Často sa zabúda, že štúrovská koncepcia bola v čase svojho vzniku len jednou z možností, ako riešiť podobu slovenskej identity – a vôbec nie najvplyvnejšou. Katolíci zotrvávali na pozíciách bernolákovčiny, ktorá síce pretrhla puto s češtinou, ale neprekročila hranice jazykového separatizmu. Väčšina z nich, vrátane samotného Antona Bernoláka, síce obhajovala etnickú rovnoprávnosť, ale len v rámci natio hungarica, na princípe uhorského vlastenectva. Inú možnosť navrhovali Šafárik a Kollár, ktorí chceli vytvoriť skutočný československý jazyk postavený na báze dvoch rovnocenných zložiek, českej a slovenskej. Všetky tri možnosti boli s väčším či menším vplyvom v hre až do päťdesiatych rokov 19. storočia. Ani kodifikácia súčasnej spisovnej slovenčiny neznamenala definitívne víťazstvo, a to nielen pre odpor Kollárových prívržencov a časti bernolákovcov, ale najmä pre úsilie cisárskej Viedne, ktorá po porážke revolúcie z roku 1848 presadzovala ako jazyk Slovákov slovakizovanú češtinu. Tejto pasci podľahli počas Bachovho absolutizmu tak evanjelici, ako aj katolíci, a to najmä z oportunistických dôvodov a slovenské písomníctvo sa dočasne vrátilo k jazyku pred rokom 1843. Víťazstvo štúrovských predstáv v tej chvíli vôbec nebolo jednoznačné a päťdesiate roky 19. storočia predstavujú vari najväčšiu krízu v dejinách nášho spisovného jazyka. Nie lingvistické, ale politické rozhodnutie Paradoxne aj sám Ľudovít Štúr ešte začiatkom štyridsiatych rokov (keď už Jozef Miloslav Hurban hovoril o Slovákoch ako o samostatnom národe odlišnom od Čechov) varoval svojich priateľov pred príliš radikálnym rozchodom s češtinou. Hurban však nesúhlasil a koncom roku 1842 presviedčal, že Slováci sú s Čechmi v konflikte už dávno, že v nich niet „nič českého“. Z tejto epizódy vidno, že slovenská identita sa vyhranila práve tak na spore s maďarským ako aj českým národom a že jazykový separatizmus vznikol až po formulovaní národnej samostatnosti. Rozchod s Čechmi pociťovali štúrovci ako nevyhnutný z pragmatických dôvodov. Tento krok považovali za spôsob, ako zjednotiť konfesijne rozdelenú slovenskú spoločnosť. Navyše, ako pripomína kanadský historik Peter Brock, Česi nijako nepomohli Slovákom vyvliecť sa z ťažkej situácie, do ktorej ich dostal narastajúci prílev maďarizácie. Pritom najsilnejší dopad maďarizácie v Uhorsku pocítili práve Slováci. Nemali legislatívne zabezpečené politické práva ako Chorváti alebo Nemci, nemali vlastnú cirkevnú organizáciu ako Srbi, Rumuni a Rusíni, nemali nijaký inštitucionálny obranný múr, ktorý by ich robil menej zraniteľnými pri asimilácii. Maďari ospravedlňovali proces pomaďarčovania tým, že slovenské národné hnutie má ideologicky ruské korene, že za ním stojí panslavistická koncepcia rozbitia uhorskej vlasti (takto argumentoval napríklad gróf Karol Zay). Táto sprisahanecká konštrukcia bola v tom čase absurdná a vo svojej podstate až paranoidná. Túžba Slovákov po vlastnej identite čerpala skôr z nemeckej ako ruskej inšpirácie (napokon, Štúr sa ku koncepcii samostatného národa dopracoval až pod vplyvom Hegela a Herdera počas svojich štúdií v Halle) a od roku 1792 (keď sa maďarčina legislatívne zrovnoprávnila s latinčinou) povzbudzujúco pôsobil aj samotný maďarský príklad. Treba upozorniť, že nie všetci maďarskí intelektuáli sa stotožňovali s takýmito nepodloženými obvineniami; vari najvehementnejšie ich popieral gróf István Széchenyi. Štúrovo riešenie treba za daných okolností považovať za geniálne. Rozhodnutie zo 14. februára 1843 o prijatí spisovnej slovenčiny bolo primárne politické, nie kultúrne, a už vôbec nie lingvistické. Ostatne, Štúr nebol primárne jazykovedec. Jeho hlavný spis z tejto oblasti (Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí z roku 1846) je skôr emocionálne ladený manifest s hmlistou argumentáciou, nepresnou terminológiou a chabým systémom výkladu. Samotný základ spisovného jazyka netvorilo (ako sa to často chybne interpretuje) stredoslovenské nárečie, ale kultúrna stredoslovenčina, kodifikovaná reč vzdelancov. Udržanie životnosti takéhoto jazyka si však vyžadovalo jeho rozšírenie medzi ľudom. Túto kľúčovú úlohu zohrala periodická tlač, osobitne Slovenské národné noviny. Pikantnosťou dejín ostáva, že petíciu za ich založenie zorganizoval turčiansky zeman Juraj Košút, bratranec vtedajšieho najvýznamnejšieho maďarského politika a úhlavného nepriateľa slovenských emancipačných snáh Lajosa Kossutha. Od revolúcie ku kontrarevolúcii Vypuknutie revolúcie však slovenský národ nanovo rozdelilo, s čím Štúr evidentne nerátal. Nerozvinutosť nášho politického života a jeho obmedzenie na národnostné požiadavky spôsobilo, že rok 1848 zastihol Slovákov nepripravených. V tejto súvislosti sa často spomína Štúrov konzervativizmus. Politologicky presnejšie by však bolo hovoriť o jeho orientácii ako o populistickej a nacionalistickej. Nie každému sa táto línia páčila a už vtedy prepukali ostré spory medzi autoritatívnym Ľudovítom Štúrom a mladučkým Jánom Franciscim, ktorý navrhoval liberálnu orientáciu slovenskej politiky. Európska historiografia často označuje ozbrojené slovenské povstanie z rokov 1848 – 1849 za kontrarevolučné. Po prvýkrát sa o ňom vlastne takto vyjadril Karl Marx. Vo svojom článku v Neue Rheinische Zeintung vyhlásil Slovákom „bezohľadný boj na život a na smrť“ za to, že „zradili revolúciu“. Rovnako Stalin označil nacionalizmus za jednu z hlavných príčin neúspechu revolúcie, vysmieval sa „slobodymilovnosti“ porobených národov a ich vystupovanie považoval za „hrubý šovinizmus“. Tieto nelichotivé poznámky na našu adresu spôsobili, že štúrovský odkaz sa v období komunistického teroru päťdesiatych rokov 20. storočia dostal do nemilosti vládnych kruhov. Takýto obraz o našom postoji k revolúcii je však značne skreslený. Predovšetkým: štúrovci vo svojich článkoch a Ľudovít Štúr v prejavoch na uhorskom sneme podporovali všetky revolučné ideály – politickými slobodami počnúc a zrušením poddanstva končiac. Naša koncepcia slobody prejavu a zrušenia poddanstva vo všetkých kategóriách bola z hľadiska demokratických hodnôt dokonca radikálnejšia ako maďarská. Štúr sa spočiatku usiloval o spojenectvo s Kossuthom. Samotné Žiadosti slovenského národa nijako nevybočujú z uhorského rámca. V ich úvode štúrovci vítajú revolúciu, velebia hodnoty slobody, rovnosti a bratstva a deklarujú, že v tomto historickom okamihu sú ochotní zabudnúť na všetky krivdy a odpúšťajú svojim utláčateľom. To bolo nesmierne veľkorysé gesto. Aj vo svojich národnostných požiadavkách sú ústretoví, kalkulujú len s predstavou silne obmedzenej autonómie, bez výkonnej moci. Treba priznať, že niektoré požiadavky boli absurdné a prakticky neuskutočniteľné – napríklad aby každý poslanec snemu musel ovládať jazyky všetkých uhorských národov. Dokument však nijako neohrozoval integritu Uhorska. Reakcia peštianskej vlády bola preto nepochopiteľná: vydanie zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu, a tým definitívne pochovanie možnosti spolupráce. Ani zatknutie revolučne naladeného básnika Janka Kráľa, ktorý v Honte burcoval ľud proti feudálnemu zriadeniu, nevzbudzuje veľkú dôveru v demokratický charakter uhorskej revolúcie. V tejto ťažkej situácii však Štúr urobil niekoľko chýb. Neuvážený, vzdorovitý prechod na stranu cisárskej Viedne a dištancovanie od demokratickej revolúcie spôsobili, že Štúrov tábor masívne opúšťali zástupy prívržencov. Jednu z najbolestivejších strát znamenal odchod vysokého hodnostára evanjelickej cirkvi, superintendenta Jána Seberiniho, jedného z autorov Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842, spoluzakladateľa spolku Tatrín a horlivého podporovateľa našich národných požiadaviek. Seberini odmietol vtedajšiu slovenskú politiku, otvorene začal podporovať demokratické ideály kossuthovskej revolúcie, za čo bol neskôr zbavený úradu a odsúdený na smrť (neskôr ho omilostili a v päťdesiatych rokoch 19. storočia opäť prispieval do slovenskej tlače). Seberini však nebol sám. Treba si uvedomiť, že väčšina slovenskej populácie Štúrovu politiku fakticky nepodporovala. Odrazilo sa to aj na nákladoch periodík. Kým štúrovské Slovenské národné noviny nikdy nedosiahli náklad vyšší než 300 – 400 výtlačkov, kossuthovský Priateľ ľudu ako prvé slovenské periodikum vôbec presiahlo náklad tisíc kusov. Vplyv týchto novín (ako aj všetkých ostatných maďarizačných periodík do roku 1918) na verejnú mienku sa doteraz neúmerne podceňoval. Práve prevahou revolučne zmýšľajúcich ľudí na strane Slovákov odôvodňovali neskôr maďarské politické kruhy svoje demagogické stanovisko, že väčšina slovenského obyvateľstva si neželá autonómne postavenie. Povstanie za národnú nezávislosť Jeden jediný mesiac stačil Štúrovi na to, aby radikálne zmenil svoj názor na štátoprávnu budúcnosť Slovenska. Kým ešte 10. mája 1848 požadoval autonómiu v rámci Uhorska, 7. júna toho istého roka na Slovanskom zjazde v Prahe navrhol vytvorenie spojených slovanských krajín, pričom zdôrazňoval, že naším hlavným cieľom je zachovať nás, nie monarchiu. Práve tu sa po prvýkrát objavila myšlienka ozbrojeného povstania. Je paradoxné, že Štúr s Hurbanom, ktorí sa v tom čase zapojili aj do bojov na pražských barikádach proti rakúskym vojskám, skončili o tri mesiace neskôr v cisárskom tábore. A s víziou vydobytia osobitného postavenia Slovenska v monarchii, ktorú ešte krátko predtým odmietali. To všetko dokresľuje chaotické ovzdušie, v akom predstavitelia slovenského národného hnutia formulovali a ustavične pretvárali vojenskú stratégiu i politický program. Štúrove postoje boli v tom čase pre jeho partnerov pomerne nečitateľné. Najmä ak rok po tom, čo v Prahe odmietol lojalitu k Rakúskemu cisárstvu, v tom istom meste tvrdil, že Slováci zmýšľajú s cisárskou vládou tak úprimne, ako len málokto v monarchii. Pozície v tejto otázke sa vyjasnili 19. septembra 1848, keď Ľudovít Štúr v mene novovytvorenej Slovenskej národnej rady na ľudovom zhromaždení v Myjave vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil nezávislosť Slovenska. Treba podotknúť, že tento historický medzník bol v čase existencie Československa prakticky vymazaný z učebníc dejepisu, hoci práve od neho sa odvíja tradícia myšlienky národnej suverenity. Od tohto okamihu bola idea slovenskej nezávislosti natrvalo prítomná minimálne v intelektuálnych úvahách, aj keď neraz mala utopický charakter. Tu sa prvý raz zrodila myšlienka štátnej samostatnosti, aj keď vo veľmi hmlistých kontúrach. V rokoch 1849 – 1850 bola hlavným námetom publicistických úvah, či to už boli články Michala Miloslava Hodžu, Jozefa Miloslava Hurbana, Jonáša Záborského a najmä Daniela Gabriela Licharda. Slovensko malo podľa predstáv štúrovcov získať v rámci habsburskej monarchie štatút osobitného veľkokniežatstva. Rozsiahlu slovenskú autonómiu podporovali v tom čase aj rakúske noviny Die Presse a Pressburger Zeitung. Naopak, Ostdeutsche Post a Der Lloyd boli zásadne proti a požiadavku osobitnej korunnej krajiny pre Slovákov dokonca považovali za protiústavný krok. Najčastejším argumentom nemeckých a maďarských odporcov slovenských žiadostí však bola námietka, že oddelenie od Uhorska nie je skutočnou túžbou Slovákov, že jestvuje len ako subjektívna predstava niekoľkých vzbúrencov a že za odtrhnutie sa nekonali žiadne demonštrácie, ktoré obyčajne sprevádzajú takéto závažné požiadavky. Dokázateľne slabá verejná podpora štúrovcov bola najsilnejším tromfom stúpencov centralizácie. Slovenské povstanie nebolo akousi vzburou za etnické práva (ako nás to donedávna učili v oklieštenej, čechoslovakistickej interpretácii) a už vôbec nie proti demokracii. Bolo to povstanie s jasným cieľom, za národnú nezávislosť. Preto bolo sklamanie predstaviteľov slovenského národného hnutia z jeho výsledkov obrovské. K tomu treba prirátať verejné poníženie, lebo predstavitelia Slovenskej národnej rady sa neraz uchyľovali k propagandistickej nadpráci v prospech jednoty habsburskej monarchie, a tieto (najmä Hurbanove) postoje už jednoznačne treba označiť za kontrarevolučné. Povstanie sa skončilo fiaskom. Občas vyznievalo komicky (z päťtisíc dobrovoľníkov pridelili zbrane len tisícke, ostatní sa museli uspokojiť s kosami, cepmi a vidlami), občas tragicky (povstalecké rabovanie, popravy a vraždenie civilistov vrátane žien, o čom naša historiografia pokrytecky mlčí), ale z hľadiska európskeho vývoja bolo hotovou celonárodnou potupou. Zaplatili sme za to nielen množstvom životov, ale aj dočasnou stratou sympatií demokratických hnutí vo svete. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)
