Karol, smútim viac, ako sa dá vypovedať, s tebou odchádza aj kus mňa samotnej, s tebou, posledným bardom, posledným mohykánom našej slnečnej generácie. Volali sme ju slnečná a aj šťastná, lebo sa dostala k slovu hneď po vojne. Vyleteli sme do svetla, plní nadšenia, elánu aj hrdosti.
Viktor a Vaľa v Arbuzovovom Príbehu na brehu rieky, 1960.
Trúfam si tvrdiť, že málokto si dnes dokáže predstaviť, čo to bolo, keď o nás vo svete uznávaná západná divadelná kritika písala, že Slovenské národné divadlo patrí medzi tri najlepšie súbory Európy, pričom tie druhé dva boli Brechtov Berliner ensemble a Vilarov Theatre National Populaire. Rozhodujúci podiel na tomto úspechu si mal práve ty, Karolko. Keď sme sa vracali triumfálne zo zájazdu z Moskvy, kam sme trúfalo viezli ich vlastné ikony Čechova a Arbuzova, bol si to práve ty, Karol, kto ich ako Viktor z Príbehu na brehu rieky a Ivanov dostal na kolená. A autor Arbuzov prišiel na všetky naše predstavenia a verejne vyhlásil, že to hráme lepšie, než to napísal. A ešte jeden autor, ktorý ťa, Karol, pokladal za geniálneho herca, mi prichodí na um. Nie tak dávno sme hrali Odcházení a dramatik Václav Havel, ktorý sa prišiel pozrieť na premiéru, sa vypytoval iba na teba a spomínal, že si ho vypiekol ako nik iný. Keď ťa videl hrať po prvý raz, išlo o generálku jeho Záhradnej slávnosti. Osopil sa na teba, že si úplne mimo a vôbec si nepochopil autora. „Myslíte?“ iba si sa uškrnul. A potom na premiére si to rozbalil s takou hereckou bravúrou, že mu nielen padla sánka, ale, ako povedal – nik mu tak neporozumel a nedomyslel ho ako Karol Machata.
Autorkino najmilšie foto („Akí sme boli pekní“): Karol Moore a Amália v Schillerových Zbojníkoch, 1955.
Verím v osud a nás dvoch dali dokopy určite nejaké dobré záhorácke sudičky. Ako rovesníkov nás delilo sotva pár mesiacov. Stretli sme sa na konzervatóriu, kde nás učila hre na klavír neskôr už len tvoja Mandika. Náš profesor Jozef Budský nás hneď od prvého ročníka obsadzoval. Pri tvojom debute, Karol, tu, na týchto doskách historickej budovy, vtedy ešte jedinej scény, ktorú sme mali, nás oboch Budský obsadil v dramatizácii Sládkovičovej Maríny. A bol si jeden z prvých, ktorý ma odvtedy Marínou nazýval. Písal sa november 1948. Tie isté sudičky podistým chceli, aby som stála vedľa teba aj pri tvojej poslednej premiére v Národnom divadle v Jeffersovej Médei o pol storočia neskôr. A po celý ten čas sme kráčali vedno a vždy sme si veľmi dobre rozumeli. Prežili sme na javisku celé more vzťahov. Spolu sme milovali, žili, trpeli a umierali. Vtrhol si ako veľká voda do Národného v Schillerových Zbojníkoch. A to bol začiatok našej lásky, môj nádherný zbojník Karol Moore, môj Rómeo, Viktor z Príbehu na brehu rieky, aj Viktor v Millerovej Cene. Dozreli sme až po naše herecké manželstvá, ktoré taktiež pretrvali bez otrasov.
Už na prvú čítačku si vždy prišiel s naučeným textom, a potom si už len vymýšľal, kúzlil a tvoril. Rovnako bravúrne smokingové roly ako tie bačovské. Tvoje herectvo malo kompletnú paletu farieb a ešte desiatky odtieňov smiechu aj smútku. Hral si prirodzene, s ľahkosťou, tak ako si dýchal. A vždy sa na teba dalo spoľahnúť. Aj mimo javiska.
G. B. Shaw: Svätá Jana: Panna Orleánská a jej generál, 1961.
Ako keď som nemala pre intrigu hrať premiéru Tylovho Krvavého súdu, odmietol si slávu prvej premiéry, vyhlásil si, že si na mňa počkáš, a tak si aj urobil.
A vieš, ako ťa ešte vidím? V úlohe Čerta, keď si spolu s Jožkom Kronerom v role Mikuláša chodil po rodinách kolegov po celej Bratislave v rámci hereckej mikulášskej úderky a ešte vidím, ako si čítal u nás doma z knihy hriechov prečiny detí a rinčal si reťazami a kričal „Berte ju!“ tak urputne, až sa prestrašená dcéra priznala k previneniam, o ktorých sme ani netušili, a Pupi Skovaj ako dobrotivý Anjel ju musel brať do ochrany.
Dnes ti vravíme zbohom. Najväčšiemu hercovi, akého kedy Slovensko malo. Keby sme neboli len bodka na mape, tak ťa dnes oplakáva celý svet – lebo takým si bol – hercom svetovým. Veľké herectvo máva mnoho podôb. Keď sa na predstavenie Rómea a Júlie prišiel pozrieť celý autobus rodákov Záhorákov, jedna spolužiačka vyhlásila uznanlivo: „Víš, Machata, to je velice dobrý herec, ked ťa tak vynéseu na rukách po schodech jak pérko!“
Arrivederci – môj Rómeo.
Foto: Archív M. K.
