Plné vecnej vrúcnosti
Celkom na začiatku treba povedať, že totožnosť mien autora knihy a autorky zamyslenia nad ňou je náhodná. Spoločné je však to, že sme obaja študovali (tak ako aj mnohí ďalší nositelia tohto priezviska) na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave a po prevrate 1989 sme boli krátko aj kolegami v redakcii denníka Pravda. A ja som bola nielen pri sledovaní jeho novinárskej dráhy, ale najmä po prečítaní viacerých Leových kníh potešená, že mám menovca takých publicistických kvalít :-).
Presne také sú Príbehy spod Choča od Leopolda Moravčíka, ktoré v roku 2024 vydalo vydavateľstvo PERFEKT. Sú naozaj vzorne vecné, ako napokon všetky jeho knihy významne zasahujúce do obohatenia i formovania slovenskej literatúry faktu. Navyše takmer všetky výrazne rozširujú vedomosti čitateľov, ktorí by sa k nim bez vytrvalosti L. Moravčíka hľadať v archívoch, v literatúre, prehŕňať sa v starých i novších publikáciách, kronikách, dobovej i súčasnej tlači a v množstve iných médií, sotva niekedy dostali. A ak aj, je viac ako pravdepodobné, že by ich nezaujali tak, ako reálie stvárnené ním síce prísne vecne a plne rešpektujúc fakty, no zároveň šťavnato, čítavo. Prakticky celá knižná tvorba L. Moravčíka má aj ďalšiu významnú pridanú hodnotu – je charakteristická jeho schopnosťou zasadiť to, o čom píše, do súvislostí, ktoré by si čitatelia možno inak vôbec neuvedomili. A cenná je i jeho schopnosť korektne sa priznať, že niektoré súvislosti si akoby na prvý dotyk neuvedomil ani on.
Príbeh občianskej suverénnosti
Hovorí o tom napríklad v chočskom príbehu Päťročná rebélia lúčanských žien: „Dlhé desaťročia som sa zaoberal týmto prípadom, preštudoval som všetky možné dostupné zdroje, hovoril som i s pamätníkmi týchto udalostí. O tejto rebélii som potom napísal aj knihu, ale až neskôr som dospel k názoru, že vo všetkých článkoch a hodnoteniach, i v tých mojich, chýba základný údaj: bola to ženská rebélia. Ženy ju začali a celých päť rokov dúchali na uhlíky v pahrebe, aby boli žeravé. Vydržali až do konca.“ Lúčanské ženy zabojovali a bojovali o farára a národovca Ladislava Moyša naozaj príkladne. Keď ho pre jeho pokrokovosť a národovectvo (mená v matrike napríklad písal po slovensky, nie predpísanou maďarčinou a aj latinčinu matričných poznámok nahradil slovenčinou) preložila cirkevná vrchnosť v roku 1906 na uhorsko-haličské hranice, prestali ženy, a nepochybne pod ich vplyvom i muži chodiť do kostola. Zrazu nemal nový farár Szmizsár (pred pomaďarčením Smižár), kostolníka ani miništrantov a Lúčania si sami organizovali aj bohoslužby – buď na cintoríne či pri Kaplnke Lurdskej Panny Márie. A sami (či samy, ak to boli babice, ktorým to cirkevný kánon umožňoval), krstili deti a bez farára aj pochovávali svojich mŕtvych. Akoby načrtli predobraz občianskych pohrebov. Ale aj obraz ženskej odbojnosti, keď, ako uvádza autor v inom príbehu, odpovedala nevesta pred oltárom na kňazovu otázku, či si berie ženícha dobrovoľne, odvetila: „Nie, donútili ma rodičia.“
Hold Lúčkam a Slovensku
V Príbehoch z Lúčok, ale i v ďalších knihách venovaných svojmu rodisku, vzdal L. Moravčík informáciami naplnený, vecný, ale v medziriadkoch vrúcne láskyplný hold nielen svojim rodákom. Jeho tvorba v tejto oblasti je síce tichým, na prvý pohľad pritajeným, ale o to vrúcnejším vyznaním zrkadliacim hrdosť na rodákov. A na Slovensko. Pritom sa však nevyhýba ani príbehom o obyvateľoch lúčanského chotára a jeho okolia, ktorých povesť nie je veľmi lichotivá. Taký bol v 14. storočí síce skvelý rytec a vlastne i vzdelanec, no zároveň najväčší falzifikátor donačných listín a iných dokumentov v celých dejinách Uhorska, stoličný notár Ján z Madočian zvaný Literát. Keď ho odhalili, nepomohlo ani plné priznanie – popravili ho upálením. Raz darmo – nikto z mocdržiacich si nedá siahať na majetky, na tom nič nezmenili ani storočia. Rovnako ako sa nič nezmenilo ani na vojnových ošiaľoch, ktoré bičujú svet prakticky nepretržite. V Príbehoch spod Choča to dokumentujú osudy radových vojakov, ale aj občanov, ktorí pred zlovôľou fašistov a gardistov ratovali nielen svojich príbuzných, ale aj svojich židovských susedov, či jednoducho – odmietali dať sa zabíjať.
Pozoruhodní návštevníci
Mnohé z toho, čo spod Choča v príbehoch v tom najlepšom zmysle slova dokumentárnych, vydoloval L. Moravčík, je miestnym obyvateľom Lúčok a ich okolia nepochybne známe. Že sa však priam o historickej výnimočnosti lúčanských kúpeľov dozvedia aj iní, Lúčania hádam vítajú. Je na to dosť dôvodov. V auguste 1840 napríklad po výstupe na Choč prespal v tamojších kúpeľoch hosť statkára Pavla Madočániho, saský kráľ Fridrich August II., vraj vášnivý turista. Tento panovník (teda zrejme nie Gustáv Adolf II. ako sa do chočských príbehov podarilo prepašovať nesmrteľným tlačiarenským škriatkom), štrnásť rokov po návšteve Lúčok (1854) zomrel, keď ho po havárii koča v Tirolsku kopol do hlavy kôň. A kto by nebol hrdý napríklad na Jána Nepomuka Bobulu. Tento syn chudobného čižmára bol síce rodák z Dovalova, ale jedno z významných podujatí svojej strany zorganizoval práve v Lúčkach. Po štúdiu na Technickej univerzite v Budapešti sa stal prvým Slovákom s titulom architekt a v dobovom almanachu sa ocitol medzi osemdesiatimi najvplyvnejšími a najbohatšími priemyselníkmi vtedajšieho Uhorska. S Lúčkami ho spája stretnutie predstaviteľov ním a Pavlom Madočánim založenej strany Novej školy slovenskej s liptovskou šľachtou. Vyslovil sa tam za slovenčinu ako úradnú reč v župách s prevahou Slovákov, za zriadenie slovenských reálnych gymnázií a za zamestnávanie vzdelaných Slovákov na ministerstvách. A málokto vie, že práve on bol iniciátorom a organizátorom ciest ľudí zo severného Slovenska na „múračky“ do Budapešti, či to, že niektoré jeho budapeštianske stavby sa stali súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.
Leopold Moravčík pri krste knihy Posledný liptovský kuruc (2022).
Aby sa nezabudlo
V Moravčíkových knihách tohto typu však majú miesto aj ľudia „bez medailí či vyznamenaní“, ktorých život nie je zdokumentovaný v archívoch a dobových dokumentoch. Pamätníci však o nich vedia a L. Moravčík ich na základe zachovaných informácií dotvára, aby ožili v našej pamäti. Aj v ich príbehoch sa pridŕža vecnosti, no obohacuje ich tým, čo napriek na prvý pohľad strohej rezervovanosti presakuje z jeho vnútra – hlboko uložená ľudská empatia, spolupatričnosť, ktorá sa nevytrubuje, ale existuje. Príbehy spod Choča sú ďalším zúročením autorových rozsiahlych vedomostí, nepretržitého štúdia všetkých možných faktov, ale i skúseností z celoživotnej činnosti novinára orientujúceho sa na zahraničnopolitické dianie a kontext Slovenska v ňom. Pretavená do literatúry faktu vyniká najmä dokumentárna tvorba tohto, ako sa možno dočítať vo Wikipédii, jedného „z najvýznamnejších slovenských zahraničnopolitických novinárov sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov 20. storočia“. Niektoré príbehy krstené Chočom, ktoré, ako autor netají, sú vyrozprávané „iba“ na základe nie celkom úplných faktov. Ich hodnota je však okrem iného aj v tom, že, ako sa raz vyjadril známy slovenský historik umenia Bohumír Bachratý, vzniknú, „aby sa nezabudlo“. Autor Príbehov spod Choča sa v úsilí, „aby sa nezabudlo“ na to, čím sa do tváre Slovenska zapísali ľudia a kraj formujúci i jeho osobnosť, neuspokojil len jednoduchým prerozprávaním toho, čo sa v tomto kraji traduje. Študoval, pátral v archívoch, kronikách, v súkromných dokumentoch, v spomienkach pamätníkov i vo svojej publicistickej skúsenosti, aby čitateľom umožnil vidieť jemu milú časť Slovenska v širších súvislostiach. Jeden z príbehov knihy má názov Veľká história malých Madočian. O Príbehoch spod Choča by sa dalo povedať, že je to časť veľkej histórie malého Slovenska. Veľkej ľuďmi, ktorí v ňom žili a žijú. A aj tými, ktorí na nich nedávajú zabudnúť.
* * *
Leopold Moravčík (* 1944 Lúčky pri Ružomberku), spisovateľ a publicista, do roka 1990 významný zahraničnopolitický komentátor Československej televízie (navštívil 50 krajín), po roku 2000 pracoval v denníkoch Pravda a Práca. Pôsobil aj na Ministerstve školstva Slovenskej republiky a v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Je členom Literárneho klubu ružomberských spisovateľov a Spolku slovenských spisovateľov (SSS), nositeľom Ceny primátora mesta Ružomberok, Ceny Vladimíra Ferka SSS za literatúru faktu, Medzinárodnej ceny Egona Ervína Kischa, Ceny Spolku slovenských spisovateľov či Osobitnej ceny – Special Book Award of China za knihu Čína na konci Dlhého pochodu.
Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, neskôr medzinárodné vzťahy a právo na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zahranično-politickú žurnalistiku na Fakulte žurnalistiky Univerzity Karlovej v Prahe.V súčasnosti sa venuje písaniu kníh. Doteraz (2025) vydal tieto (po kliknutí sa dozviete viac):
Čína na Dlhom pochode (2002), Lži, ktoré menili svet (2005), Ženy, ktoré menili svet (2007), Výhybky dejín: Udalosti, ktoré urobili svet takým, aký je (2011). Bastardi v politike (2013), Sprisahanie proti konšpiráciám (2015). Čína na konci Dlhého pochodu (2017), Objavené v zápisníkoch (2019), Hotel na samote (2023).
Spolu s manželkou Alžbetou preložil knihu Čína a nová hodvábna cesta (2021).
Svojmu rodisku, obci Lúčky pri Ružomberku, sa venoval v dielach: Vzbura proti maďarizácii: Obec Lúčky v rokoch 1906 – 1911 (2009 a 2010), Pramene zdravia a nádeje: 300 rokov Kúpeľov Lúčky (2012), Lúčanské rody a ich prezývky (2019), Nezbedné príbehy (2020), Priepustka na slobodu (2021), Posledný liptovský kuruc (2022), Príbehy spod Choča (2024).
Žije a tvorí striedavo v Bratislave a v Lúčkach pri Ružomberku.
