Americký burger

Neviem, či ma poznáte, ale rád sa vám predstavím: som známy bloger, vychytený bojovník proti konšpirátorom, proti všetkým tým tárajom, klamárom, manipulátorom, výmyselníkom, politickým analfabetom a dezolátorom. Pravdupovediac, námetov sa mi ponúka celá hŕba. Aj včera som natrafil na doslova neuveriteľnú vec; vojdem do čerstvo otvorenej reštaurácie, všetko v nej ešte vonia novotou, reku, dám si niečo k obedu. Vo vázach kvetiny, na stoloch luxusné príbory s krištáľovo vyblýskanými pohármi. Posadím sa za voľný stôl, vezmem si do rúk jedálny lístok, neveriaco pozerám, až mi idú oči vyskočiť z jamôk. Chytro som si zavolal čašníka…

„Čo to má znamenať, pán hlavný,“ vyblafol som nervózne, „ruské vajce ako predjedlo, čo ste sa zbláznili?! Vari neviete, čo sa vo svete deje?“

„Ale ľudia si to pýtajú,“ oponoval čašník, „robíme ho z najkvalitnejších surovín…“

„Ešte to tak. O tom nikde ani muk!“ odvetil som rezolútne. „Povedzte vedúcemu, aby sa chytil rozumu a neprovokoval. Čo tak ponúkať scotch egg, v podstate je to to isté. A Škóti sú naši priatelia.“

„O Škótoch sa hovorí, že sú skúpi,“ vysvetľoval čašník, „mysleli sme si, že hostia…“

„Takže aj vy konšpirujete…“, vyčítavo som naňho pozrel a pohrozil mu prstom.

Čašník si čosi mrmlal pod nos a bojazlivo prikyvoval hlavou.

„A polievka?!“ nasadil som si okuliare, aby som lepšie videl. „ Vraj čínska kyslá! Nezdá sa vám, že ste sa načisto zbláznili?! Nehanbíte sa propagovať kapitalizmus ázijského strihu?! Niečo si vymyslite, aby to tak nekričalo…“

„Možno by sme to mohli hosťom sťažiť tým, že by sme im namiesto lyžičiek ponúkli k polievke paličky,“ chválil sa čašník svojou vynaliezavosťou.

„Nezmysel, bolo by to okaté,“ zabrzdil som čašníkovu podozrivú iniciatívu. „Žiada si to zásadné riešenie…. čo tak nazvať polievku úplne jednoducho –  ukrajinský boršč?! Receptúru trocha pozmeníte, bude vlk sýty a koza zostane celá.“

Zdalo sa, že čašník sa upokojil, ubezpečil ma, že to navrhne hlavnému kuchárovi. Už som ho chcel pochváliť za ústretovosť, keď som zrazu zbadal na jedálnom lístku niečo, čo ma vyviedlo z rovnováhy…

„Maďarský guláš?“ nasadil som ostrejší tón. „Vašim nadriadeným asi preskočilo, veď je to nehoráznosť! Azda ani netušia, že Maďari odmietli dodávať Ukrajincom zbrane?! Nebodaj s nimi vaši podarení šéfinkovia súhlasia … Hanba hánb!“

„Dobre, ale maďarský guláš má tradíciu, najviac sa míňa,“ pokúsil sa argumentovať čašník. Hlas sa mu chvel a chrapľavo zadŕhal.

„Míňa, nemíňa… treba byť politicky uvedomelý!“ Nasilu som sa premáhal, aby som nevybuchol. „Aj vo vašej branži musíte pochopiť, že politika ide cez žalúdok. Nedá sa stále hrať na mŕtveho chrobáka a čerpať výdobytky, ktoré vám spoločnosť dáva…“

„Čo máme teda robiť?“ Čašník nado mnou bezradne stál a krčil plecami.

„Rozmýšľať, pán hlavný, rozmýšľať,“ pohotovo som zapol, ako hovorí detektív Poirot, bunky svojej sivej mozgovej kôry. „Čo keby ste pozmenili názov maďarský guláš na guláš od južného ukrajinského suseda,“ zahlásil som víťazoslávne.

„Názov je trochu pridlhý,“ namietol čašník, „môže to hostí odradiť…,“ zašemotil potichu, zrejme sa bál, že ma rozčúli.“

„Práve naopak, milý pán hlavný,“ odvetil som žoviálne, „hostia budú zvedaví, čo sa za tým tajomným názvom skrýva, objednávky sa vám len tak budú hrnúť. Navyše Ukrajina je hitom na celom svete, sám to najlepšie viete. Budete v kurze…

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Čašník rozmýšľal, mal som pocit, že sa mu môj návrh pozdáva. Napokon sme si padli do oka a kamarátsky sme si podebatovali. Prehodili sme zopár slov o francúzskych zemiakoch, poradil som mu, aby aj s nimi dačo urobili, lebo prezident Macron nejako podozrivo často telefonuje s Putinom, na pretras prišiel aj granatiersky marš, oná skvelá a obľúbená bezmäsitá pochúťka  – v tomto prípade zase nemecký kancelár Scholz prejavuje v ostatnom čase až nadmernú ochotu navštíviť  Moskvu. Prisľúbil, že to budú odteraz veľmi podrobne sledovať a podľa toho budú zostavovať jedálny lístok. Prirodzene, adekvátne premenujú aj jednotlivé jedlá.

„Pozor si dajte i na tatársky biftek,“ prízvukoval  som mu, „lebo Tatári všelijako vajatajú, zdá sa, že sa začínajú prikláňať na ruskú stranu.“

„Môžete sa spoľahnúť,“ uistil ma. „A vy? Čo si dáte na obed?“

Ani sekundu som nerozmýšľal, vlastne… vedel som to už vopred: „Americký burger s hovädzím mäsom dovezeným z Ukrajiny.“

Chutil výborne, bol šťavnatý, robený so srdcom patriotov.

P. S.: O svojom kulinárskom zážitku s americkým burgerom napíšem v ďalšom fejtóne. A niečo poviem aj o anglickom bučiacom wimbledonskom bifteku podľa receptu ukrajinskej tenistky Svitolinovej. Už teraz sa môžete tešiť…

(Fejtón vyšiel v Literárnom týždenníku č. 19 – 20/2023.)