Začiatky čechoslovakizmu

Politická diferenciácia po roku 1898 viedla predovšetkým ku kryštalizácii moderných politických prúdov (konzervativizmus, liberalizmus, socializmus), emancipačných hnutí (feminizmus, boj za všeobecné volebné právo) a nových tém verejného diskurzu spojených hlavne s riešením sociálno-ekonomických problémov zaostalosti slovenského ľudu. Najmä založenie časopisu Hlas prispelo k väčšiemu sebavedomiu opozície a k celkovej dynamizácii slovenskej politiky. Odklon od martinskej línie Slovenskej národnej strany (SNS) sa však začal prejavovať už skôr. Ako prvá sa začala aktivizovať slovenská katolícka inteligencia, a to už od polovice osemdesiatych rokov 19. storočia. Príčiny, pre ktoré v národnom hnutí výrazne dominovala evanjelická zložka, spočívajú najmä v skutočnosti, že veľká časť katolíckeho kléru na Slovensku bola poplatná vtedajšiemu uhorskému režimu. Od roku 1895 sa v rámci Krajinskej katolíckej ľudovej strany začal politicky angažovať Andrej Hlinka. Jej tolerantný národnostný program považoval za najvýhodnejší nástroj, ako bez väčších konfliktov a pomocou katolíckych dogiem získať vidiecky ľud pre národné hnutie. Smerovanie jeho ďalšej politickej kariéry ovplyvnili predovšetkým neuspokojené osobné ambície. So Zichyho Ľudovou stranou sa nerozišiel pre národnostné rozpory, ale preto, že roku 1901 ho nepodporila za kandidáta do uhorského snemu. Vzápätí prijal funkciu v predsedníctve SNS (čo bol od Martina taktický krok, ako pritiahnuť k spolupráci katolíkov), no aj to sa mu videlo málo. Keď vyšlo najavo, že jeho Ľudové noviny prijali od uhorskej vlády úplatok 2 500 korún a vedenie národniarov ich dalo na „národný index“, opustil SNS a roku 1913 založil v Žiline vlastnú Slovenskú ľudovú stranu (ktorá až do roku 1918 nevyvíjala prakticky nijakú politickú činnosť). Rovnako aj po vzniku republiky prejavoval veľký záujem na podiele na moci. Keď ho však Vavro Šrobár nepozval na jednu dôvernú poradu v decembri 1918 v Žiline, vodca ľudákov sa strašne urazil a vyhlásil prechod do opozície. Aj veľký priateľ Slovákov Scotus Viator neskôr poznamenal, že obísť Hlinku pri začiatkoch republiky bolo veľkou chybou a že by sa tento muž nesprával tak radikálne, keby nová vláda bola uspokojila jeho mimoriadne rozvinutú osobnú ctižiadosť. Potreba diferencovaného prístupu Hlavnú opozičnú líniu však v rokoch 1898 –1918 nepredstavovalo ľudácke krídlo, ale liberálne politické zložky, ktoré sa formovali v radoch študujúcej mládeže v Prahe, Viedni a čiastočne aj v Budapešti. Treba si tiež uvedomiť, že hoci národnostný útlak sa v období dualizmu vo všeobecnosti stupňoval, na podrobné zhodnotenie tejto epochy potrebujeme diferencovanejší prístup. Jednotlivé uhorské vlády nepristupovali k národnostným otázkam rovnako. Napríklad kabinet liberálneho premiéra Kolomana Szélla v rokoch 1899 – 1903 zachovával k týmto problémom umiernený postoj. Výrazne sa zmiernila perzekúcia bojovníkov za národnostné práva (proti Národným novinám sa v rokoch 1900 – 1902 neviedol ani jeden tlačový proces, čo je v dejinách tohto periodika výnimočný zjav). Nemožno ignorovať túto zásadnú zmenu, pretože ešte Széllov predchodca, barón Dezider Bánffy rozpútal vlnu národnostného teroru, v rámci ktorého súdili v desiatkach politických procesov stovky národovcov, obvinených z panslavizmu. A napokon, pod tvrdým autoritatívnym režimom premiéra Bánffyho trpeli rovnako aj maďarskí liberáli a socialisti. Na druhej strane nemožno zabúdať, že maďarské vládnuce kruhy neboli jediné, ktoré slovenským intelektuálom znepríjemňovali život. Vedenie Slovenskej národnej strany nebolo pre slobodomyseľných ľudí v tom čase o nič menším tyranom. Napríklad jedného z vodcov opozičného ľudáckeho krídla Antona Bieleka vyhlásil Martin za zradcu národa, odobral jeho Ľudovým novinám tlačiareň, zbavil ho zamestnania v Tatrabanke a tento katolícky vzdelanec bol napokon donútený emigrovať do USA. Kto chcel zostať národne uvedomelým Slovákom a zároveň sa vzoprieť martinskému vedeniu SNS, nemal v tom čase často inú možnosť. Zbližovanie Čechov a Slovákov Výrazné rozdiely pretrvávali aj v názoroch na štátoprávne usporiadanie a budúcnosť Slovenska. Čechoslovakizmus sa u nás začal programovo šíriť až od polovice osemdesiatych rokov 19. storočia. Významným medzníkom v tomto smere bola národopisná výstava v Prahe roku 1885, ktorá výrazne spropagovala „bratstvo Čechov a Slovákov“. Zúčastnilo sa na nej aj martinské vedenie SNS a na tomto stretnutí sa česká a slovenská politická reprezentácia po dlhom čase zblížili. Z myšlienky výstavy sa o rok neskôr zrodil spolok Českoslovanská jednota so sídlom v Prahe, ktorý sa sústreďoval na zbližovanie oboch národov, predovšetkým však na získanie Slovákov pre myšlienku stále veľmi nevyjasnenej idey československej národnej jednoty. Toto prvé združenie čechoslovakistov finančne podporovalo niektoré slovenské periodiká (Hlas, Slovenské listy, Prúdy, Naše Slovensko, Slovenský denník) a lobovalo v prospech prenikania českého kapitálu na Slovensko. K posilneniu tohto prúdu prispela aj osobná fascinácia profesorom Masarykom, ktorý sa stal intelektuálnym guru slovenskej liberálnej mládeže. Na prelome 19. a 20. storočia sa tak vyprofilovali tri základné predstavy o budúcom postavení Slovenska. Prvú reprezentovali prúdisti okolo Vavra Šrobára propagujúci národnú jednotu Čechov a Slovákov. Druhá skupina, národniarska, ktorej ideovým vodcom zostával starnúci Vajanský, odmietala akékoľvek verzie čechoslovakizmu a zostávala na pozíciách svojbytnosti slovenského národa, hoci jeho štátoprávne vyjadrenie nemala vyjasnené (ani koketovanie so spojením s cárskym Ruskom nebolo také jednoznačné – duchovný vodca SNS sa v januári 1914 vrátil z Petrohradu rozčarovaný, lebo na cárskom dvore nenašiel pre potreby Slovákov očakávané porozumenie). Napokon tretia skupina, ktorá bola síce početne nevýrazná, silu jej však dávala osobnosť Milana Hodžu, presadzovala demokratickú konštitučnú monarchiu s federatívnym usporiadaním, v rámci ktorého by osobitné postavenie získalo aj Slovensko (tzv. belvedérska politika). Ľudáci na čele s Hlinkom a Jurigom v tom čase ešte nemali vytvorenú osobitnú koncepciu a program riešenia slovenskej otázky. Protičeské nálady Isté bolo len to, že dovtedajší model riadenia a organizácie slovenskej politiky bol neudržateľný. V pluralitnom prostredí vystupovala do popredia otázka vytvorenia nadstraníckej, celonárodnej politickej štruktúry. Tak sa v súlade so spomienkou na štúrovcov zrodila myšlienka Slovenskej národnej rady. Hoci Vavro Šrobár neskôr tvrdil, že to bol jeho nápad, faktom je, že na založenie SNR verejne vyzval novozvolený predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula na stránkach Národných novín začiatkom apríla 1914. Podľa jeho predstáv mala mať Slovenská národná rada ako spoločný orgán všetkých našich politických síl celonárodnú reprezentačnú, rozhodcovskú a koordinačnú funkciu. Oficiálna dohoda všetkých slovenských strán o tomto bode sa zrodila 26. mája 1914 v Budapešti. Jej konkrétnu realizáciu prerušila prvá svetová vojna. Atentátom na následníka habsburského trónu nielenže definitívne padol Hodžov plán na federalizáciu monarchie, ale zdalo sa, že platnosť stratili aj mnohé predvojnové tendencie. Vypuknutie vojny odsunulo česko-slovenskú spoluprácu ako neaktuálnu. Jednak Česi javili o Slovensko oveľa menší záujem ako pred 28. júnom 1914 a jednak v martinskom centre SNS opäť ožívali protičeské nálady – zvlášť po tom, čo Anton Štefánek vyzval na jar 1915 Slovákov, aby prijali za spisovný jazyk češtinu. Vajanský sa nedôvery voči Čechom už do smrti nezbavil. Aký to paradox – keď 17. augusta 1916 zomrel, jeho syn Vladimír práve vstúpil do československých légií. Hlbší záujem o politické zbližovanie s českým národom však nejavili ani ostatní. Naopak. Vodca ľudákov Andrej Hlinka sa už 28. júla 1914 na zhromaždení v Ružomberku vyhlásil za „obrancu uhorskej vlasti“ a tých, čo museli narukovať, vyzýval: „Choďte ochotne, hrdinsky a bojujte zmužilo!“ Vplyvný Milan Hodža zverejnil v Slovenskom týždenníku výzvu k vernosti Uhorsku a upozorňoval: „Nepolitizujte, nefilozofujte, dajte pokoj všetkým schôdzkam a zhromaždeniam.“ Ešte servilnejšie vystupoval v parlamente poslanec Ferdinand Juriga, ktorý označil Františka Ferdinanda za „mučeníka katolíckej cirkvi“ a „láskavého otca Slovákov“. A rovnako aj predsedníctvo SNS deklarovalo 5. augusta 1914 lojalitu s uhorskou vládou. Tento pasívny postoj vyplýval do istej miery z obáv pred masovým prenasledovaním slovenských národovcov. Bol to taktický krok, ktorý si v tom čase zvolili aj ostatné utláčané národy v Uhorsku. Politická pasivita vychádzala z mierne naivných predstáv, ktoré v tom čase sformuloval Ivan Dérer: „Veci sa vyvinú samy od seba. Vojna dopadne buď dobre pre monarchiu a zle pre nás, a vtedy by boli beztak márne zbytočné obete, alebo vojna dopadne zle pre monarchiu a dobre pre nás, a vtedy národné oslobodenie príde samo od seba.“ Aj maďarskí politici sa však usilovali o udržanie jednoty. Premiér István Tisza síce naďalej veril, že Uhorsko vyjde z vojny bez územných strát, zároveň si však uvedomoval, že aby sa vymanil spod tlaku Nemecka a upevnil si vlastnú pozíciu, potrebuje aj podporu národnostných lídrov. Preto začiatkom augusta 1915 Budapešť naznačila, že vláda je ochotná urobiť Slovákom isté ústupky a je pripravená vyhovieť memorandu o ich najsúrnejších žiadostiach. V Martine sa našlo dosť takých, čo tomuto vábeniu boli ochotní podľahnúť. S návratom za rokovací stôl začal koketovať dokonca sám Vajanský. Napokon Tiszovej ponuke odolali – zvlášť, keď Dula prehliadol premiérov zámer a dovtípil sa, že jeho postavenie je oslabené. Naopak, Slovenská ľudová strana bola v tom čase ochotnejšia spolupracovať, a najmä Ferdinand Juriga volal po zmierení Slovákov a Maďarov. Táto politika mala na Slovensku širšie zázemie. Myšlienka na československú jednotu v tom čase doslova zanikla. Kľúčový význam amerických Slovákov Často sa zabúda, že kľúčový politický význam pre prípravy prevratu nemala naša pasívna domáca národná reprezentácia, ale americkí Slováci. Ich rozhodujúci podiel na vzniku Československa nie je dodnes náležite docenený. Treba si uvedomiť, že do roku 1918 vychádzalo v Spojených štátoch amerických oveľa viac slovenských periodík a s neporovnateľne vyšším nákladom ako na Slovensku. Okrem toho tamojšie demokratické prostredie umožňovalo vyjadrovať sa o národnostných problémoch podstatne otvorenejšie ako v Uhorsku. Získavať státisíce tamojších slovenských emigrantov pre národnú myšlienku bolo oveľa jednoduchšie ako v starej vlasti a opakované návštevy grófa Apponyiho usilujúce sa eliminovať vplyv našich národovcov na americkú verejnú mienku sa skončili fiaskom. Pravda, v otázke budúcnosti Slovenska ani tu nepanovala jednota, ale o všetkých variantoch sa živo diskutovalo. V hre ani zďaleka nebolo len vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zvažovalo sa aj samosprávne Slovensko vo federatívnom slovanskom štáte, slovensko-ruský, slovensko-poľský, ale aj slovensko-maďarský štátny zväzok. Zhoda zavládla len v otázke, že v akomkoľvek variante treba zabezpečiť pre Slovensko autonómiu. K zjednoteniu s Čechmi sa spočiatku pristupovalo nedôverčivo. Napríklad Newyorský denník sa 15. apríla 1915 v komentári zamýšľal, či sa ideológia „československej národnej jednoty“ nestane iba inou formou „jednotného uhorského štátu“. V tomto smere boli obavy medzi americkými Slovákmi neobyčajne silné. Aj neskôr, keď v tomto tábore prevládla československá orientácia, slovenskí emigranti v USA pri každej príležitosti zdôrazňovali, že zabezpečenie samosprávneho postavenia Slovenska je na takýto krok podmienkou. Odlišné predstavy mali aj krajanské spolky v Rusku a v západnej Európe. Zväz česko-slovenských spolkov na Rusi prijal v marci 1915 rezolúciu, v ktorej predložil svoj zámer: samostatnú československú ríšu na čele s kráľom. S touto líniou sa však nestotožňovali všetci ruskí Slováci. Slovenskoruský spolok pamäti Štúra pod vedením profesora Jána Kvačalu približne v tom istom čase žiadal pripojenie Slovenska k cárskemu Rusku. No a zástupcovia Národnej rady obcí česko-slovenských v Paríži sľubovali začiatkom februára samosprávu slovenského územia s vlastným snemom v Nitre „v súštátí československom“. Všetky tieto skupiny sa však zhodovali v jednom: preč s habsburskou monarchiou. Odpor voči Rakúsko-Uhorsku a vystúpenia našich krajanov tak položili základy zahraničného odboja, bez ktorého by bol vznik československého štátu nemysliteľný. Kľúčové dohody v tomto smere sa zrodili na americkej pôde. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)