Budovanie demokracie
Stopy sofistikovaného „transformačného“ projektu skúsený sociológ nájde hneď v porevolučnej privatizácií. Tej ekonomickej predchádzalo ovládnutie komunikačného priestoru, „privatizácia“ pojmov. Efektívny aparát ideologických nástrojov a manipulačných techník sa v prvej etape sústredil na predefinovanie pojmového aparátu. Demokracia prestala byť snahou o vládu ľudu, ale bola nahradená parametrom parlamentnej partokracie (modelu, ktorý svojou dekadenciou poskytol Hitlerovi zdôvodnenie nastolenia fašizmu). Partokracia mnohých strán s rovnakým programom nahradila vo formálnej demokracii „(vše-)vedúcu silu“ jednej strany pod demagogickým heslom: systém nie je dobrý, ale aj tak nič lepšie ako partokracia neexistuje … (…tak držte hubu a krok!)
Politický systém aj u nás ovládli „investičné skupiny“ (v našich provinciálnych podmienkach šmejdi s bielymi goliermi), „banková oligarchia“, uzavreté komunity typu „Tea Party“, „Bilderbergu“, „Trilaterálnej komisie“. S primeranou abstrakciou možno povedať, že ide o diktatúru niekoľkých rodín, ovládajúcich finančný systém. S viacstoročnými skúsenosťami dokážu investičnými, menovými a finančnými operáciami (typu Sorosových špekulácií, produkciou špekulatívnych derivátov a pod.) rozširovať vlastný (rozumej privátny) model demokratúry : vyvolať revolúcie a sponzorovaním miestneho „tretieho sektora“ organizovať povstania (kvetinové, rifľové, nežné – podľa kultúrnych predispozícií). Vedia, ako zmeniť režim alebo hranice a aj to reálne robia.
Národné vlády sa stali svorkami psíkov s vyplazenými jazykmi vyčkávajúcimi na panský povel k aportu. V pozore a rýchlo menia zákonníky práce, redukujú zdravotnú starostlivosť, zvyšujú dôchodkové hranice a najmä likvidujú vzdelávacie systémy (sprievodným javom je konverzia kultúry na pornozábavu, bulvár a mediálny brak). Vlády sa zmenili na agentúry pre výber daní a udržiavanie sociálneho zmieru. Vybrané dane vo forme „obsluhy“ úverov potom priamo posielajú nadnárodným bankám. Geniálne vymyslený systém, ktorý banky financujú (tlačia peniaze), ktoré im štáty dlhujú. Dokonca dlhy vznikajú aj z pôžičiek na financovanie mediálnych kampaní protiľudových opatrení (dôchodkovej reformy, reformy zdravotníctva a pod.) . Úplnou malinou je „záchrana bánk“. Ilustráciou v našich provinčných podmienkach je Schmögnerovej privatizácia bankového systému. Ľudia sa poskladali na 189 miliárd korún pre „ozdravenie bánk (ktoré doteraz splácajú v „štátnom dlhu“ – spočítajte si aktuálnu časovú hodnotu tejto sumy). Tieto peniaze Slovensku zakúpením štátnych dlhopisov „poskytli“ zahraničné banky, ktoré potom za „pusu“ kúpili – sprivatizovali všetky banky. Skoro zadarmo, dokonca s hrubou vrstvou peňažnej „masti“, dostali kontrolu nad celou slovenskou ekonomikou!
To sa odborne nazýva socializácia strát a privatizácia ziskov.
Niet pochýb, že dlhy vytvorili tí istí „nezodpovední“ bankári (nekrytými úvermi, korupčnými peniazmi), ktorí po privatizácií bánk dostali síce zahraničného prokuristu, ale súčasne aj mnohonásobne vyššie platy a zlaté padáky… (Remake tohto overeného modelu v eurokríze rovnako brutálne postihol Grékov a Španielov.)
Vráťme sa však k demokratúre: Štát sa zbavil majetku, sprivatizoval svoje funkcie, odovzdal menovú a finančnú kontrolu nad hospodárstvom a predsa ostal najväčším zamestnávateľom. Zamestnáva vyberačov daní aj mocenský aparát: policajtov a sudcov. Okrem toho financuje rôzne agentúry a koncerny všeobecného špicľovania, zahraničné vojenské misie, sponzoruje iniciatívy v tretích krajinách a pod. Pochopiteľne, vydržiava i zdravotný, vzdelávací a sociálny systém, z ktorého si privátny sektor vyzobal lukratívne zrnká (distribúciu liečiv, liečbu zbohatlíkov, vzdelávanie ich intelektuálne zaostalého potomstva, sanatóriá pre milionárov a pod.)
Štát korumpuje mocenský aparát imunitou, výsluhovými dôchodkami, obrovskými platmi a inými výhodami. Na kontrolu štátneho mechanizmu (ako prevencia, aby sa tento potenciál nedostal do nesprávnych rúk) slúžia „demokratické“ voľby.
Stále zdokonaľujú paškvil „demokracie“ zabezpečujúci „stabilitu“ režimu. Už Max Weber popísal v štúdii “Politika ako povolanie“ návod pre Weimarskú republiku. Náročným systémom vzdelávania a prezentovania žiadaných intelektuálnych vlastností sa vyberajú „charizmatickí“ politici, ochotní za misu šošovice urobiť čokoľvek. U nás, v prvých rokoch po prevrate – v kádrovej kríze – stačila len hrubá hrošia koža, antikomunizmus a intelekt, o čosi vyšší, ako majú mikroorganizmy (hltavý večný hlad a rýchly pohyb k žrádlu). Spomeňme napríklad Džatku, Malchárka, Langoša, Dzurindu (ako štátneho tajomníka, pred doučením sa troch klišé pre každú príležitosť).
Finančné skupiny si vydržujú svoje politické „stajne“. Luxusné kone dostávajú väčšie koterce (vily, jachty a portfóliá), chlpaté ťahúne spravidla len viac obroku… Vo voľbách už dávno nerozhodujú politické programy, ale dostatok peňazí v kampaniach bez pravidiel. Aktuálne máme prezidenta, ktorý bezostyšne priznáva, že vo volebnej kampani nerešpektoval zákon. Dva roky viedol kampaň, PR agentúry nielen za jeho peniaze z neho vyrobili celebritu, legitimizovali jeho majetok. Televízne publikum na sociálnych dávkach je presvedčené, že len on s denným príjmom, ako oni spotrebujú za celý rok, nebude mať na starosti nič iné len ich blaho. Hľa prečo je viera v posmrtný život taká silná: veď kto by sa – chudobný duchom – netešil na kráľovstvo nebeské…
Volebné výsledky vytvárajú agentúry, za peniaze je rapavý s tvárou novorodenca, podvodník – láskavým sponzorom charity, chlípnik a opilec – milovníkom krásy a pozitívneho vzťahu k životu. Profesionálna analýza údajov – „big data“ generuje témy a heslovité riešenia, ktoré si po voľbách nikto ani nevšimne. Po voľbách treba stočiť finančné toky (u nás potom, čo sme predali aj prirodzené monopoly, už len eurofondy) do privátnych vreciek volebných sponzorov. Práce až nad hlavu, keď popritom treba dosadiť rodinných príslušníkov a kamarátov na lukratívne miesta. A na to všetko sú len štyri (krátke – ach, bože, ako ten čas vo vláde letí!) roky…
Aj formálny volebný systém kríva. Už nebudú laické volebné komisie, Ministerstvo vnútra nielen distribuuje volebné lístky a postráži urny, ale aj skontroluje „počty“. Neviem, prečo priamo minister vnútra nenadiktuje výsledky volieb sekretárke, ušetrili by sme!
Alebo rovnosť volebných práv (ústavná!). Ak nevolíte s dostatočne veľkým stádom, vášmu riadne zvolenému kandidátovi zoberú mandát a privlastní si ho niektorá „vhodná“ strana. Na zvolenie jedného zo 150 poslancov NR SR je matematicky/logicky potrebných 0,66 % hlasov. V rozpore s ústavou však mandát môže byť skonfiškovaný – aby náhodný pán poslanec neohrozil „demokraciu“. Bez hanby zoberú hlasy 20 – 30 000 voličom, ktorí si dovolili nevoliť „veľkú stranu“ a odoberú riadne zvolenému poslancovi mandát. Pridelia ho niekomu „z dobrého chovu/stáda“. Ten dostane mandát za menej hlasov, ako dostal miestny poslanec v Hornej Dolnej. Niekto (výpočtom, božím vnuknutím alebo presným odčítaním z lógru Bushovej kávy ) určil 5 % hranicu pre veľkosť „dobrého“ stáda… Nemôžete teda zvoliť, koho chcete (to je len ústavný ornament), musíte natipovať, ktoré politbyro zohnalo dosť peňazí na 7 a viac mandátov…
Cesta k prosperite: privatizácia?
Ešte viac – v konzumentskej revolúcií, ktorá u nás v novembri ‘89 prebehla – sa očakávala prosperita. Predstavovali sme si konzumné nebo podľa reklám prepašovanej Burdy alebo viedenskej televízie. Neefektívny verejný sektor mala nahradiť kreatívna privátna sféra. Politici narýchlo a neobalene vyrábali „kapitalistov“. Úvermi bez akéhokoľvek krytia si šikovná nomenklatúra spolu s vekslákmi, pinglami a mäsiarmi rozobrala v malej privatizácií celý obchod a služby. Ak sa niekto iný priplietol do holandských dražieb, často dostal po papuli a ešte častejšie mu pod oknom vzbĺklo auto. Kučerák a spol. s tézou, že treba v záujme konkurencie zrušiť veľkoobchod, rozobrali temer všetko, vyzametali cestu pre zahraničné obchodné reťazce, ktoré nemusia rešpektovať nič, dokonca ani hygienické normy…Tajne snívam, ako raz uvidím Kučeráka s Miklošom presviedčať výkonného riaditeľa Tesco o škodlivosti koncentrácie…
Šmejdi, ktorí poskupovali kupóny veľkej privatizácie sa podelili s najšikovnejšími privatizérmi a reštituentmi (okrem šľachtických potomkov, židovskej obce a katolíckej cirkvi skutočnými hviezdami reštitúcií boli borci z Havlovej prezidentskej kancelárie – na rozdiel od svojho „vodcu/lídra“ dokázali reštituovať aj bez akéhokoľvek legitímneho právneho titulu).
Za mikrovlnky hedonizmom motivovaná verejnosť vymenila vo „veľkej privatizácií“ hute, strojárske kolosy, rafinérie. S nádejou, že sa odstránia deformácie socialistickej ekonomiky. Mečiarovi priekupníci popredali, Dzurindovi sprostredkovatelia zúčtovali provízie a potom zahraniční vlastníci zmapovali trhy, prevzali odberateľské kontrakty, skopírovali technológie a odmontovali ešte dobré stroje. Verejnosti oznámili nutnú „reštrukturalizáciu“, v ktorej prišlo Slovensko prakticky o celý svoj priemysel. Nahradili ho manufaktúry na zväzovanie káblikov a montážne linky s nemeckými a o poznanie hrubšími kórejskými pohoničmi. Za minimálnu mzdu tam pracujú najvýkonnejší a držia ústa. Lebo ak nebudú, za chrbtom je armáda bez práce a za ňou ešte kolónie „bezďákov“. Najnovšie pre nich zreformujeme školstvo, aby mohli splietať kábliky od pätnástich a neučili sa zbytočnosti z vlastnej histórie…
Netreba zabudnúť si pripomenúť ani „antré“ expertov prognosťáku. Aby saturovali očakávania zahraničných sponzorov prevratu, devalvovali korunu nie o desiatky, ale o stovky percent. Jeden večer sme išli spať ako šťastní majitelia 10 sliepok, aby sme sa ráno prebudili s dvoma…To, za čo musel v Československu zahraničný investor (alebo importér) zaplatiť večer 5 miliónov, ráno dostal za milión dolárov. (Rovnako dolárový exportér dostal od nás za svoj tovar namiesto milióna na druhý deň ráno melónov päť…) To všetko jedným škrtom Klausovho pera pod zmenou kurzu dolára…
Privatizácia stvorila novú spoločnosť:
Verchuška v tereňákoch, bezohľadne plodiaca ľavobočkov s celebritami súťaží krásy, majitelia haciend a jácht.
Bankové a korporátne úradníctvo s nárokom na 14 platov, firemné benefity k dispozícii 24 hodín denne, zúfalo sa snažiace udržať status „strednej“ triedy.
Naivní podnikatelia a živnostníci, nútení sedem dní do týždňa, 24 hodín denne „poslúžiť“ komukoľvek kto zaplatí.
A armáda agentúrnych pracovníkov, nezamestnaných bez nádeje a budúcnosti. A skoro rovnako veľká masa gastarbeitrov, cestujúca za podradnou prácou po Európe, s vyľakaným pohľadom a bôľom z odlúčenosti v očiach. (Deti, chorí a dôchodcovia sa nepočítajú – nemajú žiadnu hospodársky použiteľnú hodnotu.)
Ako poradil V. Klaus slovenským družstevníkom, aj poľnohospodárstvo sa pomaly redukuje na niekoľko golfových ihrísk, obkľúčených náletovými drevinami, ukrývajúcimi rozpadnuté kravíny a zaburinené polia. Neviem, asi ho nezdecimujú ani klimatické zmeny, lebo okrem zopár maďarských latifundistov typu Zs. Simona, na Slovensku je poľnohospodárstvo na úrovni 30-tych rokov minulého storočia.
Iste aj na Slovensku nájdeme výnimky – „hospodársky úspešné projekty“ (výroba bryndze, slížov a zo dva antivírusy), keď však analyzujeme veľké podniky, zistíme, že profitujú z lacno získaného prirodzeného monopolu, daňových prázdnin alebo „investičného stimulu“.
OKRADLI NÁS !
(Koniec 2.časti, záverečná časť o týždeň)
SÚVISIACE:
JURAJ JANOŠOVSKÝ: Vybrané podvody novembra ‘89
