Tam, kde bola kedysi za budovou Slovenskej akadémie vied v Bratislave mliekareň, sa v jeden podvečer krátko pred Vianocami zastavovali chodci. Na ich tvárach zjavná otázka: je to ona? Mliekareň totiž vystriedala maličká nefajčiarska kaviarnička a vnútri pobehovala speváčka, ktorú som ja dlho poznala len ako, že je to „tá so šikmými očami“. A keď začala kamarátom, ktorých pozvala na stretnutie v čase predvianočia, ktoré je už pomaly dôležitejším obdobím ako Vianoce, spievať, neadresovali okoloidúci svoju nemú otázku len priestoru bývalej mliekarne. Smerovala k tej, ktorá v nej spievala.
Od rozhovoru s ňou, o ktorý ma požiadali vlani, ma ktosi odrádzal tým, že je len výplodom médií a hádam ani nevie spievať. Napriek tomu som ho urobila. A bolo o čom aj prečo sa zhovárať. Dokonca tak dlho, až sa zdalo, že v ten podvečer neskončíme. A po vyše roku jej živé vystúpenie, ktoré sa v ten predvianočný večer dalo za chrbtom SAV-ky počuť s hudobným sprievodom Petra „Markusa“ Markuljaka a Mareka Ruseka presviedčalo, že táto plnokrvná žena nie je ničí výplod. Speváčka a človek Misha – Michaela Paľová, lebo o nej je reč, sa snaží byť svoja. Aj keď viac ako po slovensky spieva po anglicky.
Pre tých, ktorí ju poznajú dlho a ktorým pripravila živé novoročné péefko, na ktorého dotvorenie získala aj ďalších dvoch známych muzikantov, bolo jej vystúpenie najmä milým stretnutím. Pre tých, ktorí ju ešte nemajú veľmi popočúvanú a opočúvanú, zaznelo z jej prejavu čosi, čo svedčí o veľmi výraznom, aj keď ako sa zdá, ešte ani ňou samou neuvedomenom posune. Hĺbka, do ktorej má spolu s výrazne sa prehlbujúcim vnútorným prežívaním textov aj hudby nádej dozrieť aj v interpretácii, ju môže posunúť do ojedinelej oblasti, ktorá zatiaľ u nás absentuje. Herecké hviezdy, ktoré sa do nej pokúšajú zabrúsiť, neraz aj bez potrebného hudobného cítenia žánru, ktorý Misha-Michaela v sebe nevedomky prebúdza, mu možno nedajú celkom zaspať, ale na to, aby sa vydali len jeho cestou, sa odhodlajú sotva. Misha, ak pochopí, čo v sebe má (čo v sebe má najmä jej vnútorná Michaela), ale ešte to celkom neobjavila, má šancu priniesť na slovenskú hudobnú scénu čosi výrazne iné, ako je to, čím nás zaplavujú médiá.
Pravda, ak bude mať odvahu, energiu a schopnosť ísť tou najťažšou cestou a držať sa svojho kréda – Nech ma je radšej menej, ale nech som dlho. Ak príjemne prekvapivé (aj keď nesmelé a možno aj nie uvedomené) prúdy, ktoré v jej prejave zazneli na kamarátskej rozlúčke s rokom 2008 rozospieva na vytrvalý tok. Žáner, ktorému by však musela obetovať nesmierne veľa, by sa jej, rovnako ako jeho ctitelia, nepochybne odvďačili nemalou priazňou. Ak dispozície na jeho zvládnutie nebude v sebe ignorovať.
