Smrť ministra z pera popredného slovenského spisovateľa Ľuboša Juríka, ako sám uvádza v prológu, nie je životopisný román a nie je ani literatúrou faktu či vedeckou biografiou – je možno, áno, dá sa súhlasiť s autorom, beletrizovanou literatúrou faktu o jednom z najtalentovanejších slovenských politikov 20. storočia Vladimírovi Clementisovi. Zbytočne však hľadať pomenovanie literárnej formy, lebo už samotný podtitulok diela Noc pred popravou Vladimíra Clementisa a samotné priznanie autora, že si politikovo alter ego, komunistického advokáta s jeho dotieravými otázkami vymyslel, dáva tušiť, že to je, áno, čistá beletria.
Aby Jurík mohol posplietať pravdivý životný príbeh o človeku, ktorého meno a postavenie poznal vari každý, no málokto o ňom vedel viac, vložil do príbehu seba, celý svoj talent, svoju vlastnú osobnosť, a teda aj svoje (sebe?) vlastné dotieravé otázky. Čiže nič z tých dialógov, ktoré tak uchvacujú, nie je čistá pravda, tak ako sa nič pravdivejšie o živote Clementisa nenachádza nikde inde, ako práve v tých Juríkovych dialógoch. Chvalabohu. Konečne sa do rúk čitateľa dostáva kniha, ktorá (pretože bez zbytočných ideologických predpojatostí) ponúka pravdivý obraz o slovenskom politikovi, komunistovi, intelektuálovi a kultúrnom dejateľovi, v ktorého osobnosti sa úplne čítankovo odrážajú všetky zložitosti doby poznačenej rozpormi demokracie, fašizmu či boľševizmu (v ére diktatúry proletariátu).
Clementis žil občiansky čestne a politicky pravdivo, hoci, isteže, aj sám nosil za nechtami zvyšky po omyloch rodnej komunistickej strany, no nemusel si pilátovsky umývať ruky, lebo ich mal čisté. Veril socialistickej revolúcii, hoci Stalinovi, ktorý spotvoril tú dobu, neveril nič, veril svojej komunistickej strane a svojim komunistických priateľom, lebo netušil, že samotný leninský typ strany už z princípu (demokratický centralizmus) nemôže politike ani životu ponúknuť nič viac a nič menej ako smrtiaci podraz, krvilačné vodcovstvo a primitívnu ideologickú demagógiu.
Vladimír Clementis bol demokrat, muž dialógu a duchaplnej diskusie, a preto sa do éry strachu z diktatúry proletariátu nehodil. Tak ako mnohí iní, čo odvisli na šibenici, lebo – mali svoje názory? Zložitosti doby, zložitosti osobností, zložitosti charakterov a zložitosti politickej viery stvárňovali aj zložitosť života Vladimíra Clementisa, ktorý preto nemožno súdiť, ale možno mu bez predsudkov porozumieť.
Vladimír Clemetis mal šťastie – príbeh jeho života sa dostal do rúk majstra Ľuboša Juríka.
Vzniklo dielo, ktorým Jurík prekročil umelecký Rubikon a zaútočil na literárny Rím. Hoci nebol prvý, kto sa pokúšal stvárniť život Clementisa, však už len diskusie v redakcii Nového slova s Poldom Podstupkom a redakčným kolektívom dávali tušiť, že téma Clementis – nezomrie. Boli tu napokon aj iné odvážne, úspešné, hoci neúplné pokusy odhaliť tragiku doby a života Vladimíra Clementisa, ako napríklad počin Vydavateľstva Tatran Listy z väzenia, vďaka ktorému sa slovenský národ v šesťdesiatom ôsmom dozvedá aspoň o posledných mesiacoch života Clementisa, a to rovno z korešpondencie, hoci cenzurovanej, so svojou ženou Lídou, so svojou Hádičkou, ktorá sedela v inej cele, o čom Vlado nevedel. V šesťdesiatom ôsmom sa o Clementisovi hovorilo dosť, viem to, bol som pri tom, keď sa úžasný literárny počin nerozlučnej dvojice Gabo Rapoš – Emília Nemsilová dostával na svet. No nebolo to dosť. Aj preto som, keď sa ma Ľubo Jurík, už zahĺbený do písania knihy o Clementisovi spýtal, čo o ňom viem, odpovedal, že skoro nič. Taká bola pravda. Málokto zo Slovákov vedel o Clementisovi viac, hoci každý o ňom vedel a skoro každý aj to, že bol ministrom zahraničia. Ale aký bol Clementis človek a aký život žil, to sa dozvedáme až od Ľuboša Juríka.
Juríkova kniha otvára všetky komnaty života Vladimíra Clementisa, aj tú dvanástu, intímnu. Spoznáme v nej Lídu, jeho ženu, ktorá ako umelkyňa z Prahy práve v Bratislave študovala operný spev a na zastávke električky pri Štefánke stretla svojho milovaného – Vlada. Zobrali sa zakrátko a žili krásny, hoci často odlúčený život. Z iných komnát sa dozvedáme o láske Clementisa k rodnému Tisovcu a svojej rodine, o študentských časoch na skalickom gymnáziu, kde sa vtedy vyučovalo po maďarsky, z čoho pramenilo Clementisosvo dôkladné poznanie príčin maďarskej nadutosti a zdroj argumentov aj pre jeho postoj k riešeniu citlivej maďarskej otázky na Parížskej mierovej konferencii v roku 1947, za čo Maďari Clementisovi dodnes (vtedy najmä Rákosi) nevedia prísť na meno. Z politických komnát možno uzrieť aj Vladov život v exile počas druhej svetovej vojny (internácia a lágre vo Francúzsku a Veľkej Británii, až po účasť vo vysielaní BBC a v Benešovej exilovej vláde), neskôr jeho stretnutia so Stalinom, ktorý Clementisovi nikdy neodpustil kritiku za sovietsko-nemecký pakt, no nemožno obísť ani komnatu jeho pražských študentských rokov, kde sa ako vysokoškolák výrazne podpísal pod pôsobenie DAV-u a napokon ani komnatu ministra zahraničných vecí, v ktorej sa od priateľov dozvedel neuveriteľné proroctvo, že ak sa z New Yorku vráti domov, čaká ho povraz. Vrátil sa, aby sa na vlastnej koži presvedčil, akú cenu má kamarátstvo s Klementom Gottwaldom či Viliamom Širokým, čo znamená Stalinov hnev a čo kritická veta vyslovená medzi dvoma – fajkami. Apropos, fajky. Nemožno pri nich zabudnúť na Iľju Erenburga, ten ako prvý Clementisa varoval pred Stalinom. Ale ukázal mu aj Paríž, a to tak, ako ho vie vnímať iba bohém, tak ako v zostave bohémov spoznával Prahu: Nezval, Seifert, Werich, Voskovec, ďalší, no a zo Slovákov najmä Ladislav Novomeský.
Autor sa nevyhýba ani kontroverzným Clementisovým rozhodnutiam a činom, medzi ktoré patrí napr. jeho účasť v takzvanej cirkevnej šestke (Čepička, Fierlinger, Hendrych, Kopecký, Široký a Clementis) ktorá naštartovala represálie proti cirkvi. Zaujímavé sú Clementisove aktivity, keď ako štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí pomáhal pri vyzbrojovaní vznikajúceho štátu Izrael. Menej známa je skutočnosť, že spojkou medzi Izraelom a vládou ČSR bol slovenský exulant židovského pôvodu Ján Ludvík Hoch. Bol spolu s Clementisom internovaný v severnom Anglicku, boli spolu osem mesiacov v jednej cele a spriatelili sa – tento človek si v tábore zmenil meno na Robert Maxwell a po vojne sa stal jedným z najvplyvnejších mediálnych magnátov na svete.
To všetko nájdeme v najnovšej Juríkovej knihe, ktorú vydala Matica slovenská. Nie je iba hĺbkovou sondou do života Vladimíra Clementisa, ale najmä báječným čitateľským zážitkom.
(Foto z knihy Smrť ministra)
