Manažéri v slovenskej kultúre
Keďže pani ministerka je okrem svojej kaskadérsko-dablérskej filmovej skúsenosti úplne nezorientovaná v kultúrnom živote, dalo by sa predpokladať, že sa aspoň obklopí vzdelanými a v kultúre váženými spolupracovníkmi. To, že pani ministerka kandidovala za stranu, ktorá má síce v názve „nezávislé osobnosti“, ešte neznamená, že by bola aj osobnosť a že v strane sú osobnosti. A keď niekto nie je osobnosť, chápem, že ťažko možno od nej očakávať, že na úrad dotiahne osobnosti. Napokon aj z mojej vlastnej skúsenosti z práce na ministerstve kultúry viem, že tam sa len sem-tam objaví úradník, ktorý je aj teoreticky pripravený prácu v tomto úrade vykonávať, ba dokonca má za sebou aj skúsenosť v kultúrnom živote. A tak nám slovenskú kultúru už desaťročia riadia aj rôzni amatéri bez elementárnych znalostí o nej a bez absolútneho vzťahu k nej.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Na obranu pani Milanovej musím povedať, že to nie je len spôsob jej riadenia, ale neúprosný boj proti odbornosti viedol, a veľmi úspešne, aj bývalý minister Marek Maďarič. Na ministerstve kultúry som sa pod jeho vedením cítil skôr ako na ideologickom oddelení ÚV KSS v päťdesiatych rokoch ako v inštitúcii, ktorá by mala podporovať kultúru. Vedomosti, schopnosti a vzťah ku kultúre boli nielen nežiaduce, ale aj nebezpečné, a aktívne sa venovať kultúrnej činnosti, písať recenzie, rozhlasové scenáre vo voľnom čase, cez víkendy a počas dovoleniek dokonca i trestuhodné. Maďarič, aby na neho nepadol ani tieň podozrenia z diskriminácie z dôvodu neodbornosti, do vysokých funkcií na ministerstve dosadzoval najmä po druhom nástupe v roku 2012 neraz osôbky nezaťažené vedomosťami, ktoré nemali ani základné vzdelanostné predpoklady a prax v kultúre žiadnu. Dozvedel som sa o nich, že majú manažérske schopnosti. To mi pripadalo ako v minulom režime: vtedy sa hovorilo – súdruh síce v problematike nie je doma, ale mu to politicky myslí. Dnes sa riadime heslom: aj keď to nie je odborník v danej oblasti, má dobré manažérske schopnosti. Toto platí nielen v kultúre, ale napr. aj v zdravotníctve a v školstve.
Skvelého manažéra som zažil v Národnom osvetovom centre, kam ešte za ministerského pôsobenia pani Laššákovej bol za generálneho riaditeľa bez výberového konania dosadený „odborník“ (neskôr výberové konanie síce až na reparát urobil), ktorý mal s kultúrou spoločné len priezvisko, volal sa ako významný maďarský hudobný skladateľ, ale ani tomu nerobil dobré meno. Predchádzala ho povesť údajného odborníka na duálne vzdelávanie na ministerstve školstva, kde si nepočínal práve úspešne a bol odvolaný. Podľa životopisu za dvadsaťpäť rokov to bolo už jeho asi desiate pracovisko, všetky boli na míle vzdialené od kultúry. Možno bol taký vzdelaný a ambiciózny, že neustále musel meniť zamestnanie, potreboval sa profesionálne posúvať ďalej, alebo…? Svojimi výnimočnými manažérskymi opatreniami sa mu za necelé dva roky napr. podarilo zabrániť spusteniu internetovej Encyklopédie scénického folklorizmu, zlikvidovať časopis s päťdesiatročnou tradíciou Národná osveta a do štádia klinickej smrti doviesť približne rovnako starý časopis Javisko. Napokon kultúrna činnosť na pôde Národného osvetového centra vôbec nebola v centre jeho záujmu, nepovažoval ju dokonca ani za nutné zlo, ktoré musí tolerovať, ale za absolútnu zbytočnosť. Hovorilo sa o ňom po nástupe do NOC-ky, že kam prišiel, tam sa vymenili okná. Nesklamal, nechal vymeniť okná na budove Národného osvetového centra, na ich výmenu bol expert, čiže skvelý manažér, akých naša kultúra a spoločnosť potrebuje ako soľ.
Ako zaujímavosť ešte uvediem, že heslá, ktoré som spracoval a vypracoval do Encyklopédie scénického folklorizmu ešte v roku 2018, si Národné osvetové centrum zarátalo do činnosti vo výročnej správe aj za roky 2019 a 2020 a keďže v kontrakte s MK SR na rok 2021 NOC žiadalo znovu, neviem už po koľký raz príspevok na spustenie internetovej Encyklopédie scénického folklorizmu, nie je vylúčené, že si moju prácu z roku 2018 vykáže aj v roku 2021.
Výberové konania
Nedávno bolo výberové konanie na miesto riaditeľa Literárneho informačného centra. Možno by všetko dobre dopadlo, keby jediný nádejný uchádzač o riaditeľskú funkciu nedostal podpásovú otázku – aké knihy ste v poslednom čase prečítali, diela ktorých spisovateľov sú vám blízke? Nádejný kandidát na riaditeľa literárnej inštitúcie nevedel dať ani akú-takú odpoveď, priznal sa, že v poslednom čase nič neprečítal, pravdepodobne nielen v poslednom čase.
Nešlo o náhodný jav. Na rôzne posty v kultúrnych inštitúciách i na ministerstve kultúry sa pravidelne hlásia, a neraz aj úspešne, uchádzači bez akýchkoľvek vedomostí a skúseností z kultúrneho života, maximálne bez bližších podrobností v životopise uvedú, že kultúra bola vždy ich koníček. To znamená, že sem-tam prečítajú nejakú tú knihu na hodnotovej úrovni Danielle Steelovej, vidia film, alebo sledujú televízne seriály a bulvárne médiá, možno v mladosti napísali nejaké zaľúbené veršíky do školského časopisu alebo zarecitovali a zaspievali na besiedke či akadémii. Ich rebríček kultúrnych hodnôt je zarážajúci. Uchádzačov skúšajú o prácu na ministerstve kultúry komisie, ktoré nedávajú také provokatívne otázky, akú dostal nádejný riaditeľ LIC-ky. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď som sa uchádzal o funkciu riaditeľa literatúry, knižnej kultúry a štátneho jazyka na ministerstve kultúry, na výberovom konaní sa ma nikto nepýtal na moju prax v kultúrnej oblasti, komisia mi kládla otázky zo zákona o štátnej službe, o úlohách ministerstva kultúry, o stupňoch utajenia, kto vymenúva generálneho riaditeľa SND a p., nikoho nezaujímalo, či môj prehľad o literatúre je aspoň na úrovni stredoškoláka, nedostal som ani jednu jedinú otázku, či som vôbec nejakú knihu prečítal, či poznám nejaké diela slovenských spisovateľov, aký mám názor na dielo toho a toho spisovateľa a či viem aspoň vybrané slová po „z“. Keďže na ministerstve kultúry nebola a pravdepodobne ani dodnes nie je knižnica, takéto znalosti ani nebolo treba. Mám aj pochybnosti, či by daná komisia dokázala vôbec moje odpovede na odborné otázky kvalifikovane ohodnotiť.
Aj na pohovore na miesto na komunikačnom oddelení v Národnej rade SR mi kládli len otázky zo zákona o štátnej službe, nikoho nezaujímalo, či som schopný napísať jednoduchú zmysluplnú vetičku, nieto ešte súvetie. Mne to pripadalo, ako keby sa ma na pohovoroch na filozofickú fakultu pýtali, či viem, aký je požiarny poriadok budovy na Gondovej ulici. Moje skúsenosti z výberových konaní sú síce takmer osemnásť rokov staré, ale podľa toho, ako som sa rozprával na ministerstve kultúry s úspešnými absolventmi podobných pohovorov, veľa sa toho za tie roky nezmenilo.
Myslím si, že pani ministerka kultúry by dobre urobila, keby preskúšala pracovníkov ministerstva zo základných vedomostí o kultúre, ale aj zo všeobecného prehľadu. Najlepšie by bolo, keby nechala vypracovať test, asi tak 100 otázok, a zistila, aké majú znalosti jej úradníci o problematike, ktorú riadia. Hlavne by mala preskúšať najvyšších riadiacich funkcionárov a možno aj sama seba.
Ministerstvo kultúry a Literárny fond
Spisovatelia a novinári sa vracajú do obdobia štúrovcov, ktorí písali len z nadšenia a z lásky k národu. Jednou z mála inštitúcií, ktorá autorom pomáha a podporuje ich finančne a morálne, je Literárny fond. Aj z môjho pôsobenia na MK SR viem, že činnosť Litfondu bola tŕňom v oku mnohých ministerských úradníkov, ktorí sa ho snažili zlikvidovať, ale predsa sa našli rozumné argumenty, ktoré im v tom zabránili. Pani ministerka Milanová dva mesiace po nástupe do funkcie nič nemusela prerokovať, o ničom diskutovať ani sa radiť, jednoducho sa kategoricky rozhodla, že zruší odvod 2 % z honorárov, čím ekonomicky likviduje činnosť fondu.
Pôsobím v Literárnom fonde v sekcii pre rozhlas, divadlo a zábavné umenie. Do zastavenia odvodu 2 % Literárnemu fondu len naša sekcia za apríl až jún 2020 vyplatila bez zbytočnej byrokracie približne sto zväčša hercom na voľnej nohe, ale aj tanečníkom, ktorí pre koronu prišli o príjem, podporu vo výške 53 000 eur, podobne si počínali aj iné sekcie Litfondu. Ďalšie podpory pre zrušenie odvodu 2 % boli už výrazne obmedzené a napokon pre nedostatok financií zastavené. Žiadatelia nemuseli zháňať rôzne potvrdenia, že pôsobia v kultúrnej oblasti, členovia sekcií jednoducho na rozdiel od ministerských úradníkov majú prehľad, čo sa v kultúre deje a kto čo v kultúre robí.
Na druhej strane trvalo dlhé mesiace, kým sa ministerstvo rozhýbalo a vyhlásilo možnosť uchádzať sa o dotácie pre kultúrnych pracovníkov, ktorí pre pandémiu prišli o príjmy.
Po pol roku po zrušení 2-percentného odvodu umeleckým fondom dalo ministerstvo kultúry potichu na internet anketu, honosne nazvanú prieskum, o zmysluplnosti a poslaní fondov. Do ankety, ktorej otázky pripravil nejaký ministerský šuflikant odtrhnutý od kultúrneho života, sa mohol zapojiť každý, tvorca-netvorca. Hlavný cieľ zadávateľa ankety (zrušiť umelecké fondy, prípadne uvítať zrušenie 2-percentného odvodu) nebol splnený – 59 % respondentov nemalo žiadne návrhy na zlepšenie fungovania fondov, bolo viac-menej spokojných, len 2 % odpovedajúcich navrhovali zrušiť fondy.
Ministerstvo kultúry SR namiesto vyrábania takýchto nezmyselných ankiet by sa malo zaoberať skôr nízkym finančným ohodnotením tvorby v oblasti literatúry a novinárstva (hovorím len za tieto oblasti, pretože v nich pôsobím, ale viem, že aj v ďalších oblastiach je situácia viac-menej podobná) a nájsť adekvátne mechanizmy na zlepšenie podmienok autorom. Zo skúseností mnohých kolegov autorov viem, že ich honoráre nepredstavujú ani minimálnu hodinovú mzdu, niektoré periodiká za uverejnené články ani neplatia. Takáto prax nie je výnimkou ani v niektorých vydavateľstvách. Ak by autori nevedeli pracovať s počítačom a ponúkli by pisárke celý svoj honorár za prepísanie textu, asi by ich niekam patrične poslala.
Literárny fond supluje to, čo by malo robiť ministerstvo kultúry, aspoň čiastočne sa snaží rôznymi štipendiami ako-tak finančne oceniť autorov, podporuje aj služobné domáce a zahraničné cesty a tvorivé i študijné pobyty, organizuje a podporuje rôzne vedecké a tvorivé semináre, hodnotiace podujatia a p. Ďalšiu výraznú morálnu i finančnú podporu udeľuje Literárny fond aj prostredníctvom cien, súťaží a prémií, kde autori dostávajú aspoň spoločenské ohodnotenie ich činnosti. O tomto asi sotva pani ministerka vie. Asi nie je náhoda, že pod jej vedením sa zredukoval počet kategórií, za ktoré sa udeľovala Cena ministra, resp. dnes Cena ministerky.
Ministerstvo kultúry SR sa zaoberá reformou umeleckých fondov, ale skôr by sa spoločnosť, nielen kultúrna, mala zaoberať reformou ministerstva kultúry. Ministerstvo kultúry totiž roky nezastupuje slovenskú kultúry, nekoná v jej záujme, a aj keď slovenská kultúra žije (niekedy skôr živorí), je to napriek činnosti ministerstva kultúry. Nie som za to, aby sa zrušilo ministerstvo kultúry, pretože aj takéto názory som počul, som za to, aby sa zreformovalo, aby sa prebudovalo od základov, aby sa nedávalo do rúk za trest najneschopnejšiemu kvázi politikovi vládnej koalície, aby sa na čelo ministerstva dostal odborník rešpektovaný kultúrnou a umeleckou verejnosťou, ktorý by dokázal pritiahnuť na úrad schopných, vzdelaných a kvalitných odborníkov – aby sa naplnilo základné poslanie ministerstva kultúry – podporovať ju, a nie jej škodiť.
P. S. Práve som sa dozvedel, že Ministerstvo kultúry SR vydalo vyhlásenie, že je pripravené na tretiu vlnu pandémie. Treba veriť a dúfať, že to nedopadne ako s Technickými službami mesta Bratislava, ktoré boli tiež vždy v lete pripravené na snehovú kalamitu, pokiaľ nepadla prvá vločka.
(Článok bol pôvodne uverejnený v Slovenských pohľadoch 7 – 8/2021, kde z priestorových dôvodov musel byť krátený.)
