Záchranná sieť blízkosti

Hoci Zlata Matláková vo svojej najnovšej zbierke Nečakané veci hovorí o veciach, obsah knihy je plný predovšetkým ich odrazu v našom vedomí. Autorka nás svojou poéziou presviedča o niečom, čomu akoby sme v súčasnom svete už nemali prečo uveriť: o tom, že ľudský život je číry a ľudia sú si blízki. A predovšetkým blízkosť vyjadruje aj jej poézia. Blízkosť ako fenomén. Blízkosť človeka k prírode, k tajomnu nekonečna, k hĺbke poznania, no zo všetkého najviac vzájomnú blízkosť ľudských bytostí. Tento pocit pritom čitateľ nemá len pri čítaní mnohých jej časopisecky publikovaných básní a jej prvej zbierky Všetky blízke bytosti (2001). Rovnako nástojčivý je aj v druhej zbierke V krajine chodidiel (2002). Zlata Matláková je blízky človek. Básnik Jozef Mihalkovič v úvodnom slove k jej najnovšej knižke, Nečakané veci, píše, že „Matlákovej gesto sa vyznačuje subtílnosťou, akvarelovým tonusom, príjemne modulovanou ženskosťou až dievčenskosťou“ a že ak „pri prvom priblížení zachytávame akoby insitné podtóny, bližší pohľad ukazuje, že ide o vyspelé písanie, ktoré vie, o čo mu ide, pričom sa nikdy nevzdáva svojej sily spočívajúcej v intimite ženského nazerania.“ Ilustrátor jej knižky, výtvarník Milan Chvíla, veľmi britký kritik každej, nielen básnickej tvorby o tej jej raz s uznaním povedal, že za každým slovom cítiť, že je dohlboka prežité. „Tá žena vie, o čom hovorí.“ Zlata Matláková však nielen vie, o čom hovorí. Vie aj, prečo to hovorí, a najmä vie, prečo si povedané nenecháva pre seba. Jej poézia rezonuje nielen vierou v nesmrteľné milosrdenstvo života, ktorý, čo ako je krutý, je krásny, aj keď často krásny zničujúco, ale aj v Boha, ktorý sa pre mnohých stáva akousi záchrannou sieťou. Záchrannou sieťou však môže byť aj poézia. Zachraňuje človeka a jeho citmi prekypujúce vnútro pred zadusením, ktoré môže spôsobiť napríklad aj príchylnosť ku všetkým a ku všetkému, čím je denne obdarúvaný. (Láska je niekedy danajský dar.) Autorka ponúka svoju poéziu ako inšpiráciu každému, kto sa do nej ponorí. Jej básne totiž nestačí čítať, hoci krásnymi obrazmi obohatia aj tak, pretože sú vyrozprávané zdanlivo jednoduchými obrazmi. Tie však odkryjú ozajstný zmysel, až keď sa do nich pohrúžime naozaj hlboko. Až tak hlboko, že nás to zavše trochu zabolí. Lebo aj autorka pri prežívaní toho, o čom píše, musela zrejme zatínať dohlboka. Najmä dohlboka v sebe. A tam čitateľa vťahuje nielen vyrozprávaním prežitého, ale aj zvláštnou poetikou. Tá môže na čitateľa v prvom momente zapôsobiť „len“ ako kaleidoskop pocitov, no kým sa dostane ku koncu básne, je chytený do siete Matlákovej vnímania a jej zážitku. Pochopil. A začína čítať znova. Aby sa znova ponoril do súzvuku so svetom, ľuďmi. Aby tam hľadal aj seba. Presnejšie to, čo o sebe nevedel, nechcel vedieť, odmietal pripustiť, čoho sa bál, čo nepoznal, ale čoho blízkosť neraz pocítil. Vo svojej tretej knihe dáva Zlata Matláková viac a hlasnejšie najavo svoju pokoru pred prozreteľnosťou, ale zároveň sa nástojčivo prihlasuje aj k vlastnej zodpovednosťou za život, ktorý dostala, ktorý dala a ktorý blízkosťou k blízkym i ďalekým bytostiam denne formuje. Formuje neľahko, lebo je neľahký. Autorka zriedkavo hlbokých dialógov s tým a tými, čo, a ktorých cíti ako sebe možno najbližšiu bytosť-nebytosť, našla svoju oporu v nečakaných veciach života a ponúka ju každému, kto sa začíta. A tomu, kto sa dá viesť zvláštnymi obrazmi jej poézie, ukazuje možno najnečakanejšiu vec, ktorú v živote môžeme objaviť. Že to, o čo sa môžeme oprieť, aby sme nestrácali pôdu pod nohami, je blízkosť. Toho, k čomu sa utiekame, ale predovšetkým vzájomná ľudská blízkosť. Poetka Zlata Matláková, držiteľka Medaily Sv. Gorazda za aktívnu tvorivú pedagogickú, publikačnú a literárnu činnosť učila na základných školách v Kútoch, na Dobrej vode a v Špačinciach. Externe v Ľudovej škole umenia v Trnave a na Trnavskej univerzite. Podieľala na vydaní kníh z detskej tvorby Maľované básne (1980), Ahoj, svet (1986) a Načo je nám umenie (1991), na televíznych reláciách pre deti Poďte s nami (1985, 1987), zborníkoch Nadránom (1971), Právo na pieseň (1976), Výhonky (2000), Horizonty (2001). Je dlhoročnou členkou porôt celoslovenských literárnych súťaží Cesta, O Cenu slovenského učeného tovarišstva, literárny Kežmarok). Doteraz vydala zbierky poézie Všetky blízke bytosti (2001), V krajine chodidiel (2002) a Nečakné veci (2007).