Keďže sa snažím myslieť pozitívne, bol som napokon v marci v minulom roku rád, keď sa v novovymenovanej vláde, aká tu údajne v histórii ešte nebola, stala ministerkou kultúry Natália Milanová. Považoval som ju za menšie zlo, pretože vzhľadom na silný intelektuálny potenciál, ktorý nesporne víťaz volieb v roku 2020 OĽANO má, som sa bál, že sa do kresla ministra môže posadiť mimoriadne vzdelaný človek Jožo Pročko, známy videom z youtube, kde s holým zadkom beží v Bratislave po Námestí SNP, čiže neďaleko budovy ministerstva kultúry, akoby symbolizoval, v akom stave je dnešná slovenská kultúra.
Ministerka kultúry Natália Milanová bola pre mňa, a určite aj pre väčšinu kultúrnej obce, do vymenovania vlády úplne neznáma osôbka. Aby som sa o nej dozvedel viac, prečítal som si jej životopis na webovej stránke Ministerstva kultúry SR. Najprv som si myslel, že na web MK SR zaútočili hakeri a dali tam módne povedané hoax (ja som sa pred vyše 40 rokmi učil v anglickej učebnici Alexander, že hoax je niečo ako kanadský žartík). Keďže na webe je stále ten istý životopis, predpokladám, že ho pani ministerka napísala s plnou vážnosťou: https://www.culture.gov.sk/ministerstvo/ministerka-kultury/. Zopakujem kultúrne skúsenosti pani ministerky kultúry s kultúrou: „… pôsobila aj vo filmovom priemysle ako kaskadérka a dablérka najmä pri scénach s koňmi, keďže od desiatich rokov jazdí na koni. Zároveň založila, hrala i písala scenáre v zážitkovom divadle pre deti Equiteatro, ktoré ako prvé na Slovensku pripravilo rozprávky s hercami a koňmi. Je autorkou Dejín statočného národa slovenského, knihy pre deti o histórii Slovenska.“
Kresba: Ľubomír Kotrha
Za mojich stredoškolských čias (na gymnázium som chodil v rokoch 1971 – 1975) by takáto skúsenosť stačila na funkciu kultúrneho referenta triedy, prípadne so zavretými očami v celoškolskom výbore. Nuž ako málo treba, aby sa človek stal nielen odborným pracovníkom na ministerstve kultúry, ale dokonca aj šéfom úradu. V kontexte posledných udalostí, keď sa významný národohospodár a finančník Igor Matovič stal ministrom financií, sa obávam, že ak sa bude zostavovať ďalšia vláda pod egidou tejto koalície, tak pri zachovaní trendu odbornosti bude dostačujúcou kvalifikáciou na obsadenie ministra zdravotníctva kurz Červeného kríža a následná prax v detskom tábore. Na funkciu prezidenta policajného zboru bude stačiť prečítať aspoň tri-štyri romány Dominika Dána.
To, že pani ministerka kultúry považuje svoju kaskadérsku a dablérsku minulosť za dostatočnú kvalifikáciu na vykonávanie takejto funkcie, dokazuje, že rovnako ako neexistujú malé roly, existujú len malí herci a, dodajme, len malí kaskadéri. Žiaľ, ohodnotiť kaskadérske umenie pani ministerky nemôžem, nevidel som filmy, v ktorých účinkovala, zo skromnosti ich v životopise nemenuje, len nie vždy presná www.wikipedia.sk spomína film Posledná légia. Film si možno pozrieť na youtube, ale v podrobných titulkoch som nenašiel ani meno Natália Milanová, ani Natália Gálisová (čiže meno pani ministerky za slobodna), možno vystupovala pod pseudonymom, ako je to u výnimočných umelcov bežné.
Navrhujem, aby ministerstvo kultúry umiestnilo na svoj web zostrih najlepších kaskadérskych kúskov pani ministerky, aby sa mohli bežní občania presvedčiť o jej talente. V minulosti už tu bol jeden precedens, minister kultúry Marek Maďarič, v čase výkonu svojej funkcie veľmi plodný dramatik, po abdikácii ho nejako prestali ľúbiť múzy, si nechal hrať takmer počas celého výkonu funkcie svoju dramatizáciu Hronského noviel Túlavé srdce v divadle, ktoré sídlilo v prenájme v budove ministerstva kultúry.
Dejiny statočného národa slovenského
Pani ministerka napísala v roku 2013 ešte ako Natália Gálisová výnimočnú knihu pre deti Dejiny statočného národa slovenského. Nuž, prečítal som si tú knižku, nie vtedy, keď vyšla, ale keď sa autorka stala ministerkou a musím povedať, že som rád, že ma rodičia v detstve, aby som pochytil niečo z histórie a vytvoril si k nej pozitívny vzťah, zásobovali knihami Ľuda Zúbka, Vojtecha Zamarovského, Milana Ferka, ale čítal som aj napríklad Slovenské hrady od Ľudovíta Janotu, ba aj knihy Jozefa Braneckého a ľudové romány Joža Nižnánskeho a Jána Hrušovského, ktoré som ako dieťa čítal, mi pripadajú ako vysoko intelektuálne čítanie oproti tejto knižke. Pri Dejinách statočného národa slovenského som si uvedomil, čo všetko sa dá skryť pod floskulu písané príťažlivým, prístupným a zrozumiteľným štýlom pre detského čitateľa. Dovolím si z knihy zacitovať niekoľko periel.
Keďže začiatkom mája zaujala pani ministerka kultúrnu verejnosť odovzdaním Múzea SNP z kompetencie MK SR do správy Ministerstva obrany SR, zacitujem, ako naša pani ministerka pred rokmi vysvetľovala nevinnému bezbrannému detskému čitateľskému mozočku, čo to bolo SNP.
„Povstanie
Keď už mali poniektorí bojov plné zuby, dali hlavy dohromady, poprosili o pomoc kamarátov Rusov a vymysleli Slovenské národné povstanie. Od roku 1944 v slovenských lesoch bojovali okrem nemeckých a iných vojakov aj partizáni, ktorí robili nepríjemnosti najmä nemeckým vojakom.
Začnite s vysťahovaním
Tak znel povel, ktorý dal všetkým na známosť, že práve vypuklo Slovenské národné povstanie. Partizáni sa snažili likvidovať Nemcov a niekedy im to aj vyšlo. No mnohí neboli na boj špeciálne trénovaní a jednoduché pravidlo: zabi, podlož mínu alebo urob sabotáž a ujdi! nebola vždy úspešná. Ich snaha bola odmenená nezdarom a velitelia dostali za odmenu popravu. Keby však nebolo povstania, boli by sme krajinou porazenou. Vďaka povstaniu sme boli krajinou víťaznou.“
Som rád, že ma pani ministerka neučila dejepis a v detstve som nebol odkázaný na takúto literatúru. Aj keď som o Povstaní (podľa Pravidiel slovenského pravopisu s veľkým „P“) napísal viacero rozhlasových dokumentov a publikoval niekoľko článkov, priznám sa, že z tohto textu mám úplný chaos. Natíska sa mi aj otázka, Francúzi nakrútili vojnový film Kam sa podela siedma rota?, ja kladiem po prečítaní časti o SNP otázku pre pani historičku: Kam sa podela šesťdesiattisícová povstalecká armáda?
V kontexte s výrazným znížením príspevku pre Maticu slovenskú, čo môže spôsobiť zastavenie vydávania jedného z najstarších stredoeurópskych literárnych časopisov, Slovenských pohľadov, je zaujímavé, čo Natália Gálisová o Matici slovenskej v roku 2012 písala:
„Je to Matica, nie skrutka
Matica slovenská je veľká starostlivá mamina všetkého slovenského. Ľudia si ju vytvorili preto, aby dávala pozor na slovenské knižky, kultúru, rozprávala sa so Slovákmi, ktorí boli rozlietaní po svete, a všetkým pripomínala, že byť Slovákom sa oplatí.“
Pri spomínaní kľúčových udalostí zo slovenskej histórie mladá historička zabudla na Slovenské povstanie z rokov 1848/49 (asi to bola podľa nej malicherná udalosť), ale na jej chválu musím uviesť, že nezabudla priblížiť vznik slovenskej hymny. Netreba vedieť presne okolnosti vzniku našej hymny, ale keď už o tom píše, tak si mala problematiku aspoň naštudovať. Autorka tvrdí: „Jeho študenti (t. j. Ľudovíta Štúra – pozn. J. B.) na protest odišli do Levoče. Cestu si krátili veršovaním — Jankovi Matuškovi (správne Matúškovi – pozn. J. B.) vtedy v hlave skrsli slová básne Nad Tatrou sa blýska.“ Janko Matúška báseň Nad Tatrou sa blýska nenapísal cestou do Levoče, ale tesne pred odchodom z Bratislavy, ako o tom svedčia spomienky Viliama Paulinyho-Tótha a Jozefa Podhradského. Janko Matúška síce na protest odišiel zo štúdií v Bratislave, ale nešiel do Levoče.
(Článok bol pôvodne uverejnený v Slovenských pohľadoch 7 – 8/2021, kde z priestorových dôvodov musel byť krátený.)
(Dokončenie nabudúce)
