Rozdelenie ľudí podľa rôznych kategórií nechajme filozofom. Hĺbanie o ekonomických vzťahoch nechajme na ekonómov. Myšlienky zamerané na dianie v spoločnosti by sme mali prenechať politikom, ale možno to nie je celkom dobrý nápad, aby sme sa nestali mlčiacou väčšinou. Myslím si, že prežívame kapitalizmus v úpadku. Diktatúra kapitálu (oligarchie) vedie k čoraz výraznejšiemu umlčiavaniu občanov, ktorí viac a oprávnene vyjadrujú nespokojnosť.
Oligarchov, ktorí sú zároveň filantropmi, považujem za ľudí, ktorí si uvedomujú, že stenčovanie až vymazanie strednej triedy môže spôsobiť obrovské spoločenské otrasy. Myslím si, že ich je len malá časť; uvedomujú si však potrebu progresívneho zdanenia svojich príjmov, aby sa zachovala stredná trieda. Skutočný problém predstavujú oligarchovia, ktorí nikdy nemajú dosť a odmietajú progresívne zdanenie a filantropiu. No filantropia môže byť aj pokrytectvo. Ak totiž v niektorých oblastiach zlyháva štát, potom niektorí „filantropujú“ a médiá tomu dávajú čerešničku...
V súčasnosti sme svedkami obrovskej masmediálnej manipulácie – veľa ZLA a hlúpostí, málo DOBRA a múdrostí. Vytvorili sme konzumný kult, ktorý sa viac zaoberá jednotlivcom ako spoločnosťou a vizuál hrá hlavnú rolu v každom ohľade. Pozeráme reality šou a snívame o rozprávkovom živote na dlh. Bulvarizujeme vlastné súkromie prostredníctvom sociálnych sietí a ukazujeme našu intimitu, tak aby každý videl, že žijeme tú istú rozprávku, ktorú nám predkladá televízia a internet.
Prekáža mi aj fetiš neustáleho ekonomického rastu. Prečo by mal byť neustály rast? Nie som si istý, či rast HDP je priamo úmerný sile a kvalite sociálneho štátu. Problémy chronicky chorých ľudí, zdravotne postihnutých, ale aj ľudí v geriatrickom veku treba riešiť systémovo, nielen charitatívne.
Ešte k tomu kapitalizmu v úpadku. Pripúšťam, že to, čo sa teraz globálne deje, nemusí byť úpadok celého systému. Môže to byť aj hodnotový úpadok populácie, pretože uverila mocným (politici a médiá v rukách mocibažných a svetovládnych oligarchov), že len honba za materiálnym bohatstvom je cestou za šťastím. Že tých bohatých a šťastných je len pár percent z populácie, to nie je ich chyba, ale asi neschopnosť a nešikovnosť (alebo lenivosť, nezáujem, neaktivita, konzumný spôsob života) toho zvyšku. Preto sa dnes, samozrejme, nehovorí len o kríze kapitalizmu, ale aj o kríze hospodárskej, inokedy, ekonomickej, potom úverovej, burzovej či humanitárnej…
Samozrejme, že aj od špičkových a renomovaných ekonómov, sociológov, filozofov a humanistov zaznievajú varovné hlasy o prebiehajúcej globálnej kríze kapitalizmu, zatiaľ sa ich však darí prehlušiť a väčšina demagogicky transformovaných občanov sveta to nepočuje či nechce počuť. Opýtajme sa našich detí, ako to vnímajú – ani nemusíme, poznáme ich odpovede. Tiež to vidia cez matériu. A tak to je dnes „správne“, tak to mocní potrebujú v ľuďoch pestovať a udržiavať.
Zjavne sme na rázcestí. Žiada si to vedecké a reálne riešenie. Osobne som presvedčený, že proti kapitalizmu musíme bojovať, no nie na barikádach, ale spoločnými silami zlepšovať systém, v ktorom žijeme, a nie sebecky pre seba, ale pre našich potomkov a nasledovníkov. Moja skúsenosť ma učí pracovať na svojom vnútornom poznaní a tak žiť hodnotný život. Naozaj by som preferoval trvať na vlastných hodnotách, hoci nám to môže komplikovať život.
