Pri odvolávaní alebo vymenúvaní poslancov a poslankýň do rôznych funkcii v parlamente, sa mi vynorila v pamäti jedna z už zabudnutých kníh. Napísal ju J. F. Kennedy, jeden z mnohých prezidentov Spojených štátov, pod názvom „Profily odvahy“. Málokto si už spomenie, že bol nielen významným svetovým politikom, ale aj dobrým spisovateľom a že za túto knihu dostal Pulitzerovu cenu. Ak by sa nestal senátorom a prezidentom, mohol dlhšie žiť a mohol byť z neho aj historik. Amerika však prišla v jeho osobe o svoju najväčšiu legendu.
Obálka knihy, ktorá vyšla u nás v roku 1968 v Orbise.
Spomínam si, že v tejto knihe Kennedy oživil príbehy ôsmich senátorov, ktorých odvaha a statočnosť ,,ho zaujali až natoľko, že sa rozhodol ich zvečniť, aj v knižnej podobe“. U nás vyšla táto kniha v roku 1968 v Orbise. Mňa však zaujali nielen tieto politické postavy, ale aj to, že autor knihy nás zaviedol do priestorov Senátu, v ktorom najdôležitejší a najbohatší muži rozhodovali o osude a smerovaní svojej krajiny pred viac ako 200 rokmi v ospalom, zablatenom mestečku Washington. Povráva sa, že keď tam nastúpil do služby prvý francúzsky vyslanec, naľakane zvolal – čoho som sa, panebože, dožil, že som odsúdený žiť v tomto meste. Vtedy ešte netušil, že sa nachádza v tzv. kolíske demokracie. Pre nás by mohlo byť zaujímavé, ako to tam prebiehalo pri voľbách senátorov a ako prebiehali diskusie a rozpravy v tých časoch na pôde tohto parlamentu. Pre porovnanie s dianím v tomto čase v našom slovenskom parlamente.
Ak by sme sa preplavili cez Atlantický oceán do starých čias, na ktoré zaspomínal Kennedy, zistili by sme, že napriek veľkej vzdialenosti a desiatkam rokov, ktoré nás od tých čias delia, našli by sme v politike veľa spoločného. Vtedy aj dnes prebiehali odvolávania a slovné súboje nevyberaným, dokonca až vulgárnym spôsobom. Aj vtedy sa o všetkom rozhodovalo pod nátlakom médii, politických strán a oligarchie, ktorá na všetko dohliadala a cez poslancov si strážila svoje záujmy. Dokonca aj poslanci strážili pri hlasovaniach sami seba, aby nikto nezahlasoval v neprospech svojho zoskupenia a svojho klubu
Jedno z neskorších vydaní knihy Profily in Courage, ktorá prvý raz vyšla v roku 1955. Foto: Flickr
Autor knihy spomenul istého Johna Randolpha z Roamoku. Vraj prichádzal do snemovne so striebornými ostrohami na nohách, v ruke mal ťažký jazdecký bič, pri nohách veľkého loveckého psa… no a zriadenci ho aj počas rokovania nalievali alkoholom. Krvou podliatymi očami sledoval tento muž všetko, čo sa okolo neho dialo. Nevymýšľam si, tak o tom píše J. F. Kennedy. Nečudo, ak niektorý z poslancov okolo tohto pána zložil klobúk z hlavy alebo nohy zo stola, ak sa objavil. Vtedy sa vraj zasadalo s klobúkmi na hlave a nohami na stole. Aj. Koho by vtedy zaujímalo vedomie alebo svedomie jednotlivca? Nič vám to nepripomína, keď vidíte krvou podliate oči v našom parlamente a počúvate nadávky do klamárov, zlodejov, príživníkov a zbabelcov z úst tzv. elity nášho národa? A médiá sa tým živia. Čo na tom, že sa to prenáša aj do spoločnosti, ktorá začína lačnieť po krvi, po vešaní a kde-kto už aj tasí pištoľ alebo prináša rakvy pred príbytky tých nepohodlných.
Ešte jeden príbeh spomenul J. F. Kennedy v knihe. Anonym napísal prezidentovi Spojených štátov J. Q. Adamsovi – „Lucifer, syn pekiel, spamätaj sa, pokiaľ je ešte čas a odíď“. Ani to vám ešte nič nepripomína? Stačí si pozrieť internet a podobnými vyhrážkami sa to tam hemží, koľko urážok, vulgarizmov a oplzlostí sa tam nachádza. Ani na verejných záchodoch ich toľko nebývalo.
Nakoniec ešte jeden citát z tejto knihy – „Ak sa hanobenie svojich oponentov stane súčasťou politiky, klesá aj vážnosť politického povolania“. O tom sa zmienil autor knihy už pred desiatkami rokov, no platí to pre slovenskú politiku aj v dnešných časoch.
