„Dostojevskij v svojich románoch ukázal Rusko v temných predapokalyptických farbách, a na sklonku života sa pokúsil svoj hriech vykúpiť idealistickým ospevovaním ruského ducha, zjednotiteľa a záchrancu celého sveta. Jeho Denník je presiaknutý ironickými, až sarkastickými poznámkami na účet všetkých väčších národov Európy, samozrejme, okrem slovanských (pravoslávnych) národov. (…) Ostrej kritike podrobuje katolicizmus a protestantizmus a vyzdvihuje pravoslávie, ktoré jediné je podľa neho skutočným nositeľom Kristovej idey a ochrancom skutočnej viery.“
Valerij Kupka v Doslove knihy Rusko a Európa…
Z citátu vidieť, že jestvuje dosť zásadný rozdiel medzi humanistickým poslaním Dostojevského románov a jeho filozofickým a politickým náhľadom na svet. Kniha Rusko a Európa… z Denníka spisovateľa (Bratislava: Vydavateľstvo Európa, 2016, preložila Ivana Kupková) zachytáva obdobie rokov 1873 – 1881. Vtedy mal už za sebou svoje najslávnejšie diela Zápisky z mŕtveho domu, Zločin a trest, Idiot, Diablom posadnutí a pred sebou ďalšie známe diela Výrastok a Bratia Karamazovovci. Nepochybne, v jeho prozaickej tvorbe cítiť étos ľudskosti a individuálnej či spoločenskej spravodlivosti v kontraste k ostrej kritickosti všetkého protiruského v jeho publicistike.
Naopak, v románoch ruského človeka a vôbec ľudskú morálku vôbec nešetrí. Napríklad v Zločine a treste čítame: „Oklameš, k pravde sa dostaneš. Preto sme ľudia, lebo klameme. Ani k jednej pravde sme sa nedopracovali, kým sme predtým aspoň štrnásť ráz nezaklamali.“ (Bratislava: Ikar, 2014, s. 204). A na adresu tzv. neobyčajných ľudí autor dodáva: „Za nadmernú iniciatívu ich treba zavše vyplieskať, aby sa im pripomenulo, kde je ich miesto. A čo na to svedomie? Kto má svedomie, nech trpí“(s. 204). Zdá sa, že aj dnes sme svedkami toho, čoho sa hlavný hrdina Raskoľnikov najviac bál – neobyčajní sa menia na obyčajných a obyčajní na neobyčajných; jeho predpoveď, že „obyčajní sa sami vyplieskajú, niektorí si poskytnú túto službu navzájom, iní sa aj vlastnoručne plesknú“ (s. 265), mu akosi nevyšla. Bol presvedčený, že obyčajní zostanú vždy len obyčajnými. V jeho prípade mal výnimočne pravdu: hlboko rozpoltený sa sám vyplieskal, k svojim činom i omylom sa priznal a odpykal si trest. A to iba vďaka tomu, že hľadel smrti do očí. Tá ho primäla k činu…
Tak nejako je to i s dielom Diablom posadnutí, ktorého profetický odkaz presahuje, presakuje do súčasnosti a napĺňajú sa proroctvá o svedomí, o svedomí slov, slov politikov, žurnalistov a všetkých „vyvolených“, ktorí chcú zmeniť svet, zmeniť všetko, len nie seba.
Dnes máme celé peklo besov, len o nich hovoríme v iných termínoch. Diabol čaká na svoju príležitosť – na obete. Buď ich pohltí, alebo sa budú rodiť ďalší diabli, aby mohli bojovať s božským v človeku a vstupovať do každej škáročky myšlienky, slova, činu, v umení, politike, medziľudských vzťahoch, sťahujú človeka nadol, lebo je to jeho slabosť.
Prečo Dostojevskij?
Prečo som sa opäť po čase vrátil k Dostojevskému? Nedávno som niekde čítal rozhovor s jubilujúcom (100-ročným) bývalým ministrom zahraničia USA Henrym Kissingerom, ktorý povedal, že ak chceme pochopiť Putina,musíme čítať Dostojevského, a nie Hitlerov Mein Kampf. Viac ako pozoruhodná myšlienka: Rusi prežili dlhé roky pod nadvládou Mongolov. Keď švédsky kráľ Karol XII. vtiahol do Ruska, domnieval sa, že v Moskve ľahko spraví všetko na švédsky poriadok. Zistil však, že ruskí roľníci pálili svoje obilie, aby tak nebolo jedla pre švédske vojsko. Boli ochotní radšej hladovať, aby nedovolili okupantom obsadiť ich krajinu. Karol premašíroval celú Európu, ale nič podobné nevidel. Jeho vojská boli prinútené premiestniť sa na juh, na Ukrajinu, aby jednoducho vyžili a tam boli aj porazení. Rusi vyhnali Napoleona aj Hitlera. Úspešne vzdorovali islamu.
Ako sa na ruskú históriu pozeral Dostojevskij? Akiste zaujímavá otázka, najmä dnes v súvislosti s vojnou na Ukrajine. V nadväznosti na to mi nedá nespomenúť bizarné a kontroverzné hodnotenie jeho osobnosti zo strany vtedajšieho literárneho kritika a sociológa Konstantina Leontieva: „Dostojevského ako publicistu a moralistu si cením viac než Dostojevského rozprávača. Denník spisovateľa – nech sa na mňa prívrženci nebohého románopisca nehnevajú – je pre mňa stokrát hodnotnejší ako všetky jeho romány.“ Kde je teda pravda? Kde nájdeme jeho humanistický odkaz? Vari v publicistike? Otázky, na ktoré nie je jednoznačná odpoveď. Prichodí nám hľadať tam i tam, lebo nič nie je iba čierne, alebo iba biele…
Tak či onak v našej eseji sa pozrieme na veľkého spisovateľa ako na filozofa, krasorečníka, nemilosrdného sudcu a hriešnika, proroka a vydriducha, kresťana a antisemitu, vlastenca a šovinistu, monarchistu, okupanta, štváča, rehabilitátora vojny a reakcionára, ale zároveň ako na človeka plného nehy, súcitu s ožobračovaným ruským človekom, ktorý v plnej nahote vidí utrpenie a biedu zotročeného mužika. Napokon, oná rozdvojenosť je typická pre ľudskú povahu.
Už úvode Denníkov sa Dostojevskij pýta: „Kto je lepší – my, alebo ľud? (…) Musíme sa kloniť pred ľudom a očakávať od neho všetko, myšlienku i názor, skloniť sa pred pravdou ľudu a uznať ju za pravdu“ (s.14). Trvalý, ba až revolučný princíp, ktorý nikto nerešpektoval nielen v Rusku ako takom, ale všade na svete. A je to tak dodnes! O niekoľko strán ďalej potvrdzuje: „A nie je to vari také isté v Európe? Nestala sa zo všetkých zjednocujúcich síl iba smutná ilúzia? Vari tam nenastal ešte horší rozklad a separácia“(s. 17)? Akoby autor glosoval dnešnú našu situáciu priamo z hrobu. Triafa do čierneho, rovno do samučičkého stredu čierneho… A vzápätí to akcentuje ešte priliehavejšími slovami: „Je taký politický, a možno aj prirodzený zákon prírody, ktorý spočíva v tom, že dvaja silní a najbližší susedia, nech by boli akokoľvek zadobre, vždy skončia pri túžbe zlikvidovať toho druhého a skôr či neskôr túto túžbu aj uskutočniť“ (s. 21).
Conditio sine qua non
Pravda, nie je to myšlienka nejako zvlášť objavná, ľudstvo sa s ňou borí počas celej histórie, poznáme ju z najstarších análov i biblických prameňov. A, žiaľ, zhmotnila sa aj v súčasnom konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou. Nepochybne, Rusko je agresorom, porušilo medzinárodné právo, ale každé konštatovanie, navonok jednoznačný jav, vždy v sebe skrýva nuansy, po ktorých treba detailnejšie pátrať, odhaliť korene a prapríčiny. A to je vždy zložité, niekedy až nemožné…. Isto však viem, že oranžová revolúcia sa dostala na Ukrajinu ako vývozný artikel Západu, že sa okliešťovalo používanie jazyka po rusky hovoriacemu obyvateľstvu, permanentne sa opakovali ozbrojené a teroristické útoky na Doneckú a Luhanskú oblasť a na celé prihraničné územie, kde žije väčšina obyvateľov ruskej národnosti. Pri dobrej vôli sa dalo všetko vyriešiť mierovou cestou, lenže mocní tohto sveta rozhodli inak. Minské dohody z roku 2014 o geopolitickom vyrovnaní sporov sa premenili na zdrap papiera, pretože, ako povedala nedávno Angela Merkelová, bolo treba získať čas na vyzbrojenie Ukrajiny. Niekto si to dobre vyrátal…
Zdá sa, že bolesť a utrpenie sú menej ako ľudské egá. Napokon, vždy to tak bolo a aj bude. Koho však oprávňuje dávať z vládnych lóží príkazy na zabíjanie a vraždenie civilistov?! Kto sa to hrá na Clausewitzove spravodlivé a nespravodlivé vojny?! Veď tých mŕtvych niekedy niekto porodil, čičíkal ich pri chorobe, učil ich chodiť, vodil do škôlky. Kto oberá ľudí o základné ľudské právo – o právo na život?! Kto im kradne predstavy o ľudskej bytosti ako civilizovanom človeku? Vari si neuvedomujeme, že vojny vlastne znamenajú genocídu, že tí, čo zabíjajú, sú ľudia rovnako ako tí, ktorí sú zabíjaní?! Agresiu nemožno ničím ospravedlniť, ani špeciálnou vojenskou operáciou s odôvodnením, že ide o ochranu obyvateľov ruskej národnosti a o denacifikáciu Ukrajiny. Vždy možno totiž rokovať, mať trpezlivosť a vydržať, rokovať aj napriek neochote a klamlivým manévrom až do roztrhania tela, hľadať cesty riešenia, vyzvať všetky medzinárodné fóra, aby sa svet spamätal a zasadil sa o mierové východiská. Hoci v tomto prípade bola zrejme ochrana ruského obyvateľstva a denacifikácia conditio sine qua non; najmä fakt rastúcich nacistických tendencií nemožno len tak zahodiť za hlavu, táto pliaga tam ešte vždy tlie a suchá tráva môže ľahko vzbĺknuť (upozornil na to aj americký denník The New York Times /5. 6. 2023/ v článku pod titulkom Nazi Symbols on Ukraine´s Front Lines Highlight Torny Issues of History /Nacistické symboly na ukrajinskom fronte zdôrazňujú chúlostivé otázky histórie/). Jej dôsledky sú potom strašidelné…
Potvrdia to i tí, čo čítali jeden z najgeniálnejších románov o druhej svetovej vojne Laskavé bohyně – písaný vo francúzštine z pera amerického spisovateľa Jonathana Littella (román vyšiel v origináli roku 2006, do češtiny ho preložila Michala Marková, vydal ho pražský ODEON roku 2008, 868 strán). Autor dostal za toto dielo prestížnu Goncourtovu cenu, román preložili do viac ako tridsať jazykov (v slovenčine chýba), dokonca i SND pripravilo jeho adaptáciu a inscenovalo ju niekoľko sezón.
Kniha (v niektorých pasážach vyznieva ako literatúra faktu) vďaka svojej výnimočnosti povie čitateľovi oveľa viac ako desiatky historických traktátov, najmä pokiaľ ide o hrôzy holokaustu. Hlavná postava Maximilien Aue, presvedčený nacista a dôstojník SS, brilantný intelektuál, osobnosť zvieraná svojimi homosexuálnymi a incestnými predstavami, človek, ktorý pácha zlo takmer so slzami v očiach, nás zavedie na rozličné bojiská druhej svetovej vojny. Ako administratívna sila sa podieľa na likvidácii židovského obyvateľstva a nežiaducich živlov na Ukrajine a Kaukaze. A nájde sa nemálo Ukrajincov, ktorí mu pritom pomáhajú: „… spoza katedrály sa vynorila korpulentná polonahá žena v roztrhaných pančuchách, vrhla sa medzi stolíky, zakopla, jeden prevrátila a s krikom sa rozpleskla na zemi, krvácala. Za ňou kráčali dvaja bodrí chlapíci s modrožltými páskami na rukávoch civilných šiat. Jeden schmatol ženu za vlasy a postavil ju, druhý ju kopol do zadku“ (s. 52). „Prizerajúci nemecký oficier to komentoval slovami: ,Tí miestni sú ozaj zvieratá´“ (s. 53). A na inom mieste : „Počul som krik, divoké zavýjanie, na dvore kostola niekoľko mužov brutálne, obuškami a železnými tyčami, bilo Židov ležiacich na zemi. Niektoré telá sa už pod ranami nehýbali, iné sa ešte kŕčovito zvíjali“ (s. 48). O dnes oslavovanom Banderovi Littell ústami nemeckých dôstojníkov hovorí: „Je to terorista a tým aj zostane. Má teroristickú dušu. Práve preto ho všetci tak zbožňujú. (…) Vo Varšave si odpykával trest za to, že v štyridsiatom treťom zavraždil nejakého poľského ministra. Je nezvládnuteľný. Je to fanatik, sníva o veľkej Ukrajine od Karpát až k Donu“ (s. 61). Podobné vyjadrenia a repliky sa ťahajú celou knihou ako červená niť. Nečudo, veď červení a Židia boli hlavným terčom nemeckých aj ukrajinských nacistov. A práve domáci ich na príkaz nacistických veliteľov ochotne strieľali a hádzali do vykopanej jamy.
• • •
Vráťme sa však k súčasnej vojne. Kohože zaujímajú slzy matiek, vdov a sirôt za zabitými a padlými ruskými a ukrajinskými vojakmi? Nech sa ich opýtajú, či chcú vojnu i na to, ako sa vyrovnávajú so smrťou svojich najbližších. Všetci unisono volajú po mieri, nie po zbraniach.
A my všetci by sme mali svetovým pohlavárom (aj tým našim domácim príštipkárom) pripomenúť verše z Hviezdoslavových Krvavých sonetov:
Ó, vráť sa skoro mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chovou,
v snežení ostňom, kovom v rameni!
Zášť – fakľu sváru – medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo na synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Ako zdusiť zášť, fakľu sváru, keď sa svet a človek doslova láme v páse, ako sa môže z „nenávisti zrodiť bezpeka“? Rozpolťujú sa hodnoty, rozpolťujú sa rodiny, rozpolťuje sa nazeranie na civilizačný vývoj. Rodič sa svári s potomkom, brat s bratom, učiteľ so žiakom, politik s politikom. Domáce žalobaby sa ponosujú v Európskej únii, boja sa o svoje korytá, prisvojujú si minulosť, prikrášľujú prítomnosť, usilujú sa získať prevahu nad budúcnosťou.
Za misu šošovice predávajú svoju národnú identitu, kultúru, tradície a zvyky, nadbiehajú európskemu a americkému epigónstvu. Lebo musia! Kto by potom neochvejne niesol zástavu neoliberalizmu, fetiš dneška, ktorému sa všade otvárajú dvere dokorán. A ten rozhodne o všetkom. O každom z nás! Blížia sa voľby, neraz (a v mnohých prípadoch) oáza pre rodených klamárov, pätolízačov a potrimiskárov, majstrov v kriminalizácii oponentov v súručenstve s mediálnymi eskamotérmi…
Keby len to: mocní na miliardových prípeckoch si urobili slúžku aj zo športu. Najviac nám kážu zástupcovia tých národov, čo na olympiáde v Berlíne (1936) ostošesť hajlovali Hitlerovi. Bez mihnutia oka, chladnokrvne vylučujú ruských a bieloruských športov zo súťaží, dokonca i handicapovaných; neraz trestajú vlastných, ktorí proti takým praktikám protestujú. Prečo sa títo horlivci nejdú pozrieť do očí ľudí, čo celé roky poctivo drú, trénujú, na ľudí bez rúk, nôh, prípadne hluchých a slepých, aby videli, čo svojou aroganciou spôsobujú? Azda sa boja ich sĺz? Kdeže, mýlite sa! Potom by im muselo prekážať, keď ukrajinská tenistka Svetolinová nepodá po prehre ruku svojej bieloruskej súperke Sabalenkovej. Vtedy iba mlčky prikyvujú, resp. odvrátia zrak. A vraj v športe ideológia neplatí. Nejde o nič iné, len o ukážku prihlúplej a bezprecedentnej drzosti…
Tri sily: zázrak, tajomstvo a autorita
Dosť však bolo odbočení, všakových exkurzov. Dostojevskij by bol zrejme značne prekvapený, keby sa dozvedel o vojne medzi Ruskom a Ukrajinou. V jeho mysli nebolo niečo také možné, tobôž spory v rámci jednej ríše. V oboch krajinách totiž prevláda pravoslávne náboženstvo, ktoré pokladal za jediné správne – podľa neho postupne zjednotí všetkých Slovanov a ovládne slovanský svet pod krídlami Ruska – nie násilím, lež duchovnou podstatou ako vodkyňa, nie však vládkyňa. Imperiálne predstavy (dostať sa až do Konštantínopolu) prekrýva humánnou príťažlivosťou svojho náboženstva, ktoré naostatok spasí celú planétu. Pravoslávie „v sebe nosí klenot, ktorý nie je nikde inde, je strážkyňou Kristovej pravdy, ale už skutočnej pravdy, ozajstného Kristovho obrazu, ktorý potemnel vo všetkých ostatných vierach a u ostatných národov“ (Denník, s. 46). Nezabúdajme, že ruský mesianizmus v tých časoch preferovalo mnoho slovanských intelektuálov, z našich najmä Ján Kollár, Ľudovít Štúr a neskôr Svetozár Hurban Vajanský.
Prichodí dodať, že symbolicky cítiť onú Dostojevského nechuť ku katolicizmu a protestantizmu aj v románe Bratia Karamazovovci, v podkapitole Veľký inkvizítor (vari najskvelejšej pasáži v svetovej literatúre). V príbehu, situovanom do španielskej Sevilly v čase najväčšieho vyčíňania inkvizície, sa Kristus imaginárne znovu zjaví na Zemi. Inkvizítorský starec ho strčí do väzenia a v rozhovore mu vyčíta: „Človek bol stvorený ako burič, ale či môžu byť buriči šťastní? Vystríhali Ťa, mal si dostatok výstrah a napomenutí, ale Ty si neposlúchol výstrahy, Ty si zavrhol jediný spôsob, ktorým bolo možné urobiť ľudí šťastnými, no našťastie si pred odchodom odovzdal celú vec nám. (…) Jestvujú tri sily, jedine tri sily na zemi, ktorými možno na večné časy dobyť a podmaniť si svedomie tých bezvládnych buričov, v záujme ich šťastia; sú to: zázrak, tajomstvo a autorita. Ty si odmietol jedno, druhé i tretie a sám si poslúžil ako príklad“ (Bratislava: Európa, 2016, e-kniha, s. 300, 304 – 305). V čom spočívajú oné tri sily, tri pokušenia? V prvom pokušení diabol (starec, Veľký inkvizítor) nahovára Krista, aby premenil kamene na chlieb v záujme toho, aby ho ľudia nasledovali, v druhom pokušení ho nabáda, aby sa vrhol dolu zo strechy chrámu a nejakým spôsobom sa zachránil, aby tak preukázal schopnosť vykonať zázrak a zároveň tak dokázal svoju božskú podstatu; v treťom pokušení mu núka všetky kráľovstvá tohto sveta, aby tak za pomoci pozemskej moci prinútil ľudí združiť sa do univerzálneho spoločenstva pod jednotnú zástavu. Kristus to odmietne. Prečo? Predsa v mene slobody viery a slobody ľudského ducha, veď „akáže je to sloboda, keď sa poslušnosť kupuje za chlieb“ (s. 301). Na záver Kristus inkvizítora pobozká. Prekvapeného starca to natoľko obmäkčí, že svojho väzňa prepustí na slobodu.
V Denníku to Dostojevskij komentuje slovami: „Rímsky katolicizmus už dávno považuje sám seba za viac ako celé ľudstvo. Doteraz obcoval vždy len s mocnými tejto zeme a spoliehal sa na nich do poslednej chvíle. (…) Katolicizmus prežil aj onakvejšie zvraty, bez váhania zradil Krista výmenou za pozemskú vládu… vyhlásil aj nového Krista, ktorý je nepodobný tomu predošlému, takého, ktorý sa dal zvábiť tretím diablovým pokušením, pozemskými kráľovstvami – ak sa mi budeš klaňať, toto všetko bude tvoje“ (s. 23). Spisovateľ predpovedal koniec katolicizmu, zdal sa mu priveľmi vyumelkovaný a rigorózny, čas však ukázal niečo iné – a navyše sa ani nepotvrdilo víťazstvo pravoslávia nad katolicizmom, tobôž jednota Slovanov pod kuratelou pravoslávia a Ruska (akoby napríklad nerátal s katolicizmom Poliakov a Chorvátov).
Vzťah Ruska a Európy
Dostojevskij má ambivalentný vzťah k Európe, raz je kolískou svetovej civilizácie, inokedy žralokom požierajúcim iné národy a krajiny. Onen emočný vzťah opiera o tvrdenie, že Európa Rusov nemiluje. Napokon, hovorí, prečo by mala aj milovať, keď ruská duša od čias Petra I. nenávidela európsku kultúru, v mnohom jej bola cudzia – robila tak v mene svojej ruskosti, „v mene svojej umlčanej ruskej podstaty“ (Denník, s. 36). Na druhej strane však priznáva, áno, naozaj existujú i Rusi, ktorí nielenže neodmietali európsku civilizáciu, ale sa pred ňou skláňali, skláňali sa až tak, že prišli o posledné zvyšky svojho pocitu ruskosti, stratili svoju ruskú individualitu. A ďalej to okorení kontroverznou myšlienkou, „že Rus, ktorý sa stane ozajstným Európanom, sa nemôže zároveň nestať prirodzeným nepriateľom Ruska“ (Denník, s. 41). Nezabudne však k tomu dodať, že aj napriek tomu sa Rusi naučili mať radi Francúzov a Nemcov, hoci tí ich nikdy nemali radi a navyše sa rozhodli nikdy ich nemať radi. A vtedy si Rusi uvedomili svoje celosvetové poslanie a svoju úlohu v rámci ľudstva, pretože v Európe „každá národná individualita žije jedine pre seba a do seba, ale my teraz, keď nastal čas, začneme tým, že sa staneme sluhami všetkých, aby došlo k všeobecnému zmieru“ (Denník, s. 47). A práve to, uzatvára spisovateľ, bude skutočné pokušenie pre všetkých mocných tohto sveta, ktorí doteraz niečo podobné úplne odmietali.
V tejto súvislosti nám prichodí uvedomiť si, že Dostojevskij spasiteľskú misiu Ruska odvíja od dvoch, preňho vrcholných ideí – od sily a hlbokej pravdivosti pravoslávia a od pevnej viery v ruský ľud, ktorý zocelila nesmierna bieda a utrpenie. Umocňuje to konštatovaním, že skutočné sociálne posolstvo v sebe nesie jedine ruský ľud a nikto iný, v jeho duchu spočíva živá potreba zjednotenia všetkých ľudí, zjednotenia už s plnou úctou k národným osobitostiam a k ich zachovaniu, k zachovaniu úplnej slobody ľudí a s vysvetlením, v čom konkrétne tá sloboda spočíva – zjednotenie láskou, živým príkladom, potrebou pravého bratstva, a nie gilotínou (odkaz na Parížsku komúnu), nie miliónmi odseknutých hláv.
Krásne humanistické posolstvo. Nesmie nám však pritom uniknúť, že si (prekvapivo) nepripúšťa ani zrnko očividného nacionalizmu, tobôž nejaké imperiálne ambície. Prirodzene, ako sa ukáže neskôr, hlboko sa vo svojom idealizme mýli. Jedným dychom však vyslovuje obavy, že ono „nezištné“ poslanie vyvolá odpor u nepriateľov, ktorí začnú kričať, Rusko nám prekáža, Rusku treba ukázať, odkiaľ pokiaľ, Rusko je vinné už tým, že je to Rusko, a Rusi tým, že sú Rusi, čiže Slovania.
V tomto sa naopak nemýli. A platí to dodnes! Hneď nato sa pýta: „Kde je pravda, vari je svet od nej tak ďaleko? Kedy sa urobí koniec sváru, dajú sa vôbec niekedy ľudia dokopy a čo tomu bráni? Bude dakedy pravda taká silná, aby premohla úpadok, cynizmus a egoizmus ľudí“ (Denník, s. 58)? Európu napriek mnohým výhradám však nezatracuje, Rusko sa jej nesmie zriecť. „Európa je naša druhá vlasť – ja sa prvý k tomu hlásim a vždy som sa k tomu hlásil. Európa je nám všetkým rovnako drahá ako Rusko“ (s. 115).
Určite nie však dnešná Európa, ktorá horúčkovito vyzbrojuje Ukrajinu v konflikte s Ruskom. Rusi zabíjajú svojimi zbraňami a strelivom, Ukrajinci európskymi a americkými. A vôbec! Nebojujú s Ruskom skôr Spojené štáty spolu s Európskou úniou o ovládnutie sveta? Obe strany chcú vyhrať, prehráva ľudský život. Mier na starom kontinente, oná svetlá stránka jeho dejín v ostatných siedmich desaťročiach, dostáva úder za úderom…
Európska únia sa z pôvodného optimistického a mierového projektu mení na kolos na hlinených nohách – už tým, že sa jej proklamovaná jednota rúca ako domček z karát. Jej hlavným heslom v súčasnosti je zbrojenie a sankcie. A víťazstvo za každú cenu, víťazstvo pre Európu, NATO a osobitne pre USA. Pritom kdesi v úzadí si veselo šafári korupcia, byrokracia a lobizmus. Veľké krajiny diktujú menším, vystavujú na pranier tých, čo si ochraňujú vlastnú identitu, najmä Maďarsko a Poľsko. Dajte si pozor, lebo…
Že nás zahlcuje a pohlcuje chudoba, inflácia, upadajúce poľnohospodárstvo a potravinárstvo, nezvládnutá migrácia, pokrivkávajúce zdravotníctvo, nedostatok liekov, nezvládnutá pandémia, zvyšovanie chorobnosti – to nás až tak bytostne netrápi. Veď sú predsa dôležitejšie veci, napríklad konzumácia chrobákov, červov a húseníc, vážte si, že sa staráme o vašu zdravú výživu. To je program do budúcnosti!
Nedá mi nespomenúť, že známy francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq to v románe Sérotonín charakterizuje slovami: „Európska civilizácia zomiera na únavu, na odpor voči sebe samej“ (Bratislava: Inaque 2019, s. 111).
Každý chce byť prvý, byť first, každý chce dirigovať, komandovať, euroatlantická civilizácia je tým najlepším variantom na svete, treba ju vyviezť do všetkých kútov planéty, nijaká multipolarita, bipolarita, geopolitická rovnováha, my najlepšie poznáme výhody a prednosti monopolarity. Jede pán – a hotovo! Aj sám Dostojevskij sa pýtal, či existovala niekedy na svete rovnováha. Rozhodne nie, odpovedá si. Je to len rafinované slovné spojenie, ktoré svojho času vytvorili rafinovaní ľudia, aby ťahali za nos naivky. Samozrejme, preferuje monopolaritu – Ruska. Takže si niet čo vyčítať…
O vojne a mieri
Nie, nemám na mysli Tolstého Vojnu a mier. Nezasväteného čitateľa pravdepodobne prekvapia Dostojovského protirečivé, niekedy až štvavé názory na otázky vojny a mieru. Veď čo si pomyslíme o tvrdení, že dnešný svet je vždy a všade horší ako vojna, o toľko horší, že podporovať ho bude nakoniec nemorálne: nie je si tu čo ceniť, nie je tu vôbec čo zachovať. Bohatstvo, hrubosť pôžitkov plodí lenivosť a lenivosť plodí otrokov. Vzápätí však dodáva: „Kresťanstvo vo vyššom, mravnom zmysle odmieta vojnu a žiada lásku k blížnemu. Ja sám sa prvý poteším, keď sa prekujú meče na pluhy. No otázka znie: Kedy sa to môže stať? A má dnes zmysel prekúvať meče na pluhy“ (Denník, s. 30)? O niekoľko riadkov ďalej však prízvukuje, vojna ľudí osviežuje, inšpiruje, podnecuje, zakaľuje morálku – láska k človeku najviac prekvitá na bojovom poli. Je to až čudné, že vojna hnevá ľudí menej než mier.
Áno, súhlasím, je pravdou, že život po vojne kypí nádejou, optimizmom, očistenou morálkou, úsilím vybudovať nový svet a nové poriadky a že po čase sa z ľudí energia vytráca, až skončí v letargii. A nemalo by sa ľudstvo o niečo také snažiť aj bez vojny? Bez obetí a pustošenia?
Dostojevskij síce priznáva, že vojna je nešťastie, ale zväčša to podľa neho neplatí. Hrdinský čin sebaobetovania vlastnou krvou za všetko, čo považujeme za sväté, je, samozrejme, morálnejší ako celý buržoázny katechizmus. Pozdvihnutie ducha národa pre ušľachtilú ideu je posunutím dopredu, a nie zdivenie.
V humanistovi Dostojevskom sa navzájom bijú ľudské obete s vlastenectvom a najmä s premršteným nacionalizmom. Humanista sa mení na vojnového štváča. Pozná dôsledky napoleonských výbojov, uvedomuje si, že ľud počas vojny trpí najviac zo všetkých, podstupuje nevýslovné útrapy, ktoré sú neodvratné a neporovnateľne väčšie než u vyšších vrstiev spoločnosti. Spisovateľ zvádza sám so sebou nerovný zápas, svojmu svedomiu naostatok uľaví konštatovaním, že vo vedení vojny existuje istá hranica, ktorá sa nesmie nikdy prekročiť. Aká a kedy, nepovie.
Pravda, to ešte nemohol poznať hrôzy dvoch svetových vojen v 20. storočí, nemohol tušiť o desiatkach regionálnych a lokálnych vojnových konfliktov po celej planéte. Milióny zmarených ľudských životov, státisíce zranených, apokalyptická devastácia životného prostredia – to je vizitka nerešpektovania onej hranice. Geopolitické záujmy, túžba ovládnuť svet a zbohatnúť nesú v sebe neznesiteľne silnú príťažlivosť ľudského bytia. A tak je to i s ukrajinským konfliktom, kde zúfalo úraduje tvrdá i mäkká sila: ťažké boje na bojisku, teroristické útoky (najnovšie dosiaľ nevyjasnený páchateľ sabotáže na Kachovskú priehradu), hybridné ataky, zúrivé propagandistické a konšpiračné súboje. Kto vyhráva, ťažko povedať. Pred verejnosťou zrejme ten, kto viac klame a manipuluje. Musíme Rusko poraziť, Ukrajina musí zvíťaziť, kričia Američania, kričia potentáti Európskej únie, kričia slovenskí panáčikovia, falošní proroci, ktorých lži vyjdú raz na povrch.
A mier? Ten ostáva kdesi na chvoste, akoby sa s nim zaobchádzalo podľa Dostojevského rád. Akože to povedal? Ušľachtilosť v obdobiach dlhého mieru zaniká a namiesto nej sa objavuje cynizmus, ľahostajnosť a nuda. S určitosťou možno vyhlásiť, „že dlhotrvajúci mier ľudí zatvrdzuje, sociálna prevaha prechádza vždy na stranu všetkého, čo je v ľudstvu zlé a hrubé – hlavne k bohatstvu a kapitálu“ (Denník, s. 29). Nuž, nepochybujem, že tejto myšlienke zatlieskajú všetci americkí jastrabi, ktorí zohrávajú úlohu šedých eminencií v celom konflikte. Nebude nijaké prímerie, tobôž mier, ak už, tak jedine vtedy, keď Ukrajina zvíťazí. Mierové aktivity pápeža Františka, Číny a Turecka ostávajú nevypočuté. Neviem si však predstaviť, ako sa dá dosiahnuť mier bez rokovania, bez zastavenia dodávok zbraní na Ukrajinu, bez toho, že si sadnú znepriatelené strany za jeden stôl. Minské dohody ako podklad možno vytiahnuť zo šuplíka, ustúpi jedna strana, ustúpi druhá strana – a prijateľný kompromis môže byť na svete. Nestojí to vari za tisíce ukrajinských a ruských životov?
Odpúšťanie hriechov
Myslím, že by to ocenili i Littellove láskavé bohyne. Vedia odpúšťať hriechy, vedia pomôcť, vedia pohladiť, ale nikdy neprepáčia ľuďom zločiny a zverstvá, ktoré páchajú vo vojnách. A týka sa to i vojnového ošiaľu na Ukrajine. Nechcú, aby sa zopakovali hrôzy, ktoré videli na bojiskách druhej svetovej vojny – ich krédom je mier medzi ľuďmi, a nie hádzanie polien pod nohy mierovým aktivistom, ako sme toho boli svedkami v spojitosti s Medzinárodným samitom za mier vo Viedni (10. – l1. 6 2023).
Na záver sa vrátime ku Kissingerovej myšlienke z úvodu eseje (niežeby neniesol spoluzodpovednosť za tisíce mŕtvych v Laose, Kambodži a vo Vietname), v ktorej nám odporúčal, že „ak chceme pochopiť Putina,musíme čítať Dostojevského, a nie Hitlerov Mein Kampf.“ Ako tomu rozumieť? Mein Kampf je o zle, o hrubom rasizme a príprave na celosvetové kynoženie rás. Dostojevskij sa v svojej tvorbe a v životných postojoch opiera o dva základné piliere – o pravoslávie, ktoré pokladá za budúcnosť ľudstva, o o silu ruského človeka, ktorý nikde neuhne a nikdy sa nevzdá. Za vlasť je odhodlaný priniesť najväčšie obete. Spisovateľ vo všeobecnosti vojnu ako takú podporuje, ale jej dôsledky nesmú ísť do krajnosti, musí mať svoje hranice.
A nesmie byť kruto dobyvačná!
Kissinger, kontroverzný nositeľ Nobelovej ceny za mier, tým naznačuje, že vojnu s Ruskom nemožno nikdy vyhrať, iba ju zmraziť alebo eskalovať do katastrofických výšin. A to nikto nechce…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 17 – 18/2023.)
Jedna odpoveď
Rusov „ukula“ ich tvrdá história a interakcia tak s Európu ako aj s Áziou.
Rusom sa nedá ubrať (ani prekrucovať), čo a ako si oni zažili svoju históriu s „cudzími“ (s inváziou cudzích) – s Nemeckými križiakmi (Rádom teutonských rytierov v záujmoch Nemeckej hanzy, Hansa Teutonica), Mongolmi, Poľsko-Litovskou alianciou, Švédmi, Napoleónom, Nemecko-Rukúsko-Uhorským spolkom v 1. Svetovej vojne, Hitlerom v 2. Svetovej vojne. Tieto nahromadené konkrétne a hlavne negatívne historické skúsenosti im hovoria a velia – pozor na všetko, čo sa rúti alebo čo sa chystá rútiť do ich krajiny. Rusi intuitívne sledujú aké sú cudzie záujmy, ktorí sa im tlačia do krajiny. Vedia rozpoznať, kto k nim prichádza „v mieri“ a „s mierovým obchodnom“, a kto so záludnou ľstivosťou podrobovania. Voči takýmto zlomyseľným záujmom sa vedia Rusi väčšinovo zomknúť do obranného šíku.
Rusom netreba nič vtláčať, s Rusmi treba rozprávať a tiež ich aj počúvať, aby sa pochopilo kedy im o čo ide. Takto rovnocenne a „partnersky“ k Rusku a Rusom pristupoval napríklad aj Donald Trump v čas svojho prezidentovania USA (sám o tom aj takto v súčasnosti verejne hovorí), a (on) nikdy nemal problém sa rozprávať a riešiť aj ťažšie politické témy (problémy) s ruským prezidentom Putinom.
V dnešných časoch je úplne zlomyseľné a nemiestne (nepatričné) podozrievať Rusov, že ich (imperiálne) zaujíma Európa. To je argument pre rozum na úrovni „materskej škôlky“. Od skončenia 2. Svetovej vojny Európa (aj USA) chodí do Ruska za obchodom. Európa si je vedomá, že hospodársky potrebuje Rusko viac než Rusko Európu. Čo je prekvapivé, divné, paradoxálne, ale už aj signifikantné (charakteristické), že po odchode Angely Merkel sa Európa (už) nechová v súlade so svojimi autentickými obchodno-ekonomickými záujmami, ktoré systematicky postupne dlhodobo budovala od 60-rokov 20. Storočia (teda 60-70 rokov, po skončení 2. Svetovej vojny a stabilizácii nových politických pomerov v Európe). Odchodom do politického dôchodku pani Angely Merkel (november 2005 až december 2021 vplyvná spolková kancelárka Nemecka) skončila v Európe éra zdravého rozumu a prezieravého obchodno-ekonomického myslenia a začala éra „laickosti“ politických hercov a manekýnov typu Ursula vo der Leyen. To politické a hospodárske vzťahy Európy a Ruska už teraz zásadne (len) poškodzuje a v ďalšom vývoji ešte viac ťažko a dlhodobo poškodí.