje všetky príslušné smernice a odporúčania Európskej únie. Rada pre vysielanie a retransmisiu je neodmysliteľnou súčasťou organizácie EPRA, Európskej platformy regulačných orgánov. Na jej báze dochádza k výmene skúseností, uskutočňujú sa semináre, školenia, zasadnutia, ktoré slúžia na konzultantskú a poradenskú činnosť v aplikačnej praxi. Zjednocujú sa názory a postupy…

Rozhodovanie v oblasti ochrany maloletých má v SR osobitý vývoj. Do úvahy berie slovenský naturel, zaužívané etické normy, tradície, úroveň morálky a snaží sa reagovať na podnety poslucháčov a divákov. Určitý prelom nastal od 1. septembra 2001, keď Rada pre vysielanie a retransmisiu vydala právnu úpravu Jednotného systému označovania, na základe ktorého stanovila tri kategórie nevhodnosti do 7, 12 a 18 rokov. V tom čase poznal aj zákon tieto tri kategórie. Vysielatelia na základe džentlmenskej dohody označovali programy nevhodné pre viac ako 12 a menej ako 18 rokov dobrovoľným piktogramom 15 a zaraďovali ich do vysielania až po dvadsiatej hodine. Od 1. novembra 2005 schválila Rada nový Jednotný systém označovania, do ktorého zakotvila ďalšiu kategóriu programov nevhodných pre maloletých do 15 rokov; tie sa mohli vysielať od ôsmej večer do šiestej ráno. Od 1. januára 2008 nadobudol platnosť nový jednotný systém označovania, časová opona – 20.00 h – sa pre programy nevhodné do 15 rokov zrušila. Programy takto označené dostali zelenú od šiestej ráno do desiatej večer. A tu vznikol problém. Vysielatelia preklasifikovali mnohé filmy a formáty z piktogramu 18 na 15, aby ich mohli vysielať po celý deň. Kategorizácia vekovej vhodnosti je plne v kompetencii vysielateľa, takže s ňou možno manipulovať podľa potreby. Piktogramy sa prispôsobia vysielacej štruktúre, a nie opačne. Kým sa precíznejšie nedorieši táto otázka, dosah akejkoľvek vyhlášky bude vágny, priveľmi elastický. Navyše niektoré programové časopisy piktogramy pri jednotlivých formátoch neuvádzajú, nehovoriac už o týždenníkoch a denníkoch. Nuž, rodič, pomôž si, ako vieš.

Zrušenie druhej opony nebolo najšťastnejšie. Na jednej strane síce vychádzalo v ústrety komerčným televíziám, na druhej strane si to odniesli najmenší diváci. Súkromné televízie nakúpili v zahraničí rôzne drsné filmy, plné sexu, násilia a krvi, zaradili ich do „pätnástky“, a zrazu ich mohli reprízovať v predpoludňajších i popoludňajších hodinách (do určitej miery to súviselo aj s „progresívnym“ manažmentom v súkromných televíziách). Zarábali na reklame aj na detských dušiach. Rodičia v práci, deti prišli zo školy domov, boli samé, zapli si televízor a z obrazoviek sa začal na nich valiť morálny odpad. A nebol zriedkavý, skôr opačne, stretávali sa s ním takmer denne (píplmetre ukázali, že napríklad reprízu Farmy na Markíze pozeralo v utorok 18. 9. 2012 sedemtisíc detí a v stredu 19. 9. 2012 tritisíc detí vo veku od 4 do 11 rokov).[34] Niekedy ho servírovali ako menu k nedeľňajšiemu obedu. Navyše v tom čase vypukol ošiaľ reality šou, vysielatelia mali o celodenný program postarané. Nie každé dieťa je až natoľko chytľavé, nie každé musí podľahnúť záľahe ohyzdností. Ale predsa! Riziko je veľké! Predovšetkým pre deti z rozvrátených rodín, so zanedbanou výchovou, pre citlivé duše vystavené agresii, strachu, úzkostným stavom, pre deti s amputovanými citmi, osamelé a opustené.

Pripomeňme si len krátky úryvok z amerického filmu Trhni si!:

„Viktória sa obracia v izbe na svojho priateľa Dereka sediaceho na posteli s obnaženou hruďou a bedrami prekrytými látkou. Chce odísť, Derek ju zdržiava.
Derek: No tak, zlatko, už sme spolu nesexovali asi týždeň. Mojim guľkám je smutno.
Viktória sa pozrie na psa kopulujúceho sa s vankúšom a nakloní sa nad Dereka.
Viktória: Vieš, že malému Derekovi neodolám.
Derek: Malému?
Viktória: Maličkému ako detský penis.
Derek: Kto je tvoj detský penis?!
Viktória: Ty si. (Viktória priväzuje Derekove ruky o posteľ, bozkáva ho na ústa, telo, prikazuje mu zatvoriť oči, strieka mu do rozkroku prikrytého látkou šľahačku.)
Derek: Och, zlatko, poď si dať z toho detského penisu. (Viktória mu do rozkroku vkladá psa, Derek vzrušene vzdychá.)“[35]

V podstate ide o malú kvapku v mori sexuálnych scén a obscénnych gest, ktoré sa na maloletého diváka rinú z obrazoviek. Vysielatelia neberú naňho ohľad, správajú sa komerčne, rozhodujúci je zisk, sledovanosť, peniaze za reklamu. Rada prehrešky pokutuje, no zväčša na spodnej hranici sadzby. Ide iba o omrvinku z príjmov za reklamu. Vysielatelia zabúdajú (žiaľ, niekedy im nič iné neostáva), že televízie sú predovšetkým kultúrne ustanovizne, ktorých poslaním je nielen zabávať, ale predovšetkým vychovávať, cibriť vkus a estetické cítenie. Tento cieľ im uniká pomedzi prsty, zbavujú sa zodpovednosti, kráčajú cestou ľahšieho odporu. Ozaj, kde je hranica medzi komerčnosťou a vkusom? Táto otázka trápi predovšetkým divákov a poslucháčov. Nie náhodou dostáva Rada pre vysielanie a retransmisiu čoraz viac sťažností typu, prosím vás, robte niečo…

… nedá sa na to pozerať

„Zapnem televízor a tam zase beží farma. Program bol venovaný tomu, aby zobrazili, ako sa krava vyserie rovno do kamery. Bolo to nechutné. Ozaj sa musíme na niečo také pozerať.“[36]

„Ako je možné, že sa na Slovensku vysielajú relácie ako Hotel Paradise, kde vystupujú ľudia z morálneho dna. Robia z ľudí (ktorí sa správajú horšie ako zvieratá) akýchsi hrdinov a dávajú ich za príklad mládeži. Nielenže je Slovensko plné korupcie, ale ešte ideme skaziť aj našu mládež. Úžasné, Televíziu JOJ by mali zakázať. Žiadne hlúpe pokuty nič nevyriešia. Načo sú také televízie? Kam chceme, aby naše Slovensko smerovalo?“[37]

                                    x                             x                              x

Dva krátke citáty zo sťažností, ktoré dostáva Rada pre vysielanie a retransmisiu. Ich počet sa ustavične zvyšuje: v roku 2007 prišlo na obsah rozhlasového a televízneho vysielania 189 sťažností, v roku 2011 až 1191, z nich 899 sa týkalo ohrozenia výchovy maloletých a zásahov do dôstojnosti človeka. K 1. októbru 2012 dostala Rada 707 sťažností na obsah, z toho až 498 v súvislosti s ochranou maloletých.[38] Trend je jednoznačný, poukazuje na čoraz väčší nesúhlas verejnosti s kvalitou televíznych programov. Lenže práve vinou zrušenia druhej opony bola Rada nútená uznať drvivú väčšinu týchto sťažností za neopodstatnené. Nespokojnosť s niektorými programami komerčných televízií sa ukázala ako všeobecná. Podnietilo to diskusie a polemiky, ako pristupovať a správať sa k televíznym „kanálom“, ktorých programy patria ozaj do kanála.  Zamýšľali a zamýšľajú sa odborníci, rodičia, zamýšľa sa čoraz širší okruh divákov.

V spoločenskom diskurze sa svorne konštatuje, že komerčné televízie v honbe za divákom a v súboji o väčší podiel reklamy obsahovo stále pritvrdzujú, predbiehajú sa v ponuke agresívnosti, vulgárnosti, obscénnosti a sexuálnych scén, a to nezávisle od toho, o aký druh formátu ide. Nezáleží na tom, či je to kontajnerová šou (Big Bothers, Vyvolení, Hotel Paradise, Farma), kastingová (American Idol, X – faktor, Super Star, Talent, Česko Slovensko má talent, Masterchef, Recept na bohatstvo), vzťahová (Srdcové záležitosti, Nevesta pre milionára, Zámena manželiek, Pestúnka, Farmár hľadá ženu), makeover (Bývanie je hra, Áno, šéfe, Zmenáreň, Nové bývanie, Ste to, čo jete, Schudni alebo priber), dobrodružná (Survivor, Farma, Amazing Race), emočná (Modré z neba, Bailanado, Pošta pre teba) alebo hviezdna (Mojsejovci, Let´s dance, Geissenovci.).[39]

Proti tomuto druhu relácií sa ozýva nemálo hlasov, veľa ich nájdeme na internete, napríklad aj list Milé televízie, v ktorom sa uvádza: „Ďakujem, že nám ukazujete ľudí, ktorí sa za spoločným večerným stolom stretli skutočne len preto, aby predviedli len a len svoje gastronomické schopnosti. Intrigy a vzájomná nevraživosť sprevádzajúca nás počas celého programu je len nechceným vedľajším produktom úprimného priateľského posedenia, a tak za stolom nemôžu chýbať pornoherci, vyhasnuté spevácke hviezdy, speváci so psychickými problémami, párty girls s jasne vyhranenou životnou filozofiou či kvázi úspešní podnikatelia s políciou na krku.“ Výstižne to vyjadril aj herec Juraj Slezáček: „Myslel som, že už nič horšie než je Hotel Paradise nevymyslia, ale potom prišla Pláž 33 a ďalšia Farma. Je toho toľko, že sa mi to už všetko zlieva a neviem posúdiť, čo je horšia katastrofa. Reality šou sú teplé ako vyvetrané pivo v plastovom pohári, ako siedma cenová skupina.“[40]

Siedma cenová skupina alebo ponáranie mozgu do nádrže. Majú reality šou prirodzené miesto v televíznych programoch? Ak áno, museli by sme pripustiť, že prirodzená je aj prezentácia násilia, hrubého sexu a vulgárneho jazyka. Je prirodzenosťou presilovka hollywoodsky westernizovaných filmov? Ak áno, musíme pripustiť aj hlúposť, primitívnosť a prvoplánovosť. Oplatí sa to našim televíziám? Zrejme áno, ale divákovi určite nie. A neoplatí sa to ani našej (ozajstnej) kultúrnej a umeleckej sfére. Za všetkých to povedala producentka Adriana Kronerová: „Všeobecne mám pocit, že reality šou sa dostali do extrému. (…) Najviac ma mrzí, že sa peniaze investujú do vecí z môjho pohľadu nezmyselných. Suma milión dvestotisíc za stavbu pre hlúposť na Pláži by urobila pre jeden seriál neskutočné veci. Hotel Paradise rovnako, veľké peniaze rozpustené v Karibiku a potom sa šetrí. Ako profesionála ma najviac rozčuľuje fakt, že veľké peniaze idú na projekty s amatérmi a na projekty s profesionálmi nezostane.“[41]

Rada pre vysielanie a retransmisiu už dlhšie poukazovala na problémy spojené s reality šou a ďalšími kontroverznými formátmi. Začínala väčší počet správnych konaní, ukladala častejšie a predovšetkým vyššie pokuty za ohrozenie výchovy maloletých a za zásah do cti a dôstojnosti človeka. Do diskurzu vstúpil aj minister kultúry Marek Maďarič, riadne ho nasrdila reality šou Farmár hľadá ženu, podľa neho podobné formáty idiotizujú spoločnosť a treba uvažovať o druhej časovej opone (20,00 h). „Dopozeral som ju celú a nevychádzal som z úžasu. S takou mierou vulgárnosti a totálnej degradácie človeka som sa ešte v najsledovanejšom čase nestretol. Vysielatelia vedú vojnu proti základnej ľudskej slušnosti a dôstojnosti a používajú čoraz silnejšie zbrane.“[42] Po prvej výzve na diskusiu o tejto pálčivej téme adresoval otvorený list predstaviteľom kultúry, školstva, cirkví, tretieho sektora, súkromným televíziám, šéfom verejnoprávnych médií, osobné listy poslal ústavným činiteľom, predsedom politických strán, županom, primátorom a zadávateľom reklamy.

Televízie sa bránili, dôvodili slobodou slova, vymýšľali všakové argumenty, na pomoc si volali kolegov z tlačových a internetových médií. Nechceli a nechcú pochopiť, povedané slovami producentky Kronerovej, že vysielať zlý program je ako predávať dogy. „Sprísnenie by bolo európskym unikátom (…) Vysielanie programov nevhodných pre deti do pätnásť rokov až po ôsmej hodine večer by televíziám skomplikovalo život. Cez deň vysielajú viaceré americké seriály i vlastné programy. Museli by ich presunúť až na neskôr“[43], povedal hovorca Televízie JOJ Jozef Gogola. Hovorkyňa Markízy k tomu dodala: „Markíza si rozhodne stojí za svojou programovou ponukou, ktorá je podľa prieskumov v súlade s diváckym dopytom (…) Kritiku považujeme za neopodstatnenú.“[44]

Za argumentáciou komerčných televízií sa skrýva obava zo straty veľkosti reklamného koláča. Zadávatelia reklamy majú záujem o časy v nasledovanejších hodinách. Navyše na slovenské územie presahujú české satelitné a káblové stanice. V tom je nepochybne určité riziko. Preto by pomohlo zosúladenie časových opôn na Slovensku i v Česku. Česká republika zatiaľ o to nejaví záujem. Skôr či neskôr k tomu nepochybne príde.

Vráťme sa však k ministrovej iniciatíve. Väčšina kultúrnych a umeleckých pracovníkov prijala iniciatívu pozitívne. Patril medzi nich aj režisér a herec Martin Huba: „Nech je podnet chápaný akokoľvek, diskusia na tému tejto celospoločenskej katastrofy je užitočná. Treba v nej zistiť, aké percento ľudí je pobúrených, pretože 95 percentám to možno vyhovuje. No verím, že to tak nie je. Niekomu treba otvoriť oči a vysvetliť, že je možný aj iný uhol pohľadu ako z Farmy.“[45] Podobne reagovala aj spisovateľka Daniela Příhodová: „Otvorený list ministra kultúry SR je pozitívnym signálom, možno začiatkom niečoho svetlejšieho, nielen výkrikom do tmy, hoci za roky neobmedzenej slobody prejavu sa isté deformované prejavy už hlboko zakorenili. Takmer ma vydesili nekultúrne reakcie na webovej stránke ako príspevky do diskusie, akoby som priam cítila odpudzujúce bahno pseudokultúry.“[46]

Áno, našli sa aj kultúrni a ďalší pracovníci, ktorí sa namiesto odsúdenia pseudokultúry namočili do vlastného bahna a vytasili do boja proti ministrovi ideologické meče. Nešlo im o vec, o modernú osvietenskú kultúru a umenie, o zdravé spoločenské, etické a etické prostredie, ale o politikárčenie, o prihrievanie si vlastnej polievačky. Doslova nenávistne pôsobia slová spisovateľa Michala Hvoreckého: „Oveľa viac (ako komerčné televízie – pozn. autora) ma štvú ľudia ako vy, ktorí získavajú hlasy manipulovaním ľudí tým najnevkusnejším spôsobom a po volebnom víťazstve sa zrazu tvária ako znalci umenia a propagátori najvyššej kvality v kultúre a ešte si dovolia obviňovať ostatných (…) komerčné televízie (ktoré sú pre mňa už na nerozoznanie od STV1, ale na rozdiel od nej za ne neplatím 56 eur ročne).“[47] Do taktu  Hvoreckému hrá Tomáš Czwitkovics z eTREND-u, keď konštatuje: „No v čase, keď sú už za 1,20 eura mesačne dostupné cez satelit desiatky staníc, kritika televízneho odpadu neobstojí rovnako ako sťažnosti na obmedzený sortiment tovaru v supermarketoch (…) Namiesto zbytočného PR, ktoré spravil minister kultúry pre novú televíznu sezónu, by sa všetci moralizátori mohli zmieriť s faktom, že divák má mozog, výber aj reálnu moc nad tým, čo sa v bedni (po slovensky debni – pozn. autora) vysiela.“[48]

Od obidvoch ideologické a nekultúrne klišé. Hvorecký by mal vedieť, že komerčným televíziám platí oveľa viac ako verejnoprávnej. V cene každého tovaru, ktorý si kúpi, sú totiž zahrnuté aj náklady na reklamu. A reklama v komerčných televíziách nie je ozaj lacná. Czwitkovits zase zrejme nepozná psychológiu diváka, absolútne nekalkuluje s pojmom vernosti značke a so zvykom ako železnou košeľou. Oháňa sa postmodernistickými formulkami, ktoré každý gýč pokladajú za umenie.

Diskusia o komerčných televíziách priniesla aj napriek rozličným invektívam svoje ovocie. Zapojil sa do nej celý rad významných osobností. Na Ministerstve kultúry SR sa uskutočnil okrúhly stôl Kde sú hranice tolerancie nekultúrnych programov celoplošných komerčných médií. Jeho výsledky vyústili do prípravy novely ministerskej vyhlášky o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel. Pracoval na nej kolektív odborníkov, prešla konzultáciami s komerčnými vysielateľmi, Radou pre vysielanie a retransmisiu a v závere sa dostala do pripomienkového konania všetkých zainteresovaných inštitúcií. Dnes je už na svete, platí od 1. apríla 2013. Možno ju pokladať za výsledok celospoločenského kompromisu, zohľadňuje problémy komerčných vysielateľov, no predovšetkým rešpektuje záujmy verejnosti. Podstatné je, že zavádza druhú časovú oponu, čiže programy vhodné pre vekovú kategóriu do pätnásť rokov možno vysielať až po ôsmej hodine večer. Čas ukáže, ako sa s tým vyrovnajú komerční vysielatelia, či nebudú hľadať medzery a škáry, ktorými by vedeli obísť toto ustanovenie. Dúfajme, že si uvedomia, že tým najlepším spôsobom, ako dodržať literu zákona, je výroba a vysielanie kvalitných programov.

Nebolo by od veci, keby sa v tomto smere našiel súzvučný krok aj s tlačovými médiami. Ani tu nie je všetko s kostolným poriadkom. Z mnohých časopisov aj denníkov priamo udiera do očí nahota, nechutné snímky obnažených ženských a mužských tiel. Samozrejmosťou je ponuka sexuálnych služieb so „šteklivým“ textom a s ešte „šteklivejšími“ fotografiami. Nechýbajú telefónne čísla, adresy, odkazy na erotické pomôcky. Tieto periodiká si môžu kúpiť deti bez ohľadu na ich vek. Vo februári 2013 parlament s nadmernou ľahkosťou a nezáujmom odmietol návrh novely zákona (z dielne poslanca Branislava Škripeka) upravujúci podmienky predaja a rozširovania tlače a iných vecí spôsobilých ohroziť mravnosť. Vôbec totiž nešlo o obmedzenie slobody slova, ale o stanovenie podmienok komu a kedy možno takto orientovanú tlač predávať. Niečo podobné sa napríklad aplikuje pri cigaretách a alkohole. Tento problém skôr či neskôr poslancov dobehne… Teraz ich zrejme omínal strach, že ich médiá obvinia z prehnanej prudérnosti a stratia politické body. Lenže v tomto prípade by mala ísť politika bokom!

Po krátkom „tlačovom“ exkurze sa vrátime k elektronickým médiám, k problematike ochrany maloletých. Komerčné televízie by mali v tomto smere hľadať inšpiráciu aj inde, dôkladnejšie sa pozrieť, ako vyzerá…

… ochrana maloletých v zahraničí

Prirodzený stav života spočíva v zmene, v ustavičnom posúvaní sa dopredu, v úsilí brániť sa pred ponáraním mozgu do nádrže. Európska únia sa o tento modernistický prístup snaží. Jej orgány sa pravidelne zaoberajú otázkami ochrany maloletých a ľudskej dôstojnosti. Tieto otázky sú obsiahnuté v mnohých dokumentoch. Spomenieme aspoň niektoré: Charta základných práv Európskej únie, Európsky dohovor o ľudských právach a Dohovor Rady Európy o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov, Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 1718/2006/ES z 15. novembra 2006 o vykonávaní programu na podporu európskeho audiovizuálneho sektora, Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady Európy 2006/95/ES z 20. decembra 2006 o ochrane maloletých osôb a ľudskej dôstojnosti a o práve na odpoveď vo vzťahu ku konkurencieschopnosti európskeho priemyslu audiovizuálnych a online informačných služieb, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych služieb, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/13/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, Závery Rady Európy o ochrane detí v digitálnom svete a Uznesenie Európskeho parlamentu z 20. novembra 2012 o ochrane detí v digitálnom svete.

Európska platforma regulačných orgánov (EPRA), vychádzajúc z týchto dokumentov, veľmi často zaraďuje do svojej agendy problematiku ochrany maloletých a ľudskej dôstojnosti, prakticky na každé druhé zasadnutie. Regulačné orgány, či už štátne, mimovládne alebo kooperatívne, sa v praxi stretávajú s rozličnými komplikovanými, netradičnými situáciami, ktoré treba riešiť, resp. zaujať k nim stanovisko. Navzájom si vymieňajú skúsenosti, žiadajú o rady (medzi zasadnutiami posielajú do ústredia dopyty a otázky), diskutujú o jednotlivých rozhodnutiach, vystupujú s prezentáciami vlastných poznatkov.

Veľmi vášnivo sa napríklad debatovalo o tzv. baby televíziách s programom pre deti do troch rokov. Britský regulátor Ofcom pridelil, ako vôbec prvý v Európe, v roku 2005 licenciu vysielateľovi Baby TV a v roku 2007 vysielateľovi Baby first, obe stanice s presahom na francúzske územie. Vzápätí proti tomu vo Francúzsku ostro vystúpili detskí psychiatri, psychológovia, pedagógovia, rozličné rodičovské združenia a dokonca aj ministerstvo zdravotníctva. Poukazovali na neprofesionalitu  jednotlivých formátov, spochybňovali samotnú vhodnosť televízneho vysielania pre bábätká, na ich opodstatnenosť vraj nejestvuje dostatok výskumných prác a vedeckých štúdií. Oponovali, že vysielanie vyvoláva v malých deťoch pasivitu, neskoré osvojenie materinského jazyka, nepokoj, nespavosť a poruchy koncentrácie. Ministerstvo zdravotníctva dôrazne upozornilo, že deti vo veku do troch rokov by nemali v nijakom prípade pozerať televíziu. Všetky tieto zainteresované zložky sa obrátili s protestom na francúzsku Najvyššiu audiovizuálnu radu (CSA), tá v júli 2008 rozhodla: zakázala tieto programy vo Francúzsku šíriť a vysielať.[49]

Prirodzene, niektoré otázky zostali zatiaľ nezodpovedané. Od akého veku môžu deti pozerať televíziu? Aký vplyv má vysielanie na bábätká? Ako v tomto prípade postupovať voči vysielateľom z iných krajín, ktorí podliehajú inej jurisdikcii? Aké vzťahy by sa mali vytvoriť medzi krajinami pôvodu vysielania a prijímajúcimi krajinami? A čo s deťmi, ktorým rodič pustí detský „kanál“? Sám som bol svedkom, že batoľa navyknuté na baby program si ho neraz vynucuje plačom. Rovnako je to aj s baby programami na internete. Čo s tým? Všetky tieto otázky čakajú na riešenie.[50]

Rovnako vážne a seriózne sa medzi regulačnými orgánmi nastoľuje otázka detskej pornografie. Stály výbor cezhraničnej televízie už viackrát upozornil na zvyšujúci sa počet pornografických programových služieb a vysielaní, ktoré sú ľahko alebo úplne voľné dostupné maloletým. Negatívny dosah týchto formátov na vývoj detí je alarmujúci a volá po urýchlenej, veľmi razantnej náprave. Najmä po internete sa šíria ako mor snímky zobrazujúce sexuálne zneužívanie maloletých, ich zapojenie do skutočného či simulovaného sexuálneho konania, obrázky pohlavných orgánov v najdivokejších polohách, všetko nasnímané s vedomím alebo bez vedomia dieťaťa. Čeliť tomuto trendu nie je jednoduché. Vyžaduje si to úzku medzinárodnú spoluprácu v oblasti legislatívy a jednotný postup hlavne voči satelitným vysielateľom. Znamená to posúdiť prekážky, možnosti a výzvy týkajúce sa nebezpečenstva šírenia pornografických programov. Prvé preventívne opatrenia a legislatívne kroky sa v rámci Európskej únie už urobili a následne sa premietli aj do právnych noriem jednotlivých štátov.[51] Následne sa aktualizovala jurisdikcia príslušných mediálnych regulačných orgánov a rád.

Licenčné, regulačné a samoregulačné orgány zohrávajú významnú úlohu pri ochrane maloletých v celom digitálnom svete, vo svete, ktorý sa stal ich druhým domovom. Internet je neodmysliteľným spoločníkom mladých ľudí, často väčšmi ako rodina, škola a priatelia. Naivní a neskúsení používatelia čelia rozličným nebezpečným nástrahám, ako je zneužitie súkromných údajov, využitie životopisných profilov na obchodné účely, ohrozenie zdravia prostredníctvom navádzania na návykové látky, skreslený vzťah k realite a vlastnej identite. Ponuka škodlivého obsahu online s výraznými prvkami násilia, diskriminácie, sexizmu a rasizmu môže znížiť vnímanie urážky ľudskej dôstojnosti v podobe internetového šikanovania (cyber bullying), vymieňania materiálov o násilí, navádzania na sexuálny vzťah (grooming) a podobne. Zároveň im umožní prístup k neprimeranej, agresívnej alebo zavádzajúcej reklame, vystaví ich riziku naletenia na podvod, krádeže totožnosti a rozličných nekalých finančných transakcií.[52] O tom všetkom pravidelne medzi sebou diskutujú relevantné európske regulačné orgány. Dohľad nad internetom je dôležitý aj preto, že internetové sociálne siete (aj napriek dohode Európskej komisie s ich sedemnástimi poskytovateľmi vrátane facebooku a MySpace) nedodržiavajú príslušné etické pravidlá a právne normy. Poukazuje na to aj uznesenie Európskeho parlamentu z 20. novembra 2012 o ochrane detí v digitálnom svete. Zdôrazňuje sa v ňom, že boj proti nelegálnemu a nevhodnému obsahu musí mať v členských štátoch prioritu. Volá po užšej spolupráci s tretími krajinami v úsilí zabezpečiť rýchle odstránenie nelegálneho obsahu z internetových stránok a vyzýva účinnejšie využívať horúce linky, na ktoré možno nahlásiť porušovanie zákona. Upozorňuje na možnosť využívať právo na odpoveď v digitálnych médiách a právo na digitálne občianstvo (zapájanie občanov, najmä mladých ľudí, prostredníctvom online komunikácie do demokratickej účasti na správe vecí verejných).[53]

Na zasadnutí európskej platformy v Portoroži (máj 2012) sa venovala osobitá pozornosť otázkam násilia v televíznom a internetovom spravodajstve. Viacerí účastníci poukázali na to, že tá istá informácia o nejakej nevhodnej násilnej udalosti prezentovaná slovom alebo obrazom môže mať výrazne odlišný dosah na prijímateľa v závislosti od toho, či je zasadená do kontextuálneho rámca príslušného spravodajského príspevku, resp. zábavnej relácie, či je fiktívna alebo reálna, a v závislosti od toho, aké má intelektuálne, kultúrne, sociálne a výchovné pozadie. Švajčiarsky regulačný orgán AEIP/UBI rozposlal jednotlivým účastníckym krajinám na túto tému dotazník; zistilo sa, že väčšina európskych štátov nemá špecifické kritériá na posudzovanie prezentácie násilia v spravodajských a iných aktuálnych materiáloch a zväčša sa v týchto prípadoch aplikuje všeobecné pravidlo na ochranu maloletých. V niektorých štátoch nájdeme aj osobitosti: napríklad v Nemecku platí tzv. spravodajské privilégium, ktoré umožňuje zobrazovať násilie triviálnym a oslavným tónom. Nesmie však zasahovať do ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv človeka. V Nórsku sú zase spravodajské materiály explicitne vyňaté z časovej opony. Vo Veľkej Británii a v Rumunsku sa pre zmenu uplatňuje časová opona. V Bosne a Hercegovine, Chorvátsku, Portugalsku, Katalánsku a vo francúzskej komunite Belgicka je potrebné vopred avizovať, že nasleduje správa s nevhodným obsahom. To isté platí aj na Slovensku. Pravda, aj v spravodajstve sa vynára viacero otázok: Ako zabezpečiť rovnováhu medzi právom informovať a zobrazením násilia nevhodným pre maloletých? Ako aplikovať časovú oponu? Ako posudzovať kontextuálnosť obsahu? Ide iba o ochranu maloletých alebo o všeobecne platný etický princíp? Ako by mali vyzerať etické kódexy spravodajstva?[54]

Na pôde Európskej platformy regulačných orgánov sa živo diskutuje aj o otázkach reklamy vysielanej pred detskými programami, počas nich a po detských programoch. V elektronickým médiách sa zakazuje propagovať tabakové výrobky, drogy, lieky na lekársky predpis a reklama alkoholu sa posúva až do neskorých večerných hodín. Napríklad na Slovensku sa zakazuje priamo vyzývať maloletých na zakúpenie alebo požičanie tovaru alebo služby tak, že sa zneužije ich neskúsenosť a dôverčivosť, nepripúšťa sa ani nabádanie maloletých, aby v súvislosti s touto kúpou neodbytne naliehali na rodičov, nesmie sa im ponúkať nič, čo by mohlo poškodiť ich záujmy a čo by nezohľadňovalo ich osobitú vnímavosť.[55] Zaujímavosť: v roku 2012 prijali v Írsku ustanovenie o detskej komerčnej komunikácii, ktoré zakazuje v detských programoch propagovať jedlá a nápoje, ktoré obsahujú tuk, soľ a cukor.[56] Určite je to dobrý nápad, ktorý by sa mohol udomácniť aj u nás.

Niekoľko informácií o tom, ako vyzerajú…

… časové opony v iných krajinách

Už sme sa zmienili, že od prvého apríla 2013 platia na Slovensku dve časové opony (uvádzame časy, kedy je opona vytiahnutá, kedy možno program vysielať): prvá – nevhodné programy pre maloletých do 18 rokov – od 22.00 hod. do 6.00 hod. druhá – nevhodné programy pre maloletých do 15 rokov – od 20.00 hod. do 6.00 hod.   Pozrime sa, ako je to v iných krajinách (na vyjasnenie terminologických pojmov treba povedať, že u nás sa zaužívalo pokladať za druhú oponu tú, čo bola zavedená ako druhá v poradí, inde sa poradie /číslovanie/ opôn stanovuje podľa časov v priebehu dňa). Česko: prvá časová opona neexistuje, druhá – nevhodné do 18 rokov – od 22.00 do 6.00 hod.; Nemecko: prvá – nevhodné do 16 rokov – od 21.00 do 6.00 hod., druhá – nevhodné do 18 rokov – od 23.00 do 6.00 hod.; Francúzsko: v tejto krajine sa časové opony členia dvojakým spôsobom – pre bežné televízne stanice a tzv. filmové kanály. Prvá časová opona – nevhodné do 12 rokov (TV stanice) – od 22.00 do 5.00 hod. (môžu vysielať štyri kinematografické diela počas roka, nie však v utorok, piatok a v sobotu, ani v dňoch pred školskými prázdninami alebo štátnymi sviatkami). Filmové kanály môžu v stredu vysielať až po 20.30 hod., inak bez obmedzenia. Druhá časová opona – nevhodné do 16 rokov (takto označené programy sa v iných krajinách bežne klasifikujú ako nevhodné do 18 rokov, ide najmä o erotické filmy a horory) – TV stanice od 22.30 do 5.00 hod. a filmové kanály od 20.30 do 5.00 hod.; Holandsko: prvá opona – nevhodné do 16 rokov – od 22.00 do 6.00 hod., druhú nemajú; Chorvátsko: prvá opona – nevhodné do 12 rokov – od 21.00 do 5.00 hod., druhá – nevhodné do 15 rokov –  od 22.00 do 5.00 hod., tretia – nevhodné do 18 rokov – od 23.00 do 7.00 hod.; Maďarsko: prvá – nevhodné do 16 rokov – od 21.00 do 5.00 hod., druhá – nevhodné do 18 rokov – od 22.00 do 5.00 hod; Poľsko: prvá – nevhodné do 16 rokov – od 20.00 do 6.00 hod., druhá – nevhodné do 18 rokov – od 23.00 do 6.00 hod.; Rumunsko: prvá – nevhodné do 12 rokov – od 21.00 do 6.00 hod., druhá – nevhodné do 15 rokov – od 22.00 do 6.00 hod., tretia – nevhodné do 18 rokov – od 24.00 do 6.00 hod.; Slovinsko: prvá – nevhodné do 12 rokov – od 21.00 do 5.00 hod., druhá – nevhodné do 15 rokov – od 22.00 do 5.00 hod., tretia – nevhodné do 18 rokov – od 24.00 do 5.00 hod.; Španielsko (Katalánsko): prvá – nevhodné do 15 rokov – od 21.00 do 6.00 hod., druhá – nevhodné do 18 rokov – od 22.00 do 6.00 hod.; Veľká Británia: prvá – nevhodné do 15 rokov – od 21.00 do 5.30 hod., druhá (erotické programy) od 22.00 do 5.30 hod.[57]

Slovensko pri posudzovaní kritérií časových opôn vyznieva celkom solídne. Francúzsko, Holandsko, Rumunsko a Slovinsko mali nepochybne prísnejšie pravidlá a do určitej miery to tak ostáva aj po novelizácii našej vyhlášky. Rovnako to bolo aj s Chorvátskom, Maďarskom, Poľskom a Veľkou Britániou, lenže po novom sa dostaneme s nimi zhruba na rovnakú úroveň. V Česku a SR platili doteraz v podstate rovnaké kritériá, od apríla 2013 sa slovenské kritériá pritvrdzujú. Aj nemecká úprava bola rigoróznejšia, po zmenách je naša novelizovaná vyhláška o niečo  striktnejšia.

Už sme spomínali, že jednotný systém označovania zabezpečujú v SR samotní vysielatelia a výrobcovia jednotlivých formátov. Nie je to najšťastnejšie riešenie, pretože vhodnosť či nevhodnosť programov prispôsobujú skôr programovej štruktúre závislej od reklamných časov ako kritériám ochrany maloletých. Nie v každej krajine platí taká prax. Napríklad vo Francúzsku (vznik jednotného systému označovania sa tu datuje od 18. novembra 1996) uplatňujú dômyselný a inšpiratívny systém: hlavnú úlohu v ňom zohráva Najvyššia audiovizuálna rada (CSA). Jej programové oddelenie monitoruje každý nový program. Ak sa mu niečo nepozdáva, postúpi to výboru na určovanie piktogramov, ten to na záver posunie pracovnej skupine Ochrana maloletých, ktorej predsedá jeden z členov CSA. Navyše programové oddelenie skúma a prešetruje sťažnosti občanov a asociácií rodičov týkajúcich sa danej problematiky. Pracovná skupina každoročne organizuje stretnutia s vysielateľmi, na ktorých sa vyhodnocuje ochrana maloletých v elektronických médiách s dôrazom na jednotný systém označovania piktogramami. Cieľom je dohodnúť sa na jednotnom postupe a na harmonizácii jednotlivých kritérií, nastoliť nové myšlienky a podnety. Aj vo Francúzsku stanovujú piktogramy vysielatelia, kritériá však určuje CSA. Každý vysielateľ si zriaďuje divácky výbor, ktorý navrhuje na jednotlivé programy vekovú vhodnosť či nevhodnosť. Zloženie výboru sa ponecháva na vysielateľov, niektorí z nich si zostavujú interné rady, iní do nich menujú externých odborníkov a divákov.

Iný systém nájdeme v Holandsku, nazýva sa Kijkwijzer, zriadil ho vo februári 2001 NICAM (Holandský inštitút na klasifikáciu audiovizuálnych médií). Jeho členmi sú verejní a súkromní vysielatelia, filmoví distribútori a operátori, distribútori videofilmov, DVD a počítačových hier, videotéky a maloobchodníci. Špecifikum systému spočíva v tom, že na jednej strane predstavujú uniformnú klasifikáciu a na druhej strane zahŕňa samoregulačné prvky. Veková vhodnosť a piktogramy sa uvádzajú v programových prehľadoch, reklamných kampaniach, na baleniach videofilmov, DVD, v programových časopisoch atď. Internet je z tohto systému vylúčený. Piktogramy stanovujú vysielatelia, filmové spoločnosti a videospoločnosti. Sťažnosti vybavuje NICAM. Väčšinu z nich vyrieši sám. Najdôležitejšie postúpi Výboru na vybavovanie sťažností, ten rozhodne o ich prijatí alebo odmietnutí. Ak je sťažnosť opodstatnená, vinník dostane písomné upozornenie alebo pokutu v maximálnej výške 11 350 eur.  (filmová spoločnosť) a 22 700 eur (vysielateľ). Sankcionovaní sa môžu odvolať prostredníctvom NICAM-u na Odvolací výbor, ten sa skladá z troch nezávislých členov. Keď je odvolanie oprávnené, vrátia ho späť do Výboru na vybavovanie sťažností. Vláda nie je zakladateľom NICAM-u, no na jeho zložení kooperovali ministerstvá vzdelávania, kultúry, vedy. zdravotníctva, športu a spravodlivosti.[58]

To boli dva príklady z Európy a ešte jeden zo zámoria. V Spojených štátoch prijali v roku 1990 Zákon o televíznom vysielaní pre deti, ktorý určuje pravidlá pre detské televízne programy a aj na vysielanie reklamy počas nich; v tom istom čase nadobudol platnosť i zákon o televíznom násilí, lenže jeho znenie napadli na najvyššom súde pre protiústavnosť a otázka ostala otvorená, ozvalo sa veľa hlasov za, rovnako aj proti.

V zákone o televíznom vysielaní pre deti a v jeho novelizáciách sa odporúča tzv. rodičovské sprievodcovstvo a v-čipy (blokovanie zobrazovania násilia v televízoroch). Pre jednotlivé programy sa navrhuje členenie vhodnosti programov podľa vekových kategórií, ktoré potom uverejňujú programové časopisy, lokálne noviny a samotné televízie na svojich webových stránkach. Pri začiatku daného programu sa príslušné logo objaví na pätnásť sekúnd v ľavom hornom rohu obrazovky, a to:

• TV-Y – vhodné pre všetky deti

• TV-Y7 – určené pre deti staršie ako sedem rokov (deti, ktoré sú schopné rozlišovať medzi fikciou a realitou); môžu obsahovať mierne fiktívne alebo komediálne násilie, ktoré by mohlo vystrašiť menšie deti

• TV-Y7-FV – intenzívnejšie fiktívne násilie v programe

• TV-G – programy vhodné vo všeobecnosti pre všetkých divákov, neurčené priamo deťom, obsahujú málinko alebo nijaké násilie, nijaký sexuálny dialóg alebo obsah, nijaký vulgárny jazyk

• TV-PG – odporúča sa sledovanie TV za prítomnosti rodičov, neprijateľný obsah pre malé deti, mierne násilie, niekoľko sexuálnych situácií, príležitostné vulgarizmy, sugestívne dialógy

• TV14 – vhodné iba pre deti nad 14 rokov, programy obsahujú intenzívnejšie násilie, intenzívnejšie sexuálne situácie, vulgárny jazyk a intenzívne sugestívne dialógy

• TV MA – programy určené pre dospelých, nevodné pre mládež mladšiu ako 17 rokov, obsahujú názorné násilie, silnú sexuálnu aktivitu a hrubý jazyk.

V-čipy predstavujú technológiu, ktorá umožňuje blokovať televízne programy a filmy nevhodné pre deti (je to bežné aj v európskych krajinách). Všetky televízne prijímače s uhlopriečkou obrazovky nad 13 palcov majú zabudované V-čipy, resp. k televízorom vyrobeným pred rokom 2000 možno zakúpiť setoboxy s touto technológiou. Na dodržiavanie týchto pravidiel dozerá The Federal Communications Commission (FCC).[59]

Americký mysliteľ, mediálny expert Noam Chomsky tvrdí, že súčasnej mladej generácii hrozí ideologická manipulácia,  krivenie a prevracanie základných ľudských hodnôt, podsúvanie nebezpečnej virtuálnej reality. Rodičia, škola, všetci tí, čo to s mladými ľuďmi myslia dobre, by mali hľadať spôsoby, ako ich…

… uchrániť pred mentálnym otroctvom

„Ak vženiete mladého človeka do osídiel letargie, kľúčových doktrín,“ hovorí, „keď si prestane klásť otázky, jednoducho ho zotročíte. A potom nasleduje situácia, akoby ste naňho mierili zbraňou.“[60] Mušku však treba vychýliť – otvorením očí, analytickým a syntetickým myslením. A prirodzene, aj mediálnou gramotnosťou, ináč povedané, schopnosťou správne pristupovať k javom života, patrične ich analyzovať, hodnotiť a vytvárať adekvátne komunikačné závery v nadväznosti na rozličné kontexty. Nestačí iba ovládať technickú stránku komunikácie, narábať, povedzme,  s počítačom, vyznať sa v technike digitálneho sveta. Áno, gramotnosť obsahuje štyri základné prvky: prístup, analýzu, syntézu a tvorbu. Všetky štyri zložky sú dôležité, no nezastupiteľnú úlohu zohráva tvorba. Prístup k internetu je veľká vec, pomocou neho sa dostanete k množstvu materiálov, internetové informácie sú však prchavé. Hoci viete, čo hľadáte, a spoľahlivo si to uložíte, nebodaj vsuniete aj do kontextu, neraz to vyjde tak, akoby ste informáciu ani nevideli. Čo z toho, že máte k dispozícii veľa dát, keď o nich vlastne neviete. Žiada si to premýšľať, podrobiť veci reflexii, vyslovovať požiadavky. Parafrázujúc Chomského, tvorba je vzrušujúci proces, je to niečo unikátne, neopakovateľné. Budete sa napríklad zaoberať nejakou myšlienkou, o ktorej si myslíte, že je ozaj podmanivá, tvrdo na nej popracujete, prídete aj k vysvetleniam a zrazu zistíte, že ste sa vydali nesprávnym smerom, skrátka, šliapli ste vedľa. I z toho sa dá poučiť. Ak však prestanete ďalej uvažovať, reflektovať, hľadať kontext, bol to premárnený čas. A práve to si musia mladí ľudia uvedomiť. Lenže to ich nemožno prehlušovať zobrazovaním násilia, sexuálnych deviácií, presviedčaním o nezmyselnej vulgárnosti tohto sveta. Skôr naopak, poskytnúť im priestor na tvorivú diskusiu, rozlet bez akýchkoľvek ideologických nánosov a pokusov o manipuláciu. Nenechať ich mŕtvo a otupene sedieť pred televízormi, nezmyselne listovať a četovať na internete, zabíjať čas drsnými a primitívnymi videohrami.

A to všetko sa začína ochranou maloletých (od najútlejšieho veku) pred podobným brakom.

(február 2013)