Odborári z martinského ECCO posielajú majiteľke koncernu odkaz. Z Turca odoslali do Dánska balíček podobný tomu na obrázku – s robotníckym tričkom, píšťalkami a odznakmi z predchádzajúcich kampaní a napodobeninu náhrobného kameňa s textom: „Na Slovensku ste nepochovali len úspešnú a ziskovú firmu, ale aj férovosť a dôstojnosť.“ A k tomu priložili aj sprievodný list.
Je absurdné, že firma jednej z najbohatších Európaniek sa tvári, že nemá na 3-tisícový odchodný príspevok.
3 tisíc eur je pritom menej ako minimálna mzda v Dánsku. A čo je ešte absurdnejšie, že za takúto sumu získali Dáni 8,5 hektárový pozemok v Martine, ktorý sa chystajú teraz speňažiť. Za trhovú cenu. V takýchto prípadoch ľutujem, že vyvlastnenie nie je taký jednoduchý proces ako kedysi… Aby si to zobral štát späť, investora nechal zobrať stroje, a na rozlúčku mu dal na ruku kúpnu cenu plus alikvotnú sumu za investície a z následného odpredaja splnil požiadavky bývalých zamestnancov.
Zároveň ma to utvrdzuje v tom, že veriť rečiam z manažérskych úst o tom ako „sme jedna veľká rodina“ a „sme na jednej lodi“ a „musíme ťahať za jeden povraz“ je zbytočné. Sú to len korporátne drísty na učičíkanie robotníka. Aby držal ústa a drel čo najviac za čo najmenej, aby boli zisky pre pár Hán Toosbuyových a odmeny pre ich podržtašky čo najvyššie.
Nedávno v Beluši mesiace nariekali manažéri, že ak odborári budú trvať na zachovaní benefitov vybojovaných v minulosti, tak fabrika skrachuje. Odborári neuhli a firma musí naberať nových ľudí, lebo zákazky pribúdajú. V Liptovskom Mikuláši roky museli byť slovenskí robotníci solidárni s Kanadou, Francúzskom a neviem kým. A keď chceli zvýšenie Slováci, tak prišiel Francúz a povedal, že nič také. Lebo ťažké časy. Ale Liptáci buchli po stole a povedali: „Vyber si, Francúz, medzi ťažkými časmi, alebo sakra ťažkými časmi. Lebo každý deň štrajku ťa bude stáť 50 tisíc.“ A po 3 týždňoch si to Francúz prepočítal.
A presne takto treba k tomu pristupovať.
(Status na FB, 18. júla 2025)
Jedna odpoveď
Ecco Slovakia, a.s., Martin vznikla v roku 1998. Bola to jedna z prvých dánskych investícií na Slovensku, pričom išlo o tzv. investíciu na zelenej lúke. ( nešlo teda o privatizáciu…) Zamestnávala takmer 900 ľudí. Aneverme, že by nedostala od štátu SR daňové prázdniny a dodátie na každoročné zamestnávanie tých 900 ľudí: ORTIEĽ: VRÁTIŤ, pani majiteľka! Do posledného haliera!
A uviesť tú zelenú lúku do úôvodného stavu na náklady korporácie! No veď že akí su len oni Dáni „zelení“ ak ide o naše šetrenie naftou…
Takto to treba, Artur, trými „balíčkami“ a tričkami si robíš akurát vlastné píár…a oni sa dobre nasmejú.Peter