Kritika neoliberálnej paradigmy a systémové alternatívy ku kapitalizmu

Ilustrácia: Detail obálky knihy:  P. Dinuš – L. Hohoš  (eds.): Svet v bode obratu. Systémové alternatívy kapitalizmu – koncepcie, stratégie, utópie, ÚPV SAV, Veda 2011  

Bc. Michael Augustín je študentom 5 ročníka  na Katedre politológie a európskych štúdií, FF UKF v Nitre. So štúdiou, ktorú uverejňujeme, sa zúčastnil na Celoslovenskej prehliadke prác študentskej vedeckej a odbornej činnosti.

ÚVOD

Historické dôvody pobádajú k tomu, aby sme vytvorili spojitosť medzi rozvojom demokracie a rozvojom kapitalizmu. Postrehnúť postupné zbližovanie logík fungovania týchto dvoch systémov, jedného politického a druhého ekonomického, nie je vôbec náročné.^[1] Faktom však zostáva, že demokracia a kapitalizmus sa riadia rozdielnymi princípmi a majú odlišné záujmy.

Dahl hovorí o ich vzťahu ako o „antagonistickej symbióze“^[2]. Tento antagonizmus tkvie v tom, že trh nie je doplnkom liberálnej demokracie, ale jej alternatívou, je alternatívou vôbec akéhokoľvek druhu politiky, „protože popírá potřebu politických rozhodnutí, což jsou právě rozhodnutí týkajíci se společných, či skupinových zájmů odlišných od sumy rozhodnutí, ať racionálních či jiných, jedinců uspokojujících své soukromé touhy“^[3].Inak povedané, trhové hospodárstvo je vo svojej podstate individualistický projekt, demokracia je projekt kolektivistický, lebo sa uchyľuje k presadzovaniu rozhodnutí, ktoré zodpovedajú vôli väčšiny.^[4]

Vo svojich účinkoch vzťah demokracie a trhového hospodárstva spôsobuje, že hoci demokracia zakladá predpoklad pre politickú rovnosť, trhové hospodárstvo produkujúce nerovnosť narúša i politickú rovnosť, takže občania, ktorí si nie sú rovní ekonomicky, si ťažko budú rovní politicky.^[5] S Dahlom možno súhlasiť, netreba však prehliadnuť, že pri tomto tvrdení robí chybu z nedbanlivosti, keď za politické zdroje považuje aj prostriedky, ktoré spadajú do zdrojov fyzických, ekonomických a ideologických.^[6] V konečnom dôsledku je potrebné chrániť politickú moc pred ekonomickou mocou^[7], pretože ak toto oddelenie zlyháva, sme svedkami toho, že niektorí jedinci sa stávajú politicky „rovnejší“ ako ostatní. Ovládnutie politických zdrojov nositeľmi ekonomických zdrojov umožňuje práve neúplnosť, ktorou demokracia trpí: to zapríčiňuje, že pokrýva iba politické zdroje moci a ekonomické zostávajú bez demokratickej kontroly, takže vedľa viditeľnej demokratickej vlády vzniká menej viditeľná oligarchická vláda akumulujúca vo svojich rukách ekonomické zdroje.^[8]

Na nasledujúcich stranách sa budeme zamýšľať nad charakterom vzťahu demokracie a kapitalizmu, úlohou trhovej ekonomiky v liberálnej demokracii, neoliberálnou ideológiou, jej expandovaním do sektora politiky, kolonizovaním verejného sektora, presakovaním trhovej logiky do spoločenských vzťahov, problémom depolitizácie a takisto budeme venovať pozornosť diskusii o súčasných postkapitalitických alternatívach, teda o ekonomicky životaschopných a eticky vyhovujúcich hospodárskych modeloch.

V česko-slovenskom kontexte sa kritike neoliberalizmu a systémovým alternatívam kapitalizmu venuje viacero autorov, predovšetkým zástupcovia tzv. pražskej školy kritickej teórie (jej popredný predstaviteľ je PhDr. Marek Hrubec, PhD.), ďalej Mgr. Michael Hauser, PhD., doc. Ing. Ilona Švihlíková, PhD., zo Slovenska môžeme spomenúť napríklad mená ako PhDr. Luboš Blaha PhD. a doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc.

Často sa stretávame s tým, že ľudia vyslovujú nespokojnosť so stavom politiky a ekonomiky, ale zároveň jedným dychom dodávajú, že nejestvuje nijaká celistvá alternatíva voči súčasnému kapitalizmu. Globálna chudoba, zadlženosť krajín tretieho sveta, cyklicky sa opakujúce ekonomické a hospodárske krízy, štruktúrovaná nezamestnanosť, environmentálne a mnohé iné problémy nás nútia uvažovať nad udržateľnosťou ekonomického systému, v ktorom žijeme. Cieľom našej práce je ponúknuť prierez kritikou kapitalistického systému v dielach súčasných autorov, ako i načrtnúť aktuálne najdiskutovanejšie systémové alternatívy voči kapitalistickému systému. Okrem deskriptívnej a kritickej dimenzie našej práce teda ponúkame i normatívny rozmer. Navyše na pozadí týchto úvah o socio-ekonomických alternatívach simultánne prebieha diskusia o úlohách či funkciách demokratického politického systému, ktoré by mal byť schopný napĺňať voči občanom a s ktorým je ekonomický systém v neustálej vzájomnej interakcii a závislosti.

1. EKONOMICKÉ ALTERNATÍVY K DEMOKRACII     

1. 1 Kompatibilita liberálnej demokracie so socializmom

Argument, že liberálna demokracia môže byť jedine kapitalistická, prichádza z oboch strán: od antiliberálno-demokratických socialistov, aj od antisocialistických liberálnych demokratov. Ak uvažujeme o socializme a kapitalizme ako o alternatívach ekonomického systému, liberálna demokracia sa môže ukázať ako kompatibilná aj so socializmom, nie iba s kapitalizmom.^[9]

Na tomto mieste je vhodné sa zamyslieť nad tým, či ľudské práva, na ktorých stojí liberálna dimenzia demokracie a demokratického občianstva, môžu byť súčasťou marxistickej teórie, inými slovami, či môže marxista veriť v ľudské práva. Kladnú odpoveď ponúka R. Peffer vo svojej kantovskej interpretácii Marxa. Ako vieme, marxizmus sa vždy stránil rétoriky ľudských práv a spravodlivosti, pretože v súlade s tézami historického materializmu odmietal morálno-politický diskurz, ako aj individualistické východiská.^[10] Západní neomarxisti, napr. A. Buchanan alebo K. Nielsen, pripúšťajú, že význam ľudsko-právnej argumentácie spočíva v poskytnutí riešenia mnohých problémov (ochrana menšín v demokratickom procese, ochrana slobôd zo strany paternalistického štátu alebo zabezpečenie verejnej diskusie o sociálnej politike).^[11] Peffer tvrdí, že Marx odvíjal kategóriu slobody od ľudskej dôstojnosti, to je, mimochodom, ten moment, kde sa nachádza spojivo medzi Marxom a Kantom a preto by mal Marx operovať aj s konceptom ľudských práv.^[12] „Ľudské práva totiž nie sú iba nejaké svojvoľné túžby či očakávania jednotlivcov. Ide o fundamentálne záujmy, bez ktorých je ohrozená samotná ľudská dôstojnosť, a teda aj sloboda jednotlivca.“^[13] Peffer modifikuje Rawlsove princípy spravodlivosti (Rawlsovu teóriu posudzuje ako nevylučujúcu sa s hodnotami marxizmu) a rozširuje ich: dopĺňa ich o princíp garancie dôstojnej životnej úrovne pre všetkých (právo na obživu a bezpečnosť), ekonomickú demokraciu na pracovisku; pripúšťa sociálne nerovnosti, ale tie by nikdy nemali prerásť do ohrozenia sebaúcty znevýhodnených jednotlivcov.^[14]

Socialisti dnes vo veľkej miere uprednostňujú pomenovanie „sociálni demokrati“, aby sa odlíšili od marxistickej tradície, kde socializmus znamená vedúcu úlohu komunistickej strany ako predvoja robotníckej triedy v zmysle prípravnej fázy pre vyšší stupeň beztriedneho komunizmu.^[15] Často počúvame práve argument pochádzajúci od F. G. von Hayeka obsiahnutý v jeho diele Cesta do otroctva, že liberálna demokracia je kompatibilná len s kapitalizmom a socialistický ekonomický systém má nevyhnutne antidemokratickú dynamiku.^[16]

Existuje veľa prosocialistických teoretikov, ktorí na jednej strane odmietajú Fukuyamovu tézu o konci histórie, no na druhej strane súhlasia s tvrdením, že kapitalizmus a liberálna demokracia sú bytostne prepojené. Je to aj prípad tých marxistov, ktorí považujú politické hodnoty a inštitúcie len za „politickú nadstavbu“ ekonomických vzťahov (napr. E. M. Wood alebo J. Hoffman).^[17] Ďalšou skupina sú teoretici, ako napríklad B. Barber – známy kritik konzumerizmu, stúpenec občianskeho republikanizmu, pre ktorých je politika formou poznania, takého poznania, ktorého odlišné politické konfigurácie stanovujú spôsoby, ako sa ľudia správajú a premýšľajú o sebe. Z tohto pohľadu liberálna demokracia a kapitalizmus sú spojené v jeden „epistemologický balík“.^[18] Napokon, je tu pohľad liberálnodemokratických socialistov (N. Bobbio) presvedčených, že hodnoty liberálnych demokracií môže socializmus realizovať lepšie ako kapitalizmus. Dokonca pre tých, ktorí nesúhlasia s Bobbiom, či socializmus alebo kapitalizmus môže lepšie slúžiť liberálnodemokratickým ašpiráciám garantovať demokratické procedúry a ochranu občianskych slobôd, je predstaviteľné, že prosocialistická politická strana alebo koalícia by implementovala takú ekonomickú a sociálnu politiku, ktorá by dostatočne obmedzovala sily trhu za existencie zastupiteľskej vlády a ochrany občianskych práv, tak ako usudzovali predstavitelia eurokomunizmu.^[19]

1. 2 Kompatibilita kapitalizmu s autoritatívnymi politickými režimami

Ako sme uviedli, je historickou realitou, že krajiny tvoriace centrum globálneho kapitalistického systému sú demokratické, nie je to však celkom prípad kapitalistických krajín ležiacich na periférii, dokonca pod autokratickou vládou sa ľahšie uplatňuje požiadavka nízkych miezd a vysokej miery úspor, aby bolo možné akumulovať kapitál a zabezpečiť ekonomický rozvoj, tak ako to funguje v mnohých ázijských krajinách.^[20] Ekonomická prosperita nevedie automaticky k rozmachu demokratických slobôd, hoci vznikajúca stredná vrstva, ako dôsledok hospodárskeho rastu, je veľmi užitočná pri vytváraní demokratického režimu. Vládcov v týchto krajinách však treba väčšinou dotlačiť k tomu, aby sa vzdali svojej moci a umožnili konanie slobodných volieb. Navyše, nadnárodné korporácie a veľké banky sa mnohokrát lepšie cítia v autokratickom režime.^[21]

V posledných desaťročiach niektoré režimy veľmi zbohatli, a predsa zostali autokratické: tak je to v prípade krajín, ktoré disponujú nerastným bohatstvom. „Nezaslúžené“ bohatstvo bráni rozvoju moderných politických inštitúcií, brzdí politickú modernizáciu, kdežto krajiny s takmer žiadnymi zdrojmi sa rozvíjajú oveľa rýchlejšie. Je tomu tak preto, lebo v krajinách bez nerastného bohatstva musí najprv zbohatnúť spoločnosť, aby prostredníctvom daní zbohatol aj štát. Vlády, ktoré žijú z príjmov z predaja ropy a iných surovín, to majú v tomto prípade veľmi jednoduché: vďaka ľahko získaným peniazom nemusia zdaňovať svojich občanov. Vláda, ktorá zdaňuje občanov, na oplátku im musí poskytovať verejné služby, ochraňovať ich bezpečnosť, ponúkať občanom rôzne výhody ako i zastupiteľskú formu vlády.^[22] Postoj kráľovskej rodiny Saudskej Arábie, ale aj postoje iných vládcov len potvrdzujú priamu súvislosť medzi zdanením a zastúpením: „My od vás nežiadame veľa ekonomického a nedávame vám veľa politického.“^[23]

Ak v krajine hospodársky napredujú občania, postupne dochádza k rozvoju schopností podporujúcich liberálnodemokratickú vládu. Potvrdzuje to i štatistický výskum, ktorý porovnáva vzťah výšky HDP na osobu a očakávanú dĺžku existencie režimu. Krajina usilujúca sa o prechod na demokraciu s výškou HDP na osobu 3 000 až 6 000 dolárov isto uspeje.^[24] Diktatúry si neuvedomujú chybu, ktorú robia, keď podporujú rozvoj: zvýšenie príjmu na osobu, stúpajúca úroveň gramotnosti, expanzia strednej vrstvy, rozmach masovo-komunikačných prostriedkov; to všetko vytvára rozvetvenú občiansku spoločnosť. Ak sa v tomto okamihu režim rozhodne uvoľniť svoju kontrolu verejného života, stáva sa mu to osudovým.^[25]

2. KRITIKA KAPITALIZMU A NEOLIBERALIZMU

2. 1 Nadvláda neoliberálnej paradigmy v politickom i spoločenskom živote

V súčasnosti sa historický zväzok medzi trhovým hospodárstvom, sociálnym štátom a demokraciou, tento úspešný projekt moderny, ktorý utváral západný model, rozpadá.^[26] Sféra ekonomickej moci v kapitalizme sa rozšírila ďaleko za rámec kapacity demokracie, dosť ďaleko na to, aby si s ňou dokázala poradiť.^[27] Ekonomický dogmatizmus je oslavou konkrétneho spôsobu usporiadania ľudských vzťahov pod vlajkou trhového kapitalizmu, trhovej spoločnosti. Globalizácia v súčasnosti vyžaduje rozšírenie kapitalistickej trhovej logiky a kapitalistickej organizácie výroby do ľudských vzťahov po celom svete.^[28]

V kapitalistickej ideológii trhy implikujú slobodu, nie donútenie. Sloboda je garantovaná racionálnymi mechanizmami, kde sa stretáva ponuka s dopytom a z ponúkaných komodít a služieb si ľudia môžu slobodne vyberať. Tieto mechanizmy sú neosobné sily trhu a ak sú nejakým spôsobom donucovacie, tak len tým, že ekonomickí hráči sú nútení jednať racionálne, čiže maximalizovať výber a príležitosti: čím viac tovarov a služieb je možné ponúknuť, tým väčšie množstvo ľudí ich môže predávať a profitovať z ich predaja a tým väčšie množstvo ľudí si z nich môže slobodne vybrať a kúpiť si ich.^[29] Socialisti zameriavajú svoju pozornosť na komodifikáciu pracovnej sily a triedne vykorisťovanie, ktoré kapitalizmus zapríčiňuje, ale neberú do úvahy často jednu dominantnú charakteristiku trhového kapitalizmu a tým nemyslíme príležitosť, či možnosť výberu, ale práve naopak, donútenie: materiálny život a sociálna reprodukcia je sprostredkovaná výlučne cez trh tak, že každý jednotlivec musí nejakým spôsobom vstúpiť na trh, aby získal prístup k životným prostriedkom.^[30] Tento unikátny systém závislosti na trhu znamená, že diktát trhového kapitalizmu – jeho imperatív súťaže, akumulácie, maximalizácie zisku, zvýšenia produktivity práce – nereguluje iba ekonomické transakcie, ale všeobecne spoločenské vzťahy medzi ľuďmi; dochádza tak k javu, ktorý Marx nazval „komoditným fetišizmom“.^[31] Preto treba vedieť rozlíšiť spoločnosť s trhom, kde trh predstavuje významný, nie však jediný nástroj zaistenia materiálnych potrieb a trhovú spoločnosť, ktorá je celá usporiadaná podľa požiadaviek trhu.^[32]

Problémom neoliberalizmu sa stali paradoxy kapitalizmu. Možno ich charakterizovať ako isté normatívne ciele, z ktorých sa pri pokusoch uviesť ich do praxe pretvorili na svoj opak, inými slovami: „podmienky, za ktorých prišlo k uskutočňovaniu zámerov, viedli k okliešteniu pravdepodobnosti ich realizácie. V súčasnosti tieto podmienky nesú označenie neoliberalizmus.“^[33] Kapitalizmus kolonizuje viaceré sféry života; neformalizáciou ekonomiky sa emocionálne schopnosti stávajú súčasťou pracovného procesu a ekonomizáciou neformálnosti prenikajú ekonomické imperatívy do neformálnych vzťahov.^[34] Podstatným predpokladom pre demokraciou je existencia verejného priestoru. Ten sa stáva obeťou expanzie trhu, ktorý kolonizuje verejný priestor súkromnými záujmami, vytláča z neho verejnosť a privatizuje verejné statky.^[35]

Postulátom neoliberálnej ideológie je dogmatické presvedčenie o tom, že súkromné vlastníctvo sa stalo najprogresívnejšou formou vlastníctva^[36], nedotknuteľná nadradenosť súkromného vlastníctva je stelesnená aj prostredníctvom privatizačných procesov v jednotlivých krajinách. Kapitalizmus sa so svojou vnútornou dynamikou stáva obeťou svojho vlastného úspechu^[37], cyklické krízy kapitalizmu prispievajú k destabilizácii demokratického systému.^[38] Podľa neoliberálov má štát zasahovať do ekonomiky čo najmenej, dôležité je ísť cestou liberalizácie a deregulácie ekonomických transakcií a sú presvedčení, že bohatšia časť spoločnosti by nemala byť „trestaná“ za ich úspech, či šikovnosť, napr. v podobe progresívneho zdanenia.^[39] Neoliberálna rétorika vštepuje občanom, že už nepotrebujú štát toľko ako ich predkovia, že sú viac sebestační a schopní dosiahnuť svoje ciele cez trhovú ekonomiku (a potom je aj pochopiteľné, prečo sa menej zaujímajú o politické záležitosti). Na druhej strane však korporátna loby nepreukazuje žiadnu stratu záujmu o stranícku politiku a využívanie štátu pre dosahovanie svojich vlastných cieľov.^[40] J. Keller vysvetľuje neoliberálnu ekonomiku na princípe fungovania mafie: jej podstatou je poskytovať ochranu za peniaze, vytvára a udržiava pocit neistoty (na trhu práce, v oblasti sociálneho zabezpečenia), na ktorom sa jej následne darí zarábať.^[41]

Neoliberálni teoretici sú hlboko skeptickí voči demokracii. Vládu väčšiny vnímajú ako potenciálnu hrozbu voči individuálnym právam a ústavným slobodám. Demokracia je vnímaná ako „luxus“, možná len pod podmienkami relatívneho blahobytu spojeného s prítomnosťou silnej strednej vrstvy garantujúcej politickú stabilitu. Neoliberáli majú skôr tendenciu dôverovať expertom a elitám, usilujú sa chrániť kľúčové inštitúcie (napr. centrálna banka) od demokratického nátlaku, preferujú vládu prostredníctvom exekutívnych nariadení skôr, ako parlamentnú cestu tvorby rozhodnutí.^[42]

„Gros“ dnešného systému podľa Žižeka tvorí „demokracia, ktorá nám nedovoľuje vziať negatívne účinky kapitalistickej efektivity vážne (napr. zvýšenie nezamestnanosti, podvody, drancovanie prírody, náboženský fundamentalizmus, rasizmus, atď.), ale ponímať ich len ako čiastkové zlyhania ľudí, ktoré možno časom napraviť.“^[43]

2. 2 Metafora trhu a jej prepojenie s demokraciou

Dnes bežné označenie „voličský trh“ demonštruje, ako sa ekonomická metafora trhu stala dominantnou pri štúdiu volieb. Každá metafora je podľa definície čiastočne nevhodná k objektu, na ktorý je aplikovaná. Metafora trhu však predstavuje osobitné ťažkosti – alebo skôr môže viesť k zásadnému nedorozumeniu. Je ospravedlniteľná, ak chceme opísať politikov ako vzájomne si konkurujúcich podnikateľov, ktorí súťažia o hlasy voličov a snažia sa maximalizovať svoj zisk – materiálna a symbolická rovina moci. Ale charakterizovať podobne voličov ako spotrebiteľov je viac-menej nevhodné.^[44]

Na trhu súťaž medzi producentmi je ospravedlniteľná, pretože zvýhodňuje producentov, ktorí vyrábajú tovar za najnižšiu cenu. Spotrebiteľ si v konečnej fáze vyberá produkt najkonkurencieschopnejšieho výrobcu. Nákup tovaru od tohto výrobcu mu umožní venovať ostatné prostriedky na ďalšie nákupy. Ak spotrebiteľ urobí chybu vo výbere (nevybral si produkt najefektívnejšieho producenta), sám sa penalizuje a zažíva túto nevýhodu priamo a v krátkom časovom odstupe.^[45]

V politike to celkom takto nefunguje: pozitívny alebo negatívny efekt z politického výberu volič pociťuje v dlhodobom časovom horizonte, pričom často je tento efekt rozptýlený. Ak si volič vyberie nesprávne, teda ak hlasoval pre najmenej efektívnu politiku pre spoločnosť, dopad jeho rozhodnutia sa dostaví za dlhý čas.^[46] Ďalej je tu otázka potreby politického presviedčania: občania musia byť presvedčení, aby prijali nejaké rozhodnutie alebo sa k nejakému rozhodnutiu odhodlali, pretože nemôžu si vybrať v súlade s okamžitými účinkami, ktoré na sebe vnímajú. Na trhu jednotlivci pociťujú vplyv ich výberu ihneď a priamo.^[47] Navyše každý, kto vstupuje na trh, pozná svoje potreby. Spotrebitelia môžu objaviť nové produkty, ktoré prioritne nehľadali, ale vyberú si tie, ktoré nejakým spôsobom zodpovedajú prvotnej potrebe. Na druhej strane, keď občania vstupujú do politického fóra, nevedia presne, čo chcú alebo potrebujú, ich preferencie sa ešte len budú formovať a budú ich rozvíjať počúvaním verejných debát. Cieľ politickej súťaže je ponúknuť voličom nie iba rad riešení, medzi ktorými si môžu vybrať v súlade s ich vopred stanovenými potrebami, ale tiež poučiť ich o ich potrebách a nechať ich zvážiť možnosti ponúkané stranami.^[48]

Pravdepodobne nie je dostatočne zrejmé, že Schumpeter sám uznáva, že v politike nie je niečo také ako dopyt nezávislý od ponuky. Schumpeter trvá na tom, že v niektorých oblastiach je neodôvodnené predpokladať, že voliči budú mať vopred utvorený názor nezávisle od návrhov politikov.^[49] Píše o oblasti, v ktorých jednotlivec disponuje individuálnou vôľou, predovšetkým ide o veci, ktoré sa človeka priamo týkajú a sú mu blízke: rodina, záujmy, priatelia, jeho mesto alebo dedina, cirkev, organizácie, ktorých je členom, záležitosti, ktoré môže ovplyvňovať a sú mu dôverne známe aj bez toho, aby si o nich musel utvárať názor podľa mienkotvorných médií.^[50] Keď sa presunieme od tejto skupiny záujmov, dostaneme sa k národným a medzinárodným záujmom, ohľadom ktorých možno predpokladať, že jedinci o nich nemajú jednoznačne formulovanú individuálnu vôľu.^[51] Schumpeter sa tu dostáva až k akémusi obrazu „dezorientovaného“ občana, ktorý automaticky pri vstupe do sféry politického rozvažovania začína argumentovať, či myslieť asociačne a emotívne, stáva sa z neho opäť primitív s konaním, ktoré by inak v oblasti svojich skutočných záujmov uznal za infantilné.^[52]

Ako sme mohli vidieť, s metaforou trhu aplikovanou na demokraciu treba zaobchádzať opatrne, pretože disponuje viacerými nepresnosťami. Politická scéna v demokracii funguje ako trh iba pod veľmi nezaostrenou optikou. Napriek tomu je táto metafora dnes úspešným nástrojom, ktorým radi narábajú zástancovia neoliberálnej teórie: umožňuje im pomenúvať javy v politickom procese pojmami z ekonomickej sféry a podvedome núti jednotlivca uvažovať v týchto súvislostiach. Tak sa stretávame nie len s trhom, dopytom, ponukou, ale i s profitom, maximalizáciou, volebným ziskom, podnikavo prefíkaným politikom, manažérskym štátnikom a občanom-spotrebiteľom. Fungovanie politického marketingu sa v princípe nelíši od obchodnej reklamy; iba „produktom“, ktorý treba za každú cenu predať, nie je jogurt alebo čistiaci prostriedok, ale politik a jeho posolstvo. To vedie k vyprázdneniu politiky, stáva sa plytkou a povrchnou,  dochádza k persiflovaniu aristotelovských cností.

2. 3 Komercionalizácia a komodifikácia demokratického občianstva

Realita verených služieb a sociálneho štátu, ktorá sa rozvíjala počas 20. storočia, bola fundamentálnou časťou demokratizácie politiky. Kvalita verejných služieb sa stala zásadnou pre charakter a kvalitu sociálneho občianstva. Po celú dobu existencie kapitalizmu koexistoval model občianstva po boku trhového sektoru a podstatné bolo nejakým spôsobom odlíšiť záležitosti sociálneho občianstva od trhovej konkurencie a profitu. Tento predpoklad bol zásadný pre ideu demokratického občianstva, pretože implikoval systém distribúcie a tvorby rozhodnutí, ktorý nestelesňoval nerovnosti kapitalistickej zložky spoločnosti.^[53]

Kapitalizmus postupom času rozširoval priestor svojej existencie zaťahovaním väčšieho počtu sfér života človeka a spoločnosti pod svoju pôsobnosť. Cez tzv. proces komodifikácie sú ľudské aktivity existujúce mimo trhového systému začleňované do neho. Kapitalizmus, ktorý v premodernej Európe existoval hlavne v bankovom sektore a sektore služieb, postupom času zvádzal zápas o hranice svojho vplyvu: často napríklad cirkev či robotnícka trieda sa snažili postaviť voči kapitalizmu, ktorý sa pokúšal dostať čoraz viac sfér života do svojho zovretia. Tu došlo k ustanoveniu viacerých kompromisov: nedeľa a iné náboženské sviatky boli viac či menej uchránené od pracovného týždňa, rodinný život zostal nekomodifikovaný rôznymi limitmi uloženými na pracovné vykorisťovanie alebo stiahnutie vydatých žien z pracovného trhu.^[54]

T. H. Marshall, britský sociológ, vo svojej práci Citizenship and Social Class (1950) vyčleňuje tri dimenzie občianstva vzhľadom na fázy jeho vývoja v istej logickej nadväznosti na kodifikáciu jednotlivých ľudských a občianskych práv: občianska dimenzia vznikla v 18. storočí, politická v 19. storočí a sociálna dimenzia občianstva v 20. storočí.^[55]

Dnes  sa však medzi zástancami a kritikmi zásahov do spoločnosti diskutuje o tom, aké sociálne práva okrem politických a občianskych môžu občania očakávať od svojho štátu.^[56] Predstavitelia obchodnej loby sa čoraz častejšie pýtajú, prečo by sa verejné služby a sociálne politiky, za ktoré zodpovedá štát, nemohli stať dostupné účelom tvorby zisku ako mnoho iných vecí. Veď keď akceptujeme komerčné reštaurácie a súkromných holičov, prečo nie školy a zdravotnícke služby?^[57]

Dnes je populárne uzatváranie verejno-súkromných partnerstiev o dodávaní služieb privátnym sektorom, známe aj ako kontraktácia („contracting-out“). Podstatou kontraktácie je, že zatiaľ čo za poskytovanie nejakej verejnej služby (školstvo, zdravotníctvo, rôzne sociálne služby) nesie zodpovednosť verejná autorita (štát, samospráva), jej uskutočňovanie je na pleciach súkromného sektora (podniku).

Objektom kritiky je problém so stanovením zodpovednosti, ktorý opisuje na modeli trojuholníkového vzťahu: vláda – občan – súkromný dodávateľ verejnej služby.  Zatiaľ čo občan má spojenie cez volebný a politický systém s vládou (na národnej alebo lokálnej úrovni), vláda má spojenie cez zmluvu so súkromným dodávateľom. Ale občan nemá žiadne prepojenie (ani trhové, ani občianske) s dodávateľom, hoci službu využíva priamo on. Od tej doby je vláda zodpovedná iba za politiku, nie za samotnú kvalitu poskytovania služby, hoci zákazníkom u dodávateľa je ona.^[58] Zákazníkom je z právnej roviny vláda, nie občan, ktorú službu využíva a je jednoduché si predstaviť veľa situácií, kde záujmy vlády a občanov nie sú identické.^[59]      

Okrem problému vyvodenia zodpovednosti pri netrhovom alebo polotrhovom poskytovaní verejných služieb Marshall vo svojom diele Sociology at the Crossroads and Other Essays z r. 1963 operuje s argumentom, že ľudia nadobudli práva k týmto tovarom a službám na základe ich postavenia ako občania a nie preto, že by si ich boli schopní kúpiť na trhu. Rovnako ako sa stalo znakom demokracie, že právo voliť alebo právo na spravodlivý proces si nie je možné kúpiť, tak nárok na niektoré služby sa stal podobným znakom, ich zaobstaranie cez trh by mohlo znamenať zníženie ich občianskej kvality.^[60]

Ľuboš Blaha spomína dánskeho sociálneho teoretika G. Espinga-Andersena, ktorý píše o procese dekomodifikácie. Dekomodifikácia predstavuje mieru oslobodenia sa od trhových síl: čím menej je jednotlivec riadený trhovými silami, tým viac možno hovoriť o jeho živote ako o dekomodifikovanom. Znamená to, že jednotlivec a jeho potreby nie sú degradované na špecifickú komoditu. K tomu však nepostačuje len formálna garancia ľudských a občianskych práv, vrátane sociálnych práv, ale úloha štátu spočíva v zabezpečení reálnej alternatívy voči závislosti od trhu.^[61]

2. 4 Fenomén depolitizácie v súčasnej demokracii

Triumf liberálnej demokracie, Fukuyamov koniec dejín, sa javil ako „radostná správa“ o najvhodnejšom usporiadaní ľudských vecí, aké je možné dosiahnuť a hlavné problémy ľudstva sa zdali vyriešené.  Dnes je akousi intelektuálnou módou sa od tohto presvedčenia dištancovať, ale môžeme sa pýtať, či nakoniec predsa nesúhlasíme s Fukuyamom, keď si nedokážeme predstaviť niečo iné ako liberálnodemokratický kapitalizmus.^[62]

Tému depolitizácie je možné chápať ako problém medzery medzi ideálom liberálnej demokracie a javmi, ktoré naznačujú opačný pohyb: k obmedzeniu suverenity ľudu a vlády zákona. Vnútri liberálnej demokracie sa zmenšuje priestor, ktorý je politický, priestor politického zápasu, v ktorom sa rozhoduje o veciach, ktoré sa týkajú spoločnosti ako celku. Súčasná depolitizácia nesie charakter postpolitiky zameranej na prispôsobovanie sa požiadavkám svetového trhu a distribúcii ziskov a nákladov s týmto prispôsobovaním spojených. Liberálna demokracia sa začína depolitizovať v okamihu, kedy sa rozplýva a rozhmlieva démos, ktorý narušoval apolitické spravovanie daného štátu a zápasil o svoje práva. Vytráca sa tak z nej priestor politického boja. Je to pod vplyvom troch činiteľov: zrútenie tradičných sociálnych hnutí, doktrína neoliberalizmu a nová forma kapitalizmu, v ktorom sa rozpúšťajú tradičné kolektívne identity.^[63]

Carl Schmitt vo svojej teórii odvodzuje pôvod depolitizácie od výsledku pôsobenia liberalizmu, pretože v politike stiera rozdiel medzi priateľom a nepriateľom: „K pojmovému určení politična lze dospět jen tak, že budou odhaleny a stanoveny specificky politické kategorie. (…) Rozlišením specificky politickým, z něhož mohou byt vyvozena politická jednání a motivy, je rozlišení přítele a nepřítele.“^[64] Politický nepriateľ je niekto, s kým je možné viesť politický boj, lenže liberalizmus zapríčinil, že sféra ekonomiky zredukovala pojem nepriateľa na konkurenta (v ekonomike neexistujú nepriatelia, len konkurenti) a zmoralizovaný, či zetizovaný diskurz z nepriateľa učinil len protivníka v diskusii.^[65]

Ak o depolitizácii uvažujeme ako o potlačení politickej povahy určitej veci, ako o systematickej snahe izolovať problém od verejného preskúmavania jednotlivých aktérov, ktorí sú vopred vylúčení z rozhodovania o danej veci, môžeme vyčleniť tri formy depolitizácie. Po prvé, marketizácia umožňuje modelovať ľudské interakcie podľa vzoru voľného trhu, idea spravodlivosti je redukovaná na formálnu rovnosť pravidiel hospodárskej súťaže (zdôrazňovaný je talent, snaha, šťastie), štrukturálne nerovnosti zostávajú netematizované alebo sa berú ako prirodzené; ľudská bytosť sa zákonite riadi pravidlami maximalizácie zisku a minimalizovania strát.^[66]

Druhým typom je jav tzv. expertizácie, kde trhová logika nadobúda podobu dôrazu na to, že nejaký problém by sa nemal riešiť ako verejná otázka, ale depolitizujúcim expertným aktérom. Keď sa tento prístup uplatní na sféru politiky, význam občianskej participácie ustupuje do úzadia pred tvrdením, že zložité spoločenské problémy je potrebné prenechať odborníkom; politická konfrontácia zostáva už len v podobe konkurenčného zápasu o „zákazníka“ (voliča), pričom vyhráva ten, kto disponoval presvedčivejším marketingom a atraktívnejším „produktom“.^[67]

Do tretice je to moralizácia so svojimi odpolitizovanými účinkami, ktorá zdôrazňuje individuálne pochybenia, aby odvádzala pozornosť od spoločenských, či systémových súvislostí problému; zároveň ak takto prezentujeme dôvody ospravedlňujúce našu pozíciu pred druhými, sme si vo svojom vnútri vedomí, že nie je samozrejmá, či kauzálne exaktná a preto vyvíjame taktiku, ktorá by mala nesúhlas druhých s našou argumentáciou prekonať.^[68]

Dôsledok depolitizovaného správania v politike kritizoval aj britský ekonóm Michael Power. Účtovníctvo ako organizačný princíp nazýva „spoločnosť auditu“. Ide o trend zaštítený pojmami ako efektivita, konkurencieschopnosť, racionalizácia, rast, občan-klient-spotrebiteľ a presadzovaný pri reformách zdravotníctva, vedy, kultúry alebo školstva. Každá činnosť sa meria cez jej efektivitu, pričom sa používa metóda kvantifikácie a kalkulácie: percento vysokoškolákov, vedecký výkon v podobe počtu publikovaných článkov, počet lôžok na tisíc pacientov.^[69] „Počítá se to, co lze spočítat a ideálně přepočítat přímo na peníze.“^[70] Neoliberálne vlády vytvárajú workoholických, kompetitívnych jedincov, ktorí sú nútení strážiť si svoju vlastnú kariéru a merateľný výkon. Dnes je však potrebné všetky tieto oblasti vrátiť späť do verejného priestoru a zamerať sa viac na ich kvalitu, ako na kvantitatívnu stránku.^[71]

3. SYSTÉMOVÉ ALTERNATÍVY KU KAPITALIZMU

3. 1 Participatívna ekonomika – parecon

Doteraz sme sa venovali deskripcii a kritike kapitalistického systému a neoliberálnej paradigme v liberálnej demokracii, v tretej časti tejto kapitoly ponúkneme tri normatívne východiská, o ktorých sa dnes najčastejšie diskutuje ako o systémových alternatívach ku kapitalizmu.

Prvou z alternatív je koncepcia Michaela Alberta, participatívna ekonomika (parecon). Parecon vychádza zo štyroch základných hodnôt: 1. solidarita generujúca sociálnosť a sociálnu zodpovednosť zabezpečujúca produkciu, spotrebu a rozdeľovanie pre všetkých; 2. rozličnosť znamená nie hľadanie najziskovejších metód na dosiahnutie svojho cieľa a maximalizáciu svojho zisku, ale akceptovať ľudské priority – nebrať do úvahy len ich rôznorodosť, ale aj potrebu vynachádzať a rešpektovať rozličné riešenia problémov; 3. rovnosť odmeňujúca v závislosti od intenzity a trvania práce, teda osoba pracujúca v príjemnom, pohodlnom a vysoko produktívnom prostredí by mala zarábať menej ako tá, ktorá má nepríťažlivú, únavnú, málo produktívnu prácu, pritom však spoločensky potrebnú; parecon teda odmeňuje úsilie a obetu, v prípade pracovnej neschopnosti je ľuďom zaistený príjem a sociálna starostlivosť podľa potrieb; 4. samospráva znamená, že každá osoba má dostatočný dosah na spoločenské dianie a účasť na rozhodovaní bez toho, aby ohrozila práva ostatných na rovnakú úroveň vplyvu, teda ľudia uskutočňujú rozhodnutia v jednotlivých oblastiach do takej miery, v akej zasahujú do ich života a dotýkajú sa ich.^[72]        

V parecone majú miesto spotrebiteľské a zamestnanecké rady, ktoré realizujú rozhodovanie cez rozdelenie vzájomnej komunikácie, aby slovo každého disponovalo takou váhou, akou sa dotýka rozhodnutie jeho osoby, pričom platí pravidlo majority (jednoduchá väčšina alebo rôzne pomery kvalifikovanej väčšiny), tieto rady sú fórom, kde zamestnanci a spotrebitelia vyjadrujú svoje predstavy a želania.^[73] Albert predpokladá, že v parecone sa musí zmeniť kompletne podniková deľba práce, na akú sme boli doteraz zvyknutí: musí vzniknúť beztriedna deľba práca, ktorá eliminuje koordinátorsku triedu stojacu nad pracujúcimi tak, že v konečnom dôsledku v podniku nenájdeme ľudí rozdelených na tých, čo riadia a tých, ktorí plnia príkazy, ale úlohy všetkých budú rovnocenne vyvážené.^[74] Parecon odstraňuje delenie do spoločenských tried, pretože odstraňuje ekonomické rozdiely, ktoré stavia jedných proti druhým, jedným pripisuje väčšiu moc a bohatstvo, iných moci zbavuje a prináša im chudobu, takže neexistuje ani trieda kapitalistov, koordinátorov ani robotnícka trieda.^[75]

Je tomu tak preto, lebo v parecone neexistuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.^[76] A nielen to: Albert vníma trh ako generátor antisociálneho správania, vyvoláva konzumentskú nespokojnosť, núti kupujúcich a predávajúcich kupovať čo najlacnejšie a predávať čo najdrahšie, navyše ceny v trhovom hospodárstve nereflektujú všetky spoločenské náklady a úžitky, vrátane tých, ktoré narúšajú ekologickú rovnováhu a jej trvalú udržateľnosť.^[77] Navrhuje centrálne plánovanie, ale nakoľko aj ono plodí triedu koordinátorov s autoritatívnym rozhodovaním, je potrebné ho obohatiť participatívnymi prvkami: zamestnanecké a spotrebiteľské rady by pravidelne rokovali o výrobných a spotrebných otázkach, navzájom by si vymieňali informácie, komunikovali by medzi sebou, tlmočili by svoje osobné záujmy, ale zaujímali by sa aj o záujmy ostatných, v pravidelných časových intervaloch by kontrolovali, v prípade potreby revidovali a aktualizovali plány.^[78]

3. 2 Podniková ekonomická demokracia

Viac realistickým modelom ako parecon sa javí koncept podnikovej ekonomickej demokracie. Jej rozdiel od pareconu spočíva v tom, že plánovanie v nej existuje v obmedzenej miere, ponecháva veľký priestor trhu regulovaného v prospech sociálnej spravodlivosti a predpokladá rozličné podoby kolektívneho vlastníctva.^[79] Z toho vyplýva, že na trhu budú medzi sebou súperiť podniky držané v rôznych formách kolektívneho vlastníctva, nie prioritne vlastníctva štátneho.

Dobrým príkladom sú družstvá (poľnohospodárske, výrobné, spotrebné, úverové). Pri družstevnom modeli je kľúčový prvok, že z oblasti produkcie miznú trhové princípy, zostávajú však prítomné v oblasti distribúcie.^[80] Ide o kooperatívny typ vlastníctva, ktorého úspech dnes môžeme popísať na konkrétnych príkladoch. Mondragónsky experiment vznikol v r. 1959 v Baskicku, časom dosiahol veľkosť 160 družstiev s členskou základňou 23 tisíc občanov, disponuje vlastnou bankou, školami, nemocnicami a bol založený na princípe participácie zamestnancov na ziskoch podniku, ale i participácie na vlastníctve (každý nový člen sa stáva spoluvlastníkom) a riadení (každý má právo sa podieľať na voľbe manažmentu) za neustálej a systematickej regulácie sociálnych nerovností (najvyššie mzdy nemôžu prekročiť 4,5-násobok najnižších miezd).^[81] Mondragón predstavuje sieť obchodných, priemyselných a poľnohospodárskych firiem, ktoré produkujú najrozličnejší tovar od potravinárskeho priemyslu, cez elektroniku, pračky, sporáky, až po IT sektor a obstarávajú mnohé sociálne služby, pričom Mondragón vytvára dvakrát väčšie zisky ako priemerná korporácia v Španielsku.^[82]

Mondragón spravujú manažéri volení jednotlivými vlastníkmi (zamestnancami) na podnikových zhromaždeniach, pričom manažéri sa zodpovedajú zamestnancom, konzultujú s nimi riešenia a vďaka týmto demokratických mechanizmom nemôžu manažéri pristúpiť svojvoľne k prepúšťaniu alebo opatreniam namiereným proti zamestnancom.^[83] Vlastníkom sa zamestnanec stáva pri vstupe do podniku zložením svojho podielu (približne vo výške ročného príjmu), úver mu môže poskytnúť i mondragónska kooperatívna banka, mesačnú mzdu dostávajú zamestnanci vo forme preddavku zisku podniku.^[84]

V stručnosti stojí za zmienku i švédsky projekt ekonomickej demokracie, tzv. lontagarfonder (robotnícky fond), ktorý mal dlhodobý a turbulentný vývoj a jeho iniciatíva vychádzala z odborového hnutia už od 20. rokov 20. storočia (ich heslo znelo: „Demokracia sa nemôže zastaviť pred bránami tovární.“).^[85] Jeho podstata tkvie v tom, že boli založené zamestnanecké fondy disponujúce prostriedkami z dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšších daní zo zisku firiem. Postupom času by zamestnanci mohli vďaka týmto zamestnaneckým fondom nakúpiť akcie súkromných podnikov, čím by získali vplyv na riadenie podniku, ako aj kontrolu nad investičnou politikou firiem.^[86]

Veľmi efektným doplnkom modelu ekonomickej demokracie je participatívny rozpočet založený na báze, že obyvatelia určitého bloku domov, štvrtí a celých častí veľkých miest rozhodujú o pridelení finančných prostriedkov z verejného rozpočtu pre jednotlivé oblasti. Veľmi úspešným príkladom fungovania participatívneho rozpočtu je brazílske mesto Porto Alegre. Ukázalo sa, že občianske rozhodovanie sa značne líši od toho politického, pretože občania často vyčlenili niekoľkonásobne viac finančných prostriedkov pre sektor školstva a zdravotníctva, ako predtým politici.^[87]

3. 3. Samosprávna ekonomická demokracia

Medzi jedného z najvýznamnejších moderných predstaviteľov ekonomickej demokracie nepochybne patrí David Schweickart. Jeho model ekonomickej demokracie je síce organizačne náročnejší, na druhej strane pomáha odstrániť alebo zmierniť napätie tak, aby zamestnanci v konkurenčnom trhovom prostredí neusilovali iba o zisk vlastného podniku na úkor druhých, túto možnosť Schweickart eliminuje tým, že uprednostňuje štátne vlastníctvo: hoci zamestnanci nie sú vlastníkmi výrobných prostriedkov a nevlastnia podnik, riadia ho a rozhodujú o rozdelení zisku medzi sebou.^[88]

Ekonomickú demokraciu Schweickart vymedzuje na základe troch čŕt: zamestnanecká samospráva, trh, spoločenská kontrola investícií. Každý podnik kontrolujú tí, ktorí v ňom pracujú – zodpovedajú za organizáciu práce, technológie, spôsob výroby, výrobné náklady, prerozdelenie zisku, pracovnú disciplínu, pričom sa predpokladá demokratické rozhodovanie cez zastupiteľský princíp, t. j. cez zamestnanecké rady, ktoré budú spolupracovať s podnikovým manažmentom (manažéri disponujú primeranou autonómiou, aby mohli patrične riadiť podnik, ale nezneužívať ju vo svoj prospech).^[89]

V ekonomickej demokracii firmy nakupujú suroviny a technológie od iných firiem a predávajú svoje produkty buď spotrebiteľom alebo iným firmám, ceny sú regulované predovšetkým len ponukou a dopytom, čiže ide o trhovú ekonomiku. Rozdiel je v kalkulácii zisku: keďže na rozdiel od kapitalizmu v ekonomickej demokracii sa práca neradí medzi náklady, pracujúci vystupujú ako nároková strana, ktorá dostane všetko, čo zostane po zaplatení nepracovných nákladov.^[90]

Investičné fondy v ekonomickej demokracii fungujú priamejšie a transparentnejšie ako v kapitalizme: zdanením pôdy, budov, strojov a zariadení (celoplošnú sadzbu dane platia zamestnanci podniku za využívanie spoločného majetku) sa odvádza výťažok z tejto dane do národného investičného fondu (má verejný, nie súkromný charakter), v ktorom sa utvárajú a zhromažďujú prostriedky pre nové investície. Rozdiel spočíva v tom, že tvorba investícií a hospodársky rozvoj už nezávisia od súkromných úspor.^[91] Spoločnosť môže tak priamo kontrolovať tok financií cez investičné fondy, výška fondov sa bude regulovať zvyšovaním alebo znižovaním daní podľa potreby, pričom každý región je prijímateľom férového podielu z investičného fondu v prepočte na obyvateľa, čím financie nesmerujú automaticky do regiónov s najväčšími finančnými možnosťami.^[92] Výhodou je, že ľudia vďaka tomu nepociťujú tlak, aby sa presťahovali do tej časti krajiny, kde prúdi viac kapitálu a tým pádom je v nej viac pracovných príležitostí, ako to je v prípade, keď sám trh určuje pohyb kapitálu.^[93]

Schweickart sa vo svojej knihe jasne vymedzuje proti stúpencom rétoriky „Niet inej alternatívy“ („There is no alternative“), pretože toto heslo obmedzuje diskusiu o postkapitalistických alternatívach ihneď od začiatku a hoci priznávajú, že kapitalizmus má negatívne črty, odmietajú sa na ne bližšie pozrieť.^[94] Na oplátku ponúka komplexne vypracovaný koncept podporený komparatívnou analýzou politických a ekonomických dôsledkov kapitalistického systému a ekonomickej demokracie. Schweickart tvrdí, že ekonomická demokracia bude mať priaznivé dôsledky na rozvoj demokratických inštitúcií vôbec, pretože ekonomická demokracia sama vo svojich dôsledkoch posilňuje politickú demokraciu: rozšírenie demokratických a zastupiteľských metód na pracoviskách, v rámci politickej demokracie vzniknú nové otázky spravodlivej redistribúcie investícií, ktorými sa zvolení predstavitelia budú musieť zaoberať a komunálna, či regionálna politika sa stane zaujímavejšou a atraktívnejšou vďaka príspevkom z investičného fondu v prepočte na obyvateľa, občiansko-komunitný rozmer sa podstatne rozšíri, posilní sa dodržiavanie občianskych a politických práv a fungovanie politických strán už nebude musieť korešpondovať so záujmami kapitálu.^[95]

Záver

Čím ďalej tým viac sa presviedčame o tom, že trh, ktorý je ponechaný sám na sebe, ničí pospolitosť a znemožňuje uskutočňovať slobodu, rovnosť a bratstvo, v konečnom dôsledku ničí i sám seba. Aby trh dobre pôsobil, je potrebné ho vnútorne zušľachťovať, napr. ochranou súťaže, sociálnou zodpovednosťou nadnárodných korporácií^[96], limitovať ho netrhovými alternatívami (spontánne či inštitucionalizované mechanizmy reciprocity a redistribúcie hlavne v oblastiach verejných politík – sociálne zabezpečenie, školstvo a zdravotníctvo) a brániť mu šíreniu do oblastí, v ktorých viac škodí, ako prospieva (práca, pôda a kapitál nemôžu byť úplne prenechané trhu).^[97] Štát, ktorý ponecháva priestor imperatívom trhu, by nemal byť slabý, ako sú presvedčení klasickí liberáli a neoliberáli, ale práve naopak, mal by ochrániť demokraciu pred veľkými nerovnosťami.

Demokracia by sa navyše nemala končiť pred bránami fabriky alebo podniku. O demokracii v ekonomickej sfére sa stále hovorí veľmi málo, firmy a podniky sú založené na hierarchickom riadení a rozhodovaní vrcholového manažmentu, pričom v prípade veľkých nadnárodných korporácií a ich vzťahu k zamestnancom môžeme hovoriť o určitej forme diktatúry či novodobého otroctva. Existujúci a prevládajúci kapitalizmus v podobe neoliberálnej paradigmy si alternatívu voči sebe nepraje ani nepripúšťa. Napomáha k tomu i pretrvávajúca antikomunistická propaganda, ktorá prezentuje systémové alternatívy ako vedúce k „totalitarizmu“. Zástancovia tejto rétoriky sú presvedčení, že voči kapitalizmu nemá existovať žiadna zmysluplná alternatíva (TINA- There Is No Alternative, po slovensky NIA- Niet inej alternatívy).[98]

Počas celého roka 2013 v EÚ prebiehala i veľká občianska iniciatíva za všeobecný nepodmienený základný príjem, už sa o ňom diskutovalo aj vo Švajčiarsku a v istej podobne sa už realizuje na Aljaške. Ideovým otcom konceptu nepodmieneného všeobecného základného príjmu je belgický filozof a politický ekonóm Philippe Van Parijs. Tento príjem by každej osobe garantoval ničím nepodmienený určitý príjem bez preukazovania svojej sociálnej situácie v podobe občianskej dávky predstavujúcej civilizačné minimum na pokrytie základných životných potrieb (konzumerizmus, hektické naháňanie sa za mzdou, nedobrovoľný workoholizmus by nahradila možnosť pracovať na kratší zamestnanecký úväzok a viac sa venovať nejakej kreatívnej činnosti, rodine, obci a pod.).[99]

Riziko celosvetového zlyhania v oblasti produkcie a distribúcie potravín, vôbec problém globálnej chudoby je tiež ovocím zlyhania kapitalizmu. Vznik alterglobalistického hnutia ATTAC, ktorý spustil svojho času šéfredaktor Le monde diplomatique Ignacio Ramonet, keď navrhol vytvoriť asociáciu celosvetového partnerstva s vládami na zabezpečenie výberu špecializovanej dane, priniesol veľkú diskusiu o tzv. Tobinovej dani (v sadzbe 0,1 %) uvalenej na všetky medzinárodné finančné transakcie. Táto daň by mala regulačnú funkciu a pomocou nej by sa predchádzalo špekuláciám na finančných trhoch. Príjem z tejto dane navrhoval využiť na odstránenie extrémnej chudoby vo svete.^[100] Tobinova daň sa stala dlhodobou agendou hnutia ATTAC a získala si množstvo priaznivcov po  celom svete. Už  v septembri 2001 bolo 71 % Francúzov naklonených v prospech zavedenia Tobinovej dane.^[101] Prednedávnom sme boli svedkami diskusie o zavedení dane z finančných transakcií aj v rámci EÚ.

Uvažovať a diskutovať o alternatívach k dnešnému politicko-ekonomicko-spoločenskému systému je potrebné. Nejde len o prejavy akejsi „chrípky“, či „virózy“, ale o vážnu a hmatateľnú systémovú krízu. Nastavenie ekonomických vzťahov netreba naozaj podceňovať, v konečnom dôsledku ovplyvňujú naše každodenné správanie a svojím spôsobom ho determinujú. Kolonizácia verejného priestoru súkromnými záujmami, prenikanie trhovej logiky do politického diskurzu a fenomén depolitizácie spoločenských problémov netreba brať na ľahkú váhu, pretože prispievajú k rozkladu ponímania demokratickej rovnosti vyjadrenej v statuse demokratického občianstva a prístupe k nemu.

Isté normatívne perspektívy ekonomickej demokracie, ktoré sme predostreli aj v našej práci, je možné realizovať v rôznych modeloch a podobách: od všeobecného základného príjmu, cez participatívny rozpočet, až po skutočné štrukturálne riešenia foriem podnikového vlastníctva a spôsobov riadenia podniku. Friedrich Dürrenmatt raz povedal: „Čo sa týka všetkých, môžu riešiť iba všetci.“ Veríme preto, že priestor a možnosti pre participáciu, pre skutočné zapojenie občanov do záležitostí, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú, sa budú postupne rozširovať.

Zoznam použitej literatúry

ALBERT, M. Naša nádej: Život bez kapitalizmu. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2009. 224 s. ISBN 978-80-8061-382-2.
ALBERT, M. Partekon: Život po kapitalismu. Praha: Nakladatelství Mezera, 2012. 357 s. ISBN 978-80-87148-31-0.
ANCELOVICI, M. Organizing against Globalization: The Case of ATTAC in France. In  Politics & Society [online]. 2002, vol. 30 no. 3, p. 427-463. [cit. 17. 02. 2014]. Dostupné na internete:
<https://www.academia.edu/907301/Organizing_against_Globalization_The_Case_of_ATTAC_in_France>. ISSN 1552-7514.
BECK, U. Co je to globalizace?: Omyly a odpovědi. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2007. 191 s. ISB 978-80-7325-123-9.
BLAHA, Ľ.  Ekonomická demokracia: nádej pre budúcnosť? In DINUŠ, P. – HOHOŠ, L. (eds.): Svet v bode obratu: Systémové alternatívy kapitalizmu. Bratislava: VEDA, 2011. 312 s. ISBN 978-80-224-1227-8. s. 70-103.
BLAHA, Ľ. Čaká nás ďalšia vojna, kým nájdeme spravodlivejší svet? In DINKA, P. (ed.): Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012. ISBN 978-80-8061-470-6. s. 55-106.
BLAHA, Ľ. Späť k Marxovi? Bratislava: VEDA, 2012. s. 528. ISBN 978-80-224-1251-3.
BRAUD, P. Science politique 1. La démocratie politique. Paris: Éditions du Seuil, 2003. 243 s. ISBN 2-02-059256-8.
CROUCH, C. Commercialisation or Citizenship: Education Policy and the Future of Public Services. London: Fabian Society, 2003. 76 s. ISBN 0-7163-0606-9.
CROUCH, C. Post-Democracy. Cambridge: Polity Press, 2012. 135 s. ISBN 978-0-7456-3315-2.
CUNNINGHAM, F. Theories of Democracy: A Critical Introduction. London and New York: Routledge, 2002. 248 s. ISBN 0-203-46624-1.
DAHL, R. O demokracii. Praha: Portál, 2001. 192 s. ISBN 80-7178-422-2.
DINUŠ, P. – HOHOŠ, L. Svet v bode obratu: Systémové alternatívy kapitalizmu. Bratislava: VEDA, 2011. 312 s. ISBN 978-80-224-1227-8.
DRULÁK, P. Politika nezájmu. Česko a Západ v krizi. Praha: Sociologické nakladatelství (SLON), 2012. 323 s. ISBN 978-80-7419-115-2.
HARTMANN, M. Paradoxy súčasného kapitalizmu. In DINKA, P. (ed.): Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012. ISBN 978-80-8061-470-6. s. 107-125.
HARVEY, D. A Brief History of Neoliberalism. Oxford: Oxford University Press, 2005. 254 s. ISBN 978-0-19-928327-9.
HAUSER, M. Depolitizace a soumrak liberální demokracie. In BĚLOHRADSKÝ, V. a kol. (eds.): Kritika depolitizovaného rozumu: úvahy (nejen) o nové normalizaci. Všeň: Grimmus, 2010. 232 s. ISBN 978-90-902831-6-9. s. 97-109.
HOBSBAWM, E. Globalizace, demokracie a terorismus. Praha: Academia, 2009. 134 s. ISBN 978-80-200-1725-3.
HOHOŠ, L. Ľudia si sami určia svoje miesto vo svete. In DINKA, P. (ed.): Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012. ISBN 978-80-8061-470-6. s. 172-208.
HRUBEC, M. Autorita a autoritárstvo. In DINKA, P. (ed.): Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012. ISBN 978-80-8061-470-6. s. 209-222.
HRUBEC, M. Postkapitalistické alternativy: ekonomická demokracie. In DINUŠ, P. – HOHOŠ, L. (eds.): Svet v bode obratu: Systémové alternatívy kapitalizmu. Bratislava: VEDA, 2011. 312 s. ISBN 978-80-224-1227-8. s. 13-20.
HUTCHINSON, F. – MELLOR, M. – OLSEN, W. The Politics of Money: Towards Sustainability and Economic Democracy. London: Pluto Press, 2002. 248 s. ISBN 0-7453-1720-0.
KELLER, J. Tunel na konci svetla. In DINKA, P. (ed.): Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012. ISBN 978-80-8061-470-6. s. 233-254.
MACHÁČEK, L. Občianska participácia a výchova k občianstvu. In Sociológia, roč. 34, 2002, číslo 5, s. 461-482. ISSN 1336-8613.
MANIN, B. On Legitimacy and Political Deliberation. In Political Theory [online]. 1987, vol. 15, no. 3, p.  338-368. [cit. 28. 02. 2014]. Dostupné na internete: <http://ptx.sagepub.com/content/15/3/338.full.pdf+html>. ISSN 1552-7476.
MANIN, B. The principles of representative government. Cambridge: Cambridge University Press, 1997. 243 s. ISBN ISBN 0-521-45891-9.
MARSHALL, T. H. Citizenship and Social Class: And Other Essays. Cambridge: Cambridge University Press, 1950. 154 s.
PEHE, J. Demokracie bez demokratů. Úvahy o společnosti a politice. Praha: Prostor, 2010. 296 s. ISBN 978-80-7260-234-6.
RAMONET, I. Désarmer les marchés. In Le monde diplomatique [online]. December 1997. [cit. 17. 02. 2014]. Dostupné na internete: <http://www.monde-diplomatique.fr/1997/12/RAMONET/9665>.
SCHMITT, C. Pojem politična. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK); Praha: OIKOYMENH, 2007. 124 s. ISBN 978-80-7325-107-9 (CDK); ISBN 978-80-7298-127-4 (OIKOYMENH).
SCHUMPETER, J. A. Kapitalismus, socialismus a demokracie. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2004. 470 s. ISBN 80-7325-044-6.
SCHWEICKART, D. Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2010. 208 s. ISBN 978-80-8061-428-7.
SOROS, G. Kríza globálneho kapitalizmu: Otvorená spoločnosť v ohrození. Bratislava: Kalligram, 2009. 238 s. ISBN 80-7149-270-1.
STÖCKELOVÁ, T. Spočítej a panuj: De/politika kalkulace. In BĚLOHRADSKÝ, V. a kol. (eds.): Kritika depolitizovaného rozumu: úvahy (nejen) o nové normalizaci. Všeň: Grimmus, 2010. 232 s. ISBN 978-90-902831-6-9. s. 61-76.
ŠKABRAHA, M. Kritika politického rozumu. In BĚLOHRADSKÝ, V. a kol. (eds.): Kritika depolitizovaného rozumu: úvahy (nejen) o nové normalizaci. Všeň: Grimmus, 2010. 232 s. ISBN 978-90-902831-6-9. s. 15-42.
TAKÁČ, P. Žižekova kritika liberálnej demokracie. In Studia Politica Slovaca. ISSN 1337-8163, 2012, roč. 5, č. 1, s. 39-48.
WOOD, E. M. The Origin of Capitalism: A Longer View. London and New York: Verso, 2002. 213 s. ISBN 1-85984-392-1.
ZAKARIA, F. Budúcnosť slobody. Bratislava: Kalligram, 2010. 288 s. ISBN 978-80-