Namiesto zvyšovania politickej kultúry sa z politiky na Slovensku najmä po roku 2020 stáva odpadový kanál. Viacero parlamentných poslancov je skorumpovaných, robia politické podvody a doslova psie kúsky, no a ich morálka je horšia, ako „morálka“ prostitútok. Chcelo by to vyčistiť tento Augiášov chliev – no namiesto toho koalícia i opozícia prekrýva svoje problémy a svoju neschopnosť zástupnými témami, o ktorých sama vie, že sú nerealizovateľné.
Opozícia sa z porážok vo voľbách nespamätala a stále sa len hľadá
Opozícia sa od volieb 2023 nezbavila frustrácie. Stále je nedočkavá a chce sa za každú – dokonca za akúkoľvek – cenu dostať k moci. Opozičné strany polarizujú spoločnosť rovnako, ako keď boli súčasťou Matovičovej, Hegerovej či Ódorovej vlády a čudujú sa, že terajšia vláda im to opláca rovnako tvrdým protiútokom. Strany PS, SaS ani KDH nie sú pre príčetného voliča žiadnou alternatívou Ficovej vlády. Sú neschopné nájsť spoločnú reč a vygenerovať spomedzi seba osobnosť schopnú zjednotiť progresívne, liberálne a kresťansko-konzervatívne strany. Opozícia však najmä nie je pripravená a schopná riešiť problémy občanov. Bezvýsledne hľadá témy, ktorými by oslovila voliča, a tak len bezhlavo útočí na Ficovu vládu a koaličné strany. Preferencie opozície sa takmer nehýbu a jej voliči sa len presúvajú medzi stranami, pričom sa najviac oslabuje SaS a posilňuje PS. Tým sa však na politickej scéne prakticky nič nemení.
Neschopní lídri opozície nevedia napočítať ani do 76, rovnako ako už takmer zabudnutá Remišová, inak by nepredkladali nepriechodné návrhy na odvolanie ministrov. Takéto schôdze, kde sa debatuje o všetkom a o ničom, kritizuje sa a spravidla i vulgárne nadáva vláde a jej ministrom, pripomínajú pivné debaty v krčme. A majú aj rovnaký výsledok: len bolenie hlavy.
Keďže nič nezaberá, opozícii zostáva už len „jej“ ulica a aj na tú už akosi nevedia trafiť a novými témami priviesť na ňu nespokojných občanov. Už aj ich voliči sú z neustálych provokácií a výstrelov do tmy unavení. Šimečka s Gröhlingom sa správajú ako Pat a Mat v seriály pre deti „A je to!“, Majerský sa „hrajká“ v Prešove na piesočku a z Matoviča sa stal bezdomovec. Nuž je mi to len podarená rodinka!
PS sa zubami-nechtami drží v preferenciách Smeru SSD, avšak jeho predseda stráca dych a dookola opakuje tie svoje mantry, či skôr možno veľvyslanectvom USA napísané nezmysly. Nenavrhuje pozitívne riešenia, len svojou jednostrannou, často až nezmyselnou a jedovatou kritikou škodí doma i v EÚ.
SaS sa pod novým vedením evidentne trápi a upadá. Nevie sa zbaviť (a ani sa nezbaví) zodpovednosti za tri a pol ročnú devastáciu Slovenska Matovičovou a Hegerovou vládou. Keď funkciu podpredsedníčky opustila už aj populárna Janka Bittó Cigániková, tak je jasné, že treba prepriahať a známeho obuvníka, kaderníka a plagiátora v jednej osobe Branislava Gröhlinga nahradiť niekým iným. Niet však kým!
Matovičove hnutie Slovensko, známe ako OĽaNO, všetci z koalície i opozície ignorujú podobne ako médiá, ktorým sa už „Matelko“ tiež prejedol. Hnutie Slovensko sa tak stáva neviditeľným. Predsedu poslaneckého klubu Michala Šipoša síce vidieť, ale je len odvarom politika a Matoviča, ktorý už nie je na výslní, to evidentne prestáva baviť. Zaoberá sa tým, ako si užiť takmer 30 miliónov získaných od štátu z našich daní za voľby v roku 2020 a 2023. Sem-tam sa ešte blysne, keď v rámci hnutím plateného výletu porovnáva ceny masla v Paríži a jeho rodnej Trnave, pričom sa ako hlupáčik čuduje, že nie sú rovnaké. To je asi tak všetko, čoho je schopný.
KDH robí síce veľké ramená, ale nikam spoločnosť neposúva ani v ekonomike, ani v morálke. Potáca sa medzi kresťanstvom, progresivizmom a liberalizmom, čoho dôsledkom je aj odchod predsedníčky poslaneckého klubu Martiny Holečkovej a možný bude aj odchod ďalších poslancov. Farizejsky navrhuje, ako to treba robiť, keď je v opozícii, no vládnutia sa bojí, keďže ho pri zostavovaní vlády opakovane odmietlo. Kresťanským demokratom sa viacej darí v regiónoch, kde im paradoxne pomáha Smer SSD a Hlas SD vylepšovaním podmienok života v obciach, mestách, i v Prešovskom kraji.
Celá opozícia tápe, hľadá si miesto na výslní a ponecháva priestor vládnej koalícii, aby si robila, čo uzná za vhodné – a tá to aj patrične využíva.
Koalícia nechce priznať problémy, ktoré si sama vyrába
Koalícia, aj keď to popiera, sa trápi sama so sebou. Trápi sa s Dankovým vydieraním, s nesúrodým poslaneckým klubom SNS a rozdielnymi názormi na priority štátu. Zákony jej v Národnej rade SR síce prechádzajú, no prijímajú sa narýchlo, často v skrátenom konaní, bez zásadnejšieho pripomienkovania odborníkmi, a preto sa opakovane opravujú ich novelizáciami.
Robert Fico zatiaľ odkladá riešenia problémov v koalícii, nevšíma si súboj SNS s Hlasom SD, ktorý mu v istom zmysle dokonca vyhovuje práve na oslabenie Hlasu SD. Tu si možno treba pripomenúť slová humoristu: „Toto nem dopadne dobre“. Je otázne, či Smer SSD v prípade oslabenia Hlasu SD a nezvolenia SNS do parlamentu bude po ďalších voľbách schopný zostaviť koaličnú vládu.
Vláda, zdá sa, nepracuje ako kolektívny orgán, keď sa Fico stará iba o svoje ministerstvá, najmä pôdohospodárstva a obrany, Šutaj Eštok ako minister prirodzene o vnútro, nechávajúc Druckera robiť si, čo chce, no a Danko je zamilovaný do cestovného ruchu a športu. Takýto prístup je nesystémový až chaotický, pričom si viaceré vládne opatrenia protirečia a predražujú štát.
Hlas SD aj teraz po zmene predsedu a pod vedením Šutaja Eštoka stále vajatá pri riešení problémov a hľadá témy, ktorými by sa odlíšil od Smeru SSD a zaujal nimi občanov. Tomáš Drucker ako minister školstva prakticky riadi zdravotníctvo a jeho postoje sú ďaleko od sociálnej demokracie. Okrem iného presadzuje prechod nemocníc na akciovky, čo sa nepodarilo ani Dzurindovi a čo by viedlo k oslabeniu vplyvu štátu na ústavou garantovanú zdravotnú starostlivosť. Fico za zdravotníctvo, prirodzene, nechce zobrať zodpovednosť a necháva Hlas SD, nech sa s vážnymi problémami vytrápi sám.
SNS, ktorej klesli preferencie pod päť percent, je s Andrejom Dankom naďalej v koalícii neriadenou strelou. Najnovšie sa rozpadol poslanecký klub SNS, zložený z národných, až nacionálnych a kresťanských „pozberancov“, čo dokazuje aj úroveň ich komunikácie a celkový vývoj v SNS.
Krízu SNS a udržanie vplyvu koalície na chod parlamentu vyriešil Fico v rámci technológie moci bravúrnym, no kontroverzným ťahom: keď presunul svojho poslanca Dušana Muňku do klubu SNS, ktorý môže v Národnej rade SR ďalej pokračovať, no bude istým spôsobom pod dohľadom Smeru SSD. Jeden môj priateľ to vyjadril skrátene – je to ako hosťovanie papagája u dravej orlice…
Napriek totálnemu úpadku SNS nepopulárny Andrej Danko, ktorý síce tvrdí – „Nebudem sa hádzať o zem“, stále chce byť predsedom Národnej rady SR, ale podľa svojho vplyvu by mohol byť akurát tak predsedom malého skautského oddielu. Danko by vraj ustúpil z jeho nezmyselného nároku na post predsedu parlamentu výmenou za obsadenie funkcie ministra vnútra. Ak by mu Hlas SD ustúpil, bola by to katastrofa pre spoločnosť a SNS by tam mohla nominovať ďalšieho neschopného šialenca. V SNS, ale i v koalícii tvrdia muziku nacionalistické a kresťanské strany, ktoré by nikdy v parlamente neboli, ako Huliakova Národná koalícia a Tarabov Život Národná strana. Je viac ako pravdepodobné, že partia okolo Huliaka bude napriek ich falošným vyhláseniam vydierať koalíciu pri hlasovaniach o zákonoch a žiadať „benefity“ za ich podporu. Práve rebel Huliak, správajúci sa ako vulgárny hulvát, si neuvedomuje, že svojím konaním dosiahne obmedzenie prístupu do médií a do budúcna najmä nevoliteľnosť Národnej koalície a odsudzuje ju na trvalé živorenie mimo parlamentu.
Na riešenie koaličných problémov si budeme musieť, zdá sa, ešte počkať. Sami lídri Smeru SSD, Hlasu SD a SNS čakajú, ako sa to „vyvrbí“. Žiaľ, na to čakanie môžeme doplatiť všetci.
Nič dobré sa nedeje ani vo verejnom živote a v mimoparlamentnej opozícii
V spoločenskom priestore máme vydieranie zo strany predáka lekárskych odborov Petra Visolajského, ktorému nešlo a nejde o zdravotníctvo a ani o pacientov, ale len o mzdy už teraz slušne platených lekárov. Vydiera vládu a za rukojemníkov si berie pacientov. Robil tak i počas Covidu, keď volal po diskriminácii a segregácii neočkovaných.
Zdá sa, že ho nevie nik zastaviť. Má síce vznešené vízie o fungovaní zdravotníctva, no pri zvýšení platov na ním požadovanú úroveň by sa rýchle zabudlo na výpovede vraj 2 500 lekárov a plnenie opatrení z Memoranda by sa zase bez problémov „odložilo“. Alebo nie?
Podobne je napätá situácia aj v Konfederácii odborových zväzov (KOZ), keď sú tu náznaky, ako by sa z jej predsedníčky Moniky Uhlerovej stávala progresívna aktivistka. Najskôr sa to prejavilo jej vyhlásením o odpolitizovaní odborov a zrušení Zmluvy o spolupráci so Smerom SSD. Je to tak i teraz pri konsolidačnom balíčku, s ktorým KOZ nielen nesúhlasí, ale uvažuje aj o protestoch, či dokonca štrajkoch. Nuž za vlády sociálnej demokracie je to prinajmenšom čudné. Ak si pani predsedníčka myslí, že týmto spôsobom posilní vyjednávaciu pozíciu KOZ na tripartite, tak sa hlboko mýli.
Z mimoparlamentných strán stále mútia vodu Naďovi Demokrati. Tí „demokrati“, čo zodpovedajú za takmer štvorročný marazmus na Slovensku, teraz volajú po predčasných voľbách. Namiesto toho, aby sa stiahli z verejného života a modlili sa, aby neboli stíhaní a ľudia na nich zabudli, zbierajú podpisy na referendum. Reálne nejde síce o nič, pretože tieto stratené existencie sa chcú len zviditeľniť. Podali na nich až „obrovský výkon“, keď za vyše mesiac vraj vyzbierali okolo 30 tisíc podpisov; tak možno do roku 2030 ich budú mať dosť na vypísanie referenda. Ak sa však prezident Pellegrini zachová rovnako, ako ich Čaputová, tak žiadne referendum nebude a im zostanú len oči pre plač.
Problémov v spoločnosti máme veľa a politické strany na ich prekrytie a prekrytie svojej neschopnosti či politických káuz používajú zástupné témy, ktoré síce spravidla nič neriešia, ale odpútavajú pozornosť občanov.
O tom však až na v druhej časti.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
Koniec 1. časti
