ZDENKA TÓTHOVÁ
Narodila sa 6. októbra 1956. Vyrastala neďaleko Kysuckého Nového Mesta. Vysokoškolské štúdiá absolvovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa zamerala na geobotaniku. Od roku 1981 do roku 1990 pôsobila vo funkcii vedúcej oddelenia prírodovedy v Dome detí a mládeže v Kysuckom N. Meste. V roku 1990 ju na dvojročné obdobie zvolili v parlametných voľbách za poslankyňu Slovenskej národnej rady, kde zastupovala Stranu zelených. Od roku 1992 do roku 1994 zastávala funkciu prvej podpredsedníčky Strany zelených na Slovensku, neskôr pôsobila ako koordinátorka niekoľkých environmentálnych projektov. V rokoch 1995 až 1997 sa venovala mentálne postihnutým deťom ako riaditeľka Ústavu sociálnej starostlivosti pre mládež v Kysuckom N. Meste. Za predsedníčku SZS ju zvolili v roku 1997. Je vydatá a má dve deti.
Ako ste sa dostali do politiky „zelených“?
S prírodou som spätá od malička, miesto diskoték som radšej chodila po lesoch. Aktívne som preto začala pôsobiť v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny. Ešte pred rokom 1989 sme cítili potrebu dať prioritu ochrane životného prostredia hlavne preto, že príroda sa začala do veľkej miery devastovať, vznikali obrovské environmentálne problémy. No a po roku 1989, keď začali vznikať rôzne politické subjekty, hoci som dovtedy v žiadnej strane nepôsobila, som sa aktívne zapojila do zakladania Strany zelených na Kysuciach. V prvých demokratických voľbách sa dostali ako poslanci do Slovenskej národnej rady šiesti zástupcovia Strany zelených, medzi nimi som bola aj ja.
V roku 1992, keď sa začal na Slovensku osamostatňovací proces, sa pred voľbami zelení rozdelili. Napokon sa do parlamentu nedostali ani profederálne orientovaní, ani tí, ktorí inklinovali k samostatnému Slovensku. Aj neskôr „zelení“ prechádzali štiepením. Kde teda nastala chyba a čomu by ste ju dnes mohli pripísať?
Žiaľ, okrem predstáv, že sa budeme venovať iba životnému prostrediu, sme si overili, že politika je širší záber. To viedlo aj k tomu, že sa zelení začali deliť na „nezelených“ témach. Treba sa spýtať, komu to vtedy prospelo? V konečnom dôsledku sme na to doplatili my, zeleno mysliaci ľudia, ktorí sme chceli niečo presadiť. A prospelo to v konečnom dôsledku takým skupinám, ako sú olympionici, jadrová, či vodohospodárska lobby. Aj preto si myslím, že štiepenie bolo možno niekým cielené.
Keď ste sa nedostali v roku 1992 do parlamentu, kam ste sa stiahli?
Profesionálne som pôsobila ako podpredsedníčka strany až do roku 1994, keď boli ďalšie parlamentné voľby. Vtedy som už nekandidovala, lebo som čerpala materskú dovolenku. Do funkcie predsedníčky SZS ma zvolili v marci 1997.
Čomu pripisujete stále pomerne nízke preferencie zelených, je to nedostatok environmentálneho uvedomenia našich obyvateľov? Ozvali sa totiž i také hlasy, že zelení by najradšej zahnali ľudí do jaskýň…
Takéto názory sú už prekonané. Myslím si, že máme veľmi dobrý, vyvážený program. Ak ho porovnám s programom iných politických strán, ten náš je postavený na trvalo udržateľnom živote. To znamená, že sa snažíme vyvažovať sociálnu, ekologickú aj ekonomickú oblasť. Ak totiž budeme mať dobrú ekonomiku a budeme bohatí, ale ak sa nepostaráme o najslabších, nebude to dobrá orientácia štátu. Tak isto však nie je dobrá politika, ak vyplácame sociálne dávky neadresne a nemáme na ne dostatok prostriedkov. A pri tom všetkom treba hľadieť aj na environmentálnu zložku života.
Pokiaľ sa týka nízkych preferencií zelených, začalo sa to v období, keď sa profederálna časť zelených odčlenila. Táto skutočnosť spôsobila v radoch našich sympatizantov zmätok, nevedeli, kto zo zelených je na ktorej strane. Aj neskôr sa odčlenila nacionalisticky orientovaná skupina okolo pani Lazarovej, ktorá je dnes už v Slovenskej národnej strane. Takže momentálne na Slovensku funguje iba jedna strana zelených. Nízke preferencie súvisia i s tým, že máme málo prostriedkov na to, aby sme sa viac medializovali a šírili informácie smerom na verejnosť.
Ekologických odborníkov i aktivistov nie je na Slovensku tak málo, aby o nich nebolo počuť. Napriek tomu len ťažko dokážu presadiť svoje programy, predstavy. Nie je na vine ich prílišná roztrieštenosť?
Množstvo environmentálnych organizácií je, podľa mňa, úplne v poriadku. Každý má takto svoju oblasť, ktorej sa venuje. Snažíme sa ich činnosť podchytiť, preto ministerstvo životného prostredia podpísalo s mimovládnymi organizáciami dohodu o spolupráci. Tieto organizácie si vytvorili EKOFÓRUM, ktoré je teraz partnerom nášho ministerstva. Myslím si, že práve takto sa nám podarilo obrovský odborný potenciál, jeho nadšenie, zjednotiť. Aj preto možno predpokladať, že spoločná akcieschopnosť bude podstatne lepšia.
Má strana zelených svoju opodstatnenosť, alebo aj iné politické subjekty dokážu realizovať kvalitný ekologický program?
Úprimne sa priznám, najradšej by som bola, keby neexistovala žiadna strana zelených, podobne, ako by som uvítala, ak by na Slovensku neboli žiadne strany na národnom princípe, ako napríklad Slovenská národná strana, Strana maďarskej koalície. Mala by tu byť občianska spoločnosť so štandardnou politickou scénou. Ak sa však pozrieme na všetky súčasné politické subjekty na Slovensku, tak ekologický rozmer je iba akousi šľahačkou na ich programoch. V skutočnosti na životné prostredie zabúdajú. Práve preto tu treba aj prítomnosť zelených.
Akú ekologickú politiku praktizovala bývalá vláda?
Minulá vláda uplatňovala podľa mňa tú najalibistickejšiu politiku vo vzťahu k životnému protrediu, aká sa v týchto zemepisných šírkach mohla vôbec vyskytnúť. Vieme, o čo sa usilovala bývalá vláda: prioritou číslo jeden bola privatizácia. Dostali Slovensko doslova na kolená. Čo sa týka životného prostredia, dá sa obdobie tých štyroch rokov hodnotiť veľmi skepticky. Začali sa vo veľkom udeľovať výnimky z environmentálnych zákonov. Tieto právne normy sa stali druhoradé. Sprivatizované podniky neplatili nielen dane, ale ani poplatky alebo pokuty za znečisťovanie životného prostredia. Teraz chýbajú tieto peniaze Štátnemu fondu životného prostredia – pohľadávky za uplynulé tri roky predstavujú cca 900 miliónov korún.
V rámci predvolebnej kampane minulá vláda využívala tento fond ako určitý nástroj vydierania starostov a primátorov. Pritom minulý rok rozdala vlastne celý tohtoročný rozpočet. Popodpisovala zmluvy, nasľubovala peniaze, ktoré napokon reálne neboli. Dnes musíme riešiť tieto obrovské dlhy, ale nemáme nástroj, ktorým by sme starostom a primátorom mohli pomôcť k spusteniu nových ekologických stavieb, prípadne k dostavbe rozostavaných.
Okrem toho predošlá vláda zrušila osobitnú štátnu správu pre oblasť životného prostredia, zredukovala počty týchto pracovníkov takmer o šesťsto. Tým v podstate spacifikovala ich robotu, ktorá spočívala okrem iného vo vymáhaní pokút, vyberaní poplatkov od znečisťovateľov. Navyše – dosadila tam ľudí, z ktorých mnohí boli poplatní a nerozumeli životnému prostrediu.
Na súčasnej vláde participuje aj SZS. Sú zelení s jej krokmi spokojní?
Čo sa týka súčasnej vlády, ocitla sa v zlej ekonomickej situácii, bez dostatku zdrojov. Stojí pred ťažkou úlohou postaviť na nohy hospodárstvo. Zo strany SZS musíme dávať pozor, ako sa rozdelí aj tá ťažko naplnená príjmová zložka. Treba totiž povedať, že táto vláda je vo vzťahu k životnému prostrediu dosť pasívna. Pritom treba pripomenúť, že z hľadiska integrácie SR do Európskej únie na to, čo je nutné ešte v oblasti životného protredia vynaložiť v rámci prípravy na členstvo, budeme potrebovať 211 miliárd Sk. V podstate ide o základné veci, ktoré nám ešte chýbajú a treba ich splniť v rámci dôležitých kritérií pre začlenenie do EÚ.
Nedávno ste sa aj s predstaviteľmi Sociálnodemokratickej strany Slovenska posťažovali na diskrimináciu v rámci SDK…
Vždy sme boli za dodržiavanie dôhod. Na štyroch poslancov platformy zelených i SDSS nám podľa koaličnej dohody SDK patrilo jedno ministerské kreslo. Tým, že sme ho neobsadili, stratili sme možnosť priamo ovplyvňovať vládnu politiku. Aj priority, ktoré sme v rámci programu SDK prijali, nie sú v súčasnosti akceptované do takej miery, ako sme si to predstavovali. To, čo sa medializuje, že by sme chceli spolu s SDSS opustiť SDK, nám podsúvajú. Nie je to pravda. Ak by sa totiž SDK rozpadla, mohlo by dôjsť k destabilizácii politických pomerov. Nemôžem súhlasiť preto s tým, že niektoré materské strany SDK už začali predvolebnú kampaň na rok 2002. Je to nebezpečná hra, na ktorú my – zelení, ani SDSS nemôžeme pristúpiť. Dá sa aj tak povedať, že zelení sú svojim súčasným postavením sklamaní.
Dá sa predpokladať, že budete hľadať partnerov pre budúce voľby na ľavej strane spektra?
Zelení sa spájajú so všetkými zeleno mysliacimi ľuďmi nielen na Slovensku, ale i na celom svete. O SZS je ťažko definovať, či je pravicová, alebo ľavicová. Zelení sú v každom štáte v podstate na to, aby korigovali vývoj smerom k trvalo udržateľnému spôsobu života. Sami si preto hovoríme, že sme strana „stredu“. Sme teda ústretoví komunikovať so všetkými ostatnými stranami, ktoré sú ochotné počúvať nás a tiež akceptovať náš program.
Pochádzate z Kysúc. Kvôli súčasnej funkcii štátnej tajomníčky ste museli presedlať do Bratislavy. Čo na to vaša rodina?
Do Bratislavy už v podstate dochádzam od júna 1997, odkedy som sa stala predsedníčkou SZS. Je to náročné. Myslela som si, že aspoň ministri a štátni tajomníci dostanú v Bratislave byt, ako to bolo za predchádzajúcej vlády. Žiaľ, nie je to tak. Tu bývam v prenajatom byte so starším synom, ktorý študuje. Manžel zostal doma na Kysuciach s mladším synom, ktorý má päť rokov. Takže cestujem za nimi na víkendy, niekedy prídu oni za mnou. Dúfam, že sa táto situácia zmení, lebo hlavne menší syn našu odlúčenosť veľmi ťažko znáša. V opačnom prípade by som bola nútená opustiť post štátnej tajomníčky.
Ako žena-politička ste nielen v rámci Slovenska skôr ojedinelá. Čo treba na to, aby sa ženy zapájali do politiky vo väčšej miere?
Byť v politike a dokonca na vyššom poste je pre ženu veľmi náročné. Je to v našich podmienkach doslova sebaobeť, čo pociťujem sama na sebe. Je to na úkor rodiny. Hlavne preto, že nie sú dostatočne vytvorené podmienky na širšie uplatnenie žien, najmä čo sa týka služieb. Nie je dostatočný servis, preto si žena nemôže zabezpečiť opatrovateľku k deťom, či údržbu domácnosti. Týka sa to hlavne žien mimo Bratislavy. Čo sa týka postoja SZS voči ženám v politike, tu absolútne nemám pocit, že by ich muži neakceptovali.
Myslíte si, že občania na Slovensku majú dostatočné environmentálne cítenie?
Nie je dobré, je nedostatočné. Svedčia o tom aj dlhoročné prieskumy verejnej mienky. Ak po roku 1989 boli problémy životného prostredia pre väčšinu na druhom mieste po ľudských právach, teraz je to niekde až na konci hodnôt. Životné prostredie ľudí na Slovensku trápi veľmi málo. Je logické, že ich skôr trápi nezamestnanosť, kriminalita, problém uživiť rodinu. Prejavuje sa to však aj tým, čím by nemuselo a čo negatívne ovplyvňuje životné prostredie – pribúda čiernych skládok, vypaľuje sa tráva, predávajú sa chránené snežienky. Okrem zmeny života, jeho hierarchie, je tu na príčine aj nedostatočná osveta, nedostatočné využívanie informácií o životnom prostredí. SZS sa preto tento stav snaží zmeniť viacerými aktivitami. Bolo by treba však začať aj s masívnejšou vzdelávacou kampaňou.
Aký je váš pohľad na usporiadanie zimných olympijských hier v Tatrách, na vodné dielo Gabčíkovo?
Nemáme nič proti takýmto vrcholovým športovým podujatiam, ktoré nesú v sebe krásnu myšlienku. Musíme si však uvedomiť, aké možnosti má Slovensko. Olympiáda sa začala pripravovať s tým, že sa uskutoční na území dvoch národných parkov, a to za podmienok, ktoré z hľadiska ochrany životného prostredia neboli akceptovateľné. Čo možno povedať na to, že doteraz olympijský výbor nepredložil ministerstvu životného prostredia na posúdenie zámer olympiády? Okrem toho sa uvažovalo s prípadným posunom hraníc národných parkov kvôli výstavbe areálov. Nezodpovedala sa otázka, čo bude s veľkými nákladnými stavbami, až sa olympiáda skončí. Myslím si, že Slovensko má iný potenciál na využitie a zviditeľnenie sa.
Napríklad VD Gabčíkovo sa postavilo ako princíp samostatnosti Slovenska, pritom zelených stavali do svetla zlých, ktorí sa stavajú proti zvrchovanosti svojej krajiny. Akosi sme zabudli, že symbolom Slovenska bol dlhé roky kamzík, ktorý je na pokraji vyhynutia. V prípade priehrady sa až teraz potvrdilo, na čo sme dávno upozorňovali: aké obrovské dlhy vznikli, koľko peňazí sa investovalo zbytočne, aké sú problémy v plavebných komorách. Pritom zelení neboli proti výstavbe diela, len presadzovali iný variant, aby priehrada bola prietočná, podobne, ako to realizujú v iných krajinách.
Životné prostredie za minulého režimu znečisťoval do veľkej miery práve hutnícky a chemický priemysel. Jeho produkcia v súčasnosti poklesla, avšak stále patria tieto odvetvia k našim najväčším producentom. Zmenil sa postoj ich manažmentu k znečisťovaniu?
Ak chcú predávať, ak chcú byť v rámci Európskej únie konkurencieschopní, musia pristúpiť na normy v rámci ISO 9000, čo je manažment kvality, či ISO 14000, teda environmentálne manažérske systémy. To znamená, že musia splniť emisné podmienky, rovnako musia mať vyriešené odpady a pod.
Ochranári varujú pred globalizáciou trhu, ktorá si vytvára vlastné pravidlá a mechanizmy. Ako sa dá tomuto fenomému čeliť?
Ak nadnárodné spoločnosti vznikajú v rôznych oblastiach priemyslu či ekonomiky, je dôležité, aby sa vytvárali kontrolné mechanizmy v oblasti životného prostredia nielen na úrovni jednotlivých štátov, ale aj na úrovni takých zoskupení, ako je napríklad Európska únia. Niečo podobné by malo vzniknúť aj v celosvetovom meradle. Vzťah zelených k týmto nadnárodným spoločnostiam nie je pozitívny, keďže zelení podporujú myšlienku, že ľudia by sa mali dokázať uživiť v menších komunitách, či regiónoch. Priemyselná a obchodná globalizácia ohrozuje malých a stredných podnikateľov, zapríčiňuje ich likvidáciu. To zasa spôsobuje nezamestnanosť. Takže podľa zelených ohrozuje globalizácia stabilitu jednotlivých regiónov.
Aké máte kontakty so zelenými v zahraničí?
Dobré vzťahy máme s našimi partnermi v Rakúsku i Nemecku. Podobne pozitívne možno hodnotiť aj spoluprácu so zelenými v ďalších krajinách, ako je Fínsko, Taliansko. V októbri sa na Slovensku uskutoční zasadnutie Európskej federácie zelených strán. Bude tu priestor na výmenu poznatkov o pôsobení zelených, či už v opozícii, alebo vládnej koalícii.
Môžete charakterizovať postoj SZS k bombardovaniu Juhoslávie, či členstvu SR v NATO?
Vojna v Juhoslávii je problémom aj pre zelených. Bytostne sa ich týka nielen zabíjanie, bombardovanie, ale tiež ekologické škody, ktoré vznikli zamorením prostredia po bombardovaní chemického priemyslu a rafinérií. Po začatí náletov sme jednoznačne prejavili svoj protest. Po skončení bombardovania ostane Juhoslávia spálenou krajinou a bude tam veľkým problémom vôbec žiť.
Máte informácie, v akom stave je tam momentálne životné prostredie?
Snažíme sa získať presnejšie informácie. Zatiaľ ich máme málo, sme odkázaní na tie, ktoré poskytujú médiá.
Zásah NATO v Juhoslávii a jeho oficiálna podpora Nemeckom vyvolala u nemeckých zelených roztržku medzi stranou a jej členom – ministrom zahraničných vecí Joschkom Fischerom…
Ide tu o obrovkú dilemu u našich nemeckých kolegov najmä z hľadiska ich zastúpenia vo vláde. Uvedomujem si ich zodpovednosť. Je iné byť v opozícii a iné byť vo vláde zodpovední za konkrétne kroky. Nemeckí zelení sa pripravujú na zjazd, kde bude treba zrejme riešiť aj takéto otázky. Nemyslím si však, že by to malo byť príčinou rozpadu strany. Mali by v takomto prípade začať hľadať východiská a riešenia, ako uzavrieť problém okolo Juhoslávie.
Ako z vášho hľadiska hodnotíte situáciu na Balkáne?
To, či zásah NATO je oprávnený, alebo nie, je ťažké posúdiť bez podrobností. Zelení sú však pacifisti, preto sme mali asi aj my viac „tlačiť“ v rámci svetového spoločenstva na hľadanie mierových mechanizmov riešenia takýchto konfliktov hlavne cez Organizáciu Spojených národov.
Pre Slovensko je podľa programu zahraničnopolitickou prioritou vstup do Európskej únie a do NATO. Z bezpečnostných dôvodov je to zrejme jasné, ak zohľadníme fakt, že okolité štáty Česko, Poľsko i Maďarsko sú už v aliancii. Dnes sme už tam, kde sme. SZS je však vždy za mierové riešenie problémov. V prípade Juhoslávie bolo ťažko rozhodovať sa, ako zakročiť, lebo sa tam skutočne páchala genocída na albánskej menšine v Kosove. Bolo treba tento problém riešiť, avšak nie som si istá, či bombardovanie bol ten najúčinnejší spôsob.
Čo sa týka povolenia preletov a transportov cez územie SR, mohla o tom vláda rozhodnúť bez súhlasu parlamentu. Myslím si však, že tým, že sme povolili prelety, tak to malo z našej strany stačiť. Ukázali sme vôľu pomôcť riešiť problém v Kosove. Nesúhlasím, že bol neskôr povolený transport po železnici, cestách i vode. Ak sa tak malo stať, mal o tom rozhodnúť parlament napriek tomu, že to nie je podmienkou, lebo naša ústava si to oproti Českej republike nevyžaduje. Môže sa totiž stať, že sa proti zásahu v Juhoslávii obráti celá verejná mienka a tým sa obráti aj proti našej vláde. Bolo by to pre nás tým horšie, že ešte nie sme členom NATO.
Kto je vaším politickým vzorom?
Ťažko povedať. Možno každý politik, ktorý je zodpovedný a nevyužíva svoj politický post na to, aby zvýhodnil seba. Prezradím, že mám politický vzor, ktorý by v tomto súčasnom svete už zrejme neobstál – je to Gándhí. Páčil sa mi jeho spôsob riešenia problémov.
Čo by ste radi, aby sa vám splnilo?
V prvom rade, aby na Slovensku bola konečne stabilita, aby sme sa prestali hádať, aby sa tu ľudia začali dobre cítiť a aby sme začali konečne niečo hodnotné tvoriť. Ako predstaviteľka SZS by som uvítala, keby sa skutočne všetci zeleno mysliaci začali spájať, aby sme si spolu sadli a začali riešiť problémy životného prostredia. Osobne by som si želala, aby som mohla robiť to, čo robím, ale aby som mohla mať rodinu pohromade, aby som sa nemusela báť, čo je doma s mojím dieťaťom.
S hosťom SLOVA sa zhováral Eduard Chmelár
