Hymna všetkých Slovanov

„Ja, Samuel Tomášik, narodil som sa v Jelšavskej Teplici z otca Pavla, bývalého evanjelického kazateľa, tamže, z matky Kristíny Glos, dňa 8. februára 1813. Otec môj bol veľký milovník českej reči a literatúry a v tom duchu vychovával nás štyroch svojich synov od malička.“ Takto začína svoj Vlastný životopis popredný slovenský básnik a prozaik Samo Tomášik. Napísal ho v roku 1884 na požiadanie Pavla Socháňa, člena spolku slovenských študentov Detvan v Prahe, ktorí sa vtedy pripravovali spolu s celou Prahou na oslavu 50. výročia vzniku Tomášikovej hymnickej básne Hej, Slováci!

Predovšetkým podľa tejto básne, ktorú si  v pozmenenej forme ako Hej, Slované! prisvojili všetky slovanské národy, pozná verejnosť Sama Tomášika. Jeho tvorivé aktivity však nemôžeme redukovať len na tento jeden, aj keď mimoriadne hviezdny okamih v jeho živote. Samo Tomášik je autorom aj ďalších textov obľúbených hymnických piesní, básní i historických próz a bol jedným z popredných predstaviteľov slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí.

Ako Tomášikov už úvod Vlastného životopisu naznačil, vplyv na jeho ďalšie národné i umelecké smerovanie sa formoval v rodinnom prostredí. Ľudovú školu absolvoval v rodisku v Jelšavskej Teplici (dnes časť obce Gemerské Teplice), v Chyžnom (kam sa jeho rodina presťahovala, keď mal šesť rokov, a neskôr tam takmer celý život pôsobil ako evanjelický farár) a v Jelšave. Potom študoval na gymnáziu v Gemeri a v Rožňave, kde boli jeho spolužiaci Jonáš Záborský, Michal Miloslav Hodža a Samo Chalupka.

V roku 1828 odišiel Tomášik študovať na evanjelické lýceum do Kežmarku. Tu sa stal členom študentskej Slovenskej spoločnosti a začína písať prvé verše v češtine a latinčine.

Významným prelomom v literárnom živote Sama Tomášika bola jeho cesta na štúdiá do Nemecka v roku 1834. Cestou sa zastavil v Prahe a bol rozčarovaný, ako tam národný život pomaly upadá. Ešte predtým v Kutnej Hore, keď sa niečo v dostavníku opýtal po česky, ho mladá pani zahriakla, že u nich vzdelaní ľudia rozprávajú len po nemecky.

„Vo štvrtok šli sme do Českého divadla, tam hrali práve: Praha v jinému dílu světa a hrali dosť dobre; ja som sa najviac obzeral po obecenstve, a k môjmu veľkému prekvapeniu a zármutku videl som divadlo odpoly prázdne, v parteri neveľa mešťanov, ako sa mi zdalo nižšej triedy, na galériách remeselnícki tovariši a učni, a panské lóže temer všetky prázdne. To všetko moje srdce veľmi skormútilo a rozžialilo, a to síce tým viac, lebo keď som chodieval po meste, zriedka som počul česky hovoriť, okrem nižšej a chudobnej triedy ľudu. V hostincoch, v sklepoch i na ulici, všade panovala nemčina.

Všetky tieto trpké skúsenosti rozžialili moje srdce, tak som sa so skormútenou mysľou ponáhľal na hospodu, premýšľajúc cestou: či by ozaj matička Praha, táto perla západného Slovanstva, mala byť pre nás stratená a utonúť v mori nemeckom: a či by tak i moja drahá vlasť, to milé Slovensko, ktoré z Prahy dostáva svoj duchovný život, malo zaniknúť v mori cudzom? Nie, to nesmie byť, to sa stať nemôže. V takýchto myšlienkach pohrúžený súc, prišla mi na myseľ známa poľská pieseň: „Jeszcze Polska nie zginęla, poki my žijemy“ – a na tento nápev sa mi ako od srdca vinuli slohy mojej piesne: „Hej, Slováci!“ Vkročím z ulice do svojej izby, zapálim sviecu a ceruzkou napíšem do svojho denníka všetky tri slohy; pieseň bola hotová. Tak, hľa, keď som najprv oduševnený ohnivými rečami mladých literátov maľoval si v mysli ružovú budúcnosť českého i môjho národa, ale na to zase trpkými skúsenosťami akoby omráčený zostal, skoro bych bol upadol do pochybovania, ale viera a nádej lepšej budúcnosti prelomila konečne všetky moje pochybnosti,a táto viera vyrazila sa z hlbín duše mojej v piesni „Hej, Slováci!“

Hej, Slováci! ešte naša rodná slovenská reč žije,
Pokiaľ naše verné srdce za náš národ bije,
Žije, žije duch slovenský, bude žiť na veky:
Hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky.

Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,
Nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny!
I nech je koľko ľudí, toľko čertov v svete,
Boh je s nami: kto proti nám, toho Parom zmetie.

Nech ať také sa nad nami hrozná búrka vznese,
Skala puká, dub sa láme, zem nech sa aj trase:
My stojíme stále pevne, jako múry hradné:
Čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne.

Samo Tomášik rozdal v Berlíne text piesne niekoľkým slovenským študentom, ktorí ju priniesli do Bratislavy. V tom čase sa pod vplyvom Ľudovíta Štúra na bratislavskom evanjelickom lýceu formoval  slovenský národný život. Bratislavskí študenti si pieseň tak obľúbili, že ju spievali pri každej slávnostnej príležitosti. Spievali ju i počas pamätnej vychádzky na Devín v apríli 1836 – teda po roku a pol od jej vzniku.

Gašpar Feréjpataky-Belopotocký uverejnil báseň vo svojom Novom i starom vlastenskom kalendáři v ročníku 1838, odvtedy si túto báseň obľúbil celý slovanský svet. Začína sa objavovať v periodikách slovanských národov v origináli, preklade i v rôznych adaptáciách. V roku 1839 ju priniesol do Čiech Jozef Miloslav Hurban. Aj tu tiež zapôsobila na miestnych národovcov, s obľubou ju spievali, len zmenili jej názov na Hej, Slované! V Prahe neskôr pieseň znela aj na barikádach po Slovanskom zjazde.

Pieseň úspešne prenikala k ďalším slovanským národom – do Chorvátska, Srbska, Slovinska, Ruska a na Ukrajinu. A samozrejme, získavala si veľkú popularitu i doma na Slovensku. Zaznela pri zakladaní spolku Tatrín, spievala sa v zlomových okamihoch nášho národa –  v revolučných rokoch 1848/49, na memorandovom zhromaždení roku 1861 i pri založení Matice slovenskej v roku 1863.

V roku 1884, pri príležitosti 50. výročia vzniku piesne, pripravili českí vlastenci v spolupráci so slovenskými priateľmi oslavy v Prahe. Na oslavy pozvali aj Sama Tomášika. Dočkal sa triumfálneho privítania: tisíce ľudí sa zhromaždili pred staničnou budovou, aby privítali autora prevolávaním na slávu i spevom piesne. Mladí ľudia vypriahli kone a triumfálne ťahali koč Sama Tomášika až k hotelu U černého koně na Příkopě, kde bol ubytovaný.

Samo Tomášik sa mohol na vlastné oči presvedčiť, že Praha roku 1884 už nie je Prahou z roku 1834 a jeho prorocké slová sa naplnili. Všade videl pulzovať národný život a pocit všeslovanského uvedomenia. Výbor národnej besedy na Žofíne mu venoval ťažký zlatý prsteň s ametystom a briliantmi a od výboru Akademického spolku dostal zlatú ihlicu v podobe lýry. Národné divadlo usporiadalo na jeho počesť slávnostné predstavenie opery Bedřicha Smetanu Libuše.

71-ročný Samo Tomášik bol veľmi dojatý. Svedčí o tom aj jeho list Danielovi Bachátovi, ktorý napísal po návrate z Prahy. „Vyznať musím, že ma takáto pocta pri mojej skromnosti a utiahnutosti od sveta na sklonku života, milo prekvapila, keďže pieseň tá medzi Slovanmi takého rozšírenia sa dožila, že mi ešte i bratia Srbi z Bosny a Hercegoviny práve včera vzácnym svojím dopisom blahoželali.“

Báseň bola na začiatku 20. storočia preložená aj do angličtiny pod názvom Up ye Slovaks, o čo sa zaslúžil veľký priateľ Slovákov, škótsky historik Robert Seton-Watson, známy ako Scotus Viator. V roku 1908 ju uverejnil v knihe Národnostná otázka v Uhorsku. Tri anglické verzie prvého dvojveršia znejú:
Up, ye Slovaks, still is living our true Slovak language,
While our loyal hearts are beating truly for our nation.
(Preklad Scotus Viator)

Hey, Slavs, the spirit of our grandfather is still alive.
As long as hearts of their sons beat for the people.

O, Slavs, there still lives word of our grandfathers
While for the people heart strikes of their sons

Ján Jankovič v publikácii Adaptabilita poézie hviezdneho obdobia uvádza v plnom znení báseň Hej, Slováci! alebo Hej, Slovania!, prípadne adaptáciu na národné podmienky vo viacerých jazykoch. Cituje bulharskú, českú, chorvátsku, lužickosrbskú, macedónsku, nemeckú, poľskú, rusínsku, ruskú, slovinskú, srbskú, taliansku a ukrajinskú verziu piesne Hej, Slováci! (resp. Hej, Slovania!). Pieseň Hej, Slováci! bola v rokoch 1939 – 1945 oficiálnou hymnou Slovenského štátu a na dlhé desaťročia po II. svetovej vojne sa neodporúčalo hrať ju. A tak znela len pri oficiálnych návštevách z Poľska a Juhoslávie, resp. pri vzájomných športových stretnutiach, pretože v národnej textovej úprave bola oficiálnou hymnou týchto štátov.

Aj keď Sama Tomášika preslávila predovšetkým hymnická pieseň Hej, Slováci!, je autorom aj ďalších piesní, ktoré prenikli medzi slovenský národ. Jednou z nich je aj pieseň Hej, pod Muráněm, ktorú napísal v tóne Kuzmányho idyly a oslavuje ňou život pod rodným Muráňom.

Hej, pod Muráněm, to je krásny svět,
tam rostou chlapci čerství jako květ,
nebe tam jen jasně svítí
tam má každý vesel býti,
pod Muráněm, pod Muráněm, pod Muráněm.

Tam rostou švárná, bystrá děvčata,
šuhajům věrná jak holoubčata,
jich milé slovenské zpěvy
vezdy jen radosti jeví,
pod Muráněm, pod Muráněm, pod Muráněm.         

Tam žijí silní, smělí Valaši,
v lesnatých horách na svém salaši;
mají másla, sýra dosti,
i žinčice do sytosti,
pod Muráněm, pod Muráněm, pod Muráněm.

Pôvodný český text sa neskôr zmenil na slovenský a Muráň bol nahradený symbolom Slovenska Kriváňom. V hudobnej úprave báseň znárodnela. Samo Tomášik je autorom aj ďalších piesní, ktoré zľudoveli – Ja som bača veľmi starý a Z Trhanovej som ja cimbalista. Samo Tomášik napísal text ďalšej hymnickej piesne Kolo Tatier čierňava, ktorú zhudobnil Ľudovít Vansa. Reagoval na udalosti revolučných rokov 1848 – 49. Kým prvá strofa opisuje tragické beznádejné položenie Slovákov, v ďalších častiach vyzýva Tomášik na revoltu, ktorá sa skončí slávnym víťazstvom.                                    

Kolo Tatier čierňava,
blýska, bije hrom!
stená Váh i Orava,
mútny tečie Hron;
už zvonil vrah v tú dobu
Slovákovi do hrobu,
už mu zvonil, zvonil,  zvonil do hrobu.

Lež nad Nitrou zástava
našich rodákov,
národ do boja zvoláva
hodných junákov;
chlapci kone sedlajú,
a paloše chytajú,
už paloše, tie paloše chytajú.

A šabličky štrngajú,
bubny rachocú,
tu dievčatá fikajú,
kone dupocú;
neplač, dievča, kráľ volá,
ak bude Božia vôľa,
príde milý tvoj na krídlach sokola.

Spoza Tatier vychodí
zora červená,
čože nám s ňou prichodí? –
Slávy odmena.
Sláva hodným junákom,
pokoj svätý rodákom,
sláva, sláva, sláva hodným junákom!

Samo Tomášik písal svoje prvotiny v češtine, ale pod vplyvom veľkého Štúrovho stúpenca Augusta Horislava Škultétyho sa priklonil k slovenčine. Popri básnickej tvorbe, najmä slovenských textoch hymnických piesní, sa Samo Tomášik zapísal do povedomia slovenských čitateľov najmä cyklom historických próz, v ktorých mapuje históriu rodného Gemera od čias tatárskeho vpádu (Hladomra) cez obdobie lúpežných rytierov (Bašovci na Muránskom zámku) až po stavovské povstania proti Habsburgovcom (Vešelínov odboj, Malkotenti a Kuruci). Aj keď jeho historické prózy nedosiahli úroveň prác Jána Kalinčiaka, zohrali významnú úlohu v národnobuditeľskej oblasti, pretože popularizoval zlomové udalosti v dejinách Uhorského kráľovstva, pri ktorých vždy zdôrazňoval – v duchu vtedajšej línie – aktívnu  úlohu Slovákov v jeho histórii a právo na ich existenciu v spoločnej uhorskej vlasti. Dramatické udalosti, bojové výjavy sú často prerušované dialógmi hlavných hrdinov, ktorí sa v 17. a 18. storočí vyjadrujú k otázkam a problémom 19. storočia.

Tieto dialógy síce uberajú Tomášikovým prózam na dynamike, ale na druhej strane populárnou a príťažlivou formou zoznamujú bežného čitateľa s argumentáciou vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie.

Tomášik chcel svoje prozaické dielo uzavrieť knihou Malkotenti z čias Thökölyho povstania. Veľmi bolestne na neho doľahli rodinné tragédie. Zomreli mu tri deti – dvaja synovia a dcéra. S ťažkým srdcom prežíval zatvorenie troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej i hrubé potláčanie národného života. Na výzvu vydavateľa Orla Andreja Truchlého – Sytnianskeho, aby mu poslal ďalšiu svoju prácu, Tomášik v liste z 8. januára 1876 odpovedá: „Ja som síce nemyslel už viac pre tlač písať, keď i mne prišli rozličné pohromy – smrť dvoch synov a jednej dcéry jedno za druhým. Lež keď na národ tak ťažké prišli pohromy, na Vaše opätovné oslovenia staré makulatúry berem zase pred seba, a keď to azda môže slúžiť k obveselení mysli našincom v týchto náramne smutných okolnostiach, teda dobre, budem pokračovať.“

Cyklus historických próz zo slovenských dejín zavŕšil Tomášik novelou Kuruci, v ktorej zobrazil Rákociho povstanie na začiatku 18. storočia. V Kurucoch ukázal nielen hrdinstvo slovenských bojovníkov, ale odsúdil aj dvojtvárnu politiku Rákociho, rozpory medzi jeho proklamácia a činmi, ktoré sa napokon pričinili o jeho pád.

V tieni Tomášikových hymnických piesní a historických noviel zostáva jeho ďalšia básnická tvorba, hoci svoje verše často publikoval v slovenských novinách a časopisoch a svoje historické prózy často pretkával vlasteneckými básňami a piesňami.

Knižného vydania svojich veršov sa spisovateľ už nedožil. Vyšli rok po jeho smrti v Prahe roku 1888 pod názvom Básně a písně Sama Tomášika. Prezrádzajú hlbokého vlastenca, zapáleného za národnú vec, ktorý aj napriek mnohým neúspechom a ťažkým chvíľam národa veril, že spravodlivosť zvíťazí a Slováci sa dožijú národného oslobodenia a suverenity.