Ako chlapec som prostredníctvom svojho otca tiež patril do radov „modrej armády“. Kedysi tento názov znamenal istú vážnosť a kredit spočívajúci v dôležitosti a náročnosti tohto povolania. Takmer denne som na stanici pozoroval chod tohto organizmu, ako funguje, zamestnáva mnoho ľudí pohybujúcich sa na stanici, v koľajisku pri údržbe a obsluhe výhybiek či vtedy ešte väčšinou mechanických návestidiel.
Výluka cestného mosta v Hlohovci ma opäť prinútila denne využívať služby niekdajšej „modrej“, ktorá dnes už s týmto prívlastkom nemá nič spoločné. Hlohovec – Leopoldov je moja terajšia trasa, z ktorej čerpám momentálne „zážitky“. Na tejto jednokoľajovej trati premávali zvyčajne podľa minuloročného grafikonu iba osobné vlaky a takzvané regionálne expresy. Po novom pribudli rýchliky Bojnice, ktorým sme v dávnej minulosti hovorili prievidzské. Momentálne tu premávajú prevažne trojčlánkové motorové jednotky slovenského výrobcu ŽOS Vrútky zvané Húsenica alebo Dunihlav. V koncových článkoch trochu hlučné (Dunihlav), ale oproti dreveným vagónom mojich chlapčenských rokov nesporný komfort. Otázne je, či na trati Nitra – Trnava, keď vlak zberá pracujúcich a najmä deti a študentov, je kapacita 170 sediacich cestujúcich dostatočná. V čase rekonštrukcie mosta som zažil časté tlačenice, keď aj výpravca v Hlohovci musel nabádať cestujúcich cez troje dverí, aby sa natlačili na seba. Našťastie v tom čase nám už oficiálna propaganda „zrušila“ covid a my sme sa mohli bez porušenia dvojmetrového nariadenia po sebe mágať.
Mimochodom výpravca
A v tomto bode sa končí moja idylka o modernej železnici. Mužov a ženy v červených čiapkach už nemôžeme nazvať výpravcami. Vlaky vypravujú zo stanice sami sprievodcovia a vlakvedúci v jednej osobe. Výpravca, ak vôbec ešte na niektorých staniciach takáto funkcia je, obsluhuje výhybky a ak je v stanici viacero koľají, stavia vlakovú cestu a hlási príchody a meškanie vlakov. Ak pri tejto činnosti vyjde na koľajisko osobne, aby sa vizuálne presvedčil, či mu na zamýšľanej koľaji niečo neprekáža, je asi historický prežitok. V bývalom dopravnom uzle Leopoldov nemajú ani to. Ja som tam videl iba dozorcu výhybiek, ktoré asi aj tak ovládajú dispečeri diaľkovo, možno z Trnavy. Aj rozhlas funguje na diaľku. A aj to tak vyzerá. Nezriedka strojový hlas upozorňuje, že vlak je pripravený na odchod a ešte nie je v stanici alebo naopak, už odchádza. Informácia, kde je príslušný vozeň radený, je takmer zbytočná, pretože hľadať ho po nástupišti, keď grafikon predpokladá jednu alebo žiadnu minútu na vystúpenie a nastúpenie cestujúcich, je nemožné. Treba sa rýchlo vtrepať do najbližších otvorených dverí.
Ako sa však hovorí v Hlohovci, „papír je papír“
Je kuriózne, ak v čase, keď sú všetci spojení vysielačkami, kráča reflexne odetý „dozorca výhybiek“ s papierom aj kópiou na podpis k rušňovodičovi, aby mu ten podpisom potvrdil prevzatie zrejme rozkazu na ďalšiu cestu. Na striedanie majstrov rušňovodičov a sprievodcov už na také formality asi nie je pri pravidelnom meškaní čas. Striedajú sa takmer za jazdy s chvatným odovzdaním kontroléra, zvyčajne bez dostatočnej informácie o špecifickom správaní súpravy. Skúške bŕzd a podobnému folklóru minulého storočia už dávno odzvonilo. Bol som svedkom prípadu, keď sprievodkyňa zo zmeškaného vlaku utekala v konečnej stanici cez koľaje do druhého vlaku, ktorý čakal na ňu, aby mohol vôbec odísť s kompletnou „čatou“ (1+1, teda ona a rušňovodič), ale už nie načas. V práci dispečerov niekedy takisto absentuje zdravý rozum. Ak prípojný vlak čaká na zmeškaný alebo aj nezmeškaný vlak, dispečer nechá jeden čakať na jednom nástupišti, a druhý na inom, aj keď je koľaj na náprotivnej strane nástupišťa čakajúceho vlaku voľná. Úzkoprsá rekonštrukcia leopoldovskej stanice rátala iba s jedným podchodom, ako inak, na konci nástupišťa. Nuž čo, občania, ruky na bradavky a urýchlene do podchodu, aby ste neprišli o spoj a nezostali na opustenej stanici, ktorá nemá dôstojné podmienky ani na čakanie, a budovu v nočných hodinách nakoniec zatvoria. Sotva by to mohlo byť inak, pretože „dozorca výhybiek“ ťažko zabezpečí bezpečnosť čakajúcich v nočných hodinách. Dávno sú preč časy, keď v Leopoldove slúžilo na čakanie vychýrené kultúrne stredisko, kde bolo možné požičať si noviny a časopisy, a občas sa tu premietali aj filmy. To, že vo veľkých staniciach hliadkovali „osožáci“ (Ozbrojená stráž oddielov železníc), neznamenalo, že sme žili v policajnom štáte, ale jednoznačne to prispievalo k bezpečnosti cestujúcich a pokojnejšiemu cestovaniu.
Domino efekt
Najväčším problémom železníc v osobnej doprave je asi meškanie. To tu bolo vždy, ale zvyčajne bolo spôsobené nepriaznivým počasím alebo nehodami – teda viac-menej objektívnymi príčinami. Dnes sa na železnici mešká bez ohľadu na počasie denne a všade. Prečo? Nuž páni dopravní inžinieri tvoriaci grafikon nedvihnú svoje úradnícke zadky, aby sa ponorili do reality na staniciach. Pripomienky, sťažnosti aj petície občanov alebo miest a obcí sú im ukradnuté. Snaha o zrýchlenie dopravy možno na papieri vychádza, ale v praxi je to úplne inak. Zvýšenie počtu vlakov, nezmyselne krátky čas zastavenia vlaku v stanici a nadväznosť siete prípojov s minimálnou časovou rezervou na prestup, križovanie protiidúcich vlakov na jednokoľajových tratiach s pár minútovým časovým rozdielom v odchodoch vytvára dominový efekt. Zmešká jeden vlak a vyvolá meškanie ďalších troch. Niekedy sa zastavuje rozum, ako môže na 20-kilometrovom úseku Nitra – Hlohovec meškať vlak vypravený z Nitry 30 minút. Možno aj preto, že je to vlastne kyvadlová doprava a meškal už pri príchode z protismeru a na obrátku má niekedy iba päť minút. Možno aj preto, že je málo rušňovodičov, pre ktorých je už náročná práca málo finančne atraktívna. Alebo preto, že sprievodkyňa zaspala a nemal ju kto zastúpiť. Či preto, že museli použiť plošinu na nastúpenie imobilného cestujúceho, ktorej použitie je časovo náročné, aj keď masívne propagované.
Neviem, ako to riešia v Japonsku, ale u nás by na začiatok stačilo, ak by sa tvorcovia dopravnej cesty a grafikonov išli spýtať ako na to nejakého štamgasta do staničnej krčmy. Ten by im to postavil rozumnejšie a najmä reálnejšie…
* * * * *
Kultúrne stredisko na železničnej stanici Leopoldov bolo kedysi na úseku cesty Bratislava – Žilina legendárne a cestujúci ho využívali naozaj hojne. Bolo totiž skutočne kultúrne. A nielen ponukou novín, časopisov, rôznych publikácií či kníh, ktoré spríjemňovali čas čakania na vlaky. Okná lemovali záclony, zútulňovalo ho aj množstvo kvetov a tesne za dverami, tam kde na fotografii z roka 2013 vidieť prebaľovací pult, bola kedysi malá kója s výhľadom do miestnosti, kde bolo okolo stolíkov vždy plno. Mávali tam službu dámy, ktoré sa starali o spokojnosť cestujúcich. A tí, ktorým sa neušlo miesto dnu, neraz vo vestibule doslova striehli blízko dverí, aby sa do kultúrneho strediska prešmykli, len čo odtiaľ vyšli tí, ktorým práve prichádzal vlak. To všetko po roku 1989 bez akejkoľvek náhrady zmizlo. Zostali len holé múry. Stoly so stoličkami nahradilo pár ošarpaných lavíc, na kvety, záclony a príjemnú atmosféru sa pamätá už len zopár pamätníkov. Úslovie – Technika boľšaja, kuľtury net, ktorým sa ešte aj dnes charakterizuje primitívne buranstvo, už začalo naplno platiť aj na nás. A nielen na leopoldovskej stanici. (mm)
(Texty a fotografie boli pôvodne uverejnené na stránke MartaM)
Jedna odpoveď
Nie je to nič proti Hlavnej stanici v Brne. Tam stačí byť večer svedkom ostrejšej debaty pri pokladni kvôli zmeškanému poslednému vlaku a jeho prípojom. Policajti čakajúcich povalia na zem a s volaním „odporný dedku“ ich vyvlečú na ulicu.