Británia sa dnes prebudila do jasného víťazstva labouristov, čím sa zdrvujúco ukončila 14-ročná vláda konzervatívcov. Na jednej strane sa teším, pretože počas 10 rokov, ktoré som strávila v Británii za vlády Tories, som na vlastnej koži cítila, ako táto krajina drví obyčajných pracujúcich ľudí a ťahá ich do otroctva veľkého kapitálu a malej skupiny vyvolených. Rok čo rok sa situácia zhoršovala natoľko, že hoci som do Veľkej Británie prišla za lepším životom, čoraz častejšie som lepší život videla za jej hranicami. Tento výsledok je teda aj ukážkou toho, že ľudia chcú zmenu a cítia hnev voči vláde, ktorá ich systematicky utláčala, ochudobňovala a aplikovala ničivé politiky v oblastiach, ktoré by nikdy nemali podliehať neoliberalizácii – ako školstvo, zdravotníctvo či bývanie.
Som však skeptická. Dokáže líder Keir Starmer priniesť zmenu, ktorú Británia tak potrebuje? Po očierňujúcej kampani zameranej na zničenie skutočne ľavicového lídra Labour Party, Jeremyho Corbyna, ktorý bol označený za antisemitu kvôli jeho podpore ľudí v Gaze a Palestíne, Keir Starmer prevzal vedenie strany a dokonca zablokoval Corbynovi možnosť kandidovať za Labour v týchto voľbách. Víťazstvo Keira Starmera, aj napriek autentickej kritike ľudu, je teda ukážkou toho, ako demokracie v mocných kapitalistických systémoch generujú a dosadzujú do moci lídrov, ktorí nie sú skutočnými kandidátmi ľudí, ale skôr predstavitelia status quo. Ľavica, pravica či stred, títo kandidáti sa výrazne medzi sebou nelíšia. Vždy operujú iba v rámci vymedzených mantinelov, neschopní presadzovať politiky, ktoré sú skutočne potrebné. Ich úlohou je najmä vedieť ponúknuť ilúziu demokracie a zaobaliť nepopulárne kroky do stráviteľnejšieho obalu.
V kapitalistických demokraciách často vidíme, že politický systém vďaka vplyvu veľkého kapitálu operuje tak, aby udržoval moc v rukách elít a bránil ich záujmy. Výsledkom je politická scéna, kde kandidáti ako Keir Starmer môžu vyhrať voľby, pretože aj keď sľubujú zmenu, v skutočnosti predstavujú kontinuitu moci a zachovanie existujúceho systému. Demokracia v kapitalizme teda nie je skutočnou demokraciou, ale skôr ilúziou participácie, kde sú skutočné možnosti zmeny systematicky obmedzované.
Čo sa teda môžeme naučiť z tohoto prípadu a ako môžeme proti tejto skutočnosti bojovať? Veľmi stručne, myslím si, že prvým krokom je uvedomiť si, ako fungujú médiá. Médiá zohrávajú v demokracii kľúčovú úlohu, lebo sú nástrojom na ovládanie a manipulovanie verejnej mienky. Mainstreamové média, ktoré fungujú ruka v ruke s oligarchami a elitami, teda budú posúvať do popredia ľudí, ktorí im vyhovujú a ostatných prinajmenšom ignorovať, aktívne blokovať, a v tom horšom prípade systematicky ničiť ich reputáciu. To, že niektorí kandidáti na vás aj počas našich predvolebných kampaní opakovane pôsobia v etablovaných televíznych programoch alebo v mediálnych plátkoch, nesvedčí ani o ich kvalite, ani ich zaujímavosti, skôr o ich finančnej dispozícii a nastaveniu slúžiť systému a elitám.
Aby sme sa proti tejto manipulácii mohli obrniť, je dôležité byť si vedomý týchto praktík. Aktívna účasť na politickom dianí, vzdelávanie sa a šírenie informácií, ktoré odhaľujú manipulácie a skryté záujmy, sú kľúčové kroky. Vyžaduje si to viac úsilia a skutočne kritické a nezávislé myslenie, ale je to nevyhnutné na to, aby sme do pozícií moci mohli dosadiť autentických ľavicových kandidátov. Títo kandidáti potom môžu uskutočniť štrukturálne zmeny, ktoré povedú k spravodlivejšiemu a demokratickejšiemu systému.
(Status na FB 5. júla 2024, titulok SLOVO)
