Pri čítaní článku I. Hoffmana Židé nejsou hloupí
Cítim povinnosť reagovať na úvahu Ivana Hoffmana Židé nejsou hloupí. Začnem pojmom model. Je to čosi, čo je pevnou súčasťou matematiky, umelej inteligencie, ale aj nášho každodenného života. Aby sme sa vedeli v určitej situácii orientovať a často aj rozhodovať, vyberieme z nej podstatné charakteristiky, zanedbáme nepodstatné a vznikne akýsi zjednodušený obraz, ktorý prirodzene nie je to isté, čo tá konkrétna situácia, ale je ľahšie pochopiteľný a nám umožní zjednodušiť naše rozhodovanie.
Keď v neznámom teréne správne nastavíme mapu, s veľkou pravdepodobnosťou dorazíme k nášmu cieľu. Ak ju však nastavíme nesprávne, stane sa nám mapa zlým modelom a veľmi nám nepomôže. I. Hoffman podľa mňa nenastavil mapu celkom správne.
Začnime holocaustom, ktorého model autor aplikuje na situáciu v Palestíne/Izraeli a arabskom svete. Podstatné rysy holocaustu nevymysleli nemeckí nacisti. Diskriminácia a prenasledovanie Židov bolo dlhou kresťanskou tradíciou. Hans Küng, skvelý švajčiarsky teológ, nazýva históriu kresťanstva vzhľadom k Židom históriu „krvi a sĺz“. Myslím si, že vo východnom kresťanstve to nebolo oveľa lepšie, nakoniec slovo pogrom neznie, ako keby malo germánsky pôvod.
Nacisti vraždenie Židov spriemyselnili, čo je samozrejme neodpustiteľný zločin, všetko ostatné však už kresťania uskutočnili pred nimi: zákazy určitých (prakticky všetkých) remesiel, označenie na odeve, arizácia majetkov… Kedy o niečom podobnom uvažovali Palestínci alebo iní Arabi? A ako sa mohli Židia nacistom povedzme v Nemecku brániť? Ubránila sa SA (a to boli ozbrojené oddiely) Noci dlhých nožov?
Ale späť k modelom. Dávno pred sionizmom začali Severnú Ameriku osídľovať zbožní anglickí puritáni. Hľadači nového života prichádzali a osídľovali územie, na ktoré podľa nich, samozrejme, mali právo. Bol tu však rušivý element: na tých Bohom daných územiach sa vyskytovali „divosi“. Necivilizovaní, primitívni, vyzerali ináč a boli väčšinou krvilační. Statoční osadníci s nimi museli zvádzať boje.
Anglický kráľ, ktorý osadníkom evidentne neprial, vytýčil hranicu, za ktorou bolo osídľovanie zakázané a územie malo byť ponechané „divochom“. Toto nehorázne obmedzenie slobody bolo tiež jednou z hlavných príčin americkej revolúcie a vznikli úplne slobodné Spojené štáty americké. Možno americkí otroci to videli trocha ináč, ale prečo sa zaoberať detailmi? Ako sa to skončilo s „divochmi“ je všeobecne známe; mohli by sme to možno zhrnúť do konštatovania, že po istom čase prestali byť problémom.
A toto je presne model palestínsko-izraelského konfliktu. Sionizmus, teda myšlienka, že židovský národ má nárok na svoju krajinu a že tou krajinou je Palestína, vznikla dávno pred holocaustom. Vznikla vo viedenských a newyorských kaviarňach a nik zo zakladateľov sa do Palestíny nepresťahoval. Áno, Židia sa tam sťahovali, ale skoro vždy na územia, ktoré boli odkúpené od bohatých arabských vlastníkov. Na tých územiach sa pohybovali arabskí nomádi – kočovníci, ale vyskytovali sa aj arabské osady.
Po prvej svetovej vojne vznikla samostatná Palestína, teda pod britskou kontrolou, ale už odtrhnutá od Osmanskej ríše, ktorá zanikla. Verím, že už vtedy existovali konflikty, pretože s nástupom Hitlera sa našli arabskí predstavitelia toho územia, ktorí s nadšením vítali nacistický antisemitizmus, neuvedomujúc si, že oni budú „ďalší na rade“.
Po druhej svetovej vojne vedúca elita židovskej časti Palestíny usúdila, že nastal čas na samostatný štát a začala sa séria teroristických protibritských útokov. Britom to nestálo za to, a tak vznikol štát Izrael. Súčasne sa zosilňovala represia proti v Palestíne žijúcim Arabom a okolité štáty sa pokúsili nový štát zničiť. Nevyšlo to – a represia proti Arabom v Palestíne/Izraeli pokračovala.
Nie som expert na tú dobu, ale čítal som knihu Mika Peleda s názvom Generálov syn. Jeho otec bol jedným z izraelských generálov vojny v roku 1967 a Miko bol sám členom „špeciálnych oddielov“. Opisuje vskutku otrasné podmienky života Palestíncov. Mám priateľov z Palestíny a kreslili mi ten istý obraz, aký kreslí vo svojej knihe Miko. To nie je ani niekdajšia Južná Afrika s jej „bantustanmi“, Gaza je dlhodobo skutočným väzením bez perspektívy, bez nádeje, s každodenným ponižovaním. Beznádej generuje nenávisť. Čo je na tom čudné?
Model Palestíny je modelom amerických Indiánov. Nenávisť nie je riešením – ale ani útlak. Zbrojárskej lobby v USA sa Izrael ako neustály zdroj napätia hodí. Preto naši (US) kúpení zákonodarcovi tlieskajú Netanjahuovi. On a jeho suita nie sú Židia vo všeobecnom význame tohto slova, je to izraelská mocenská elita. Židia, obyčajní, pokojamilovní obyvatelia Izraela na tú elitu iba doplácajú a budú doplácať. Preto si dovolím tvrdiť, že „protižidovský“ je práve Netanjahu.
(Autor žije v USA, Issaquah, WA)
2 Responses
Ponúknem ešte iný pohľad (uhol pohľadu). Tento príbeh, ktorý sa odohráva v súčasnosti, nie je novinkou. Je to v priamom prenose pakujúci sa odveký problém ľudí a ľudstva: Nesprávame sa k druhým rovnako ako sa správame k sebe, a aj naopak, iní sa nesprávajú k nám, ako sa (oni) správajú k sebe.
Dvojitý meter je všade vždy prítomný v celej histórii ľudstva (doteraz bol). Jádrom polarity je vlastný egocentrizmus jednotlivca, rodu, skupiny, kmeňa, národa, štátu. Rovnako to platí aj pre trh, podniky a podnikanie (obchod). Rozdiel je len v rôznych možnostiach kto aké a kedy má alebo nemá, a kto si aké možnosti vytvoril alebo nevytvoril, vedel vytvoriť alebo nevedel vytvoriť, alebo aj kto mohol a stihol a kto nemohol a nestihol.
Na etniku nezáleží. My ľudia sme bazálne všetci rovnakí. Keď začne tlačiť konkurencia v životnom priestore a v zápase o zdroje prežitia, teda o ďalšiu budúcnosť, ohľady idú bokom a prechádza sa z latentného stavu istej vzájomnej tolerancie do módu eskalácie, kolízie a zápasu kto z koho.
Niektorí si k tomu chodom histórie uspôsobili aj svoju morálku, tradície, náboženstvo a ideológiu, iní sa do takého štádia vývinu (ešte) nedostali alebo sú proste na inej úrovni. Ambicióznejší a silnejší sú trúfalejší, slabší sú neistejší a kompenzujú to dovolávaním sa väčšej tolerancie ako civilizačného výdobytku ľudstva. Ale tento civilizačné výdobytok tolerancie a akejsi univerzálnej ľudskosti je poväčšine (len) symbolický, v praxi to nefunguje ani vždy, ani spravodlivo. Stret dvoch rôznych potenciálov a ich vôľových vektorov je spravidla vždy dramatický. Každý má svoju „pravdu“, na ktorej trvá a stavia. A tie „pravdy“ sú rôzne. Málokto dospel k osvieteniu, že je možná (ba často aj nutná) „zlatá stredná cesta“. Preto sa dráma ľudstva a ľudí (dráma histórie) opakuje. Len (akoby) v novom šate.
Doplnenie:
To však nikoho nezbavuje zodpovednosti za to, čo (vo svojom existenčnom čase) zlé a útrpné robí iným. Svoju „Karmu“ nikto nezlepší zlými skutkami, zvyšujúcimi utrpenie iných.