Vypátrajte Brunnera!

Rakúska vláda vypísala odmenu 50 000 eur pre toho, kto poskytne informácie vedúce k vypátraniu najhľadanejšieho vojnového zločinca súčasnosti, hauptsturmführera SS Aloisa Brunnera. Tento masový vrah, pravá ruka Adolfa Eichmanna, je osobne zodpovedný za likvidáciu takmer 130 000 európskych Židov, medzi ktorých patrí aj 13 500 občanov Slovenskej republiky. O vydanie Brunnera dlhodobo žiadajú Nemecko, Francúzsko, Grécko a Rakúsko, pričom je šokujúce, že jedinou dotknutou krajinou, ktorú osud tohto netvora nezaujíma, je práve Slovensko. Niet totiž väčšieho zločinca v súvislosti s ukrutnosťami, ktoré sa diali na našom území počas druhej svetovej vojny. Tiso, Tuka, Mach či iní slovenskí predstavitelia vojnového režimu boli síce odpornými prisluhovačmi, no hlavným vykonávateľom zverstiev bol práve Alois Brunner. Tým, ktorí prežili fašistické vyčíňanie, pri vyslovení jeho mena dodnes behá mráz po chrbte. Brunner bol pri deportáciách mimoriadne horlivý. Priamo na mieste dozeral na transporty a vlastnoručne písal kriedou na vagóny Rűckehr unerwűnscht (Návrat nežiadúci). Ako veliteľ zberného tábora v Seredi, ktorý plánoval premeniť na geto podľa vzoru Terezína, osobne vypočúval a bil väzňov. Neušetril ani deti a pri deportáciách kládol dôraz na odsun mladých dievčat. Ako hovoril: „Nemôžem nechať ich deti živé. Sú to budúci teroristi.“ Eichmann považoval Brunnera za svojho „najlepšieho muža“. Ako pripomína nemecký historik a publicista Guido Knopp – vždy, keď deportácie na Slovensku viazli, napochodoval tam Brunner. Hlavná fáza jeho činnosti sa začala po potlačení Slovenského národného povstania. Brunner pricestoval do Bratislavy priamo z „misie“ v Paríži a s pomocou Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy likvidoval antifašistov a deportoval Židov do koncentračných táborov. Výsledkom jeho činnosti sú desiatky masových hrobov. Je evidentné, že keby Brunnera chytili hneď po vojne, neunikol by trestu smrti – podobne ako nacistický generál a veliteľ protipovstaleckých jednotiek na Slovensku Hermann Höfle, ktorého obesili roku 1947 v Bratislave. Trpkou iróniou dejín je, že Brunnerovi sa podarilo pod záštitou Vatikánu (podobne ako Adolfovi Eichmannovi alebo Josefovi Mengelemu) ujsť do Sýrie, ktorá mala vynikajúce vzťahy s komunistickým Československom, no to o jeho vydanie nikdy nepožiadalo. V Damasku sa dal Brunner naverbovať do sýrskej tajnej služby, ale podľa zistení profesora Knoppa mal úzke kontakty aj s americkou CIA. Nad týmto zločincom skrátka držalo ochrannú ruku až záhadne veľa ľudí, čo spôsobilo, že aj po jeho viacnásobnom mediálnom odhalení v rokoch 1961, 1980, 1985 a 1987 boli oficiálne politické orgány nepochopiteľne nečinné. V roku 1985 poskytol nemeckému časopisu Bunte bezočivý rozhovor, no spolková justícia nepodnikla vôbec nič. Roku 1987 pre Chicago Sun Times dokonca povedal, že ho nič nemrzí, že Židia si zaslúžili zomrieť a keby dostal šancu, urobil by to znova. Brunnera viackrát označili za mŕtveho, ale bol to najskôr odpútavací manéver alebo spravodajská hra. Napríklad ktosi v roku 1992 vypustil informáciu, že Brunner zomrel. Nemeckí novinári však v roku 1999 zistili, že stále žije v hoteli Meridian v Damasku pod policajnou ochranou. Vypátranie Brunnera (či už živého alebo mŕtveho) by malo byť aj morálnou povinnosťou Slovákov voči vlastným dejinám. Konať by mali najvyšší ústavní činitelia, ale aj Ústav pamäti národa, ktorý by sa mal namiesto naháňania bosoriek už konečne zamerať na ozajstných zločincov (či už fašistických alebo komunistických).