Pán prezident v novoročnom prejave nešetril osmičkami, ktoré poznačili našu horúcu súčasnosť, ale aj nedávnu či dávnejšiu minulosť. Vyjadril ľútosť nad vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice v zavŕšenom roku, spomenul víťazstvo nad mečiarizmom v roku 1998, ocenil odvahu veriacich na Sviečkovej manifestácii rok pred Nežnou revolúciou, odsúdil vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa v auguste 1968 a rovnako rozhorčene sa vyslovil o komunistickom puči vo februári 1948, ktorým sa začala štyridsaťročná totalita. A tu sa prezidentov listujúci prst na moje prekvapenie zastavil. Ten prst, ktorým nás aj novoročnom príhovore otcovsky pokarhal za ľahostajnosť k prejavom extrémizmu s jednoduchými riešeniami a ukázal na pohrobkov… Koho a čoho, to sme sa už nedozvedeli, lebo prezidentským palácom sa nečakane rozľahlo zaplesnutie rozčítanej kroniky. Zrejme len preto, aby nepokazil sviatočnú atmosféru v rodinách, nevytiahol fašizmus na území bývalého Československa. A neuviedol, že jeho „predkapelu“ tvorili Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko, ktoré nás Mníchovskou dohodou v roku 1938 podhodili Hitlerovi. A ten ju vrchovato naplnil! Pravdaže, aj s domácimi prisluhovačmi. Na Slovensku o tom svedčia pamätníky v Banskej Bystrici, Kľaku, Kališti, Kremničke, Ostrom Grúni, Tokajíku, Balážoch či Nemeckej. A márny ľudský plač a krik stúpal k nebesám aj z dobytčích vagónov. Ako stony ranených partizánov i sovietskych vojakov…
Jozef Jankovič: Obete varujú, plastika v areáli Múzea SNP v Banskej Bystrici.
Foto: Peter Zeli Bodružalský / cc-by-3.0.
A ako si má absenciu roku 1938 vysvetliť mládež, ktorú chceme vodiť po koncentračných táboroch, aby precítila holokaust? Prečo pán prezident zreteľne a naplno nepovedal, pred čím nás varoval zdvihnutým ukazovákom? Aby nemusel spomenúť Nemecko, Veľkú Britániu, Francúzsko a Taliansko, s ktorými sa dnes rodinkujeme v Európskej únii a NATO? Alebo si nad kronikou uvedomil, že stratil morálne právo zazerať na našich náckov, odkedy priviera oči nad banderovcami na kolenách svojho ukrajinského kolegu a priateľa Pjotra Porošenka? Veď hej: čo Brusel nevidí a nevidí, má bolieť Andreja Kisku? Ale pasuje to slušnému a spravodlivému Slovensku, ktorého sa tak úpenlivo dovolával? Rovnako naliehavo pripomenul potrebu odpúšťania. Ak jeho výzva zahŕňala aj okupantov, tak i tých z východu pred päťdesiatimi rokmi?
Slušné Slovensko zaznelo najmenej päťkrát, až divák zneistel, či sa mu z obrazovky prihovára prezident Slovenskej republiky alebo budúci maskot strany Progresívne Slovensko. Je však dôstojné prezidentského úradu, aby si občan v podobných okamihoch musel trhať lupienky kvetov ako zaľúbené dievčatká: prezident, maskot, prezident, maskot, prezident, maskot?…
