Dňa 30. augusta 1944 sa do éteru ozval povstalecký Slobodný slovenský vysielač. Posledný krát sa ozval 27. októbra 1944. V rozpätí týchto dátumov budeme na pokračovanie uverejňovať Encyklopédiu pracovníkov Slobodného slovenského vysielača, ktorej autorom je Ján Bábik. Pre čitateľov bude iste prínosné, že seriál môžeme doplniť o vzácne dobové fotografie, ktorých autorom je Ján Lukášik, redaktor a hlásateľ SSV a zároveň spolupracovník Spravodajskej agentúry Slovenska. Ochotne nám ich poskytol jeho syn Martin Lukášik; bude pri nich takto uvedené autorstvo: Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk .
Redakcia
Pôsobenie Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici (ďalej SSV) počas Slovenského národného povstania v roku 1944 popri legálnom protiokupačnom vysielaní Československého rozhlasu v pohnutých augustových dňoch v roku 1968 patrí k najsvetlejším a najhrdinskejším stránkam histórie rozhlasového vysielania na Slovensku.
Činnosť SSV už v minulosti zmapovali napr. Ondrej Laciak v publikácii Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (1961), Alena Grešová, Fedor Mikovič v knihe Ostrov slobodného slova (2014), rozhlasový historik PhDr. Vladimír Draxler je autorom početných štúdií, pracovníci SSV napísali mnoho spomienok a v archíve Slovenského rozhlasu sa zachovalo veľa ich zvukových výpovedí.
Budova vysielača na vrchu Laskomer nad Banskou Bystricou, pred bombardovaním.
Foto: Archív Múzea SNP
SSV začal svoje vysielanie 30. augusta 1944 o 11.00 hod., keď pplk. Mirko Vesel prečítal Proklamáciu vojenského ústredia a o päť minút neskôr Jozef Styk prečítal Proklamáciu predsedníctva Ústredného národného výboru. Posledné vysielanie odznelo z Donovál 27. októbra 1944 v dopoludňajších hodinách, keď Anton Hollý prečítal posledný rozkaz generála Rudolfa Viesta, že povstanie pokračuje partizánskym spôsobom boja, a úplne na záver zazneli verše Sama Chalupku z básne Mor ho! v interpretácii Milana Dudáša. Za takmer dva mesiace svojho pôsobenia SSV zohral významnú úlohu v histórii SNP, burcoval ľudí do boja, prinášal spravodajstvo z frontu i zo zahraničných bojísk, odvysielal mnoho komentárov a úvah, ale plnil aj úlohu kultúrneho média, na jeho vlnách znelo umelecké slovo i hudba.
Pracovníci SSV boli sčasti starí rozhlasoví harcovníci, ako Gabriel Rapoš, Ján Balaďa, Andrej Bagar, Július Horváth, Anton Hollý, Karol Dillnberger, Jozef Vrabec, Augustín Guldán, Samuel Šuba, ale aj mladí ľudia bez rozhlasovej praxe len so skúsenosťami z pôsobenia v ochotníckych divadelných súboroch. Svoju prácu vykonávali s nadšením a úlohy splnili statočne a zodpovedne.
Publikácie, články a štúdie sa doteraz venovali predovšetkým činnosti SSV a jeho pracovníkov počas SNP. V mojej internetovej Encyklopédii pracovníkov SSV chcem prostredníctvom hesiel priblížiť aj ich povojnové osudy, ktoré akoby kopírovali životné príbehy ostatných povstalcov.
Traja pracovníci zahynuli ešte počas vojny, Ladislav Sára, Ivan Ďurička a Eduard Bulla. Niekoľko dní po skončení druhej svetovej vojny zomrel na následky mučenia gestapom aj Anton Prídavok, ktorý sa síce nezúčastnil na vysielaní SSV, ale ako šéf prešovského rozhlasu zabezpečil prevoz vysielacej techniky a gramoarchívu do Banskej Bystrice, preto jednoznačne patrí medzi osobnosti SSV. Po roku 1948 sa perzekúciám nevyhli Gabriel Rapoš a Ján Balaďa, ktorí boli pre svoje demokratické presvedčenie prepustení z rozhlasu, firma Karola Dillnbergera bola znárodnená a on s rodinou v rámci akcie B vysťahovaný z Banskej Bystrice, Michal Šumichrast nespokojný s režimom emigroval a Július Horváth a František Oktavec boli odsúdení v politických procesoch na dlhoročné väzenie.
Časť pracovníkov SSV zaujala vysoké funkcie v rozhlase, riaditeľmi rozhlasu na Slovensku sa postupne stali Jozef Vrabec (ten to dokonca dotiahol na riaditeľa celoštátneho rozhlasu), Ctibor Kováč a Andrej Sarvaš. Ctibor Štítnický bol koncom šesťdesiatych rokov riaditeľom Slovenského filmu. Tvorcovia umeleckých programov Andrej Bagar, Tibor Andrašovan. Ján Cikker, Ján Hadraba, Peter Karvaš sa stali významnými osobnosťami slovenskej kultúry. Do povojnového rozhlasu sa vrátili zvukoví majstri Augustín Guldán a Samuel Šuba, pribudli k nim rozhlasový režisér Ivan Teren a vedúci Literárnej redakcie Ondrej Laciak. Ďalší pracovníci sa stali významní predstavitelia vedy – vysokoškolskí profesori Ján Boor, Dušan Brucháč, Ján Mikleš, vysokoškolským docentom bol Július Chovan a Milan Dudáš pôsobil v diplomacii.
Po roku 1968 boli Andrej Sarvaš, Ctibor Štítnický a Ján Mikleš vylúčení z KSČ a boli pracovne diskriminovaní.
Pracovníci SSV pripravovali vysielanie v budove na Hornej ulici 21 v Banskej Bystrici.
Foto: Ladislav Luppa / CC BY-SA 4.0
Pri tvorbe Encyklopédie pracovníkov Slobodného slovenského vysielača som čerpal informácie z publikácií spomenutých na začiatku úvodu, zo štúdií Vladimíra Draxlera, z rôznych slovníkov a encyklopédií, z článkov a archívu Slovenského rozhlasu. Prácu som robil sám, niektoré informácie som konzultoval s odborníkmi. Ak som sa pri práci dopustil istých nepresností, budem rád, ak ma čitatelia na ne upozornia, internetová encyklopédia oproti tlačenej má tú výhodu, že chyby možno opraviť a niečo sa dá aj doplniť. Nepodarilo sa mi doteraz zistiť informácie, ktoré by stačili na vytvorenie hesla, o Štefanovi Sliukovi, Ľubomírovi Škrovinovi, technikoch Elemérovi Lehotskom a Rudolfovi Porubskom.
Nechcem, aby to znelo ako alibizmus, ale pri štúdiu mnohých slovníkov a encyklopédií som natrafil na chyby, hoci ich tvorili mnohopočetné kolektívy. V jednom lexikóne sú v hesle Husák, Gustáv dve chyby, tvrdí, že Gustáv Husák bol v roku 1954 odsúdený na trest smrti a z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ abdikoval vo februári 1987. V skutočnosti bol Gustáv Husák odsúdený na doživotie a abdikoval v decembri 1987. Nepríjemná vec sa stala Encyclopaedii Beliana, keď zomrela jedna významná osobnosť (nebudem ju menovať) pravdepodobne až po záverečných korektúrach dielu, tvorcovia chceli byť aktuálni a informáciu doplniť. Zapracoval tlačiarenský škriatok a dátum smrti omylom pripísali k heslu vtedy ešte žijúcemu menovcovi. Slovenské encyklopédie a slovníky (až na Kroniku Slovenska II) ignorujú väznenie sociálneho demokrata, člena londýnskej vlády a povereníka zdravotníctva Jána Bečka, ktorý bol v roku 1958 odsúdený na 11 rokov väzenia. Encyklopédia Slovenska VI v hesle Zaťko, Peter píše, že od roku 1959 bol na invalidnom dôchodku. V skutočnosti tento národohospodár, ktorý spolu s Imrichom Karvašom významne finančne zabezpečil Slovenské národné povstanie, bol v roku 1958 zatknutý, v roku 1959 odsúdený na tri roky a až po amnestii v roku 1960 odišiel do invalidného dôchodku. Napriek týmto chybám si veľmi vážim tieto slovníky a encyklopédie a ich tvorcov, pretože mi boli neoceniteľnými pomocníkmi pri tvorbe mnohých rozhlasových dokumentárnych pásiem a novinových i časopiseckých článkov. Dúfam, že ja sa týmto nedostatkom v Encyklopédii pracovníkov Slobodného slovenského vysielača vyhnem.
P. S. Na záver si dovoľujem uviesť jednu rodinnú spomienku v súvislosti so Slobodným slovenským vysielačom. Po obsadení Banskej Bystrice fašistickými vojskami môj starý otec Gustáv Neštiak, štábny kapitán povstaleckej armády, kryl so zvyškom svojej jednotky ústup vojakov smerom na Donovaly. Podľa všetkého to museli byť veľmi ťažké boje. V Starých Horách natrafil na skupinu bezradných pracovníkov SSV. Ešte pred Povstaním sa dobre poznal s Jankom Balaďom, vedel, kto je Andrej Bagar. V skupine bola aj Viktória Tublová, po vydaji Hačková, ktorá sa po vojne stala členkou našej rodiny. Týchto troch spomína v zápiskoch môj starý otec. Podľa knihy Ostrov slobodného slova boli tam aj Ctibor Kováč, Andrej Sarvaš, Ivan Teren a Rudolf Špaňhel. Starý otec im poskytol povoz s koňmi, na ktorom odviezli vysielacie a rozmnožovacie zariadenie i rozhlasový archív do obce Richtárová. Odtiaľ sa vybrali peši k Jelenskej skale, pod ktorou vybudovali legendárny bunker, kde sa skrývali a vydávali časopis Mor ho!
+ + +
ANDRAŠOVAN, Tibor – hudobný skladateľ a dirigent (3. 4. 1917 Slovenská Ľupča, okr. Banská Bystrica – 14. 6. 2001 Bratislava).
Absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1941), na Konzervatóriu v Bratislave (1945, kompozícia – prof. Suchoň, dirigovanie – Josef Vincourek, Kornel Schimpl), r. 1945 tiež kurzy orchestrálneho dirigovania (Pavel Dědeček), súčasne študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (Zdeněk Nejedlý, Josef Hutter).
Počas Slovenského národného povstania bol hudobný dramaturg Slobodného slovenského vysielača (1944).
Pôsobil ako korepetítor a dirigent Opery SND v Bratislave (1945 – 1957), umelecký vedúci SĽUK-u (1955 – 1957) a umelecký riaditeľ SĽUK-u (1968 – 1972), v rokoch 1957 – 1968 a po roku 1972 umelec v slobodnom povolaní.
Dielo:
Opera:
Figliar Geľo (1957), Biela nemoc (1967), Hájnikova žena (1974), Návrat (1984), Šach a Šachrazád (1991), Vrabček Mojček (1997).
Opereta:
Pánska volenka (Štvorylka) (1960).
Balet:
Orfeus a Eurydika (Večný Orfeus) (1948), Pieseň mieru (1949), Ikaros (1965), Slávnosti slnovratu (1965), Letokruhy (Slovensko v tanci) (1994), Kaštieľ na čiernom kameni (1998).
Hudba k hraným filmom:
Katka (1949), Rodná zem (1953), Drevená dedina (1954), Štvorylka (1955), Statočný zlodej (1958), Prerušená pieseň (1960), Pokorené rieky (1961), Jánošík I. (1962), Jánošík II. (1963), Majster kat (1966), Rok na dedine (1967), Páni sa zabávajú (1971), Zlozor (1971), Očovské pastorále (1973), Cesta ženy (1974), Sebechlebskí hudci (1975), Stretnutie (1975), Desať percent nádeje (1976), Nie (1978).
Hudba k televíznym filmom:
Balada o Vojtovej Maríne (1964), Oko za oko (1965), Roztrhla sa hudáčkovi struna (1966).
Ocenenia
Národná cena za hudbu (1947), zaslúžilý umelec (1971), Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela (1997), Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2007).
Bibliografia:
LEXMANN, J.: Slovenská filmová hudba 1896 – 1996. ASCO, Bratislava 1996
Kol.: Encyklopédia dramatických umení Slovenska I.. VEDA, Bratislava 1989, s. 23 – 24
+ + +
Andrej Bagar v tábore rozhlasových pracovníkov pod Jelenskou skalou, začiatok novembra 1944.
Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk
BAGAR, Andrej – herec, režisér, pedagóg (29. 10. 1900 Trenčianske Teplice, okr. Trenčín – 31. 7. 1966 Bratislava).
Študoval na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória v Prahe (1922 – 1923).
Najprv bol člen Propagačného súboru Slovenského národného divadla Marška (1921 – 1922), bol herec SND (1923 – 1925, 1927 – 1939, 1945 – 1961). V rokoch 1939 – 1940 pre ilegálnu protifašistickú činnosť väznený.
V Slovenskom rozhlase pracoval v rokoch 1940 – 1944 ako režisér, z toho 1941 – 1944 šéfrežisér. V roku 1944 bol spoluzakladateľ a režisér Slovenského komorného divadla v Martine. Počas SNP založil a viedol Frontové divadlo. Ako herec a režisér pôsobil aj v Slobodnom slovenskom vysielači.
Je autorom rozhlasových hier, komédií a scénok (Svadobná cesta, 1939; Mikulášske revue, 1941; Niet nad statočnosť, 1941), psychologických hier (Najťažší deň, 1941) a detektívok (Edna Lawrensová nie je vinná, 1941; Svedectvo riaditeľa Cazaleta, 1942; Nočná služba, 1942).
Okrem mnohých divadelných hier účinkoval aj približne v 15 filmoch, najznámejšie Jánošík (1935), Varúj…! (1947), Zemianska česť (1957) a Jánošik I. a II. diel (1962 – 1963). Uplatnil sa aj ako herec v rozhlase a režíroval 276 rozhlasových hier.
Nositeľ vyznamenania Rad SNP I. triedy (1945), Štátnej ceny (1947, 1951). Vymenovaný za národného umelca (1955).
V Nitre je po ňom pomenované divadlo.
+ + +
Pracovníci Slobodného slovenského vysielača pred budovou rozhlasu v Banskej Bystrici ráno 26. 10. 1944 tesne pred odchodom do hôr, uprostred Ján Balaďa.
Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk
BALAĎA, Ján – hlásateľ, reportér, riaditeľ (11. 4. 1902 Malacky – 1. 9. 1977 Bratislava).
Zmaturoval na gymnáziu v Skalici (1926).
Pôvodne úradník Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, resp. Krajinského úradu v Bratislave (1919 – 1930). V Československom, resp. Slovenskom rozhlase pracoval v rokoch 1930 – 1948, najprv ako hlásateľ a športový reportér, potom tajomník a správny riaditeľ (1945 – 1948). Ako prívrženec Demokratickej strany bol z rozhlasu v roku 1948 prepustený, dôvodom bola podľa vyjadrenia Akčného výboru z 31. marca 1948 „…podpora a protektorstvo reakčných živlov v rozhlase“.
Zaslúžil sa o rozvoj športového spravodajstva a športovej publicistiky, pripravoval týždenne reláciu Športový referát Jána Balaďu. Reportoval futbalové stretnutia, preteky v lyžovaní i v plávaní. Počas Slovenského štátu člen rozhlasovej ilegálnej odbojovej bunky. Počas Slovenského národného povstania bol tajomníkom Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, po ústupe do hôr vydával cyklostylovaný časopis Mor ho!
Po nútenom odchode z rozhlasu bol úradník v n. p. Sklo a porcelán, neskôr jazykový redaktor vo vydavateľstve Obzor a úradník Slovenského fondu výtvarných umení. Po roku 1962 na dôchodku.
Autor spomienkových prác na Povstanie i činnosť Slobodného slovenského vysielača.
Vyznamenaný medailou Za chrabrosť (1945) a Radom SNP I. triedy (1947).
(Pokračovanie nabudúce)
