Kto by nechcel byť silný? A kto by chcel byť slabý? Zbytočné otázky. Každý chce byť silný a nikto slabý. Sila však má vraj byť najvyšší cieľ nielen pre človeka ako jednotlivca, ale aj pre všetky ľudské zoskupenia. Teda aj pre štáty. Lebo tie nie sú nič iné ako ľudské výtvory. Iba silnejší vyhráva, presadzuje sa, ovláda… Svet patrí silným. Beda byť slabým alebo aspoň slabším. Iba silný a silnejší vraj má právo na to, o čom sa slabému a slabšiemu ani nesníva.
Ale prečo len silný? Prečo nie najsilnejší zo všetkých? Existuje nejaký limit v túžbe byť najsilnejší?
Ak totiž „tajomstvo bytia” spočíva v tom, byť silný, tak sa o to budú všetci usilovať. Potom limitom sily jedného môže byť iba sila druhého. Takže sila je relatívna, pomerná, daná pomerom síl tých, čo pomeriavajú svoje sily.
Zástancovia tejto „filozofie sily” sa odvolávajú na prírodu. Veď aj v prírode existujú silní a slabí, silnejší a slabší. Sila a slabosť má byť prirodzený, prírodný jav. Rodia sa levy aj myši. Ak sa niekto narodí ako lev, tak nielen myš, ale aj mnohí ďalší — slabší — nemôžu byť nič iné ako jeho korisť. Osud slabých je tým údajne predurčený a spečatený. Majú jednoducho smolu prísť na svet ako slabí. A silní majú dôvod na svoju ideológiu vyvolených, v ktorej sa už neodvolávajú len na prírodu, ale na nejaké božstvo.
Zástancovia tejto filozofie sily ani okom nemihnú, keď prejdeme zo sveta prírody do sveta ľudí. Veď v ľudskom svete to nemôže byť inak ako v tom prírodnom; ľudský svet je predsa iba súčasť toho prírodného. Aj tu musia vraj platiť „zákony sily”. Ako inak? Aj muži sú vraj silnejší než ženy. Taký Thomas Hobbes, ktorého tento problém fascinoval, sa podľa toho musel mýliť, keď napísal: „Príroda vytvorila ľudí natoľko seberovných v schopnostiach tela a mysle, že hoci sa občas nájde nejaký človek očividne telesne silnejší alebo duševne bystrejší než druhý, keď zhrnieme všetko dokopy, nie je tento rozdiel medzi jedným a druhým taký závažný, aby si na jeho základe mohol ktokoľvek robiť nároky na výhodu, akú by si nemohol nárokovať aj druhý. Ak totiž ide o telesnú silu, tak aj ten najslabší jej má dostatok, aby zabil najsilnejšieho buď tajnými intrigami, alebo spojením sa s druhými, čo sú v rovnakom nebezpečenstve ako on sám.”
Aj keď si ľudia nie sú od prírody rovní vo svojich silách a schopnostiach, v živote robia všetko pre to, aby sa tým druhým – silnejším – vyrovnali. Aké majú na to možnosti? Zvieratá majú inteligentné pudy a inštinkty sebazáchovy, vďaka ktorým nie sú bezbranné a nestávajú sa korisťou silných iba tak, bez námahy, obrany a boja. Maskujú sa, skrývajú, unikajú a v poslednej chvíli sa silnejšiemu postavia aj priamo. Alebo využívajú stratégiu húfu a množstva, spájajú svoje „chabé” sily a predátorovi čelia spoločne. Silnejší teda nevyhráva vždy a aj slabší prežijú. Zákon sily neplatí absolútne.
A človek? V čom spočíva jeho sila a čo ju tvorí? Takisto danosti a schopnosti a z nich na prvom mieste inteligencia, rozumová, ale aj emocionálna. Vďaka nej ľudstvo prežilo a vytvorilo si celý arzenál prostriedkov – doslovne aj obrazne zbraní – na svoje prežitie, na sebaobranu aj útok. A štáty ako ľudské zoskupenia? Pre ne platí to isté. Vlastne aj štáty začali ľudia vytvárať preto, aby boli silnejší. Zoskupenie, združenie ľudí a skupín je silnejšie než roztrúsení alebo izolovaní jednotlivci. Čím väčšie zoskupenie, tým väčšia sila. Volá sa to aj zjednotenie: V jednote je predsa sila!
Zatiaľ sa však nepodarilo globálne, celoplanetárne zjednotenie ľudstva a je otázka, či sa môže podariť. Takže doteraz v dejinách sa vždy spájal niekto s niekým, ale nie so všetkými. Vždy sa spájali iba jedny časti ľudstva, skupiny, národy, štáty – alebo ich zoskupenia – kým ďalšie zostávali mimo, ktoré však tiež utvárali svoje zoskupenia. Sotvakto mohol zostať osamotený, každý si hľadal spojencov, lebo vedel, že mu to dáva väčšiu silu a šancu na prežitie.
V ľudskom svete nepôsobia len pudy a inštinkty, ale predovšetkým inteligencia, tá prirodzená, nie umelá. Ona má „na svedomí” ľudské ciele a prostriedky na ich dosahovanie. Otázka teda je, aké ciele majú jednotlivé ľudské zoskupenia a aké podľa toho zaujímajú vzťahy k druhým zoskupeniam. Môžu byť v podstate dvojaké: priateľské a nepriateľské, partnerské a konkurenčné, mierové a vojnové, dobré a zlé. Ešte by to mohla byť tretia možnosť, ani také, ani onaké, ale neutrálne.
Inak položená otázka znie: Načo je človeku sila a ako ju používa? V spojení s dobrom alebo so zlom? Pretože v ľudskom svete existujú aj ďalšie ľudské výtvory, etická a politická inteligencia, ktorými sú spoločenské pravidlá, morálne normy a politické dohody. Ide teda o to, či je sila spojená s dobrom alebo so zlom. Čo je silné alebo slabé – dobro alebo zlo?
Samozrejme, treba rozmýšľať o tom, čo je dobro a zlo, a nielen o tom, čo je sila a slabosť. Ak je nejaký štát silný alebo silnejší než druhé štáty, oprávňuje ho to kolonizovať ich alebo diktovať im svoje predstavy? Alebo nárokovať si na zväčšovanie svojej sily ich podriaďovaním? Ak sú silné viaceré štáty, znamená to, že si majú merať svoje sily v súboji o to, kto z nich bude najsilnejší? A ak sú niektoré štáty slabšie, znamená to, že sa majú dávať pod ochranu silnejších a povolávať na svoje územie ich vojská? A tieto slabšie štáty nemajú na výber, iba ak v tom, pod ochranu ktorého silného štátu sa dajú? Ochránia sa tým pred inými silnými štátmi len tak, že sa podriadia niektorému z nich?
Ľudská civilizácia je civilizáciou potiaľ a preto, že v nej neplatia zákony a politika sily, ale humánne pravidlá a vzťahy, ktoré považujú za prirodzenú nielen silu, ale aj slabosť, lebo oboje je relatívne. Umožňujú teda žiť aj slabším bez ohrozovania silnejšími alebo podriaďovania sa im. Politika sily vytvára zo slabších vazalov a zaťahuje ich do vojen voči druhým silným, ku ktorým vedie. Ľudská inteligencia je preto a potiaľ ľudskou inteligenciou, pokiaľ vytvára a uplatňuje etické normy a politické dohody v záujme všetkých. A ľudský svet je preto a potiaľ ľudským svetom, pokiaľ v ňom silní nemajú za cieľ ovládať slabších ani bojovať o svetovládu s druhými silnými, ale žiť a nechať žiť všetkých v mieri.
