Som si vedomý toho, že moc musí existovať, pretože bez nej by ľudstvo asi neprežilo. Moc je normálny jav a vyjadruje prirodzenú hierarchiu v spoločnosti. Len všetko v živote je príjemné, pokiaľ to nie je extrémne. Tak je to aj v prípade medzi túžbou po moci a láskou k pravde. Je to neustály boj, trvajúci počas celej histórie ľudstva. Ten, kto vraví a hlása, že vo svete vládne pravda a spravodlivosť, tak klame alebo prinajmenšom zavádza. Lebo ony nevládnu. Pravda nemá svojho univerzálneho trubača. K pravde musí človek dospieť a porozumieť jej ako jednotlivec. Určite nie ako bezmenná masa. My, ľudstvo, chceme všetkému vládnuť, životom iných, prírode, myšlienkam ľudí, a keď sa to nepodarí a príroda sa napríklad vzbúri, zrazu sme veľmi prekvapení. Mnohí ľudia si vytvárajú svoju vlastnú bublinu predstáv a interpretácií reality. Ale je otázka, či si bublinu predstáv a interpretáciu reality skutočne dotyčný človek vytvoril, alebo akceptoval nejakú, ktorú mu „podsunuli“. Mne sa zdá, že veľa ľudí skôr preberá, než si vytvára. V tejto súvislosti ma zaujal postoj môjho priateľa, uznávaného kardiológa, ktorý mi napísal: „Tak toto je ťažká a večná téma. Napadla mi jedna spomienka na moju atestačnú skúšku z pediatrie v 1986 z marxizmu, kde som mal otázku Teória pravdy z pohľadu marxistickej filozofie. Z celého toho všetkého som si zapamätal výrok Fridricha Engelsa o teórii pravdy: »Kritériom pravdy, je prax.« Nevedel som čo stým, ale časom som zistil, a to nielen v medicíne, že existuje mnoho teórii, postupov, názorov, ale len prax ukáže, čo je pravdivé. No pravda nikdy nie je absolútne jediná, ale mení sa v časopriestore a podľa podmienok, v ktorých vzniká . Preto, ako píšete je dôležitá láska k pravde. a to hlavne vtedy, keď ju nemáme, a ak to pochopíme a osvojíme si to tak, možno zanikne aj túžba po moci, ktorá je mnohokrát pracuje s nepravdou a klamstvom.“
Podľa môjho názoru, ak sa vytratí spoločný postoj k pravde a hodnotám, spoločnosť nezostane ničím iným ako istým celkom vedľa seba usporiadaných indivíduí. Kontrakt, ktorý ich spája, bude v takom prípade nevyhnutne vnímaný ako dohoda medzi tými, čo majú moc vnucovať svoju vôľu druhým. Preto je veľkým nebezpečenstvom pre štát, ak disponuje nekvalifikovanou a nepripravenou mocenskou elitou, ktorá chce prevziať moc a tak realizovať svoje predstavy bez ohľadu na realitu. Chýbajú nám myslitelia, ktorí by nám vedeli vyargumentovať alternatívy. Človek sa postupne vyprofiloval pred vyše miliónom rokov ako vrcholový predátor a toto máme stále vo svojej genetickej výbave. Kým bolo ľudí na Zemi málo, tak sme žili v harmónii s ostatnými biologickými druhmi a nebolo sa treba zamýšľať nad takými pojmami, ako túžba po moci alebo láska k pravde. Moc bola daná prirodzene tomu, kto bol najsilnejší a najschopnejší, pravdu mal ten, kto mal aj moc. Prírodné zákonitosti iba určovali to, aby sa predátori nepremnožili viac ako ich obete. Preto sa predátori likvidujú navzájom aj v rámci svojho druhu (čo určite platilo aj o človeku). Civilizácia zjavne zmenila tento vzorec správania človeka, no stále platia z toho niektoré prvky. Stačí sledovať mienkotvorné médiá a čelných politikov menších krajín, ako sa prikláňajú k pravde toho, kto má práve najväčšiu moc na svete. Teraz je kľúčovým problémom človeka na Zemi významné premnoženie a ešte rýchlejšie zvyšovanie spotreby existujúcich zdrojov, čo deformuje všetky prirodzené zákonitosti z minulosti. Nie je teda žiadna šanca, aby sa ľudia na Zemi dohodli nekonfliktnou cestou o rozdelení moci a o všeobecnom prijatí „pravdivých“ tvrdení, ktoré budú akceptovať všetci ľudia na Zemi. Neviem, aké nástroje použije „príroda“ na vyriešenie tohto problému, v minulosti to boli epidémie, hladomory, vojenské ťaženia, masakre iných národov a konkurenčných skupín. Zrejme dôjde v blízkej budúcnosti k bolestnému riešeniu premnoženia a nekontrolovateľnej spotreby ľudí na Zemi, nedokážem však odhadnúť, ako bude prebiehať. A zjavne aj koronavírus sa radí k tým súčasným regulátorom počtu ľudí.
