Zrodenie slušňáka

Začalo sa to ako každý iný bežný večer. V prítmí lampiónov sedeli ľudia, pochutnávali si na ázijských špecialitách, ktoré rýchlo roznášali šikovní šikmookí čašníci, vzduch voňal exotickými koreniami a odkiaľsi hrala tichá hudba. Tí, čo dojedli, alebo ešte len čakali, sa tlmene zhovárali – o všeličom, od počasia až po najnovšie klebety, ako to vraj robí 70% ľudí. Len vzadu, trochu od ostatných, sedeli dvaja páni v sakách nad pohárikmi a viedli chlapský rozhovor – tvárili sa vážne, pokyvkávali si navzájom hlavou, so zrakom sklopeným do taniera si s živou gestikuláciou čosi jeden druhému objasňovali. Žiadna hádka – skôr vzájomný súhlas. A porozumenie. Také chlapské.

„Som rád, bratmm[1], že si môj kamoš,“ buchol tvrdo na záver jeden druhého do ramena ako prejav vrcholného uznania.

„Ja som rád, kámo, že si môj bratmm,“ opätoval mu to rovnako tvrdo druhý a obom sa zaleskla slza v oku – nie od bolesti, ale od dojatia. Ale čašník, sledujúc ich po očku, si to vysvetlil práve naopak. A hneď vyrazil.

„Čo buchaš? Ty nebuchať!“ šermujúcimi rukami doplnil svoju verziu Jánošíkovej pesničky „Nebúchaj, nebúchaj“ pred tvárami oboch prekvapených bratmmov. „Čo ty myslieť, že ty prezident? Ty nie George Buch!“

rozbite_sklo-past.jpg
Ilustračné foto: peakpx.com / CC0

Ani to netušil, ale trafil presne na zlú strunu. Presne tú trošku už nasiaknutú alkoholom. Tá praskla, švihla, a vystrelila zvnútra osakovaného pána rýchlosťou blesku.

„Čože?! Ja že nie som prezident?“ zrúkol a očervenel, pričom sa oboma rukami vzoprel od stola. „Ja ti ukážem, kto je tu prezidentom životného prostredia!“

A malého žltého čašníčka udrel raz pravou, raz ľavou, a potom naňho už úplne skočil. Bratmm sa solidárne pridal. Ale ukázalo sa, že aj čašník má dosť veľa bratov, a začala sa veľká mela.

Trvalo to síce len krátko, ale niekoľko stoličiek sa zlomilo, niekoľko rezancov zmotalo, trocha ryže rozsypalo a sójovej omáčky rozlialo. Na zvukovom pozadí hlasných neslovenských výrazov z oboch strán dalo bodku za kontaktným zápasom rozbité sklo vo dverách. Policajti vzápätí znížili obom bratom adrenalín želiezkami a húkačkou, pričom jedného žltého brata odviezli na ošetrenie. A udalosť bola na svete.

Nuž ale, pravdupovediac, vyvstalo niekoľko otáznikov. A ukázalo sa pár vecí.

Ako je možné, že súboj sa neskončil drvivým víťazstvom čašníka? Veď v amerických filmoch čo Ázijec, to majster bojových umení. Znamená to azda, že nám americké filmy klamú?

Ako je možné, že v zmienenej reštaurácii nepoznajú lokálneho ministra životného prostredia?

Ako je možné, že ministra nepoznajú ani policajti? A kde bola jeho ochranka? Načo ju potom má, ak ho odvedie kadejaký príslušník?

A predovšetkým – či a ako to ovplyvní výsledok tohto ministra a jeho materskej strany v nadchádzajúcich parlamentných voľbách?

Nuž, to záleží.

V prvom rade mal veľké šťastie, že sa to nestalo v maďarskej reštaurácii. To by ho už ani Maďari nevolili. Tam by sa to však s najväčšou pravdepodobnosťou nestalo – jednak ho tam poznajú, a druhak sú len dve možnosti, komu jej majitelia fandia – v prvom prípade, ak by preferovali jeho domovskú stranu, by ho tam na rukách nosili, v druhom, keby nepreferovali, by tam radšej nechodil, aby ho neprehodili cez sklo už pri príchode.

Keby sa to stalo napríklad v Slovak pube, bolo by to úplne iné. O to viac, ak by cez dvere prehodil takého Hlinu. Zrejme by mu to prinieslo väčšinové sympatie slovenskej verejnosti. Ale či aj hlasy? Ak by to Hlina prežil, asi nie. A ak by neprežil, aj tak by šli Kotlebovi. Politika je nevďačná rehoľa. Možno o 40 rokov by dostal metál za piaty či šiesty odboj, ale dovtedy… Dnes nič.

Keby sa to však vôbec nestalo, vážne hrozilo, že by slovenská verejnosť až do volieb nevedela, kto je (vlastne bol) ministrom životného prostredia. Ani by nepoznala jeho tvár. Nemohla by posudzovať slušnosť či neslušnosť a odbornú, hereckú a štylistickú úroveň jeho ospravedlnenia. Nedostal by body za abdikáciu. Nemal by sympatie za príkladnú reakciu na svoje zlyhanie. Zostal by – nikým. Napriek možno dobrej práci na svojom ministerstve. Práca a jej užitočnosť totiž takmer nikoho pri voľbách nezaujíma.

Lebo dnes jeho reakciu a vzdanie sa ministerstva oceňujú mnohí – od spolustraníkov cez analytikov až po bežných voličov. Vraj sa zachoval a ospravedlnil príkladne. A zachoval správne v ťažkej chvíli – slušne! Takže ho nielen necháme na kandidátke, ale (pretože) nakoniec aj veríme, že práve on takto prinesie viac hlasov… A ovplyvní voľby pozitívne.

Akoby to, ako sa zachoval večer predtým, bolo jeho právom a prirodzenou reakciou na ťažké chvíle.

Ja teda nie som odborník, ale ako sa minister dokáže správať v ťažkej chvíli, podľa mňa ukázal už vtedy. V predvečer svojej abdikácie. V prítmí lampiónov. Vo vôni exotiky. Urobil, čo nemal. Nemal to robiť! To by bolo u mňa príznakom slušnosti.

Kto som však ja, aby som o tom rozhodoval…?

Bolo by potom menej starostí – aj jeho, aj šéfových, aj reštauračných, aj sklárskych, aj volebných, aj politologických (ak ešte niektorý z nich verí v mýtus racionálneho voliča) a napokon aj prezidentských. Lebo veru, ani Zuzanka by nemusela rozmýšľať, koho že „poverí“ riadením rezortu budúci týždeň. A ani my by sme nemuseli dumať, prečo, keď o tom predsa nerozhoduje ona, jej to ešte nikto nepovedal.

Bolo by jednoducho o slušňáka menej.


[1] Brattom, alebo barátom? To sa už presne nevie. Znelo to takto podobne.

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter