Nová studená vojna. Tieto slová počuť čoraz hlasnejšie v súvislosti s udalosťami na Ukrajine. A každého z nás, kto má (aspoň historickú) pamäť musí zamraziť. O to viac, že hlavným aktérom návratu studenej vojny je Európska únia. Je to proti záujmu Európanov, ale nepochybne v záujme oligarchov. A je jedno či majú krstné meno a priezvisko, alebo sú skrytí za štruktúrou akcionárov.
Dianie na Ukrajine je v posledných rokoch druhým vážnym testom hodnôt, na ktorých bola vybudovaná Európska únia. Udalosti v severnej Afrike viditeľne ukázali, že proklamácie a realita sa v európskej politike dostávajú do vážneho konfliktu. To isté sa teraz potvrdzuje pri hodnotení postojov, ktoré únia zaujala v uplynulých troch mesiacoch voči nášmu východnému susedovi.
Príkladom je rozdielny dôraz na dodržiavanie ústavnosti. EÚ správne označuje víkendové referendum na Kryme za protiústavné. Avšak rovnako protiústavné bolo „odvolanie“ prezidenta Janukovyča (Slovo to dostatočne popísalo) a túto protiústavnosť už EÚ akceptuje. Protiústavné sú aj právomoci samozvanej „Rady Majdanu“ a napokon aj samotný násilný prevrat. Ľudový odpor principiálne za nedemokratický označiť nemožno a dokonca v krajnom prípade takýto mocenský zvrat pripúšťajú aj demokratické ústavy (vrátane slovenskej). Ale ak EÚ rešpektuje kontinuitu existujúceho parlamentu, nemôže rešpektovať iné mocenské centrá, ani ich rozhodnutia. A ani obmedzovanie a neústavné ovplyvňovanie rozhodovania parlamentu. Ako slobodne by rozhodovali poslanci v Paríži, Londýne či Berlíne – a napokon aj tí, ktorí sedia v Štrasburgu a Bruseli – ,keby boli obkľúčení ozbrojeným davom? Argument, že vláda má legitímnu podporu parlamentnej väčšiny dostáva v takejto situácii trhliny.
Nič, čo sa deje v Kyjeve, ani to, čo sa deje na Kryme, nie je v súlade s európskymi politickými či širšie spoločenskými hodnotami. EÚ svojimi postojmi podporila a podporuje mocenský zvrat na Ukrajine, pričom pošliapava vlastné princípy. V krajných situáciách to je akceptovateľné, ak dosiahnutý cieľ v súlade s princípmi je. Lenže o tom možno v prípade diania na Ukrajine oprávnene pochybovať. Pripomeňme, že Západ (v tomto prípade najmä USA) už jednu „revolúciu“ v Kyjeve zorganizoval. Jej výsledkom bola nová moc, ktorá sa legitímne udržala iba jedno volebné obdobie. Tymošenková a Juščenko neprišli o moc prevratom, ale prehrou vo voľbách, ktoré sami organizovali. Dôvody sú úplne jasné: spočívali v sklamaných nádejach Ukrajincov na lepšiu a nielen sociálne spravodlivejšiu Ukrajinu. Nie je jasné, na základe čoho sa Západ dnes nádeja, že nová moc, ktorej opäť pomáha vládnuť, bude aj po pár rokoch schopná získať podporu ľudí v legitímnych voľbách. Nemožno prehliadať posilnenie ultranacionalistov a bude zaujímavé sledovať dôsledné a objektívne vyšetrenie zabíjania ľudí ostreľovačmi. Pritom toto podozrenie vyslovil a neskôr nepoprel minister zahraničných vecí členskej krajiny, ktorý bol priamo „na mieste činu“! Takže ultranacionalisti, ktorí dali provokatívne zabíjať vlastných ľudí, budú predstavovať prijateľných partnerov?
Charakter novej revolučnej moci vykresľujú jej prvé rozhodnutia. Francúzska deklarovala univerzálne práva človeka, americká občianske práva, sovietska vydala dekréty o mieri a znárodňovaní, zriadila „čeku“ a vyvraždila cársku rodinu. Charakter kyjevskej „revolúcie“ a novej moci vykresľuje okamžitý zákaz menšinových jazykov, najmä ruštiny. „Demokrati“ v prvom rade oklieštili práva významnej menšiny, ktorá na východe krajiny tvorí regionálnu väčšinu. Bol to akt pomsty voči ľuďom v obrovskom a hospodársky kľúčovom regióne, ktorým im dali najavo, že ich záujmy a potreby bude nová moc považovať za druhoradé. Môže byť „upozornenie“ nasledujúce hospodárskou pomocou a medzinárodnopolitickou podporou považované za dostatočnú reakciu „demokratického sveta“?
Toto nie sú maličkosti. Presne v tom istom čase (opäť, ako každý rok) pochodovali metropolou jednej z pobaltských republík pohrobkovia nacistických oddielov SS, aby svojich predchodcov oslavovali ako hrdinov. Únia s otvorenou náručou prijala pobaltský štát, ktorý pätine svojich obyvateľov upiera občianstvo iba preto, lebo nedokonale ovládajú väčšinový jazyk. Ústavnosť, demokratické princípy vlády, menšinové práva, občianske práva, ľudské práva. Pojmy, ktorými sa európske dokumenty a vyjadrenia bruselských politikov len tak hemžia a ktoré sa v praxi menia na trhací kalendár.
Postoje Európskej únie okolo Ukrajiny ukazujú nielen to, o čo tu zjavne nejde, ale aj to, o čo tu ide. Už päť rokov je zrejmé, že EÚ je najmä obchodnou úniou, vytvárajúcou vhodné podmienky pre súkromné finančné zisky bez ohľadu na spoločenské náklady. Odbúravanie obchodných bariér vnútri únie, ale aj navonok je v posledných 20 rokoch sprevádzané enormným nárastom ziskov (nadnárodných) korporácií a ich presunom do daňových rajov a zároveň enormným nárastom verejných dlhov, počtu zadlžených ľudí, chudoby, nezamestnanosti, kriminality, ako i poklesom kvality života najmä v nových členských štátoch. Pracovné a životné podmienky ľudí napr. v textilnom priemysle v juhovýchodnej Ázii sú príkladom toho, že táto politika nielen likviduje pracovné miesta v Európe, ale aj zotročuje a zbedačuje ľudí v beztak chudobných krajinách. Opäť jediní, pre koho je prínosná, sú veľké nadnárodné firmy, ich topmanažéri a špekulanti na finančných trhoch.
Obchodné a finančné ponuky EÚ Ukrajine môžu ohroziť pracujúcich v (niektorých) členských štátoch, ale nebudú znamenať spravodlivý rast príjmov a životnej úrovne pracujúcich na Ukrajine. Môžu pomôcť „naštartovať ekonomiku“, ale z rastu HDP sa chudobní Ukrajinci nenajedia. A to doslova. Ich príjmy zostanú biednejšie než u nás, lebo liberálny kapitalizmus ťaží práve z nízkych nákladov na prácu. Nová vláda ako „neudržateľné“ zruší viaceré piliere sociálnej ochrany a pomoci, ale nenahradí ich adekvátnym rastom zamestnanosti a príjmov pracujúcich. Ukrajina bude konkurovať tým, čím sa podniky (aj u nás) vyhrážajú už dnes – nízkymi mzdami, nízkou sociálnou a pracovnoprávnou ochranou. O to skôr, že náklady podnikom bude zvyšovať chabo skrotená korupcia.
Bohužiaľ, takýto scenár je reálny. Dokazuje to vývoj v samotnej únii, ale aj na severe Afriky, kde sa EÚ, resp. niektoré jej členské krajiny výrazne angažovali pred pár rokmi. Európa významne podporila zvrhnutie tamojších autoritatívnych režimov, ktoré nahradili náboženskí extrémisti, politické i fyzické násilie, opakovaná neústavnosť a nekontrolovaná moc, všeobecný chaos a, navyše, radikálny nárast chudoby, nezamestnanosti, sociálnej nerovnosti a potláčania menšín.
Dianie na Ukrajine je zväčša interpretované ako obraz o „Putinovom“ Rusku. Ako občanov Európskej únie by nás však oveľa viac malo zaujímať, aký odkaz poskytuje o našej Európskej únii. Pretože je alarmujúci a varuje nás pred ďalším vývojom v našom vlastnom priestore. Nesmie nám byť jedno, ak sa otriasajú hodnotové základy EÚ, pretože to spochybňuje a ohrozuje samotnú existenciu únie. V zásade je pritom Európska únia dobrý projekt, ktorý stále môže byť prínosný pre drvivú väčšinu bežných ľudí (nielen) v Európe. Nesmieme dopustiť, aby sa Európania priklonili k politikom, ktorý chcú EÚ oslabovať či až zlikvidovať. Malo by to mimoriadne negatívne následky aj pre ľudí na Slovensku.
Autor je štátny tajomník MPSVR SR. Článok vyjadruje jeho osobné názory.
Foto: Zdroj Pervyj kanal
