Cisár si voľným okom i ďalekohľadom zamračene prezerá budúce bojisko. Krajina je naplnená pohybom. V sprievode suity pozostávajúcej z veliteľov armádnych zborov, štábnych dôstojníkov a kuriérov vysielaných s rozkazmi na všetky strany nevynechá žiadnu vyvýšeninu, aby si ju prezrel. Má výbornú, pravdepodobne fotografickú pamäť, dobrý vonkajší a ešte lepší vnútorný zrak. Povestným „úderom oka“ (coup d´oeil) v okamihu odhalí protivníkove zámery vyplývajúce z jeho rozostavenia, priepustnosť a hustotu komunikácií, možné miesta sústreďovania síl na obranu a útok, pozície delostreleckých batérií, pechoty a jazdectva, ich predstieranú či skutočnú silu a potenciál. Znásilnený terén hrá s temperamentným, keď treba aj chladnokrvne kalkulujúcim, rodákom z korzického Ajaccia. Je mu po vôli. Musí! Až dovtedy, kým z neho vyžmýka všetko, čo potrebuje a odkopne ako ohrdnutú milenku. „Priestor, ten dokážem získať späť, stratený čas nikdy“ (l´espace, le je peux récupérer, le temps perdu, jamais), znie jedna z jeho maxím. Čo vyššia sila? Aj na to má odpoveď. „Bojím sa jediného nepriateľa – prírody.“ Muž, ktorý uväzní pápeža, „verný syn katolíckej cirkvi“, za akého sa označí v pamätiach nadiktovaných v zajatí na ostrove Svätej Heleny svojmu spoločníkovi grófovi Las Casesovi, sucho odsekne generálovi odvolávajúcemu sa pred jednou z bitiek na Božiu vôľu slovami „Boh s tým nemá nič spoločné!“
S malebným, takmer štyridsaťtisícovým Lipskom, tešiacim sa až do týchto chvíľ mieru a prosperite, za chrbtom, Napoleon pred sebou vidí monotónnu pláň prerušovanú miernymi pahorkami a výšinami s vzorne upravenými dedinami a usadlosťami, obrobenými poliami a dvomi riekami – Elster a Pleisse. Rozprestiera sa do nebezpečnej šírky a ešte väčšej hĺbky. Ak máte dosť mužov, z pohľadu obrany takmer ideálne bojisko. Či ich má aj „cisár [všetkých] Francúzov“ (empereur des Francais), to je otázka, na ktorú sa dozvie odpoveď v najbližších dňoch. Je mu jasné, že rozhodujúci útok príde z juhu a zo severu. Spokojný s tým, čo vidí („nikdy nerušte nepriateľa, keď robí chyby“), hoci mrzutý, zasunie ďalekohľad do puzdra. Opäť je vo svojom živle, ako vždy, keď je pod tlakom a v tiesni. Mier mu neprospieva, obmedzuje jeho činorodosť a vynaliezavosť, ktorými fascinuje svoje okolie i protivníkov. Obráti sa k štábu bodro prehodiac povzbudivé slová v očakávaní úctivej odozvy. Inokedy by stačili, aby jeho ľudí nadchli k činom nevídaným od antických čias, teraz nevidí to niekdajšie nadšenie, pripravenosť skočiť tam, kde milostivo ukáže. Popri stále pretrvávajúcej poslušnosti zaznamenáva najmä sklesnutosť, neistotu a únavu. Dvadsať rokov neustálych bojov na všetkých zanechalo stopu vrátane jemu najbližších a najoddanejších. Unavený je aj sám imperátor, už nebojuje len za svoje ambície, ale najmä za dedičstvo, ktoré chce zanechať dvaapolročnému synovi Napoleonovi II., rímskemu kráľovi – „orlíkovi“ (l´aiglon).
Armáda až na zopár zakuklených rojalistov cisára naďalej zbožňuje, a to je hlavné. Nielen garda a veteráni, ktorí prežili ústup cez snehom zaviate ruské pláne pripomínajúci nekončiacu nočnú moru, ale aj tí sotva sedemnásťroční, narýchlo zmobilizované ročníky 1796 a 1797 s minimálnym výcvikom, na ktorý nebol čas, povestné „deti Márie Lujzy“, ako ich ľútostivo nazýva pospolitý ľud. Pri Lužíne a Budyšíne bojovali s odvahou levov vytláčajúc z bojiska oveľa skúsenejších Rusov a Prusov hynúc pritom po tisícoch v delostreleckej paľbe. Rakúsky kancelár knieža Klemens von Metternich, ktorého v júni 1813 vyslal do Drážďan Napoleonov svokor cisár František, aby v prestávke bojov nastolenej prímerím v Pläswitzi sprostredkoval medzi spojencami a Francúzskom mier, sa len útrpne pozerá, ako Napoleon chrlí hrozby a horúčkovito reční o budúcom víťazstve nad Šiestou koalíciou, ktorá sa práve teraz proti nemu formuje. Na záver neúspešného osemhodinového rokovania v Marcoliniho paláci v hlavnom meste Saského kráľovstva, ktoré je spolu s Bavorskom a Württemberskom na pozadí, akiste na radosť Kleista, Herdera a Fichteho (prví dvaja sa ho nedožili) vzplanuvšieho pocitu pangermánskej spolupatričnosti, Napoleonovým nemastným-neslaným spojencom, a na neskrývanú hrozbu „uvidíme sa vo Viedni“ vmietnutú Metternichovi do tváre, sa diplomat len chladne ukloní a verný svojmu krstnému menu pokojne odpovedá: „Sir, keď som prichádzal na toto stretnutie mal som pochybnosti, či ste Vy a Vaša vec stratení, teraz to už viem.“ Ukloní sa a odchádza zanechávajúc za sebou ohromeného cisára. Rakúsko odhadzuje plášť „aktívnej neutrality“, do ktorého bolo pri postupnom uzavieraní Reichenbašských protokolov aspoň navonok zahalené. Deň po rokovaní v Drážďanoch k nim pristupuje ako oficiálna zmluvná strana. 10. augusta 1813 Rakúsko vypovie Napoleonovi vojnu a do tábora Prusov, Rusov, Švédov, Britov a ďalších, ktorí majú francúzskej nadvlády po krk, privádza tristotisícovú armádu.
Až do tohto okamihu aj napriek rozumu štátnika, ktorý mu vraví iné, Napoleon ako pravý Korzičan, pre ktorého sú rodina a pokrvné zväzky posvätné, nevie a nechce akceptovať, že bude bojovať s donedávna spojeneckou ním samým poníženou krajinou, na čele ktorej stojí otec jeho manželky a starý otec jeho syna. Výdatne k tomu prispel práve Metternich, ktorý pred štyrmi rokmi po porážke Rakúska pri Wagrame v júli 1809 úslužne ponúkol Napoleonovi túžiacemu po mužskom potomkovi a odmietnutému v zastúpení veľyslancom Caulaincourtom na pytačkách v Sankt Peterburgu (postupne) sestrami cára Alexandra I. Jekaterinou Pavlovnou a Annou Pavlovnou mladučkú Máriu Lujzu, vojvodkyňu z Parmy, neter popravenej Márie Antoinetty. Napoleon sa rozvedie s cisárovnou Jozefínou (Joséphine de Beauharnais), od neho staršou ovdovelou a temperamentnou kreolkou z Martiniku, bývalou milenkou hlavy Direktória Barrasa, do ktorej sa ako mladý generál bezhlavo zaľúbil. Neschopnosť dať Napoleonovi potomka (s predchádzajúcim manželom popraveným za Robespierrovej vlády revolučného teroru mala Jozefína dve deti, ktoré Napoleon bez dynastických nárokov prijal za svoje) napokon priniesli očakávaný výsledok. Rozvedený pár ostane blízkymi priateľmi. Napoleon prvej manželke ponechá titul cisárovnej a naďalej ju v jej sídle na zámku Malmaison navštevuje a rozmaznáva. Keď všetko pominie a cisár bez trónu ostane s ťaživými spomienkami na ostrove v južnom Atlantiku sám, vie, že vo svojom živote popri avantúrach s herečkami a dvornými dámami i citovými vzplanutiami, ako napríklad voči poľskej grófke Márii Walewskej, miloval len dve ženy. Jozefínu a svoju matku Letiziu Bonaparte, rodenú Ramolino.
V auguste 1813 tam však ešte nie je. Je pohltený prácou, ktorej rozumie ako nik iný. Sústreďovaním svojej armády, jej logistickou podporou a prípravou plánov na boj, ktorý je jej vyvrcholením. V hlave nosí podrobné informácie, vie o každej jednotke, o každej pozícii, o ich i svojich výhodách a slabostiach. Tie druhé stále pribúdajú. Vstupom Rakúska do koalície vzrástli rady jeho protivníkov v mieste operácií viac ako dvojnásobne. Spojenci sa po májových porážkach držia júlového plánu zo sliezskeho Trachenbergu, ktorý ich vystríha pred priamou konfrontáciou s Napoleonom. Stále platí, že jeho fyzická prítomnosť na bojisku sama osebe vydá za desaťtisíce mužov. Namiesto toho svoju pozornosť sústreďujú na cisárových maršalov. V priebehu niekoľkých dní bývalý Napoleonov druh Bernadotte, teraz korunný švédsky princ Karol, porazí pri Grossbeerene zbor bývalého kolegu maršala Oudinota zatiaľčo Blücherovi Prusi rozdrvia Macdonalda pri Katzbachu. Dvestotisícová „Česká armáda“ (Böhmische Armee – Grande Armée de Bohême) nazvaná podľa miesta jej sústredenia začína pod velením kniežaťa Karla Filipa Schwarzenberga útok na Drážďany bránené dvadsaťtisícovou posádkou maršala Gouvion-Saint-Cyra. Má to byť ukážka spojeneckej rozhodnosti a odhodlania skoncovať s Napoleonovou vládou na zarýnskych územiach. Ten je po správach, ktoré k nemu zovšadiaľ prichádzajú, ihneď na nohách. Bez váhania nasmeruje svoje sily k bodu stretu so silami koalície hoci má k dispozícii len niečo cez stotisíc mužov vrátane gardy a nováčikov. Modrokabátnici – pechota, jazdectvo, delostrelectvo, trén s muníciou a zásobami – prekonajú, v závislosti od miesta ich dislokácie, stopäťdesiat až dvesto kilometrov za tri až štyri dni a Drážďany dosiahnu na poludnie 26. augusta 1813.
Francúzska artiléria, Napoleonova hlavná zbraň, začína svoju krvavú žatvu. Rakúšanov, Rusov a Prusov útočiacich na mestské opevnenia pred zrakom ich panovníkov, rakúskeho cisára Františka I., ruského cára Alexandra I. a pruského kráľa Friedricha Wilhelma III., kosí po stovkách a tisíckach. Večerný protiútok francúzskej pechoty nariadený bez odpočinku priamo z pochodu vytlačí spojenov z už obsadených pozícii. Ich velenie je v pomykove. Dobytie Drážďan malo byť pomerne ľahkou záležitosťou, demonštráciou koaličného odhodlania a potenciálu pred zrakom celej Európy, namiesto toho čelia „korzickej oblude“ samotnej. A to nie je všetko. Na svitaní, v daždi a rozmočenom teréne, ktorý eliminuje početnú prevahu spojencov v živej a palebnej sile (dôvodom je navlhnutý pušný prach), ten hrozný Bonaparte, ktorému protivníci upierajú cisársky titul, začína svoj protiútok. K dispozícii má už 150 000 mužov proti 220 000 vojakom protivníka. V priebehu noci ho posilnili zbory maršalov Victora a Marmonta a gardové jazdectvo. Francúzi sa neúnavne vrhajú do bodákových útokov. Boj trvá až do večera, keď spojenecké velenie v snahe ušetriť rezervy vydáva rozkaz k ústupu. Na bojisku ostáva 15 000 mŕtvych a ranených Francúzov, straty spojencov sú trojnásobné aj ako následok útoku Muratových kyrysníkov a jazdných karabinierov, ktorí prejdú Gyulaiho a von Klenauovými Rakúšanmi na ľavom krídle spojencov ako nôž maslom. Zbrane zložia tri rakúske pešie divízie. Víťazi ukoristia 50 diel, 15 zástav a zajmú viac ako 20 000 mužov. Debakel spojencov podčiarkne smrť Jeana Victora Moreaua, bývalého vojvodcu Republiky, niekdajšieho oslavovaného víťaza od Hohenlindenu (3. december 1800), ktorému delová guľa v samom závere bitky pri Drážďanoch odtrhla obe nohy. Pri táborových ohňoch sa povráva, že inkriminovaný kanón na skupinku najvyššieho spojeneckého velenia, v ktorej bol aj renegát Moreau, namieril sám Napoleon. Takto vznikajú legendy.
Cisár sa s víťazstvom neuspokojí a posiela zbor rabiátneho generála Vandamma („ak by som mal dvoch Vandammov, jedného by som musel dať zastreliť“), aby do ustupujúcich spojencov dobiedzal a prenasledoval ich cez krušnohorské (Erzgebirge) priesmyky do Čiech. Výprava sa pre Francúzov neskončí dobre. Príliš odvážny Vandamme je 30. augusta spojeneckou presilou porazený pri Chlumci (Kulm) a skončí v ruskom zajatí. Oveľa lepšie nepochodia ani Ney s Oudinotom, ktorých Prusi a Švédi zastavia 6. septembra pri Dennewitzi počas obnovenej francúzskej ofenzívy na Berlín. Napoleon nemôže byť prítomný všade, a tam, kde nie je, tam to horí. Pochopí, ako sa veci majú a všetko, čo má k dispozícii, okrem silných francúzskych posádok zablokovaných v Hamburgu a Lübecku, začína sústreďovať pri Lipsku, ktoré sa stane jeho základňou. Je rozhodnutý zopakovať Drážďany vo väčšom rozsahu a prinútiť spojencov k mieru za výhodnejších podmienok predtým, ako k ním dorazia ďalšie posily. Napriek číselnej prevahe protivníka ponecháva v Španielsku viac ako dvestotisíc mužov, aby udržal – v rozpore s vlastným výrokom na adresu priestoru a času – na tróne svojho brata Jozefa (Joseph Bonaparte). El rey Don José Primero bol spolu s maršalom Jourdanom porazený britsko-španielsko-portugalskou armádou v júni v bitke pri Vitorii, čo povzbudilo spojencov v ich plánoch. Po zlyhaní Soultovho pokusu o protiofenzívu sa začína pozvoľný francúzsky ústup k Pyrenejam. „Španielsky vred“ (l´ulcère espagnol), ako vojnu v Španielsku nazýva cisár, rastie ďalej, avšak Napoleon neochvejne verí, že priaznivý výsledok budúceho skríženia zbraní v strednej Európe ovplyvní v jeho prospech aj osud vzdialenejších a dočasne stratených území.
Celá Európa je v napätí, metropoly s panovníkmi i radové obyvateľstvo. Obnoví sa Napoleon porazený v Rusku ako bájny Fénix vstanúc z popola, alebo sa všetko znovu vráti do starých polofeudálnych koľají? Francúzi boli arogantní, no priniesli so sebou prievan v hlavách a nové myšlienky. Ak aj revolučné heslá „bratstvo“ a „rovnosť“ v tieni Napoleonových výbojov a pyšného francúzskeho panstva nad Európou ustupovali do úzadia, to prvé, Liberté – Sloboda, stále nadchýňalo masy. Nielen vo Francúzsku a nie neprávom. Dávalo šancu tretiemu stavu, ktorý sa za Revolúcie „stal z ničoho všetkým“. Napoleon I. Bonaparte ako „cisár Revolúcie“ zjednocujúci vo svojom konaní formálnu kontradikciu a obsahovú harmóniu tohoto zdanlivo protirečivého pojmu nevytvoril len novú zásluhovú šľachtu, ale stál za vznikom občianskeho a trestného zákonníka napodobňovaných Európou. V správnej predtuche sa o nich vyjadril, že ho na rozdiel od jeho vojenských víťazstiev prežijú. Muž ponúkajúci jednou rukou poriadok a druhou vojnové utrpenie bol mecenášom vedy zúčastňujúcim sa na pracovných zasadaniach Francúzskej akadémie vied („ak by som sa nestal hlavným veliteľom armády, oddal by som sa vede“). Popri parcelovaní európskeho kontinentu podľa svojej vôle a nálady si zamestnával neustále aktívnu myseľ aj druhotnými problémami. Ctiteľ múzy Melpomené si po bitke pri Borodine v obsadenej Moskve našiel čas na vydanie dekrétu, ktorým detailne upravil štatút Comédie-Française platný dodnes. Na obľúbené divadlo si našiel čas aj v Drážďanoch uprostred vojenskej kampane, keď celý ansámbel na čele s uznávaným dramatickým hercom Françoisom Talmom, jeho dôverným priateľom, prišiel na cisárovo pozvanie zahrať tunajšiemu publiku vrátane radových vojakov Racinovu „Faidru“. Poľné lôžko na odpočinok mu pripravujú aj keď spí v palácoch a príručná knižnica o sto zväzkoch s presnými kvótami pre jednotlivé žánre – históriu, umeleckú a odbornú literatúru a cestopisy (nesmú chýbať Homér, Polybius a Plutarchos) – ho sprevádza zakaždým, keď vyrazí na cesty po Európe. Ak nad sebou stratí kontrolu a zúri, naozaj, nie ako súčasť vedomého a premysleného nátlaku pri rokovaniach, spontánne nadáva v korzickej taliančine. Pár minút po tom, čo napíše správu alebo rozkaz vlastnou rukou, neraz s gramatickými chybami a lexikálnymi novotvarmi, už ich po sebe nevie prečítať. Jeho pulz je čítankovo konštantný, šesťdesiat úderov za minútu. Keď treba, nespí celé dni, no vie sa prinútiť zaspať na desať minút za zbesilej kanonády priamo na bojisku. Nezabúda na tých, ktorí mu pomohli, keď nemal na chlieb a nosil potrhanú uniformu. Nikdy sa za tie časy nehanbil a hrdo sa k nim priznával, veď poukazovali na jeho vôľu a meteorický rast. Nezaujíma ho pôvod a spoločenské postavenie, len schopnosti. „Najlepšou zárukou, ako zostať chudobným, je byť čestným človekom,“ rečie. Prevažná časť buržoázie, meštianstva a majetného sedliactva ho pragmaticky podporuje, a to aj v dobytých krajinách.
Heraldickým symbolom galského cézara sú usilovné včely. Všetky vyzerajú a konajú rovnako, sú užitočné ako pracujúci ľudia. Už nie je nemožné, aby sa meštianski a dedinskí mládenci stali kráľmi, maršalmi, pairmi a barónmi, nositeľmi radu Čestnej légie. Každý je strojcom svojho osudu a šťastia. Nebulione – Napoleone – Napoléon B(u)onaparte, samotársky, bledý no nebojácny chlapec vysmievaný pre zlú francúzštinu a korzický prízvuk spolužiakmi a mlátiaci sa so zapárajúcimi staršími študentmi na chodbách Kráľovskej vojenskej akadémie v Brienne na udivenú otázku jedného z učiteľov „kto ste, pane?“, ctiteľ Rousseaua (o poldruha desaťročia neskôr ho už ako prvý konzul Republiky označí za blázna, ktorý svojimi myšlienkami priviedol Francúzsko do marazmu), hrdo odpovie: „Je suis un homme!“ „Som človek!“ Je najlepším a najviditeľnejším príkladom svojej doby. Dáva ho aj ostatným, a to mu storočia vládnuce európske dynastie a dedičná šľachta, všetci tí de a von und zu Habsburgovci, Lotrinskovci, Hohenzollernovci, Schwarzenbergovci, Wittelsbachovci, Romanovovci i domáci Bourbonovci páchnuci voňavkou i zatuchlinou ako šatstvo odložené v starej skrini nevedia odpustiť. Nechcú zažívať poníženia ako pri jednom zo slávnostných banketov, keď na servilnú a zároveň nefalšovane obdivnú otázku jedného z prítomných monarchov, kde si jeho cisárska výsosť naštudovala do detailov práve diskutovaný problém, Napoleon, najlepší v matematike spomedzi bývalých frekventantov vojenskej akadémie, bez zaváhania odpovie. „Keď som bol poručíkom jeho kráľovského veličenstva (Ľudovíta XVI.)“. Na druhej strane, je to Beethoven, ktorý po Napoleonovej pompéznej korunovácii v Notre-Dame 2. decembra 1804 trefne poznamená: „Byť Bonapartom a stať sa cisárom, tak hlboko klesnúť.“ O tom, ktorý zo svetov, aspoň na najbližšie obdobie, prevládne, sa rozhodne práve pri Lipsku.
Deň prvý (sobota, 16. október 1813) – Víťazstvo na dosah
„Vzdialenosť medzi vyhratou a prehratou bitkou je nesmierna a uprostred sa nachádza osud ríš“. [N]
Spojenci začnú boj ráno po deviatej hodine na severnom i na južnom fronte. Na začiatku štvordňovej „Bitky národov“ disponujú 220 000 mužmi proti 160 000 Napoleonovým. Nie sú to konečné čísla. Takisto majú výraznú prevahu v delostrelectve, postupne takmer až dvojnásobnú, 1 400, neskôr 1 500 delových hlavní proti približne 800 francúzskym, no jeho kvalita a taktické majstrovstvo, od obslúh po velenie a mobilitu, je na strane Napoleonovej „Veľkej armády“ – Grande Armée. Delostrelectvo je Napoleonova špecializácia a nikto ho nevie používať na bojisku lepšie ako on („Boh je na strane armády s najlepším delostrelectvom“). Terén okolo Lipska je prírodnými i umelými prekážkami rozdelený na sektory, najväčšia bitka európskych dejín až do prvej svetovej vojny sa tak, s výnimkou južného frontu, drobí na stretnutia proti sebe stojacich veliteľov a ich oddielov. Napoleonovou starosťou je udržať pod kontrolou voľnú cestu vedúcu z Lipska na západ k Rýnu, Mohuču a Štrasburgu. Verí, že Schwarzenberga a troch monarchov dokáže poraziť aj s tým, čo má k dispozícii, hoci si je veľmi dobre vedomý, že kvalita jeho súčasných síl sa nevyrovná tej pred ruským ťažením. Cisár zdržiavajúci sa na juh od Lipska v centre francúzskej línie tiahnucej sa z východu na západ po osi Liebertwolkwitz – Wachau – Markkleeberg a stáčajúcej sa na francúzskom pravom krídle takmer v pravom uhle k línii Dölitz – Konnewitz osobne čelí ruským, rakúskym a pruským útokom. Dediny prechádzajú z rúk do rúk, Francúzi maršala Augereaua bojujú na pravom francúzskom krídle s rusko-rakúskou presilou bok po boku s poľským zborom kniežaťa Józefa Poniatowského. Rakúsky generál Merveldt je pri Dölitzi zajatý a Rusi a Prusi sú odrazení pri Wachau „Veľkou batériou“ (La grande batterie)pozostávajúcou zo 100 delových hlavní sformovanou na Šibeničnom vŕšku (Galgenhöhe) a rovnako prinášajúcou smrť na cisárov rozkaz jeho obľúbencom generálom Drouotom. Ten je v armáde známy ako „Mudrc“ (Le Sage), prípadne „Mních“ (Le Moine), pre sústavné štúdium a čítanie biblie, dokonca aj počas boja. Len skorší ako predpokladaný príchod Blücherových Prusov k Lipsku zo severu zabráni presunu zboru maršala Marmonta na juh, aby taktickú výhodu pretavilo francúzske velenie na strategickú a rozhodlo bitku ešte v ten istý deň. Maršal Ney, veliteľ zadného voja pri ústupe z Ruska, prezývaný svojimi mužmi, s ktorými často bojuje plece pri pleci, „Ryšavec“ (Le Rougeaud), čelí húževnatým Prusom pri obci Möckern. Z rezerv musí vyčleniť zbor generála Betranda a poslať ho na bojisko, aby odrazil Gyulaiho Rakúšanov blokujúcich pri Lindenau cestu vedúcu z Lipska na západ a udržal ju voľnú.
Macdonaldov zbor na ľavom francúzskom krídle (južne od Lipska) pri Seifertshaine zaujme svoje pozície oneskorene, no Napoleon nečaká. Jeho príchod na pozície vybičuje desaťtisíce mužov, ktorí vedia, že o pár okamihov budú čeliť smrti, k oduševneným výkrikom Vive l´Empereur. Dnes len ťažko pochopiteľné a úplne nevysvetliteľné. Do riskantného útoku vrhne jazdu pod velením maršala Murata. Posledné, jedenáste dieťa hostinského, neapolský kráľ je s Napoleonom od začiatku jeho kariéry. Sú švagrami, Muratovou manželkou je cisárova sestra Karolína. Považovaný za „prvého jazdca Grande Armée“, ktorá má vynikajúcich jazdeckých veliteľov neúrekom (Kellerman, Nansouty, Lasalle, Guyot, d´Hautpoul, Bessières, Milhaud, Montbrun, Latour-Maubourg, Pajol), výstredný oblečením, známy noblesou a nonšalantnou odvahou, je Joachim Murat pre svoju extravagantnú statočnosť v európskych armádach bez rozdielu národnej príslušnosti považovaný za celebritu. Teraz na čele desaťtisícovej jazdy zloženej z Francúzov, Talianov a Sasov, niektoré pramene hovoria až o dvanástich tisícoch bojovníkov v sedle, v najväčšom jazdeckom útoku na európskom kontinente od bitky Rimanov a ich spojencov s Hunmi na Katalaunských poliach (jún 451 n. l.), ruských kniežat s Mongolmi pri Kalke (máj 1223) a Uhrov s tým istým protivníkom pri rieke Slaná – Sajó (apríl 1241) zaútočí na stred spojencov a stroskotá až na ich tretej obrannej línii. Na krídlach je neustále napádaný menšími a pohyblivými ruskými a rakúskymi jazdeckými oddielmi. Muratovo jazdectvo takmer dosiahne pahorok Wachtberg, z ktorého spojenecký štáb vrátane koaličných monarchov s napätím sleduje boj. Francúzi tiesnení protivníkom musia napokon ustúpiť k vlastným líniám. Zlyhá aj útok Mladej gardy (Jeune Garde) podniknutý v sile šestnásťtisíc mužov pod vedením maršalov Victora a Oudinota. Zastavia ho ruské gardové oddiely, rakúski granátnici a ťažká jazda spojencov. Boj pozdĺž celej línie s padajúcim súmrakom utícha. Vojenský marš Francúzov „La victoire est à nous“ (Víťazstvo je naše) hraný plukovnými kapelami v momente triumfu tentokrát nad bojiskom nezaznie. Bilanciou prvého dňa sú desaťtisíce mŕtvych a ranených. Na francúzskej strane zasiahla do bitky väčšina oddielov, na strane spojencov sú do boja pripravené tisícky čerstvých mužov a pribúdajú ďalší.
La Victoire est à Nous ! ( 3 versions ) – YouTube
Deň druhý (nedeľa, 17. október 1813) – Pred búrkou
„Pod mierom moji protivníci chápu moje zničenie, ja pod ním chápem ich odzbrojenie. Nie som vari miernejší?“
Väčšie akcie neprebiehajú, obe strany čakajú na posily. Poľné ošetrovne a domy v Lipsku premenené na provizórne špitály sú plné ranených. Vo francúzskej armáde existuje koordinovaná a dobre organizovaná zdravotnícka služba, ktorú viac ako desaťročie buduje a vylepšuje vrchný chirurg Dominique Jean Larrey a jeho nemenej zdatný kolega Pierre François Percy. Larrey je aktívny aj v bitkách pri Drážďanoch a Lipsku. Francúzska armáda disponuje „lietajúcimi ambulanciami“, ktoré zbierajú ranených už v priebehu boja. Každá väčšia jednotka má svojho chirurga. V rozpore s predchádzajúcou praxou, prednostnej opatery sa nedostáva vyšším šaržiam a ľahko raneným, tým druhým aby sa mohli vrátiť do boja, ale ťažkým prípadom. Anestézia spočíva v podávaní dávkovaného ópia, alkoholu a durmanu. Napoleon sa o svojich vojakov stará, akonáhle to je možné posiela ich na liečenie a rehabilitáciu, udeľuje im vyznamenania a finačne ich odmeňuje. Po bitkách neraz navštevuje poľné nemocnice ako prvé. Raneným vojakom sa v zázemí dostáva pozornosti a uznania. Vec málo vídaná u ostatných európskych armád, dokaličení veteráni končia často na uliciach miest či domovských obcí odkázaní na súcit okolia žobrúc o drobné na chlieb, víno a pálenku. Nezranení alebo ľahko ranení vojaci odpočívajú a chystajú sa na pokračovanie boja, čistia si zbrane, sušia a opravujú výstroj a zašívajú uniformy. Pripravujúc si stravu si pospevujú „Cibuľačku“ (Le Chant de l´Oignon), ktorá „najlepšie chutí opražená na oleji a ktorá ich zmení na levov“. To, čo si francúzsky vojak cení okrem dobrého vína najviac je výdatná slepačia polievka známa posilňujúcim účinkom a ľahkou stráviteľnosťou. Prestrelené brucho alebo bodákom prebodnuté vnútornosti s nestrávenou a nevylúčenou potravou šancu na prežitie ešte viac sťažujú. Strelné a sečné rany zasahujúce končatiny sa ošetrujú ľahšie. Poľní chirurgovia v priebehu bitky vykonávajú stovky, tisícky amputácií, na jednu postačuje menej ako minúta. O záchrane života raneného za cenu straty končatiny rozhoduje každý moment.
Napoleon neustále študuje správy od svojich veliteľov zo všetkých sektorov bojiska, zaujíma sa najmä o stav hradskej vedúcej z Lipska na západ a pripravenosť na stavbu provizórnych mostov v prípade evakuácie cez rieku Elster pretekajúcu mestom a jej pravého prítoku Pleisse, ktoré vertikálne rozdeľujú jeho armádu. Zvažuje privolanie Saint-Cyrovej posádky z Drážďan, no tá je blokovaná Rakúšanmi. Dočká sa aspoň Reynierovho armádneho zboru, ktorého príchod k Lipsku z východu kryjú Ney a Marmont. Francúzskemu generálovi podliehajú saské jednotky, ktorým velil v predchádzajúcom roku v ruskom ťažení. S pätnásťtisíc Reynierovými mužmi majú Francúzi po stratách utrpených v prvý deň bojov stále bojaschopných 165 000 vojakov oproti približne 320 000 spojeneckým. Tých totiž posilnila Bernadottova „Severná armáda“ pozostávajúca prevažne zo Švédov a Benningsenovi Rusi z „Poľskej armády“ nazvanej podľa miesta jej zhromaždenia, spolu 120 000 mužov. Aj keď je iniciatíva na strane spojencov, Napoleon sa vopred necíti porazený. S opevneným mestom v tyle kontrolujúc svoje vnútorné komunikačné a kratšie obranné línie si stále verí, alebo to aspoň predstiera. Rozhodne sa pre pokračovanie boja.
Deň tretí (pondelok, 18. október 1813) – Jatky
„Ak by ste videli jeden deň vojny, modlili by ste sa k Bohu, aby ste nezažili ďalší.“
O ôsmej hodine ráno zaútočia na Francúzov zo severu na čele „Sliezskej armády“ sedemdesiatjedenročný Blücher s generálom Langeronom, rojalistickým Francúzom v službách ruského cára. Prvému bola za predvčerajší úspech pri dedine Möckern priamo na bojisku udelená maršalská hodnosť. Zo severovýchodu sa pridáva švédsky korunný princ Karol (Bernadotte) na čele „Severnej armády“. O desiatej hodine sa dávajú do pohybu na juh od Lipska Schwarzenbergovi Rakúšania „Českej armády“ a Rusi „Poľskej armády“ Barclaya de Tollyho a Benningsena. Boj prebieha podobne ako pred dvomi dňami. Pechota spojencov s delostreleckou podporou útočí na dediny a dobýja ich, aby ju z nich následne francúzsky protiútok vytlačil. Na otvorených priestranstvách sa so striedavým úspechom zráža jazda. Popoludní sa začína prejavovať spojenecká prevaha naplno. Francúzi bojujú odhodlane, zadarmo nedajú protivníkovi žiadnu dedinu, samotu, dom, úvrať, záhradu či sad, zovšadiaľ pália na postupujúcich a nemenej udatne bojujúcich Rusov a Rakúšanov podnikajúc protiútoky. Na severe a severovýchode od mesta nie je pre Francúzov situácia o nič lepšia. Kruh okolo Lipska sa sťahuje, najväčší boj zúri okolo dediny Schönefeld. Delostreleckú baráž z 220 spojeneckých diel opätujú Francúzi paľbou zo 140 kanónov. V priestore medzi nepriateľskými líniami sa neudrží nič živé. Rusi dedinu útokom na bodáky za neúnavného „urá“ dobyjú, no nepoddajní Francúzi si ju vezmú späť. Napoleon opustí svoje južné stanovište pri dedine Probstheida, kde sa premiestnil po dobytí Wachau spojeneckými jednotkami a pri Reudnitzi na severnom fronte konzultuje situáciu s maršalom Neyom. Potom sa vracia k Probstheide vystavenej neustálym ruským a pruským útokom. Delostrelectvo a protiútoky Prostrednej gardy (Moyenne Garde) síce postup spojencov v centre zabrzdia, no nedokážu úplne zastaviť. Protivník privádza na bojisko stále nové a nové posily, jeho prevaha je drvivá. Kanonádu zo stoviek delových hlavní na fronte širokom pätnásť kilometrov, celkovo je ich pri Lipsku sústredených viac ako dvetisíc, počuť do diaľok. V meste sa trasú okenné tabule a múry domov, vydesení obyvatelia sa ukrývajú v pivniciach a sklepoch. Intenzita francúzskej paľby je taká vysoká, že rakúska a ruská pechota nie sú schopné podniknúť útok, napriek tomu vytrvajú vo svojich pozíciách. V jednom momente vedie za podpory kartáčovej paľby do protiútoku gardové oddiely sám Napoleon. Spojenci nedokážu Probstheidu dobyť ani na štvrtý pokus.
Boj trvá deväť hodín. Francúzom dochádza delostrelecká munícia. Ak ráno cisár ešte dúfal, že sa dá s bitkou niečo urobiť, popoludní vie, že je stratená. K oslabeniu obrany prispieva dezercia Sasov a Württemberčanov v počte 10 000 mužov, ktorí prešli na stranu spojencov uprostred boja. Cisár posiela k svojim náprotivkom rakúskeho generála Merveldta zajatého pred dvoma dňami s listom, v ktorom navrhuje, že výmenou za prímerie a ďalšie rokovania ustúpi na západ za rieku Sálu, spojencom vydá Lipsko a francúzske pevnosti medzi Vislou a Labe. Traja monarchovia na ponuku neprikývnu a Napoleonov list ignorujú. Čas rozhovorov sa nenávratne skončil. Vedia, že korisť je zahnaná do kúta a koniec je už blízko. Napoleon prikáže armáde počas noci postupne opustiť pozície a sťahovať sa k mestu. Odtiaľ pechota, jazda, delostrelectvo, vozy s ranenými vychádzajú na cestu vedúcu na západ, ktorú zabezpečil a kontroluje Bertrand v boji so stále domŕzajúcimi Gyulaiho Rakúšanmi. Francúzi sprvoti ustupujú potichu a organizovane, po celej línii ústupu ich kryjú tisíce strelcov ľahkej pechoty – voltižérov – rozmiestnených aj na hradbách mesta a pri mestských bránach. Nevýhodou je len jeden most, takže preprava desiatok tisícov mužov, koní a trénu na ľavý breh rieky Elster trvá hodiny. Vzhľadom na pozornosť, ktorú Napoleon venoval možnosti ústupu, je zarážajúce, že zodpovední velitelia ich nepostavili viac. Napoleon prikáže most podmínovať a po odchode francúzskych jednotiek vyhodiť do vzduchu. Noc z 18. na 19. októbra 1813 pripomína Cortézov útek z aztéckeho Tenochtitlanu, povestnú „la noche triste“– smutnú noc – z 30. júna na 1. júl 1520. Tí z Francúzov, ako napríklad maršal Oudinot, ktorí prežili prechod cez Berezinu pri ústupe z Ruska pred rokom, ešte netušia, že v rodiacom sa dni zažijú povestné dèja vu.
Deň štvrtý (utorok, 19. október 1813) – Únik z pasce
„Pohľad na bojisko po bitke stačí, aby vodcov národov inšpiroval k láske k mieru a k obavám z vojny“.
Ráno o ôsmej hodine prichádzajú Napoleon s Muratom na rozlúčku so saským kráľom Friedrichom Augustom I., ktorý pri Francúzoch napriek aprílovému zaváhaniu a flirtu s Rakúšanmi (Prusov veľmi nemusí) vytrval až do týchto chvíľ. Potom odchádzajú, cisár k zvyškom armády ustupujúcej do Francúzska a Murat do Talianska, aby ratoval svoju vládu nad Neapolskom. Spojenci síce mali tušenie, že Francúzi vyprázdňujú pozície, pohyb desiatok tisícov mužov sa aj napriek kamufláži, tme a ohňom predstierajúcim táborenie a prípravu na odpočinok nedá úplne zatajiť, no s istotou sa to dozvedia, až keď sa rozplynie ranná hmla. Ihneď sa začína delostrelecké bombardovanie mesta a všeobecný útok podniknutý naň z troch strán. Boj v uliciach mesta preplnených trénom, pechotou a barikádami je chaotický. Staré animozity prepuknú naplno. Toto je tá skutočná „Bitka národov“ – Völkerschlacht. Pri Lipsku sa jej zúčastnia viac ako dve desiatky. Poliaci a Rusi, Francúzi a Prusi, všetci sa nemilosrdne vraždia na stiesnenom priestore. Milánčania, Bádenčania a Hessenčania stále bojujúci na francúzskej strane zúrivo útočia na postupujúcich Rusov, Prusov, Švédov, Rakúšanov a Uhrov bez ohľadu na to, že bitka je stratená. Bojuje sa okolo mestských brán, zvlášť Hallskej a Grimmskej, na námestiach, nábrežiach, v centre mesta i prístupových uliciach k nemu. Francúzski kyrysníci teraz už bez koní a neúnavní Poliaci, pre ktorých sú ruské výzvy, aby sa vzdali ako červené súkno pre býka, aspoň na chvíľu vytláčajú útočníkov z ulíc a dosahujú malé víťazstvá, na ktorých už nezáleží. Medzitým stále prebieha preprava po jedinom moste cez Elster na západnej strane mesta. Ten je preplnený nákladnými vozmi a ustupujúcimi jednotkami. Vojaci, na ktorých zatiaľ neprišiel rad, skáču do rieky v snahe zachrániť sa. Z brehu ich ostreľujú protivníkova ľahká pechota a jágri. Najsrdnatejší z Francúzov streľbu opätujú. Vzájomné vraždenie neutícha.
Vyvrcholenie prichádza na poludnie. Most cez Elster, ktorý mal byť vyhodený do povetria až po ústupe všetkých jednotiek z mesta vďaka lajdáctvu nižšieho velenia i tých, ktorí rozkaz vykonajú predčasne, exploduje. Na pravom brehu tak stále ostáva tridsaťtisíc mužov vrátane tisícok ranených a desiatok vysokých dôstojníkov. V Lipsku sa zopakuje Berezina. Ak by bol prítomný veliteľ ženistov (les pontonniers) generál Jean-Baptiste Éblé, ktorý zachránil zvyšky francúzskej armády pri Berezine za cenu svojho života a života svojich mužov tým, že postavili improvizované mosty stojac hodiny po plecia v mrazivom prúde rieky medzi plávajúcimi ľadovými kryhami (26. – 28. november 1812), niečo také by sa v Lipsku nemohlo stať. Maršali Macdonald a Oudinot sa vrhnú do rieky a preplávu ju v paľbe protivníkovej pechoty, no hlavný veliteľ Poliakov knieža Poniatowski, ktorý si v predchádzajúci večer prevzal osobne od Napoleona titul maršala ako jediný nefrancúzsky veliteľ Grande Armée, nie je taký úspešný. Hruď mu pri poslednom protiútoku prebodol bodák a bol viackrát postrelený. V snahe vyhnúť sa zajatiu sa mu podarilo rieku preplávať no v momente pred dosiahnutím druhého brehu sa zosunul zo svojho koňa a jeho bezvládne telo zmizlo v prúde. Slová, ktorými uistil cisára o svojej pripravenosti obetovať zaň svoj život, sa po pár hodinách naplnili.
Popoludní boje v meste doznievajú a bitka sa postupne končí. Víťazní monarchovia Ruska, Pruska, Rakúska vrátane budúceho švédskeho kráľa a ich štáby sa stretávajú na námestí v centre Lipska. Napoleon je porazený, z pasce však unikol. Ostáva si preňho ísť do Paríža. Na bojisku ostalo 90 000 mŕtvych vojakov. Ich telá začnú občania mesta a okolitých dedín na druhý deň pochovávať do hromadných hrobov, aby predišli epidémiám. Ľudské pozostatky, zbrane a kusy výstroja sedliaci pracujúci na poliach objavujú ešte roky po bitke. K účtu, ktorý sú obe bojujúce strany ochotné zaplatiť za konečné víťazstvo čoskoro pribudnú ďalšie desaťtisíce.
Od Labe [Elbe] k Elbe
„Vo svete existujú len dve sily – meč a duch. V dlhodobej perspektíve meč vždy podľahne duchu“.
Napoleonovi na čele zvyškov porazenej armády pozostávajúcej približne z 80 000 mužov, z ktorých minimálne štvrtina sú z rozprášených jednotiek a vlečú sa za hlavným vojom bez dôstojníkov, trvá dva týždne, kým dorazí do Frankfurtu. Ešte predtým sa mu do cesty pri Hanau postaví 40 000 Bavorov a Rakúšanov generála Wredeho dúfajúceho, že sa mu podarí cisára zajať (30. október – 1. november 1813). Rozľútostení zradou (od 8. októbra 1813 a podpisu spojeneckej zmluvy medzi Bavorskom a Rakúskom v Riede) Francúzi protivníkov zmetú z hlavnej cesty ako býk dorážajúcich vlkov. Do Paríža sa Napoleon vracia 9. novembra. O mesiac neskôr v Senáte vyhlási: „Pred rokom celá Európa pochodovala s nami, dnes pochoduje proti nám“. Územia medzi Vislou a Labe sú nenávratne stratené, to však nie je najhoršia správa. Tou je, že sa spojenci chystajú vpadnúť do Francúzska.
S viac ako tridsiatimi miliónmi obyvateľov bolo na prelome 18. a 19. storočia Francúzsko spolu s Ruskom najľudnatejším európskym štátom, s departmentmi pripojenými za Napoleonovej vlády k materskej krajine ich malo ešte viac – tridsaťosem miliónov (Rusko necelých tridsaťdva miliónov). Dvadsaťtri rokov ustavičnej vojny s Európou, od Valmy (20. september 1792) po Waterloo (18. jún 1815), si vyžiadalo státisíce obetí medzi francúzskou mužskou populáciou vo veku od sedemnásť do štyridsaťpäť rokov, čo malo zákonite vplyv na ďalší demografický rozvoj krajiny. Napriek tomu, že Napoleon počas obrannej vojny na pôde Francúzska (január – apríl 1814) disponoval už len 50 000 vycvičenými vojakmi, stále mal možnosť povolať do zbrane milión – poldruha milióna mužov, ako to urobil predchádzajúci revolučný režim. Prečo tak neurobil aj on, ostáva záhadou dodnes. Pred svojou prvou abdikáciou vo Fontainebleau 20. apríla 1814 Napoleon bojoval proti invázii spojencov na francúzskej pôde v sérii bitiek so striedavým úspechom. K tomuto obdobiu sa viaže veľavravná epizóda. V prestávke medzi bojmi cisár a jeho sprievod prechádzajúci vidiekom sa opýtali miestnej sedliačky, či si môžu nabrať vodu zo studne na dvore. Žena privolila, no Napoleon a jeho štáb si všimli, že je mrzutá, nahnevaná. To sa vymykalo z ich doterajších skúseností, pretože podpora cisárovi, teraz už navyše aj ako obrancovi vlasti pred cudzím vpádom, bola na vidieku veľmi silná. Vysvitlo, že žena v ustavičných vojnách stratila muža a troch synov a zrejme cisárovi povedala ostro aj niečo osobné. Svedkovia zaznamenali, že od tohoto momentu bol Napoleon zamyslený a tichý. Stretnutie ho poznačilo. Pred abdikáciou sa neúspešne pokúsil otráviť jedom, ktorého účinnosť vyprchala (mal ho pripravený od ústupu z Moskvy). Potom už nemal síl vzdorovať svojim maršalom, ktorí ho dotlačili k tomu, aby sa vzdal moci.
V máji 1814 odchádza Napoleon do vyhnanstva na Elbu s tisíckou mužov Starej gardy (Vieille Garde), povestnými „mrmľošmi“ (les grognards), a poľským jazdeckým oddielom. Po necelom roku sa pokúsi o návrat. Veta, ktorú s povzdychom vysloví v predvečer nalodenia svojho malého expedičného zboru smerujúceho na konci februára 1815 do Francúzska, odráža jeho vnútorné nastavenie oscilujúce okolo zotrvačnosti nasmerovanej na opätovné získanie moci a rezignácie vyplývajúcej z úbytku síl. „Ono to už nejako dopadne.“ Porazený pri Waterloo a abdikujúc po druhý raz, cisár všetkých Francúzov skončí svoju životnú púť na ostrove Svätej Heleny 5. mája 1821. Víťazov od Lipska spolu s Európou, ktorú Napoleon pomáhal tvoriť i ničiť, dostihne jeho tieň v Rusku v roku 1825 (revolta dekabristov) a zvyšok Európy v rokoch 1848 a 1849. Tým sa to nekončí. Prídu budúce, ešte strašnejšie a krvavejšie Lipská. Aj bez Napoleona.
