Tohtoročný „bláznivý apríl“ si u nás prišiel naozaj na svoje… Spod rúšok zaznelo tuším najväčšie množstvo nezmyslov, zlomyseľností a nenávistných hodnotení. Ešteže že látkové „ústenky“ (ako ich pomenovali v Čechách) majú preventívny, ochranný charakter. Korunu všetkému nasadil slovenský premiér Igor Matovič 30. apríla 2020 parlamentným prejavom v pléne NR SR pred hlasovaním o dôvere jeho vláde. Postaviac sa ku „kecpultu“, nechal sa po vzore Kim Čong-una, Gustáva Husáka alebo Klementa Gottwalda najskôr vytlieskať dlhotrvajúcim standing ovations, aby hneď – ako kedysi boľševický Klemo – vychrlil do éteru oheň a síru…
Ilustrácia: Zdeněk Hrabica
Opäť preukázal, že nechápe svoje aktuálne postavenie ani nerozumie poslaniu a významu ústavných funkcií v štáte. Od volieb dva mesiace a on sa stále nevyliečil z opozičnej virózy. Namiesto obhajovania nekonkrétnych sľubov v programovom vyhlásení či načrtnutia vízie perspektívy, dve tretiny svojho vystúpenia útočil na opozíciu. On – predseda vlády, ktorá má riadiť krajinu a riešiť každodenné problémy obyvateľov – stráca čas a plytvá energiu hodnotením tých, čo stratili moc. Pred tvárou celého Slovenska „hejtoval“ opozičnú stranu Smer-SD, jeho predsedu Fica i expremiéra Pellegriniho. Vodca čs. komunistov Klement Gottwald sa v priebehu februárového puču povyhrážal prezidentovi Benešovi ozbrojenými robotníckymi milíciami, pripravenými na Václavskom námestí. Obyčajný Matovič spod premiérskeho rúška vystrelil na trojnásobného expremiéra a úhlavného politického rivala modernejšiu aj brilantnejšiu vyhrážku: „Na jeho mieste by som šúchal nohami a čakal, kedy mi NAKA zaklope na dvere“. Nuž, skutočne verzia hodná tretieho tisícročia… A transparentnosť ako vyšitá! Veď po jeho radostnom výkriku, že Kičurove stíhanie je jeho „prvým skalpom!“, nik na Slovensku ani v Európe už nepochybuje o priamom ovplyvňovaní orgánov činných v trestnom konaní vládnou mocou. Blížilo sa poludnie, keď sa z televíznej obrazovky ozvalo: „My máme otestovaných za dva mesiace 80 tisíc ľudí, oni mali za dva týždne len 3 tisíc!“
– Dedko, tento Matovič nechodil do školy, že? – opýtal sa môj 10-ročný vnuk a opakovane ma utvrdil vo výnimočnosti. Vzápätí, keď sa trnavský milionár rodným dialektom rozohnil aj nad „prázdnou špajzou“, malý potomok k matematickému postrehu, pridal ešte jazykovednú glosu:
– Veď ďi-ťi-ňi-ľi, ďe-ťe-ňe-ľe sme sa učili vyslovovať už v prvej triede… On neprepadol?
Taktne som radšej odviedol pozornosť k inej karanténnej téme… A prepol som i televízny kanál. Dokumentárny film sa začínal myšlienkou francúzskeho básnika a scenáristu Jacquesa Prevérta: „Hlúposť je najzvláštnejšia zo všetkých ochorení. Netrpí ňou chorý, ale tí okolo neho.“
Štefan Nižňanský
