Práve som dočítal posledný diel veľkolepého románového opusu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier – román som naposledy čítal zhruba pred 45 rokmi, vtedy som si ho kúpil do svojej rodiacej sa knižnice v českom preklade (preložili Tamara a Vilém Sýkorovci, vydalo Naše vojsko v roku 1976). Chcel som si opäť pripomenúť onú atmosféru z čias napoleonských výbojov v Európe, ktorá sa mi chtiacnechtiac ponáša na dni, ktoré žijeme v dnešných časoch. Po odložení knihy ma akosi čudne mrazilo na chrbte, závany krvavej kataklizmy sa mi vlievali do všetkých pórov, až som mal pocit, že nemôžem dýchať. Zapol som si televízor, reku, pustím si dačo na vnútorné osvieženie a upokojenie. Čo čert nechcel, natrafil som na správy o ukrajinskoruskom konflikte. Ako naschvál! Raz je to Ukrajina, inokedy Izrael, Gaza, Sýria, Irán atď. A všade mŕtvi, hŕby mŕtvych! Človek by mal byť informovaný, ale nie sa dať kŕmiť nenávistnou a zlostnou propagandou, ktorá je neraz neprístojnejšia ako vojna sama, a to nezávisle od toho, z akej strany sa na nás valí. Pravdupovediac, ako mi pribúdajú roky, čoraz väčšmi ma rozrušujú klamstvá, polopravdy, do neba volajúce lži drvivej väčšiny našich médií, tobôž keď je reč o vojne. Televízie ignorujem, buď si zdroje vyhľadávam sám a sám si ich aj sortírujem, alebo si na upokojenie radšej pustím rádio či nahrávky z cédečka…
Ozvena ozvien
… aj tentoraz som tak spravil. Tóny Schumannovej Humoresky zneli pokorne, čisto, zmierlivo ako podanie ruky, človek ich cítil až kdesi v srdci. Ako balzam, ako hrejivá masť, ktorou si natriete rozboľavenú ranu. Odborníci vravia, že v druhej časti tejto klavírnej skladby dáva skladateľ priestor tretej notovej osnove, ktorú označujú ako vnútorný hlas, ako niečo, čo nepočujeme, čo sa vlečie za tým počuteľným ako tieň, ozvena bez zdroja…
Napriek emočnej sile Schumannovej melódie vracala sa mi do hlavy iná línia vnútorného hlasu, toho môjho hlasu, vyprovokovaná obrazmi z Tolstého románu a informáciami z televíznej obrazovky; vracala sa mi ozvena ozvien slov vojna a vyzbrojovanie, za ňou nič, iba prázdno… chýbala oná tretia línia, línia nečujná, zatajená, zamlčaná, v ktorej úplne zaniklo slovo mier: ukrajinské mesto Avdijivka… starenka v slzách na pokraji jeho rozvalín… hladujúci a zomierajúci civilisti v pásme Gazy, nie jeden či desiatky, lež tisíce… a potom francúzsky prezident Macron s vyhlásením, že Ukrajina musí zvíťaziť aj za cenu, že tam pravdepodobne napochodujú vojenské jednotky niektorých európskych štátov… nato náš premiér Fico s odkazom, že na parížskom samite ani raz, ani jedinký raz nezaznelo slovo mier… a k tomu moderátor, čoby držiak na mikrofón, so svojimi nalinkovanými pravdami…
Macron akoby sa svojou tézou o nevyhnutnosti ukrajinského víťazstva a o ruskej hrozbe pre Európu vpasoval do kože ním obdivovaného Napoleona Bonaparta, akoby hľadal istú satisfakciu a odplatu za ponižujúcu porážku (skôr hanebný útek napoleonských vojsk z Ruska) v rokoch 1812 – 1813, ktorá v konečnom dôsledku umožnila Rusom „promenádovať“ sa po bulvároch Paríža. Mal by sa však z histórie poučiť – víťazstvo za každú cenu plodí zároveň zárodok budúcej nenávisti a budúcej vojny, východiskom je jedine mier, ale taký, s ktorým budú obe strany spokojné. A možno je za Macronovým názorom aj niečo iné, povedzme zneuznanie „veľkého“ Napoleona; Tolstoj v závere štvrtého dielu v súvislosti s Napoleonom o dvojtvárnosti Francúzov a spojencov píše: „Sám Napoleon už nič neznamená, všetky jeho činy sú úbohé a hnusné; ale opäť dochádza k nevysvetliteľnej náhode: spojenci nenávidia Napoleona, vidia v ňom príčinu svojho nešťastia, usvedčený z úkladov mal by sa im javiť taký, ako sa im javil pred desiatimi rokmi – ako zločinec mimo zákona. Ale nejakou čudnou náhodou to nikto nevidí. (…) Posielajú ho na ostrov vzdialený na dva dni cesty od Francúzska a dávajú mu gardu a milióny, ktoré mu za čosi platia“ (s. 255). Či nebodaj Macrona štve fakt, že národy centrálnej Afriky sa rozhodli zbaviť neokolonialistického drancovania a obrátili sa o pomoc na Rusko?
Zdá sa, že Macron chce prebrať v Európe prvé husle; keby nešlo o pápeža Františka, povedal by som, že chce byť pápežskejší ako pápež (najnovšie sa k Macronovi prikmotril český prezident Petr Pavel, inak bývalý funkcionár NATO, a nezmyselnú frčku smerom k Ficovej vláde prihodil i český premiér Fiala). V prípade francúzskeho prezidenta víťazí vojna nad niečím prirodzeným, ako je mier. Žeby bola vojna pre ľudstvo prirodzenejšia? Napokon, táto otázka stojí za zamyslenie, s ľudstvom sa vlečie od jeho prvopočiatkov, poznáme ju z najstarších análov i biblických prameňov. Visí ako výkričník nad nami aj dnes! Šibrinkuje sa dodávkami zbraní, húfnic, tankov, dronov, bojových lietadiel, dokonca rakiet dlhého doletu, zakázanou kazetovou muníciou, miliardami dolárov a eur, ktoré, ako počuť, sa iba ťažko prepadávajú cez sito ukrajinskej korupcie. Našťastie niektoré európske hlavy ostávajú triezve a chladné, vedia, kam by to mohlo viesť, vrátane nemeckého kancelára Scholza, ktorému môže niekde v podvedomí dudlať odveta za dobytie Berlína… Žeby až tak?
Nezmyselné Es lebe der Krieg!
Vedia, ako sa skončilo volanie Es lebe der Krieg! v roku 1914, vedia, aké následky mala druhá svetová vojna. A predsa sa neodhodlávajú k onomu vnútornému hlasu, ktorý volá po mieri… Mám pocit, že ušľachtilosť v obdobiach dlhého mieru zaniká a namiesto nej sa zjavuje cynizmus, ľahostajnosť a nuda. Dlhotrvajúci mier ľudí zatvrdzuje, sociálna prevaha prechádza vždy na stranu všetkého, čo je v ľudstve zlé a hrubé – predovšetkým k bohatstvu a kapitálu. A pritom by stačilo tak málo – vyhlásiť prímerie, sadnúť si za rokovací stôl, hľadať riešenia a kompromisy prijateľné pre obe strany. Vždy možno totiž rokovať, mať trpezlivosť a vydržať, rokovať aj napriek neochote a klamlivým manévrom až do roztrhania tela. Nestojí to vari za tisíce ukrajinských a ruských životov?
Áno, vojna je svojimi dôsledkami v podstate rovnaká ako pred vyše dvesto rokmi. Zabíja a prináša utrpenie, ako nám to približuje Tolstoj na príklade kniežaťa Andreja Bolkonského, jednej z hlavných postáv svojho románu: „Knieža zaniesli dovnútra a položili ho na očistený stôl. Nerozoznal podrobnosti toho, čo sa v stane odohrávalo. Bolo počuť žalostné stonanie z rozličných strán a mučivá bolesť v bedrách, v bruchu a na chrbte ho rozptyľovali. Všetko, čo vôkol seba videl, mu splývalo v jediný obnažený dojem obnaženého, zakrvaveného tela. (…) Nejakú chvíľu ho nechali ležať, takže videl, čo sa deje na ďalších dvoch stoloch. Na bližšom stole sedel Tatár, zrejme kozák, držali ho štyria vojaci, doktor v okuliaroch mu čosi rezal na veľkom svalnatom chrbte…“ (tretí diel, s. 261).
Aj vtedy kosila smrť, aj dnes kosí, lež hrozivejšími a „umnejšími“ zbraňami, ktoré roztrhajú človeka na kusy. Kohože zaujímajú slzy matiek, vdov a sirôt za zabitými a padlými ruskými a ukrajinskými vojakmi? Nech sa ich opýtajú, či chcú vojnu, i na to, ako sa vyrovnávajú so smrťou najbližších. Všetci unisono volajú po mieri, nie po zbraniach. Čo im na to odpovedia Putin, Zelenskyj, Macron, Biden a ďalší?
Zomierajú zväčša mladí chlapci, čo sa tešili na svoje prvé lásky, chlapci, ktorí hľadali svoje šťastie. Možno sa, podobne ako Bolkonskij, mysliac na Natašu, pýtali krátko pred smrťou sami seba, čo je láska a šťastie? A možno si aj podobne odpovedali: „Láska? Čo je láska? Láska prekáža smrti, láska je život. Všetkému, všetkému, čo rozumiem, rozumiem len preto, že milujem. Všetko je, všetko existuje iba preto, že milujem. Len ona všetko spája. Umrieť znamená pre mňa čiastočku lásky, vrátiť sa k večnému prapôvodu všetkého“ (štvrtý diel, s. 68). A Andrej zakrátko dodáva: „Oná láska, ktorú som pocítil po prvý raz, keď som umierajúc zbadal svojho nepriateľa, aj napriek tomu, že bol nepriateľ, som ho začal milovať. Zakúsil som pocit lásky, ktorá je samotnou podstatou duše a nepotrebuje mať nejaký predmet. A teraz prežívam ten blažený pocit. Milovať svojich blížnych, milovať svojich nepriateľov. Všetko milovať – milovať Boha vo všetkých jeho prejavoch. Milovať drahého človeka je možno ľudskou láskou, ale len nepriateľa možno milovať láskou božskou. A preto som mal takú radosť, keď som pocítil, že toho človeka milujem. Čo s ním asi je? Žije?“ (tretí diel, s. 391). Bol to vnútorný hlas Tolstého, jeho životný postoj i filozofický odkaz.
Ilia Jefimovič Repin (* 1844 – † 1930): Lev Nikolajevič Tolstoj, 1887
Vojna týmto dnešným mladým ľuďom všetko vzala, možno si zobrali do hrobu iba onú čiastočku lásky. A nemusela vziať: krátko po vypuknutí konfliktu, ako nedávno napísal denník Wall Street Journal, sa reálne črtal podpis mierovej zmluvy (dohodnutej v Istanbule) medzi ruskou a ukrajinskou stranou s tým, že Ukrajina získa status neutrality, nebudú na jej území nijaké cudzie vojská, cudzí vojenský personál a cudzie zbrane, vrátane rakiet. Lenže 9. apríla 2022 prišiel do Kyjeva vtedajší britský premiér Boris Johnson a presvedčil Zelenského, aby všetko hodil za hlavu… a nijaká „božská láska“ neplatila…
Čo keby mocní tohto sveta oprášili tento dokument a ono úsilie?
Vráťme sa však k Tolstého románu. Tolstoj ako humanista, na rozdiel od Dostojevského, nie je na strane vojny, ani tej spravodlivej, pokladá ju za krutú a zlú. Kto oberá ľudí o základné ľudské právo – o právo na život?! pýta sa. Kto im kradne predstavy o ľudskej bytosti ako civilizovanom človeku? Vari si neuvedomujeme, že vojny vlastne znamenajú genocídu, že tí, čo zabíjajú, sú ľudia rovnako ako tí, ktorí sú zabíjaní?! Na druhej strane Dostojevskij v knihe Rusko a Európa… z Denníka spisovateľa (Európa, Bratislava 2016) priznáva, že vojna je nešťastie, ale zväčša to podľa neho neplatí. Hrdinský čin sebaobetovania vlastnou krvou za všetko, čo považujeme za sväté, je, pravdaže, morálnejší ako celý buržoázny katechizmus. Pozdvihnutie ducha národa pre ušľachtilú ideu je posunutím dopredu, a nie zdivenie. Odkazuje pritom na fakt (podľa neho neodškriepiteľný), že Európa Rusov nemiluje. „Napokon,“ hovorí, „prečo by mala aj milovať, keď Ruská duša od čias Petra I. nenávidela európsku kultúru, v mnohom jej bola cudzia – robila tak v mene svojej ruskosti, mene svojej umlčanej ruskej podstaty“ (s.36). A ďalej to okorení kontroverznou myšlienkou, že „Rus, ktorý sa stane ozajstným Európanom, sa nemôže zároveň nestať prirodzeným nepriateľom Ruska“ (s. 41). Nezabudne však dodať, že aj napriek tomu sa Rusi naučili mať radi Francúzov a Nemcov, hoci tí ich nikdy nemali radi a navyše sa rozhodli nikdy ich nemať radi.
V Dostojevskom sa navzájom bijú ľudské obete s vlastenectvom a najmä s premršteným nacionalizmom. Humanista sa mení na vojnového štváča. Pozná dôsledky napoleonských výbojov, uvedomuje si, že ľud počas vojny trpí najviac zo všetkých, podstupuje nevýslovné útrapy, ktoré sú neodvratné a neporovnateľne väčšie než u vyšších vrstiev spoločnosti. Spisovateľ zvádza sám so sebou nerovný zápas, svojmu svedomiu naostatok uľaví konštatovaním, že vo vedení vojny existuje istá hranica, ktorá sa nesmie nikdy prekročiť. Aká a kedy, nepovie.
Tolstoj to však vie – a v tom je medzi nimi zásadný rozdiel.
Tolstoj o vojnovej stratégii
LouisFrançois Lejeune: Slávna bitka pri Borodine 7. septembra 1812, olej, 1822
Tolstoj sa v románe ukazuje ako znalec vojnovej problematiky. V tom je ako Schumann, načúva vnútornému hlasu a pretavuje ho v jeho prípade do svojho prozaického diela, do niektorých reálnych postáv (v tomto smere niektoré pasáže románu pripomínajú skôr literatúru faktu); napríklad do postavy vychýreného vojnového teoretika von Clausewitza, ktorý tvrdí, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, že vojna je ľudskou prirodzenosťou. V diele ho zobrazuje vo chvíli, keď pred bitkou pri Borodine (obe bojujúce strany pokladali bitku za svoje víťazstvo) ako príslušník spriatelenej pruskej armády vynáša svoje strategické úsudky a úvahy o nevyhnutnosti oslabiť nepriateľa bez ohľadu na civilné straty. Autor vyslovuje nesúhlas s touto tézou prostredníctvom postavy kniežaťa Bolkonského: „Títo páni Nemci zajtra bitku nevyhrajú, len narobia škody, pretože v nemeckej hlave nosia iba myšlienky, ktoré nestoja za reč… Celú Európu nechali Napoleonovi, a nás prišli učiť“ (druhá časť, s. 216).
Tolstoj už predtým poukazuje na nedostatky v bojovej stratégii, najmä v bitke pri Slavkove, kde sa stretli vojská troch panovníkov – Napoleona Bonaparta, cára Alexandra I. a rakúskeho cisára Františka I. V románe jasne naznačuje, že pri taktickom manévrovaní zlyhali teoretické rady nemeckých expertov. Nepáči sa mu ani prístup a postup ruských vojsk pri vpáde Napoleona do Ruska. Kvituje, že sa cár napokon rozhodol postaviť na čelo armády generála Michaila Illarionoviča Kutuzova, a predovšetkým jeho krok, že takticky bez boja opustil Moskvu. Odišla z nej i drvivá väčšina obyvateľstva, zanechali tam iba holé domy. Napoleona to zaskočilo, nemal s kým uzavrieť mier – blížila sa totiž treskúca zima, bezradné vojsko sa ponevieralo po meste, spustilo sa zúrivé rabovanie, Moskva horela, morálka francúzskych vojakov sa rozkladala, cestou späť ich čakala porážka za porážkou, do Francúzska sa vrátila zo státisícovej armády len hŕstka zbedačených a ufúľaných vojakov…
Christian Johann Oldendorp (* 1772 – †?): Horiaca Moskva, 15. september 1812
Na vyjadrenie onoho symbolizmu použije Tolstoj v románe tzv. antický sofizmus, „podľa ktorého Achilles nikdy nedohoní korytnačku, ktorá sa vlečie pred ním, hoci je desaťkrát rýchlejší ako ona – pretože kým Achilles urazí vzdialenosť, ktorá ho od korytnačky delila, korytnačka sa dostane už o desatinu tejto cesty ďalej; Achilles urazí desatinu, korytnačka je zatiaľ ďalej o stotinu – a tak to ide donekonečna. Túto úlohu pokladali antické národy za neriešiteľnú“ (tretí diel, s. 275). Ide o Zenónovu apóriu pohybu, ktorá je spôsobená postupom, pri ktorom sa zvolia jednotlivé prvky pohybu, pritom však Achilles a korytnačka idú nepretržite ďalej. To iba na vysvetlenie…
Nie je všetko také, ako sa nám javí
Ak sa vrátime k vojenskej teórii, môžeme povedať, že Clausewitzov máme od nás na západ aj dnes nadostač. Na súčasný vojenský konflikt na Ukrajine sa musíme pozrieť z rozličných strán. Nepochybne, Rusko je agresor, ale každé konštatovanie, navonok jednoznačný jav, vždy v sebe skrýva nuansy, po ktorých treba detailnejšie pátrať, odhaliť korene a prapríčiny. A to je vždy zložité, niekedy až nemožné…
Na margo toho iba niekoľko poznámok: Rusko bolo už od 13. storočia terčom mnohých útokov, ale nikdy neskrývalo ani svoje imperiálne ambície. Rusi prežili dlhé roky pod nadvládou Mongolov. Keď švédsky kráľ Karol XII. vtiahol do Ruska, domnieval sa, že v Moskve ľahko spraví všetko na švédsky spôsob. Zistil však, že ruskí roľníci pálili svoje obilie (tak to bolo i za čias napoleonskej vojny), aby tak obmedzili jedlo pre švédske vojsko. Boli ochotní radšej hladovať, aby nedovolili okupantom obsadiť ich krajinu. Karol premašíroval celú Európu, ale nič podobné nevidel. Jeho vojská boli nútené premiestniť sa na juh, na Ukrajinu, aby jednoducho vyžili a tam aj utrpeli porážku. Nepochodila ani Osmanská ríša, Napoleon dopadol rovnako ako Švédi…
Po roku 1918 sa na Rusko vrhol celý svet, bolo treba zahatať cestu žeravej láve revolúcie. Pakt Ribbentrop-Molotov z augusta 1939 bol len dôsledkom rozpínavosti nacistického Nemecka i Poľska (podieľalo sa na rozdelení ČeskoSlovenska), pokusom získať čas na dozbrojenie Sovietskeho zväzu a posilniť svoje imperiálno-obranné ambície. Na druhej strane sa otvorili hitlerovcom dvere na napadnutie Poľska, ktorým sa začala ničivá druhá svetová vojna.
Po roku 1945 sa antihitlerovská koalícia rozpadá, zjavujú sa snahy vyduriť Rusov z porazeného Nemecka… A potom je tu rok 2008, keď Spojené štáty a NATO ponúknu Ukrajine a Gruzínsku možnosť získať stoličku v tejto organizácii, a to i napriek sľubu Rusku, že Severoatlantický pakt sa nikdy nepriblíži bezprostredne k ruskej hranici (mnohí poprední americkí emeritní diplomati a vôbec významné osobnosti z celého sveta upozorňovali, že je to nebezpečný a rizikový krok; dokonca sám Henry Kissinger zdôraznil, že ak chceme pochopiť Putina, musíme čítať Dostojevského, a nie Hitlerov Mein Kampf); rodil sa tak zárodok budúceho konfliktu (český exprezident Václav Klaus označuje rok 2008 za začiatok ukrajinskoruského konfliktu). A v roku 2014 prišlo k majdanizácii Ukrajiny, Američania a Rusi sa dohovorili, že dajú všetko do poriadku, lenže ozbrojená opozícia, kovaní nacionalisti kráčajúci v šľapajach Banderu, za pomoci CIA uskutočnili štátny prevrat, prezident Janukovyč musel utiecť do Ruska… A výsledok? Ukrajinská armáda začala útočiť na vlastných obyvateľov, najmä na východe Ukrajiny, na Donbase, v Luhansku a Donecku a v ďalších prevažne ruskojazyčných oblastiach. Nehovoriac o tom, že ukrajinský jazykový zákon oklieštil Rusom právo hovoriť po rusky. Naostatok to vyústilo do ruskej anexie Krymu…
Minské dohody – zdrap papiera
Pri dobrej vôli sa dalo všetko vyriešiť mierovou cestou, lenže mocenské záujmy nabrali iný smer. Minské dohody z roku 2014 o geopolitickom vyrovnaní sporov sa premenili na zdrap papiera, pretože, ako povedala Angela Merkelová, bolo treba získať čas na vyzbrojenie Ukrajiny… A vo februári 2022 napadlo Rusko Ukrajinu, netreba zdôrazňovať, že v rozpore s medzinárodným právom. Hoci v tomto prípade bola zrejme ochrana ruského obyvateľstva a denacifikácia conditio sinequa non; najmä fakt rastúcich nacistických tendencií nemožno len tak opomínať, oná pliaga tam ešte vždy tlie a suchá tráva môže ľahko vzbĺknuť (upozornil na to aj americký denník The New York Times /5. 6. 2023/ v článku pod titulom Nazi Symbols on Ukraine´s Front Lines Highlight Torny Issues of History/Nacistické symboly na ukrajinskom fronte zdôrazňujú chúlostivé otázky histórie/).
Komicky a zároveň smutne vyznela v tomto smere nedávna cesta ukrajinského prezidenta do Kanady, keď kanadskému parlamentu predstavil muža, ktorý bojoval proti Rusom počas druhej svetovej vojny. Kto mohol v tom čase bojovať proti Rusom? Hitler a jeho prisluhovači! Ukázalo sa, že muž slúžil v jednotkách SS, osobne zabíjal Rusov, Poliakov a Židov. Ukrajinský prezident spolu s celým kanadským parlamentom vstali a tlieskali mu. Ostatne, sám Zelenskyj je národnosťou Žid.
A čo vystrájali ukrajinskí vrahovia a fanatici počas druhej svetovej vojny pod nacistickou vlajkou?
Je denacifikácia oprávnená?
Zistia to všetci, čo čítali alebo si prečítajú jeden z najgeniálnejších románov o druhej svetovej vojne Laskavé bohyně (knihu som už v inej eseji spomínal) – písaný je vo francúzštine z pera amerického spisovateľa Jonathana Littella (román vyšiel v origináli v roku 2006, do češtiny ho preložila Michala Marková, vydal ho pražský Odeon v roku 2008, 868 strán, vlani sme sa dočkali aj slovenského prekladu od Alexandra Halvoníka). Autor dostal za toto dielo prestížnu Goncourtovu cenu, román preložili do viac ako tridsať jazykov, dokonca SND pripravilo jeho adaptáciu a inscenovalo ju niekoľko sezón.
Kniha vďaka svojej genialite povie čitateľovi oveľa viac ako desiatky historických traktátov, najmä pokiaľ ide o hrôzy holokaustu. Hlavná postava Maximilien Aue, presvedčený nacista a dôstojník SS, brilantný intelektuál, osobnosť zvieraná svojimi homosexuálnymi a incestnými predstavami, človek, ktorý pácha zlo takmer so slzami v očiach, nás zavedie na rozličné bojiská druhej svetovej vojny. Ako administratívna sila sa podieľa na likvidácii židovského obyvateľstva a nežiaducich živlov na Ukrajine a Kaukaze. A nájde sa nemálo Ukrajincov, ktorí mu pritom pomáhajú: „… spoza katedrály sa vynorila korpulentná polonahá žena v roztrhaných pančuchách, vrhla sa medzi stolíky, zakopla, jeden prevrátila a s krikom sa rozpleskla na zemi, krvácala. Za ňou kráčali dvaja bodrí chlapíci s modrožltými páskami na rukávoch civilných šiat. Jeden schmatol ženu za vlasy a postavil ju, druhý ju kopol do zadku“ (s. 52). „Prizerajúci sa nemecký oficier to komentoval slovami: ,Tí miestni sú ozaj zvieratá‘“ (s. 53). A na inom mieste: „Počul som krik, divé zavýjanie, na dvore kostola niekoľko mužov brutálne obuškami a železnými tyčami bilo Židov ležiacich na zemi. Niektoré telá sa už pod ranami nehýbali, iné sa ešte kŕčovito zvíjali“ (s. 48). O dnes oslavovanom Banderovi Littell ústami nemeckých dôstojníkov hovorí: „Je to terorista, a tým aj zostane. Má teroristickú dušu. Práve preto ho všetci tak zbožňujú. (…) Vo Varšave si odpykával trest za to, že v štyridsiatom treťom zavraždil nejakého poľského ministra. Je nezvládnuteľný. Je to fanatik, sníva o veľkej Ukrajine od Karpát až k Donu“ (s. 61). Podobné vyjadrenia a repliky sa ťahajú celou knihou ako červená niť. Nečudo, veď červení a Židia boli hlavným terčom nemeckých aj ukrajinských nacistov. A práve domáci ich na príkaz nacistických veliteľov ochotne strieľali a hádzali do vykopanej jamy (paradoxne, proti takým vrahomesesákom bojoval na Ukrajine v druhej svetovej vojne i otec súčasného ukrajinského prezidenta…).
A dnes z takých ľudí urobili na Ukrajine národných hrdinov, stavajú im pomníky, vidíme ich na vlajkách a transparentoch, ich mená vykrikujú davy, ktoré chodia s pochodňami ako v nacistickom Nemecku.
Dá sa vymeniť krv v žilách?
Ak by sme chceli, aby vojny prestali jestvovať, museli by sme si vymeniť krv v žilách za vodu, ako hovorí Tolstoj. Vojny sa rodia v lone nespravodlivého spoločenského poriadku, vždy sú tragické a smrtiace, prinášajú vojnové zločiny (zabíjanie civilistov) na všetkých bojujúcich stranách. Páchali ich počas druhej svetovej vojny v neopakovateľnom množstve hitlerovci (tí v podobe nesmiernych zverstiev), ale aj spojenci – napríklad zbytočné americké bombardovanie Drážďan (13. februára 1945), dlho utajované pred americkou verejnosťou, pri ktorom zahynulo 135-tisíc obyvateľov; v románe Bitúnok č. 5 to skvelo stvárnil Kurt Vonnegut, niekdajší americký vojak ocitnuvší sa v drážďanskom zajateckom tábore, ktorý onú hrôzu, údajne strašnejšiu ako Hirošima, zažil na vlastnej koži. Vojnové zločiny sa páchali aj v Kórei, Vietname, Iraku, Juhoslávii, Líbyi, Sýrii, Afganistane, páchajú sa i dnes na menších či väčších ostrovčekoch našej planéty…
Schumannova Humoreska, plná života a radosti, sa postupne premieňa na tragédiu. Vnútorný hlas chce niečo povedať, no nikto ho nepočúva. Dokedy ostaneme hluchí…?
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 7 – 8/2024)
