K niektorým otázkam novinárskej slobody a slobody prejavu som sa vyjadril pred takmer tridsiatimi rokmi v máji 1995, krátko po tom, čo sa začala formovať slovenská mediálna scéna. Z článku v Literárnom týždenníku vyberám niekoľko pasáží, pretože si myslím, že viaceré argumentácie z tých čias sú aktuálne aj dnes, keď diskusie a polemiky o novinárske slobode prerástli až do verejných protestov, demonštrácií a zakladaniu nových, vraj úplne nezávislých médií.
+++
Dnes si už azda menej dostatočne uvedomujeme skutočnosť, že transformácia médií na Slovensku prebiehala vo dvoch smeroch. Na jednej strane išlo o vytvorenie duálneho mediálneho systému, ktorý by bol zárukou slobody prejavu, pluralizmu a rozvoja demokracie, na druhej strane išlo o vytvorenie skutočne (od Prahy) nezávislých národných mediálnych inštitúcií.
Preto sme po vzniku samostatnej Slovenskej republiky začínali zasa od začiatku, nanovo sa začal formovať vzťah štát – médiá. Pritom sa to dialo v mimoriadne zložitej situácii, lebo budovanie nového štátu nie je jednoduchá záležitosť, najmä ak je spojené so súbežnou transformáciou ekonomiky a vlastne celej spoločnosti. Takmer zákonite tu vznikajú určité rozpory a konflikty medzi národnoštátnymi záujmami a všeobecnými princípmi demokracie, ktoré sa uplatňujú v krajinách s dlhodobou demokratickou tradíciou.
V západných krajinách dosť ťažko chápali snahu slovenskej (ale nielen slovenskej) vlády využiť médiá ako konštitučný prvok nového štátu, aj to, že od médií žiadali istý druh podpory. Ešte menej to chápali tí, ktorí samostatný slovenský štát principiálne nechceli. A, ako vieme, nebolo ich málo ani doma, ani medzi samotnými novinármi. A tak sa v médiách sformovala pomerne silná opozícia s pochybovačným až nepriateľským postojom voči Slovenskej republike ako takej.
Nedostatočné demokratické tradície, absencia právneho vedomia a nízka úroveň politickej kultúry pomerne často vytvárali trecie plochy medzi vládou a médiami. Chyby, ktoré vyplývali z nedostatočnej skúsenosti, sa objavovali na oboch stranách. Lenže nebol to iba špecifický slovenský prípad. Ako konštatoval poľský mediálny expert Karol Jakubowicz – nové vlády, ktoré v postkomunistických krajinách vznikli po roku 1989 na vlne všeobecnej eufórie, museli takmer všetky čeliť veľmi nepriateľsky naladenej a agresívnej tlači. Pritom tu – celkom zrejme – chýbali akékoľvek pravidlá správania. Doslova módou sa stalo kritizovanie vládnej moci bez ohľadu na jej zloženie. Dokonca aj novinári, ktorí verne slúžili komunizmu, začali svoju servilnú minulosť maskovať demonštrovaním novoobjavenej odvahy a kritického postoja voči novej štátnej moci.
Obkľúčené a zneistené nové vlády zostali zaskočené z úplne neprijateľného správania tlače. Cítili sa odrezané od verejnej mienky a zbavili ich možnosti informačného kontaktu s verejnosťou. Preto sa azda dá pochopiť, že cítili potrebu podpory aspoň niektorých médií, najmä rozhlasu a televízie.
Klasická liberálna predstava o slobode prejavu, ktorá je súčasťou liberálnej trhovej ideológie, vníma slobodu médií iba pre tých, ktorí ich vlastnia. Keď jej zástancovia hovoria o novinárskych slobodách, sotva majú na mysli individuálnych novinárov, ktorých slobodu oni neraz obmedzujú oveľa viac ako všetky zákony a nariadenia. Nech je nám poučením skúsenosť novinárov z bývalej NDR, ktorí – ako uvádza americká profesorka Mary Elen Boylová – sa sťažujú, že voči svojim novým vydavateľom sú rovnako bezmocní ako boli voči komunistickej strane.
Liberálna predstava o slobode prejavu abstrahuje od skutočnosti, že rovnaké právo majú aj iní, avšak bez záruky možnosti skutočne využiť túto slobodu v spoločenskej komunikácii, lebo im na to chýbajú ekonomické predpoklady. Ekonomický systém voľného trhu poskytuje médiám ekonomickú slobodu uplatňovať svoju verejnú rolu aj svoju rolu súkromného podniku. Sloboda je založená na domnienke, že rozmanitosť obsahov médií, ktorá odráža rozmanitosť spoločnosti, sa zabezpečí fungovaním zákona ponuky a dopytu.
Je dostatok výskumov, ktoré potvrdzujú, že trhový model masovej komunikácie nezaručuje skutočnú, pozitívnu slobodu komunikácie pre všetkých, že nie je zárukou pluralitného mediálneho systému. Práve naopak: trhová liberálna ideológia – ako hovorí americký výskumník J. Kean – je v skutočnosti ospravedlňovaním privilegovaných práv korporácií a obhajobou možností veľkého biznisu organizovať a determinovať, a teda aj cenzurovať jednotlivca pri výbere toho, čo počúva, číta alebo pozerá. Ako názorný príklad nám postačí prehľad filmov, ktoré sa uvádzajú v našich kinách… A to je iba začiatok prieniku obrovských mediálnych korporácií na náš trh.
Samotná sloboda prejavu teda ešte nezaručuje demokratický pluralizmus v komunikácii, ak sa zároveň neuplatňuje pravidlo spravodlivosti a rovnoprávnosti. Keďže to trhový mechanizmus neumožňuje, dá sa to dosiahnuť jedine intervenciami štátnych orgánov do komunikačných procesov. V tejto súvislosti sa americkí bádatelia Williams a Kean nazdávajú, že pre zabezpečenie rovnoprávnosti v komunikácii je potrebné použiť financovanie médií zo štátnych prostriedkov, zaručiť pozitívnu slobodu komunikácie pre všetky spoločenské skupiny, zabezpečiť nezávislosť médií od ekonomických záujmov, spätnú väzbu, prístupnosť médií, ich transparentnosť a pod.
Ak sa naše médiá tak veľmi obávajú štátneho intervencionizmu – to môže mať rôzne príčiny. Jednou z nich je určite to, že nedostatočne poznáme nielen prednosti, ale najmä záludnosti trhového mechanizmu vo sfére médií. Snaha amerických nadnárodných korporácií začleniť činnosť médií a ich produkty do širokej škály služieb a tovarov, ktorá sa tak výrazne prejavila pri uruguajskom kole rokovaní GATT, môže mať nedozerné následky aj pre slovenské médiá. Lebo ak padnú colné bariéry aj pre tieto „tovary“, Slovensko až potom pocíti záplavu americkej „kultúry“. Vtedy však už bude možno neskoro prosiť štát o ochranu domáceho mediálneho trhu, alebo žiadať štátne dotácie.
(Status na FB 24. septembra 2024)
