Priekopnícky zákon o odpadoch je ohrozený. To, že na jeho zmenu vyvíjajú nátlak priemyselné zväzy, je známe už dávno. Ale to, že si ich argumentáciu osvojí ľavicová poslankyňa, je prinajmenšom zarážajúce. Mária Angelovičová (SDĽ) predložila novelu tejto právnej normy, ktorou chce dosiahnuť zrušenie všeobecného zákazu obalov z PVC od roku 2008. Medzi jej dôvodmi nájdeme obavy z ohrozenia výroby vo Vollksswagene, NChZ Nováky, Plastike Nitra, ako aj vyčíslenie ekonomických strát. Ale nikde sa nespomína, že PVC je pravdepodobne najväčším zdrojom produkcie dioxínov, že obsahuje ftaláty, ktoré spôsobujú poruchy ľadvín, pečene i reprodukčného systému, že jednorazové obaly zvyšujú cenu tovaru, nehovoriac o tom, že recyklovateľnosť PVC je takmer nulová. Inými slovami, pani poslankyňa nezobrala do úvahy záujmy spotrebiteľov (argumenty o ochrane zdravia a lacnejších výrobkoch považuje za populistické!), ale sa stala hlásateľkou záujmov priemyselných zväzov. To je pre ľavicovú politiku prinajmenšom bizarné preto, lebo ak má ľavica ostať ľavicou, mala by chrániť záujmy tých, ktorí sa nevedia brániť a nemajú moc.
Predložená novela je v záujme kadekoho, len nie bežných občanov. V odôvodnení tohto kroku sa uvádza, že sme prvá krajina na svete, ktorá úplne zakazuje používanie PVC. To by mal byť skôr dôvod na hrdosť, nie spochybňovanie. M. Angelovičová tvrdí, že Európsky parlament odmietol zákaz PVC. To je však demagógia najhrubšieho zrna a interpretácia, ktorú používali práve európski priemyselníci. V skutočnosti EP naštartoval proces postupného nahrádzania tejto látky (stačí si pozrieť jeho rezolúciu z 3. apríla 2001). Podpredseda parlamentu pre životné prostredie dokonca zaslal mimovládnym organizáciám na Slovensku list, v ktorom o. i. uvádza: „Prijmite moju gratuláciu k prijatiu zákona o odpadoch zakazujúceho PVC… Vyjadrenia európskych priemyselných zväzov sú nepravdivé. Sú notorickí pri skresľovaní pravdy.“ Je smutné, že sa predkladatelia novely uchyľujú aj k vyslovene humorným pseudoargumentom. Vraj budú ťažko vysvetľovať svojim partnerom, „prečo nemôžu prísť k nám na autách, autobusoch atď.“ Pani poslankyňa je dostatočne vzdelaná a vie, že PVC neoznačuje všetky druhy plastov, ale iba jeden – ten najtoxickejší a najhoršie recyklovateľný. Po extempore okolo národných parkov, novele zákona o ochrane ovzdušia a ďalších právnych normách ťažko poškodzujúcich životné prostredie tak opäť hrozí, že SDĽ bude stáť pri niečom, čo neguje jej environmentálny program. A dodajme: aj ľavicový charakter.
Autor (1971) je prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť
