Kunktátori a sumasšedší na brouzdališti slonů

Zabudnite na mier!

Traja lovci a tri tigre. Dvaja lovci a tri tigre. Jeden lovec, dva tigre. Jeden lovec – jeden tiger. Tiger. Podobne úsporné sú aj ďalšie krátke príbehy s pointou, údajne obľúbené v Indii. Balzac a Galsworthy by ich pretvorili na mnohostostranovú rozkošatenú spoločenskú a generačnú drámu. Tolstoj, Mann a Dostojevskij, v súlade so šírymi a hlbokými časopriestorovými dimenziami ich intelektuálneho habitatu, na mohutnú epopeju spojenú s rozjímaním nad prirodzenosťou človeka a neprebádanými zákutiami jeho duše. A pritom je to také prosté. Uncle Joe, alebo aj jeho nástupca, za pomoci mentorov stlačí ešte pred svojím nanebovzatím (podľa neoconov a National Endowment of Democracy) alebo dopeklavstúpením (kde je, nech je akékoľvek, spolu s ďalšími už akiste netrpezlivo očakávaný) gombík, a ďaďa Vova tiež. Pridajú sa aj ostatní, ak nejaké majú a ak to stihnú. Úradovať začne „Mŕtva ruka“, ktorá dejiny človeka tentoraz naozaj ukončí. Nadíde budúcnosť, ktorá nebude. Aspoň nie v podobe, aby dokázala, prostredníctvom homo sapiens dovŕšivšieho svoj vývoj, v ktorom namiesto vlastného pozdvihnutia sa neodvolateľne a nenávratne zlyhal, reflektovať samu seba. Na konci, podobne ako v príbehu o lovcoch a tigroch, ostane len jeden, s veľkou pravdepodobnosťou ani ten nie. Ak predsa, v akej podobe?

Názov môže vyvolať zvraštenie obočí u strážcov prikladajúcich raždie do zhasínajúcich ohnísk historickej pamäte a dúchajúcich do tlejúcich pahrieb tradícií. Podľa nich by mohol a mal v jazyku Hviezdoslava znieť „Váhavci a tí, ktorí z umu zišli, na čvachtalisku chobotnatcov“. Uvítam radu ako opisný slovenský preklad ruského slova sumasšedší nahradiť jednoduchým podstatným menom (preklady blázon/blázni – šialenec/šialenci, prosím, nie), či už v jednotnom alebo množnom čísle. Mne znejú autentickejšie a priamočiarejšie v pôvodnom kontexte. Napríklad prvý spárovaný s rímskym diktátorom Quintom Fabiom Maximom, ktorý v druhej vojne s Kartágom (218-201 p.n.l.) zvolil vyčkávaciu taktiku vyslúžiac si agnomen (osobnú charakteristiku) Cunctator – Váhavec. Tri razy meral, kým raz strihol. Vzhľadom na utrpené porážky pri troch „T“ – rieke Ticino, Trebii a Trasimenskom jazere v severnej Itálii, do ktorej cez Alpy nečakane vtrhol Hannibal, navrhol viesť proti útočníkom opotrebovaciu vojnu, unaviť ich a vyduriť z rímskeho územia s minimom vlastných strát. Jedného z dvoch konzulov veliacich armáde, Gaia Varra, váhavosť starcov začala nudiť, a tak zavelil po boji dychtiacim 60 000 Rimanom do frontálneho útoku proti Kartágincom a ich spojencom, Galom i s Rímom nespokojných Italikov. V posledných desaťročiach tretieho storočia pred naším letopočtom légie prevalcovali všetko, čo sa im postavilo do cesty. Pri Kannách (2. august 216 p.n.l.) bol rezultát iný. Z pohľadu Rimanov katastrofálny. Z mlynčeka na mäso unikla len malá časť potomkov vlčice obkľúčených a vyhladených ich protivníkmi vďaka brilantnej Hannibalovej taktike. Spolu so svojimi mužmi na bojisku zahynul skeptický z oboch konzulov – Lucius Paullus, ktorý so stávkou svojho kolegu v štýle „všetko alebo nič“ síce nesúhlasil, no v márnom boji zotrval ako pravý Riman až do konca. Netrpezlivému a impulzívnemu Varrovi, ktorý všetko zapríčinil, sa podarilo ubziknúť. Tak to už v živote chodí. Hektor Trójsky by o tom mohol tiež povedať svoje.

Rím vďaka uvážlivosti, disciplíne a sebe vlastnej vytrvalosti vojnu napokon vyhral. Potom ďalšie a ďalšie. Vojvodcovia ako Varro alebo jeden z Claudiov, podráždený, že kurence pasované zá nástroj bohov nechceli zobať proso, aby rímskej flotile zoradenej do boja pri pobreží Sicílie (Drepanum, 249 p.n.l.) dodali guráž, dal nevinný hyd nahádzať do mora so slovami – keď nechcú žrať, nech sa aspoň napijú! Ak aj bol po filozofoch prvým ateistom vo verejnej funkcii, tento krok mu nevyšiel. Rimania bitku, podobne ako pri Kannách, prehrali. Aspoň sa bolo na čo vyhovoriť. Stále však o nich platilo, že vyhrávali vojny. Podobnosť s Ruskom čisto náhodná, no núka sa. Založená na ľahko dohľadateľných a overiteľných faktoch, nie na propagande, uvaľovaní sankcií, bezmocnom preklínaní a snahách po revanši za zlyhania otcov, ktorých Drang nach Osten sa skončil veľmi neslávne. Čím viac nenávidíte, tým ste slabší dávajúc to svojmu okoliu, možno nechcene, najavo. Práca, tá dobrovoľná, azda oslobodzuje, no nenávisť svojho nositeľa celkom určite oslabuje. Konštatovanie overené históriou sa týka celej verchušky v Bruseli a Berlíne, v Paríži i Londýne. Okrem toho, že jej frontmani i sluhovia sú široko-ďaleko nenávidení masami vlastných občanov, ktorých akože „reprezentujú“ sami si cynicky rozdeľujúc fleky a mandáty opovrhujúc skutočnou vládou ľudu, voči Rusom sa zdajú bezmocní. Hovorte to však ľuďom, ktorí žijú len pre dnešok, zisk, vlastné ambície a z osobnej frustrácie ventilovanú nenávisť.

Potom sú tu tí druhí. Opak uvážlivých, nie zbabelých, kunktátorov. Rozum im nehrozí, tienia mu nenávisť a zloba. Hlúposť vystrojená za nevestu či ženícha. Sú z jedného chovu i kurína. Nasypané proso zobú ostošesť. Od Majky z krajiny sladkých vín, Zuzky z Neverlandu, Javiera z pámp, po Salome, Martina, Michala a Kaju. Jeden kyrylo garbiar z láskou a nehou vypeľhaného vrhu práve robí všetko preto, aby úplne zničil svoju krajinu v prospech iných. Neúnavne posiela Ukrajincov do mjasorubky nie nepodobnej tej pri Kannách nepozerajúc na vek a pohlavie. Stihol dať vymlátiť celú jednu generáciu. Znie to paradoxne, no Rusi na Malorusov – Ukrajincov pri všetkých tých obetiach na oboch stranách stále nepochopiteľne berú ohľad. Druhí sú už nenávratne preštepení a akejkoľvek myšlienke veľko- a maloruskej vzájomnosti odcudzení, aj keby Západ zajtra bezpodmienečne kapituloval. Nie, pán prezident Ruskej federácie. Tak tomu nebolo a nie je. Neverím, že ste zabudli na vojnu s ukrajinskými ultranacionalistami po Veľkej Vlasteneckej, ktorá trvala a doznievala roky. Vyžiadala si desaťtisíce životov vrátane nasadenia regulárnych ruských vojsk, nielen milície a jednotiek ministerstva vnútra. Mnohí o nej netušia. A nie, Ukrajinci neboli zvedení na zlé chodníčky až v 90. rokoch. Podľa nich sú správne a dobré. Ich kolektívny životopis je od konca 19. storočia ba i skôr preplnený násilím voči druhým, vyjmúc, prirodzene ich pánov, na ktorých sa chcú podobať a ktorí ich samotných nemajú za nič. Veľkohubosť a krutosť na jednej strane, žobranie na druhej. Opovrhovanie jednými, bezbrehá servilita a plazenie sa pred druhými. Mne sa táto ovsená kaša bridí a myslím si, že v tomto nie som sám. Pri pohľade na ukrajinskú zástavu i niektoré ďalšie vlajky neupadám do extázy, naopak. Ukrajinci chvastavej autosugesčnej indoktrinácii radi uverili, rovnako vo svoju výnimočnosť, a to už od hajlujúcich škôlkárov. Oni sú predsa avantgardou civilizovaného a pokrokového Západu v protiklade s ruskými barbarmi, ktorí sa neumývajú, len slopú a kradnú.

Ak už hovoríme o bývalom Sovietskom zväze a jeho rozkradnutom, nie vo všetkom zavrhnutiahodnom, dedičstve, byť Ukrajincom údajnými kultúrnymi rozdielmi by som až tak veľmi nešermoval. Moskali si podľa nich nezaslúžia obývať takú obrovskú a bohatú krajinu. To povedala už malá, sladká Madeleine, opomenúc napríklad Kanadu a Austráliu. Ach, tá zábudlivosť. Alebo len selektívna pamäť typická pre politikov dnes najmä údajne demokratického sveta? Pripomeňme. Koľkože tam žije ľudí a na akom priestore? Takých, otcu – materi, dvesto-tristo miliónov Indov alebo Číňanov by ho oživilo a obohatilo. V ich domovských krajinách by si ich odchod ani nevšimli. Kde by sa však podeli sahibovia? Poslúchal by ich ešte niekto? A sme doma. Šíru Rus treba, najlepšie ein-zwei-drei, polizei, rozparcelovať čo najviac. Nové oddiely SD a SS sú už pripravené. Čím skôr, tým lepšie, aby peniažky z ďalšieho kola jej vyrabovania mohli plynúť ako po páde ZSSR. Black Rock, Vanguard a tucty ďalších spoločností a jednotlivcov už natŕčajú bezodné vrecká.

Koľko dôkazov a brnkania po nose potrebuje zmierlivý a ústupčivý gosudar spolu so svojimi ministrami, diplomatmi a hovorcami. kým pochopia, že so sumasšedšími sa nedá vyjednávať. Ibaže by to veľmi dobre vedeli od samého začiatku. To by bola celkom iná hra. Trpezlivosť, vyčkávanie na zodpovedných partnerov, ktorým sa dá veriť, tá neustále ústretovo podávaná ruka už dávno nie sú na mieste. Predznamenáva ďalší úder. Príčinou je práve kunktátorstvo, ktoré spôsobuje viac obetí, ako zachraňuje. Druhú stranu povzbudzuje k novým provokáciám. Vedie k stratám na životoch, ktoré pri väčšej rozhodnosti a ráznosti nemuseli byť. V súvislosti s odštiepeneckými územiami, ktoré sa pridali k Rusku v 2014-tom, to priznal aj Kremeľ hoci s ospravedlňujúcim dodatkom, že Rusko ešte nebolo na konfrontáciu so Západom v celom jej spektre, vrátane ekonomicko-finančného, pripravené. Tak načo tie predčasne silné reči v Mníchove o šesť rokov skôr? S bubnom sa na zajace i medvede do lesa nechodí. Valašské knieža Michal Smelý hneď potom, čo dal koncom 16. storočia upáliť padišachových vyberačov daní nalákajúc ich do paláca, v ktorom boli údajne truhlice s peniazmi uskladnené, so svojou dobre vycvičenou armádou na Turka vzápätí bleskurýchle udrel, vytlačil ho za Dunaj a dokonca ohrozoval Konštantínopol. Takto sa počet obetí po Majdane, Odese a desaťročnom ostreľovaní odštiepeneckých republík drasticky zvýšil a hrozí, že bude rádovo narastať minimálne v celoeurópskej kontinentálnej vojne. Tentoraz už nie v stovkách tisícov, ale v miliónoch budúcich obetí.

Chcú Rusi túto vojnu vôbec vyhrať, alebo len viesť ako doposiaľ? Uspokoja sa s mierom à la Versailles 1919 nadiktovaným porazeným Anglosasmi a londýnskou City, ktorý staré krivdy prikryl novými a ďalší svetový konflikt o dvadsať rokov nielen oddialil, ale zároveň vyvolal? So zárukami, ktoré s pokrčením pliec a provebiálnym „sorry“ vzápätí neplatia? Dajú sa dobrovoľne zavrieť za nejaký nový sanitárny kordón stále snívajúc o „Európe“ ako ich Ultima Thule, uspokojac sa s obchodovaním s ňou? Stále si azda myslia, že medzi vodcami Západu nájdu ak už nie priateľov alebo partnerov, tak aspoň racionálne uvažujúcich jedincov, ako tomu bolo za čias de Gaulla, Mitteranda, Brandta a Schrödera? O čo je kolektívny Západ zbabelejší, proti Rusom predsa neposiela, až na zopár výnimiek, vlastné jednotky, ale Východoeurópanov a žoldnierov, o to viac je pripravený napísať ak už aj nie scenár prebiehajúceho deja, tak aspoň interpretáciu toho, čo sa stalo a stane tak, aby z tohoto stretu vyšiel ako víťaz. Hodlá byť pánom budúcich dejín, ak nejaké budú. Tie doterajšie si už privlastnil. Nielen Američania, Briti, Francúzi a Nemci, ale aj Holanďania, Belgičania, Švajčiari, Španieli, Portugalci, škandinávsky a pobaltský sever, celá tá koloniálnou minulosťou prepojená perepúť spolu s jej komplicmi hovoriaca si „euroatlantický svet“ a cítiaca, že doterajšia moc a vplyv jej unikajú pomedzi prsty, stojí v jednom šíku proti barbarom z Východu. Posledne menovaní predsa nesmú dejinnú zrážku, aká sa pri geopolitickom prepólovaní centier moci udeje raz za polovicu milénia, vyhrať. Podľahnúť podľuďom – hrôza. To už radšej spáchať kolektívnu samovraždu. Všakže, teraz už len pán Borell. Nezúfajte. Máte schopnú následníčku v úrade a pokračovateľku v štvaní.

Apropos, západoeurópske seppuku. Vedú k nemu rôzne cesty. Nič ma nepobaví viac ako varovania, že Západ chce vyvolať tretiu svetovú vojnu, čaká len na vhodnú zámienku. Are you insane? Zbláznili ste sa? Udrieť môžete s tým svojím vercajgom, kedy chcete, tak do toho, try your luck. Pripomína to v podstate zbabelého chlapíka kričiaceho na protivníka „držte ma, lebo sa nezdržím a jednu mu vrazím“ spoza chrbtov novej „coalition of the willing“ – koalície ochotných, ktorej ambície presahujú reálne možnosti jej členov. Príkladmi sú Poľsko a pobaltská trojica, ktorí už dlho pokúšajú aj tých najtrpezlivejších z ruského vedenia, o radovej populácii ani nehovoriac. Nie je žiadnym tajomstvom, že keď napajedený medveď konečne vyjde zo svojho brlohu, sú prví na rade i na rane. Počúvame, že ruské červené čiary boli už tucet ráz nielen prekročené, ale aj pošliapané, a je to nespochybniteľný fakt. Dôkazom sú vyhlásenia najvyšších ruských predstaviteľov samotných týkajúce sa údajne ráznej a nekompromisnej ruskej odpovede na odpojenie od SWIFT-u, bombardovania Krymského mosta, útokov rakiet NATO do hĺbky ruského územia, atď., atď., a ich konfrontácia so skutočnosťou. Čo povie prudký Medvedev, Putin vzápätí vydelí nie dvomi, ale hneď desiatimi. Nie je tomu tak dávno, čo prisľúbil útok na centrá rozhodovania „real culprits“ – skutočných vinníkov, teda na Washington, Londýn, Mons a Brusel, a pritom sa zdráha udrieť na Kyjev, ktorý je hneď za rohom. Takí Ehud alebo Bibi by sa s tým nepárali.

Kremľom nepohol ani smutný osud Alexandrovovcov, ani posádok vlastných lietadiel zostrelených „priateľmi“ z Turecka a Izraela. Ten druhý je, ako sa zdá, Vladimírovou srdcovkou. Vždy je pripravený ratovať ho (aj keď sa to ruskej generalite vôbec, ale vôbec nepáči). Ruskí diplomati podporujú Gazu pri zasadnutiach BR OSN verbálne, pri náznaku odvety z iránskej strany na Izrael, v ktorého vojenskej reputácii sa objavili vážne trhliny, sa promptne za prostredníka ponúka hneď sám najvyšší posielajúc do Teheránu svojich emisárov. Až mi to je vzhľadom na verejne proklamované strategické vzťahy s krajinami arabského sveta a Iránom voľajaké čudné. Zrejme nie sú až také nerozborné, ako ich vidí Pepe Escobar a ďalší. Najskôr aj Kremeľ vedie (pri)širokospektrálnu zahraničnú politiku orientovanú na všetky strany, ktorej obyčajný smrteľník nemôže porozumieť. Platilo by to, ak by mal Izrael čoskoro vstúpiť do BRICS a prestať bombardovať Sýriu a Libanon at its will – kedy sa mu zachce. Ak tam bude Turecko, ktoré mení farbu ako chameleón, v prepletenci súčasných medzinárodných vzťahov demonštrovaných na príklade posledných udalostí v Sýrii, nie je nič nemožné. V tom je ich čaro i prekliatie. To už radšej sťahovanie národov a Tridsaťročná vojna, kde bolo od začiatku do konca jasné, kto je kto a na ktorej strane bojiska stál. Tak, ako pri obliehaní Jeruzalema a Masady, a potom pri Viedni a Očakove.

Či Rusi nepočuli o výroku pripisovanom Caligulovi „Boh ma ochráň pred mojimi priateľmi, pred nepriateľmi sa ochránim sám!“, ktorým predbehol Thomasa Hobbesa o poldruha tisícročia? Frau Angele, ktorá sa nedávno pridala k všeobecnému a bezmocnému štekaniu spoza plota, že Rusko túto vojnu nesmie vyhrať, inak je Západ kaputt, sa ruský prezident po rokoch ospravedlnil, že ju nechcel vystrašiť, keď na spoločné stretnutie dotiahol aj svojho psa netušiac, že emeritná kancelárka má z havkáčov fóbiu. Že má Erika, iná ako tá, o ktorej sníval a pospevoval si nemecký vojak na východnom fronte za hudby Stalinových organov, po Minsku tú drzosť. Hovorca Peskov medzitým bozkáva rúčku istej pani Alle P. prinášajúc jej buket alych roz. Nehanbil by sa ani arlekino. Akože si to na záver povzdychli členovia populárnej skupiny Boney M. v hite Rasputin zo 70. rokov? Oh, those Russians. Ach, tí Rusi. Dokonca pred šalejúcim publikom v Moskve. Furt chcú byť v očiach Západu, ktorým sú neustále evidentne fascinovaní, za pekných. V Paríži v roku 1814 i Berlíne po máji 1945. Také strašné obete. Galantnosť, minulá i súčasná, absolútne nie je na mieste. Je zradou státisícov, miliónov, ktorí svoje životy položili za vlasť.

Na druhej strane trio Starmer, Macron a Scholz tancuje bizarný menuet smiešnych vyhrážok a nápadov. Poslednou verziou je vyslanie stotisícového kontingentu pozostávajúceho z Rumunov, Poliakov a zmesi landsknechtov odhodlaných zarobiť si nejaký ten obolus zabíjaním Rusov v snahe zabrániť im prekročiť Dneper, obsadiť Kyjev a zvyšujúci pás čiernomorského pobrežia Ukrajiny, teda Ukromorie. Budúci mighty grandpa v Bielom Dome a mnohými očakávaný mesiáš, ktorý sa podujal napraviť všetky hriechy sveta prehliadajúc vlastné, na tento ohromujúci plán, genialitou predstihujúci intelekt i praktické strategicko-taktické schopnosti mien a ich nositeľov, akými boli Berthier, Jomini, Moltke, Keitel, Kennan a Wolfowitz, naň vraj blahosklonne prikývol. Consider it done. Akoby sa stalo.

Tak toto je teda ten mier na Ukrajine do 24-hodín. Hm. Do toho, páni. Be our guests – prichodite v gosti. Chcete zbombardovať kúsok sýrskej púšte Tomahawkami, aby ste nestratili pred svetovou verejnosťou tvár, a súčasne nás cez vojenské kanály úpenlivo prosíte, aby sme neodpovedali. Pravda je neúprosná. Ste zbabelí a okrem toho, že až na pár generálov robiacich si ilúzie o stave a kapacite vlastných vojenských síl, vás s.rie najmä to, že na skutočnú vojnu s rovnocenným, ako vravíte, peer-to-peer – protivníkom, nie ste pripravení a v dohľadnej dobe ani nebudete. Váš zruinovaný priemysel a technológie zaostávajúce za ruskými, čínskymi a iránskymi na to nestačia. Nemenej pozadu ste vo vybavení, výcviku a počtoch vašich armád. Rovnako v produkcii munície a celkovej kvalite ozbrojených síl, ktoré nevedia, čo je to ozajstná moderná vojna a nie sú na ňu vôbec pripravené.

Ukrajinská armáda a to, čo z nej ostalo bojaschopné, je desať a viac ráz lepšia ako všetci tí, čo ju cvičia. Hoci si prechádza peklom, stále vie uhryznúť. Škoda jej. Briti môžu tak akurát robiť diverzné akcie, strieľať bezbranných civilov ako v irackej Basre a navádzať na to svojich tovarišov v ukrajinskej Buči. V zákopovom boji muža proti mužovi smutne známom z prvej svetovej vojny, ktorý sa zdal v podmienkach modernej vojny anachronizmom a ktorý sa na ukrajinskom bojisku zrazu objavil opäť, by skončili veľmi rýchlo. A vy páni chcete bojovať s Rusmi, ktorí popritom, že vlastnia bezkonkurenčne najničivejšie zbrane, aké kedy svet poznal, umožňujúce im bojovať bezkontaktne kdekoľvek na zemeguli, nepohrdnú bodákom, pažbou automatickej zbrane, útočným nožom či poľnou lopatkou. Johnson, Sunak i Starmer by mali mať na pamäti, že súčasná britská armáda je menšia ako Wellingtonova a oveľa horšia ako Kitchenerova a „Montyho“. You must be kidding me. Děláte si šoupky? Viete len bzučať a štípať ako ovady cez médiá a drzé, agresívne mimovládky s agendou, ktorá im neprináleží, pôsobiace ako rakovinotvorné bunky v tele hostiteľa. Zvolávate nespokojencov do ulíc od Tbilisi po Bratislavu a od Budapešti po Minsk. Chcete vyzerať ako Rím a cítite sa ako on. No ten si svoje vojny a impérium vybojoval a vybudoval sám. Nepotreboval na to banky, médiá a okultné spolky, a nielen preto, že vtedajší svet o nich a ich fungovaní nemal potuchy.

Kedy sa z racionálne, odôvodnene opatrného jedinca so zodpovednosťou za svoj národ stáva nerozhodný váhavec? Kde je hranica medzi kunktátorstvom a zbabelosťou? Existujú predsa aj iné vysvetlenie ako snaha neeskalovať konflikt založená na zodpovednosti za osud ľudstva. Protivník takýto prudérny nie je. Keď Rusov a národy ZSSR viedli politici s priamou skúsenosťou z druhej svetovej vojny, Západ vedený Spojenými štátmi, ako sa dnes vraví, ticho šúchal nožičkami v kúte. Poučený stratami z Kórey a debaklom vo Vietname proti Rusom v Afganistane radšej bojoval rukami domácich mudžahídov a pakistanských Paštúnov. Ponad Čierne more si nedovolil poslať ani len meteorologickú sondu, okamžite by šla dole. Teraz jeho vody brázdia fregaty USA a zvyšku NATO a lietajú nad ním Poseidony. Začalo sa to za Gorbačova, keď entuziasti športového lietania beztrestne pristávali priamo na Červenom námestí. Ak by sa Západ, či už kolektívny alebo jeho jednotliví členovia, pokúsili brnkať na nervy Leonidovi Iľjičovi, Dmitrijovi Ustinovi a Viktorovi Kulikovovi, večera by sa nedožili, možno ani mnohí z nás.

Z pohľadu dnešnej, najmä mladej generácie, vyzerali bizarne, rovnako ako ich vystupovanie, no chránili svetový mier nemenej a ešte účinnejšie ako niektorí zodpovední západní politici. Pochybujem, že by Putina s Lavrovom a Elvirou Nabiullinou pochválili. To, čo sa udialo pred rokom 2014 a po ňom, by sa v 70. a 80. rokoch minulého storočia nemohlo stať. Západ si netrúfol. Spravodajskí dôstojníci typu Andropova a Putina však vnímali a vnímajú konkrétne situácie a alternatívy ich riešenia inak ako frontový dôstojník, boevoj officer. Medzi Richelieum a Bismarckom na jednej strane a Caesarom či Džingischánom na druhej je neprekročiteľná priepasť. Rovnako medzi bývalým sovietskym a súčasným ruským štátnym vedením. Kto môže s istotou tvrdiť, že diplomacia je v konečnom dôsledku menej krvavá ako vojna? Rozdiel je v momente a pomere, v ktorých sa aplikujú. Inak sa liek stáva jedom. Toto by lekári medzinárodných vzťahov na oboch stranách, ktorí to s mierom myslia vážne, mali mať neustále na pamäti.

Súčasný patový stav v ukrajinskom konflikte je navzájom sa dopĺňajúci, komplementárny. Charakterizovaný neschopnosťou Západu vyhrať vojnu vojenskými prostriedkami, dokonca ani politicky a ekonomicky, a zároveň zdráhavosťou – kunktátorstvom, čo je ten lepší prípad, súčasného politického vedenia ruského štátu preklopiť víťazstvo jednoznačne a nespochybniteľne na svoju stranu. Skrátka nenechať si ho západnou diplomaciou a médiami ukradnúť! Dôvody, prečo postupuje tak a nie onak berúc ohľad na ľudstvo a svet mu a ani nám v konečnom dôsledku nepomáhajú, hoci sa zdanlivo javia ako akceptovateľné a postačujúce. Časť svetovej verejnosti ich vníma s úľavou. Presnejšie tá časť, ktorá zatiaľ nie je vojnou zasiahnutá. Rusi by však v tomto momente súrne potrebovali niekoho ako Suvorov, Brusilov, Žukov alebo Rokossovskij známych rozhodnosťou a iniciatívnosťou. Šojgu, Gerasimov a nový minister obrany Belousov pripomínajúci spoločne kolektívneho von Falkenhayna s jeho teóriou a stratégiou vedenia opotrebovacej vojny – Materialschlacht – nimi, hoci sa zdá, Rusko vojnu na Ukrajine vyhráva, evidentne nie sú a gosudar už vôbec nie.

Strelkov a Prigožin videli zabíjanie zblízka nezostávajúc nepriateľovi, áno vragovi, nie protivníkovi, nič dlžní. Pozerali sa mu do očí, videli ho zabíjať i zomierať. Preto boli vypoďkaní, podobne ako Surovikin, Kadyrov a Alaudinov, z kola von. Posledne menovaní dostali metále a druhoradé úlohy. Surovikin je ako pravý a disciplinovaný ruský vojak bez zaváhania plniaci rozkazy a rešpektujúci autority ticho, no obaja Čečenci napriek vyznamenaniam neskrývajú svoje sklamanie, priam znechutenie z toho, akým spôsobom Stavka v Moskve vedie túto vojnu. Na začiatku konfliktu si mysleli, že sa od nich očakáva to isté, ako ju od počiatku vedie druhá strana, teda nemilosrdne. Kruto sa zmýlili. Nechá Moskva padnúť aj ich ako Asada? Potom nech sa nečuduje. Repertoár s dronmi a raketami je dosť monotónnny, vojnu jej sám osebe nevyhrá. Málokto si dnes spomenie na v 90. rokoch mimoriadne populárneho generála Alexandra Ivanoviča Lebeďa, veliteľa 14. armády v Podnestersku, muža s politickými ambíciami, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí podobne ako nevyspytateľný a zhovorčivý Žeňa Prigožin, nevyberavo nadávajúci pohodlným, neschopným či priamo zradcovským generálom v tyle zodpovedným za zlyhávajúcu logistiku. Okrem leteckých nehôd je pri odstraňovaní zavadzajúcich vždy naporúdzi obvinenie zo zrady či korupcie. Funguje to na oboch stranách.

Vyzerá to tak, že Rusi momentálne sami nevedia, čo s horúcim ukrajinským zemiakom. Vraj operácia skončí, keď budú dosiahnuté jej ciele. Frázy bokom, hovorme konkrétne. Ktoré to sú? Napoleon síce povedal, že rozhodujúce je začať boj, a potom sa uvidí, no robil tak s jasným cieľom prispôsobujúc tomu svoju taktiku. Rusi celú Ukrajinu obsadiť nemôžu a nechcú. Ale ani nechať tak. To by bolo vo Washingtone a Londýne výskania a radosti. Rusi by uviazli v novom Afganistane ako Napoleonova Grande Armée v Španielsku. Možno si na počiatku svojej intervencie na Ukrajine mysleli, že po mesiaci bude po všetkom a takmer sa nemýlili. Boris the Johnson však zasiahol bleskurýchlo ako kolohnát Edward I. Longshanks proti Škótom opojeným víťazstvom pri Stirling Bridge (1297) a Ukrajinci nadopovaní Západom pokračovali v boji uveriac, že túto vojnu môžu s jeho pomocou vyhrať. Veru, za istých okolností to nebol nedosiahnuteľný cieľ. Dokonca stále je. Záleží len a len na Rusoch samotných, či sa to ich protivníkom podarí. Západ sa s veľmi pravdepodobnou porážkou svojho vazala, ktorého hlavnou úlohou je krvácať a krvácanie spôsobovať, nezmieril. To nepoznáte Anglosasov, a to nie je kompliment. Dokázal však prejsť do protiofenzívy, od Gruzínska, Moldavska a Rumunska po Sýriu. Do kotla neustále prikladá aj na Slovensku a v Maďarsku. Stále má dosť figúr na šachovnici.

Asadov pád a najmä spôsob, akým sa udial, predstavuje vážny úder pre ruskú politickú a vojenskú prestíž. Naplánovanie operácie, jej realizácia, koordinácia rôznorodých síl a utajenosť do posledného okamihu svedčia o taktickej vyspelosti vojenských plánovačov štátov Západu zjednotených proti Rusku. Je však priskoro predpovedať, čo nastane v najbližších dňoch a týždňoch, a či porážka (áno, porážka, Pepe, Andrej, Scott a Doug!) zostane len taktickou a dočasnou, alebo bude mať strategický presah aj na vojnu na Ukrajine, ktorej sýrski rebeli podporovaní peniazmi, výzbrojou a rozviedkami západných štátov hodili záchranné lano. Akýkoľvek negociačný vzorec udržania ruských základní v Sýrii výmenou za akceptáciu nového režimu (jeho obrysy sú čoraz zreteľnejšie) by mal totiž pre udržanie ruskej prítomnosti v regióne zlú odozvu i širšie následky. Doterajší suverén prosí svojich protivníkov o povolenie udržať svoje základne na území, ktoré ovládal a bol z neho vyhnaný. Namiesto z jedného veľkého vredu bude krvácať z desiatok malých nehovoriac o tom, že iniciatíva bude na strane jeho nepriateľov. A to nie je ani zďaleka všetko, núka sa Kaukaz i Stredná Ázia, kde môže oheň vzbĺknuť okamžite.

Načo ste vlastne do Sýrie liezli, ak ju neviete udržať? Vždy je lepšie niečo nevlastniť, ako to stratiť. Zmenila sa vari axióma, že pre Rusko sú základne vo východnom Stredomorí životne dôležité? Skončí sa takto vari aj špeciálna vojenská operácia? Netuším, čo urobia Putinovi Rusi o hodinu, zajtra alebo o týždeň, no viem presne, čo po protivníkových úderoch robil po storočia Rím. Vždy šiel do konca. Ak sa ruské elity uspokoja s novým Brest-Litovským mierom prípadne paktom Ribentropp-Molotov, krajina i štát zaplatia pri polovičatých riešeniach už v neďalekej budúcnosti vysokú cenu. Možno najvyššiu. Napríklad takú, ako v období po 22. júni 1941. Smuta zo začiatku 17. storočia sa môže veľmi ľahko zopakovať. Vojna nie je len o légiách, Kinžaloch, Zirkonoch a Orešnikoch, ale najmä o ľuďoch, ktorí im vládnu a nimi disponujú. Už Filip II. Macedónsky, otec veľkého Alexandra, postrehol, že mulica naložená zlatom dokáže preniknúť aj do tej najnedobytnejšej pevnosti. Dnes to nie je potrebné, pretože jej brány sú doširoka otvorené a miesto mreží ich zakrýva len záves. No stojí za to doplniť, čo je zrejmé, aj keď často opomínané. Vyjednávači, úradníci, novinári a kunktátori žiadnu vojnu v dejinách nevyhrali. Dokáže to len ozbrojená moc a vlastné odhodlanie, silnejšie ako protivníkove. A kvalitní vodcovia. Mená si čitateľ akiste doplní sám.

Niekdajšie Teatrum mundi svetových dejín, v ktorom s väčšou či menšou dávkou dôstojnosti vystupovali jednotlivci i celé národy, sa zmenilo na obyčajné bahnisko, brouzdaliště, čvachtalisko, do ktorého sa prišli vymágať slony. Tieto vzrastom mohutné, učenlivé a inteligentné tvory s dlhou pamäťou sa vedia poriadne rozzúriť. Tam, kde tancujú alebo sa váľajú, tráva dlho nerastie. Menšie živočíchy musia ich šanteniu či besneniu ustúpiť. Prispôsobiť sa im, inak zahynú. Kým politika a vojny minulosti boli súčasťou pevne stanovených pravidiel a všeobecne akceptovaného poriadku, v dnešnom svete a ozbrojených konfliktoch takéto mantinely neexistujú. Niet sa o čo oprieť. Panuje chaos a bude to ešte horšie. Sledujte novú generáciu, jej prípravu a výbavu. Možno nie je zlá, ľahostajná mimo svoju komfortnú zónu určite. Do momentu, keď ich oddelíte od smartfónov, vtedy buď začnú rumádzgať alebo na vás vybehnú. Ich svet hodnôt je iný, čo je pochopiteľné a prirodzené. Stratili však citlivosť na život, s vodou z vaničky vylievajú aj dieťa. Budú ju musieť vo vlastnom záujme znovu nadobudnúť.

Politici a diplomati vo veku pod päťdesiat rokov nie sú na tom lepšie. Poslednú dekádu a pol to bola jazda na tobogáne. Zvykli si, že dané slovo neplatí, či už vyrieknuté alebo zachytené na papieri. Môžu len tak vypúšťať slová a frázy, nik ich nepovolá k skladaniu účtov, najmä ak sú správne zaradení, takzvaný nový normál. Brouzdaliště dvadsiatych rokov 21. storočia však nie je len fyzické, ale predovšetkým duchovné a mentálne. To ostatné z neho len vyviera a prýšti. Súčasná moderná kultúra vrátane politickej je často nielen dekadentná, ale priam zdegenerovaná, rovnako ako spoločnosť a jednotlivci, ktorí ich produkujú a generujú. Nachádzame sa v cykle, ktorý tu už niekoľko ráz bol. Dokonca aj v 20. storočí. Zdá sa, že aspoň jedna strana chce ponúknuť budúcim generáciám inú perspektívu ako doterajšiu, takú, ktorá dáva životom ľudí dôstojnosť vzbudzujúc v nich nádej. A naopak. Východisko z labyrintu, v ktorom vládne krutý Minotaur vyžadujúci, rovnako ako Baal – Melkart, ľudské obete. Súčasná globálna Weimarská republika kopírujúca minulú, ktorá vzišla z reakcie na vojnové hrôzy a všeobecnú biedu vyprodukujúc neresť, bezohľadnosť a ľahostajnosť mocných voči slabým, po ktorých tí prví bezstarostne a bezcitne šliapali, nie je žiaduci model usporiadania sveta. Namiesto bezbrehého optimizmu radšej počkajme na realitu rodiacej sa alternatívy odvíjajúcej sa od miery úprimnosti, schopností a možností jej členov. Vybudovanie nového sveta je titanská úloha s množstvom prekážok. Na jej naplnenie budú potrebné generácie.

Vek sociálnych revolúcií rozbil vertikálne dynastické, štátne a imperiálne štruktúry nahradiac ich zdanlivou horizontálnou demokraciou, v ktorej bohatí a najbohatší chichúňajúc sa do futrála financujú všetky strany konfliktov. Kapitál naakumulovaný jednotlivcami a ich gildami rozhoduje o smerovaní štátov minimálne od 18. storočia, nie zásady a myšlienky, ktoré stáli pri ich zrode. Všetko sa dá kúpiť, obhájiť, „vysvetliť“ a cez médiá predať verejnosti. Čím viac roztrieštenosti a chaosu, korupcie morálnej i ekonomickej, povzbudzovanému nihilizmu, ľahostajnosti, epikurejstva, konzumerizmu a beznádeje, tým lepšie. Čím častejšie zaznievajú frázy o ochrane života, dôstojnosti a ochrane ľudských práv, tým viac je genocíd, vojen a eutanázií. Ich presadzovateľom pomáha mohutná mašinéria presviedčajúca publikum, že toto je ten najlepší zo všetkých možných svetov, to tie druhé možné sú deviáciou. Kupujte a konzumujte do nemoty, koľko vám srdce a gágor ráčia a na koľko máte. Ak nie, tak si za mastný úrok požičajte. Za rohom je už ďalší sviatok a nevídané zľavy. Budúcnosť za misku šošovice. Hlavné je prežiť, málokto stojí o to byť majiteľom cieľa. Znova a znova. Perverzie a povolenie uzdy primitívnym inštinktom sú dobré, normálnosť, dnes už niekdajšia, hodná výsmechu a pohŕdania. Toto nech je zmyslom vašich životov! Na z ich strany pohŕdavé „starci, ničomu nerozumiete, vráťte sa do hrobu“ sa dá zareagovať povzdychom „… pretože nevedia, čo hovoria a ešte menej rozumejú tomu, čo činia“.

Vzdychanie ani zďaleka nestačí. Klasické „si vis pacem para bellum“ potvrdzuje aj dnes svoju nadčasovosť. Vojna sa už dávno stala priemyselným odvetvím prinášajúcim vyvoleným dividendy a ostatným biedu a utrpenie. Víťazstvo alebo porážka nie sú rozhodujúce. Boj a zabíjanie, najlepšie veľa a na oboch stranách, áno. Vsádzanie na ňu je bezpečná stávka – safe bet. Aj keď si ju mnohí úprimne neželajú, budú ju mať.

Úvodná ilustrácia: Pixabay