Včera som bol v Dunajskej Strede na výstave výtvarníčky Ľubky Mázikovej-Jablonskej a v noci predtým som sa náhle zobudil. Obrázky som poznal a svojou intenzívnou citovou klímou mi nedali spať. Keď som sa do nich v tme doslova ponáral, prišlo mi na um slovo „iluminácia“, osvetlenie, maľovanie kresieb v ručne písaných knihách. Zapáčilo sa mi. Osvetlenie duše. Doplnil som si predstavu. Zlaté svetlo na ikonách je tiež duša, duša sveta. Tvorba dušou, ktorú vidím v detských kresbách, u „amatérov“, aj v Art Brut, ma už dlho fascinuje. Tú noc som si pre ňu vymyslel nový umelecký smer, iluminizmus.
S prekvapením som zistil, že výstavu usporiadala moja bývalá veľmi talentovaná žiačka. Dnes riaditeľka Žitnoostrovského osvetového strediska Mgr. Jana Svetlovská. Celý deň som akýsi vzrušený. Listujem si v katalógoch Žitnoostrovské pastelky 2008 a 2012, ktoré mi darovala, a žasnem. Fascinujúci svet detských kresieb. Aká neuveriteľná imaginácia. Záhrady inšpirácie s bohatou vegetáciou, s nadšením a vnútorným svetlom, akoby tie deti naozaj len pred chvíľou prišli z raja.
V malých, ale krásnych výstavných priestoroch sa zišli ľudia, ktorí mi veľmi konvenujú. Partner maliarky Kamil Paulovčín hrá na gitare a spieva, sýto, zvučne, s energiou a strhujúcim rytmom oživuje šesťdesiate roky. Veď vtedy aj vystupoval s formáciou The Buttons vo V-klube. Uvažujem, koľko títo krásni ľudia ešte vydržia horieť pri vzrastajúcom tlaku ignorancie a necitlivosti.
Pomohli mi, opäť vo mne rozsvietili záhrady inšpirácie, poučené čínskou krajinou, ich pavilónmi, úžasným talentom prostej krásy kresby tušom. Nielen obchod potrebuje svoje chrámy.
Vraciam sa k myšlienke, ktorú som včera začal písať, ale akousi záhadou som si ju vymazal z počítača. Senilný dedko. Možno som mal zažiť tú úžasnú vernisáž a potom sa k nej znovu vrátiť. (Ako si opravujem text, „včera“ uniká do minulosti.)
Keď som začal pre Slovo písať svoje „dvanástky“ (pozri Súvisiace – pozn. redakcie), mal som pocit, že ľavicové myslenie treba obohatiť o vnútorný pohľad na rovnosť a rovnoprávnosť. Tradičný prístup ľavicovej teórie prevzal od kapitalizmu a širšie od novovekej vedy orientáciu na povrch javov. To potom v socializme viedlo k rovnostárstvu, ako rakovina sa šírila sivá zóna a uniformita. Ideálom sa stala šedivá rovno-šata. Nie rovnoprávnosť, ale rovnakosť.
Porovnajte to s dvadsiatymi rokmi v Rusku. Horúčkovitá tvorba utópií, rodí sa konštruktivizmus, futurizmus, imaginizmus, Malevič vydáva manifest supramatizmu, Mejerchoľd, Majakovskij, Rodčenko, Tatlinov návrh Veže III. internacionály, akmeizmus, 28.júna 1922 na posteli obloženej kvetmi zomiera Velemir Chlebnikov, tvorca zaumu. Zjavenie inšpirácie je v tridsiatych rokoch zavraždené Stalinom a gulagmi. A potom nastupuje čas uniforiem. Golgota. Inkvizícia. Stále ten istý obraz. Osvietenie a potom tma.
Vždy ma dráždilo slovo „masa“. Kto sa cíti masou? Aplikácia „vedeckého prístupu“ na sociálne javy splodila neľudské abstrakcie, ktoré sa v dnešnom svete tak úspešne uplatňujú. Televízia už vyše dvadsať rokov u nás produkuje „masu“, vychováva Stepfordské paničky, „proletarizuje“ talentovanú mládež, aby sa vmestila do fabrík nižších generácií. Sme programovaní na pomocné profesie, ktoré sa už vyspelým národom nechcú robiť.
A ľavicové myslenie stratilo svoj najúžasnejší výhľad. Keď sa ponoríme do vnútorného sveta človeka, s ktorým nekonkurujeme, ale vnímame ten šíry nekonečný priestor jeho snov, túžob, predstáv, úzkostí, nádejí, vízií, mizne z nášho pohľadu „masa“ a objavuje sa skutočný svet ľudí a jeho vnútorné horizonty, ktoré sú skoro bezodné. Rovnosť a rovnoprávnosť znamená práve otvoriť tento slobodný výhľad, odstrániť z neho brutálne manipulácie, ktoré ho mrzačia v záujme kohosi vonkajších cieľov.
Do Ameriky by sa mal vrátiť Walt Whitman s jeho spevom voľnej cesty, aj cesta Jacka Kerouca, aj Lawrence Ferlinghetti, tenisky Allena Ginsberga, s ktorými behal v šesťdesiatych rokoch po Bratislave, keď sme ešte neboli malomestom a väčšina kamarátov ešte neprešla tým naozaj masovým lámaním charakterov sedemdesiatych rokov. Moje záhrady inšpirácie sú stanice na takejto ceste do slobodného priestoru nezahriaknutej odvážnej duše. Sú vlastne duševným stopom.
V dnešnej situácii by sa ľavicové myslenie nemalo snažiť len premiestniť nejaké peniaze z Trhu k potrebným, ale znovu, tak ako v dvadsiatych rokoch v Rusku, v Mexiku aj v Paríži a v šesťdesiatych rokoch už na celom svete, zobrať na seba všeľudskú a sakrálnu úlohu oslobodiť dušu človeka.
To, po čom volám, je, aby ľavicový prúd si získal už históriou poučený plnohodnotný inšpirovaný postoj avantgardy. Nie je to výhľad na krvavé revolúcie, ale na kaskádu renesancií, podobných tej, ktorú ohlasovala ruská náboženská filozofia koncom 19.-teho a začiatkom 20.-teho storočia.
Sme opäť raz v bode obratu, v ktorom sa objavuje veľa vízii starého sveta spolu s predtuchami budúcnosti. Na jednej strane sú odľudštené megalopolisy technickej civilizácie a na druhej Chlebnikovova citlivá duša, ktorá sa chvie v každom človeku a zdá sa, že je celkom bezbranná.
x x x
Sila inšpirovanej duše je prekvapujúca. Dokázala sa presadiť vo svete „všeobecnej závisti konštitujúcej sa ako moc“ (Marx) osemdesiatych rokov, vie to spraviť aj teraz, v totalite trhu. Napriek totálnej snahe zmazať po nej stopy, zrušiť všetky miesta, kde ju ešte podporujú (reštaurátori u nás už zanikli, osvetári čakajú na ortiel), jej životaschopnosť je neuveriteľná.
A práve pre túto deštruktívnu situáciu navrhujem „vnútornú záhradu“. Je latentným stavom každej tvorby. Pestuje sa v nej zvláštne rastlinstvo. Objavujú sa v nej žiarivé zárodky filmov, básní, symfónií, obrazov, sôch, fantastických architektúr, románov, je to akési dúhové snenie, ktoré nás chráni pred totálnym vyprázdňovaním duší, ovládajúcim dnešný svet.Vytvára voči nemu ochranný kruh. Do vnútornej záhrady si treba prinášať trblietavé vecičky, ktoré sa nám naozaj páčia, bez cenzúry kritického myslenia. Nechať ich tam vyklíčiť, voľne sa vzájomne krížiť a s úžasom pozorovať, aké nečakané hybridy z nich vyrastú. Nič, čo nás skutočne zaujme, čo nás nadchne, nie je pre vnútornú záhradu marné. Záblesky úžasu, to je to, z čoho môže žiť. Do sterilných kancelárií potom už neprichádzame prázdni a vystresovaní, nesieme si v sebe svoj malý dažďový prales, plný zvukov, žiarivých kvapiek, vôní, tvarov a farieb. A čo je najvzácnejšie, sú city. To sú najkrajšie rastliny vnútornej záhrady.
Druhým stupňom pestovania dúhového snenia sú denníky, skicáre, zápisniky a ich prevládajúci žáner, fragmenty. Nemusíme vedieť písať, ani maľovať, a predsa aj v tejto chvíli máme už svoj štýl. Jedinečný, neopakovateľný. Objaví sa v momente, keď vypneme autocenzúru. Malý nenápadný zápisník nám môže pomôcť prežiť prázdnu chvíľu alebo stress, vyvolaný vonkajším útokom na našu dušu. Stačí si len otvoriť svoj drobný skicár na ktorejkoľvek strane a prvá kresbička či veta nás spojí s dažďovým pralesom duše.
Mikuláš Kuzanský napísal „ učenú nevedomosť“ a ja vám navrhujem „vedomé diletantstvo“, ktoré vám otvorí dvierka do všetkých tvorivých odborov. Vo vnútornej záhrade vás nik nekritizuje. Naučil nás to Pablo Picasso. On síce vedel úžasne maľovať, ale vzdal sa toho. Vrátil sa do stavu detstva a len tak si čmáral. Jediným kritériom bola jeho vlastná radosť z objavovania nových rastliniek vnútornej záhrady. Vrátiť sa do stavu dieťaťa, ktoré bez akejkoľvek prípravy objavuje svet, to je celoživotná stratégia, ako si pestovať vnútornú záhradu.
x x x
Veľmi účinným spôsobom ako pomôcť pri pestovaní vnútorných záhrad, je revue . Tam sa už dajú vzájomne vymieňať fragmenty „vedomého diletantstva“ a vytvárať záhradu inšpirácie viditeľnú pre viacerých ľudí. U nás vznikla paradoxná situácia. Keďže sa krach socializmu, či jeho deštrukcia, stotožnil s fiaskom ľavicového myslenia, veľká väčšina zaujímavých tvorivých výkonov, medzi nimi aj rôzne revue, sa u nás štylizuje pravicovo. Moderna bola výsostne ľavicová, lebo sprístupňovala tvorbu všetkým ľuďom. Jej najfrekventovanejší tvar, náčrtok, dokáže stvoriť naozaj každý. Jeho sviežosť spočíva v tom, že je vždy zárodkom nového sveta, prejavom zverejnenia novej neznámej duše. Náčrtok je stav pulzovania medzi latenciou a zverejnením. Revue samotná je koláž náčrtkov, ak si chce zachovať sviežosť objavovania, pôrod nových svetov. Istá nehotovosť a zároveň objavnosť sú jej základnými znakmi.
Musíme si ujasniť, že ľavicové myslenie za socializmu sa pestovalo mimo rámca rigidného systému, preto aj zánik tohto systému sa ho nedotkol, len zmenil jeho okolie. Vystúpili do popredia iné akcenty znásiľňovania ľudských duší, preto je nevyhnutné, aby si ľavicové myslenie uvedomilo svoj skutočný vnútorný význam.
Avantgardná ľavicová revue je živá forma, koláž zárodkov vynárajúceho sa sveta.
Aj to je jedna z mnohých foriem záhrady inšpirácie.
x x x
Moje záhrady inšpirácie kvitnú všade tam, kde sa niekto odváži vytvoriť ochranný kruh pre svoju vlastnú vnútornú záhradu alebo pre vnútorné záhrady iných. MUDr. Eva Janíková, psychiatrička, spolu s Katkou Minichovou a ďalšími žiariacimi ľuďmi vytvárajú takýto kruh v občianskom združení Krídla. Mám v spálni na poličke vystavené keramické figúrky, žijú tam svojím neopakovateľným životom tvorov z Art Brut. Vznikli v kruhu, ktorý vedie mladá keramička Miška Filová. Stretol som ju na brigáde v priestoroch Krídel a okamžite sa ocitla v mojej vlastnej vnútornej záhrade aj s farebnými glazúrami. Mám tam aj scény z bábkového divadla v Novom Meste a krátke zábery ľudí z tohto amatérskeho súboru. Všetko sú to „ligotavé vecičky“, ako povedal zberateľ vyhodených filmových záberov v nezabudnuteľnom filmovom dokumente Janka Fajnora. Meno zberateľa aj názov filmu som zabudol, ale nahé černošské tanečnice vo mne stále tancujú. A jeho veselá tvár sa na mňa usmieva potuteľným úsmevom spiklenca.
V Bratislave, 25. 2. 2013
Ilustrácia Ján Slovák jr.
