Znova prichádzajú vianočné sviatky, prastarý sviatok, v ktorom sa odjakživa oslavuje narodenie bohov a hrdinov, poznačených charakteristickým obdobím zimného slnovratu. Naša zaužívaná tradícia diktuje oslavy a výzdobu; tú, ktorú dnes všetci vidíme, s jasličkami, betlehemom, božským dieťaťom, kúzelníkmi, pastiermi, hviezdou, anjelmi, koledami, Mikulášmi a ozdobenými stromčekmi.
Je užitočné pripomenúť si tieto a ďalšie tradície, ktoré poznáme z legendy o narodení Ježiša a všeobecne z príbehov evanjelií. Aj dnes však má hlboký zmysel poznať predkresťanské motívy a vplyvy z antických mýtov, ktoré kresťanstvo zahŕňa a ktoré (pravdepodobne) nepoznáme.
Ako si obdobie konca roka pripomínali staroveké národy
Staroveké národy si predstavovali pohyb Slnka spätý so životom muža narodeného počas zimného slnovratu, ktorý postupne s pribúdajúcimi hodinami, keď Slnko ožarovalo Zem, starol až napokon zhynul a potom bol vzkriesený v marci – v deň jarnej rovnodennosti, čo symbolizovalo regeneráciu rastlinnej ríše prostredníctvom lona. Dňa 25. decembra tak Egypťania oslavovali narodenie boha Slnka Ra, Atona alebo Osirisa. Babylončania nazývali boha Slnka Samach, Baal, Mardunak alebo Nergal. Peržania uctievali narodenie nepremožiteľného boha slnka Mithru, ktorého mýtus je veľmi podobný tomu kresťanskému.
Staroveké grécke náboženstvo
Boh Dionýz v ňom bol okrem iného nazývaný „Spasiteľ“ a „božské dieťa“. Narodil sa z panny Semele. Bol dobrým „pastierom“, ktorého kňazi držali pastiersku palicu, ako to bolo v prípade egyptského boha Osirisa. Uctievanie boha Dionýza a narodeniny boha Slnka sa tak postupne zmenili na narodeniny božieho syna. Gréci oslavovali Dionýza a tiež nositeľa svetla Apolóna-Hélia tým, že ho zobrazovali na jeho lietajúcom voze, nesúcom svetlo. Z Apolónovho voza sa nakoniec stali sane, z koní soby a „dar svetla“, ktorý Apolón dával ľuďom, sa stal darom, ktorý si dnes (symbolicky) dávame na Vianoce alebo Nový rok.
Krájanie kráľovského koláča – chleba, neskôr Kristovho, v gréčtine Christopsomo, je vývojom starogréckeho zvyku slávnostného chleba, ktorý starí Gréci obetovali bohom na veľkých sviatkoch ako Thalisia a Thesmoforia… a potom privítali hostí chlebom a soľou. Tento zvyk potom od Grékov prevzali Slovania.
Vianoce, oslava narodenia Ježiša Krista
Sú to najväčšie kresťanské sviatky a dni radosti pre celý kresťanský svet. Samozrejme, kvôli obrovskému „ekonomickému obratu sviatku“ sa dnes Vianoce oslavujú takmer na celom svete. Pri skúmaní histórie kresťanského sviatku objavujeme zaujímavé fakty o dátume sviatku, aj o súvislosti so zvykmi v starovekom svete.
Pri určovaní presného dátumu Ježišovho narodenia zisťujeme, že na jednej strane Nový zákon nespomína Vianoce a na druhej strane žiadny z apoštolov kresťanskej cirkvi neoslavoval 25. december ako niečie narodeniny. V skutočnosti presne nevieme, kedy sa Ježiš Kristus narodil (odhaduje sa, že sa narodil medzi 6. a 2. rokom pred Kristom). Existujú však údaje, ktoré poukazujú na jesenný pôrod. Napríklad verš z Lukášovho evanjelia hovorí: „V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva.“ (Lukáš 2:8-9). Táto fráza je v rozpore so zavedeným zimným scenárom, pretože v zime pastieri kvôli chladu netrávia noc na poliach. To vedie odborníkov k záveru, že Ježišovo narodenie sa neuskutočnilo v decembri, ale na jeseň, keď stáda neboli v stajniach. Vieme tiež, že Ježišovo narodenie sa zhodovalo so sčítaním ľudu, ktoré sa zvyčajne konalo po žatve, t. j. začiatkom októbra. Evanjelista Ján spája narodenie Ježiša Krista aj so sviatkom „Skenopygia“, ktorý sa konal v októbri. Výrazné „pohanské“ oslavy konca roka a slnovratu napokon presvedčili cirkevných otcov, že narodeniny boha Slnka sa postupne premenia na narodeniny božieho syna, čo je terminológia, ktorú cirkev používa dodnes.
V Biblii sa narodeniny a meniny neodporúčajú
V skutočnosti však Vianoce nie sú zahrnuté do starovekých osláv kresťanskej cirkvi a dodržiavania narodeninových tradícií; boli odsúdené ako starogrécky „pohanský“ zvyk, odporný kresťanom. Deň spomienky na svätých a mučeníkov bol definovaný ako deň smrti. Katolícka encyklopédia uvádza: „Vianoce neboli jedným z prvých sviatkov cirkvi. Irenej a Tertulián ho vynechávajú zo zoznamu sviatkov.“ Vianoce ako deň Ježišovho narodenia sa preto prvých 300 rokov neslávili a ako deň narodenia Ježiša Krista ich ustanovil v Ríme pápež Július I. v 4. storočí nášho letopočtu, po tom, čo sa rok sčítania ľudu za cisára Augusta našiel v rímskych záznamoch a po výpočtoch vykonaných na základe evanjelií. Od tej chvíle musel byť Kristus novým Slnkom, ktoré dáva svetu „svetlo“. Ján Zlatoústy (345 – 407 n. l.) vo svojej reči o narodení Krista spomína, že Vianoce sa začali sláviť v Antiochii (dnešnej Sýrii) 25. decembra. Isté je, že za čias Justiniána, v 6. storočí, sa oslava Ježišovho narodenia – 25. decembra – rozšírila takmer po celom Východe.
Dni okolo zimného slnovratu majú veľký astronomický význam
Zimný slnovrat je začiatkom zimy, drsným obdobím pre ľudí žijúcich na severnej pologuli. Kňazi rôznych náboženstiev sa modlili k Slnku, aby počas svojej večnej cesty na južnej pologuli natrvalo nezmizlo za obzorom. Po 21. decembri začne Slnko opäť stúpať vyššie a vyššie a deň sa predlžuje. Dňa 21. decembra je Slnko vo svojom najjužnejšom bode a zdá sa, že stojí na ekliptike, akoby sa chystalo zastaviť. Zostáva nemenné od 21. do 24. decembra, čo sú zároveň najkratšie dni v roku. Tieto tri dni sa zdalo, akoby svet umieral… Preto sú radosti z návratu Slnka hlboko zakorenené v mýtoch a tradíciách väčšiny národov.
Snímky: www.cyprusisland.net, www.wikimedia.commons a autor
