V osemdesiatych rokoch sa začal prejavovať v občianskom hnutí zaujímavý fenomén. Ako rástol vplyv nových sociálnych hnutí, tak klesal vplyv klasických sociálnych hnutí. U niektorých šlo len o prechodný výkyv z normálu, u iných o dlhodobý trend, ktorý badať dodnes. Najlepším príkladom takéhoto klasického hnutia sú odbory. Ich členská základňa a celkový vplyv na zamestnancov ustavične klesá. Vyvolala ho okrem subjektívnych faktorov aj všeobecná kríza konceptu solidarity. Tento pojem sa stal historickým sloganom odborov práve preto, lebo robotnícka trieda nebola homogénnou skupinou. Kolektivizmus treba v takomto kontexte chápať ako projekt, ktorý vytvára nové formy strategickej imaginácie. V atmosfére víťazného ťaženia individualizmu sa veľmi ťažko dajú presadzovať solidaristické formy sociálneho správania. Preto je paradoxné, ale nie prekvapujúce, že práve nové sociálne hnutia oživili koncept solidarity, nie však v doterajšej podobe mobilizujúceho mýtu, ale na základe logickej vnútornej diferenciácie záujmov spoločnosti. Bez diferenciácie by totiž potreba solidarity ani nevznikla. Politická ľavica si solidaritu často mýlila s hlásaním všeobjímajúceho porozumenia, ale to je absolútne nepochopenie problému. Solidarita v sebe skrýva účelové spojenectvo a nevyhnutný konflikt. Je to pragmatický zväzok na presadenie spoločných cieľov voči silnému nepriateľovi. Tento zväzok predpokladá tvrdý boj záujmov, nie univerzálnu toleranciu. Lenže politické strany tento boj inštitucionalizovali, ich základňou sa stala organizácia a metódou konsenzus, čo nevyhnutne viedlo k rozvoju korporativizmu. Ľudia nekonali ako aktívni jednotlivci, ale ako pasívni členovia strán, odborov a združení rozličného druhu. Bojovali vlastne iba tieto združenia. A v skutočnosti to ani nebol boj, skôr podrobne rozpracovaný kartel organizácií, ktoré vyvíjali stále nové postupy, aby postrčili svoje konkrétne záujmy do politického procesu. Zároveň prejavovali spoločný záujem o kontrolu nad koláčom, za ktorým sa skrýva kontrola moci prostredníctvom usporiadania. Nakoniec sa záujmy politických strán, ekonomických združení, najrôznejších záujmových skupín, ako aj inštitúcií, ktoré zistili, že keď sa nepripoja, nevyhnutne prehrajú, zliali do nečitateľného indiferentného celku. Takto občania beznádejne stratili prehľad o tom, kto, čo, ako a kedy dostáva, hoci pre tých, čo to potrebujú vedieť, existujú dobre platení konzultanti, a pre tých, čo to chcú zistiť, zase politológovia. Riziko korporatívnej zvrátenosti straníckeho boja spočíva v tom, že namiesto pohybu tvorí strnulosť. Korporativizmus vstupuje do voľného zväzku s byrokraciou a oba sa usilujú olúpiť demokraciu o jej podstatu, o schopnosť spôsobovať zmenu bez revolúcie. Preto sa pred diskusiou dáva prednosť „logike“ usporiadania a pred konfliktom konsenzu. Korporativizmus fundamentálne zbavuje demokratický proces života. Práve preto začali nové sociálne hnutia vytvárať to, čo označil Alvin Toffler za ad-hockraciu. Dočasné pracovné skupiny zložené z vysoko kvalifikovaných členov sa podieľajú na riešení špecifických, nerutinných problémov. Dôraz sa kladie skôr na imagináciu a kreativitu ako na typické byrokratické cnosti. Zrod solidarity v nových sociálnych hnutiach umožnila práve intenzívna komunikácia v takýchto sieťach voľných vzťahov. Tieto hnutia si prísne strážia svoju identitu a do spoločných zväzkov vstupujú len na báze rovnosti, často aj bez akejkoľvek hierarchickej štruktúry, pričom činnosť takéhoto zoskupenia koordinujú spoločne národní lídri. Výrazné úspechy dosiahli nové sociálne hnutia najmä vďaka dokonale zvládnutej mediálnej politike. Pochopiteľná snaha médií ponúknuť verejnosti atraktívne spravodajské obrazy a rovnako pochopiteľná snaha hnutí osloviť verejnosť prostredníctvom médií zvádza niektorých účastníkov ku konaniu, ktoré príťažlivosť správ zaručuje. Na druhej strane tu existuje veľké riziko, že úsilie nových sociálnych hnutí za každú cenu upútať na seba mediálnu pozornosť ich odvádza od podstatných akcií a núti ich robiť divadlo na spôsob predvolebných kortešačiek. Jednou z najčastejších foriem boja sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktorú vyvinulo ako hlavnú metódu svojej činnosti najvplyvnejšie ekologické zoskupenie sveta Greenpeace, je občianska neposlušnosť. S rastúcim upevňovaním neoliberálneho režimu sa však ukázalo, že ak sa demonštranti rozutekajú pri prvom zásahu polície, ak sa nechajú pasívne odnášať z miest, ktoré blokujú, pre dominantné postavenie elít to nepredstavuje nijaké ohrozenie. Určitá stagnácia týchto foriem protestu preto prinútila nové sociálne hnutia, aby hľadali nové a účinnejšie spôsoby odporu, ktoré by mohli vyvolať masovejšiu reakciu obyvateľstva. Dochádza k ojedinelému, ale postupnému zbližovaniu klasických a nových sociálnych hnutí. Štatisticky rastie počet demonštrácií na celom svete. Ak boli sedemdesiate roky „zelené“ (charakteristické vznikom Greenpeace, Rímskeho klubu, environmentálnych politických subjektov), potom osemdesiate roky sa niesli predovšetkým v znamení mierových a ľudskoprávnych iniciatív. Dovŕšenie konzervatívnej revolúcie na konci osemdesiatych rokov si na istý čas vyžiadalo ochladenie vzťahov medzi klasickými a novými sociálnymi hnutiami, no bolo to iba intermezzo, ktoré v nijakom prípade nemohlo zastaviť rodiace sa globálne sociálne hnutie.
