Naozaj platí len výrok istého britského skeptika, že pokiaľ ide o poučenia z dejín (v ktoré ešte naivne verili starí Rimania), jediným poučením je to, že sa z dejín nikto nikdy nepoučil? Kedysi sa slávny rímsky rečník Marcus Tulius Cicero domnieval, že Historia vero testis temporum, lux veritatis, vita memoriae, magistra vitae, nuntia vetustatis, qua voce alia nisi oratoris immortalitati commendatur? (História je svedkom čias, svetlom pravdy, životom pokračujúcim v pamäti potomstva, učiteľkou života i hlásateľkou starodávnosti, ako inak môže byť zvečnená, ak nie hlasom nesmrteľného rečníka?)
Ilustračný obrázok: Flickr
Bohužiaľ dnešní rečníci, ktorých znalosti a schopnosti sa ani zďaleka nevyrovnajú Cicerónovi, sa opakovane strápňujú a zosmiešňujú svojimi výrokmi či už o vnútornej alebo zahraničnej politike.
Celkom nepochybne, aby ma nikto neobviňoval, že som ruský trotl, ako sa to dnes najčastejšie namiesto diskusie s argumentmi robí, vyhlasujem, že vojna je hrozná a útoky Ruskej federácie na Ukrajine by mali okamžite skončiť. V každej vojne umierajú nielen vojaci, ale aj civilné obete – ženy, deti, starci…
Na druhej strane premýšľajúcim ľuďom prekážajú tie dezinformácie v médiách a aj jednostranné vyhlásenia politikov. Naozaj je to všetko tak, ako sa nám to podáva ako na striebornom podnose? Veď ruskí politici a najvyšší vojenskí experti nie sú hlupáci a vedia, že vojna sa nevyhráva ani bombardovaním nemocníc a materských škôlok, ani vraždením civilistov…
My starší občania v bývalom Československu s tými do omrzenia opakujúcimi sa „informáciami“ máme bohaté skúsenosti, ale my sme vedeli „čítať medzi riadkami“, analyzovať situáciu a aj s pomocou vysielania zahraničných televízií a rozhlasových staníc sa zorientovať. Bohužiaľ, dnešná mladá a už aj stredná generácia túto schopnosť neovláda, a preto je aj ľahko ovplyvniteľná.
V Čechách (dokonca v Prahe) vyhodili učiteľku, ktorú si nahral žiak pri výklade o situácii na Ukrajine, ktorý bol v rozpore s oficiálnou líniou. Učiteľka sa, samozrejme, nemala možnosť obhájiť.
My sme to zažili v časoch normalizácie, keď boli ľudia perzekvovaní často len pre svoj nesúhlas s oficiálnym stanoviskom strany a vlády. Dochádza tu nepochybne k neslávne známemu javu, opakujúcemu sa v dejinách – prenasledovaniu za názor a presvedčenie.
Záverom asi treba pripomenúť aj konštatovanie istej historičky na svetovom zjazde historikov v Amsterdame, že história je predajnou dievkou, ale počestnou. Predajnou preto, lebo si ju môže každý politik a publicista ohýbať podľa seba, ale trvá to len do času. A počestná preto, lebo sa napokon všetko vráti do správnych koľají.
Bolo naozaj potrebné rozširovať NATO na východ, obkľučovať Rusko, snažiť sa o základňu v Sevastopole a pravdepodobne aj na Ukrajine? Čo vlastne tú krízu ústiacu do vojny v blízkosti našich východných hraníc spustilo? Čím ďalej tým viac ľudí si kladie tieto otázky.
Napokon nezostane nič iné Západu, EÚ a NATO len sa s Ruskom dohodnúť. Čím skôr to príslušní činitelia pochopia, tým lepšie aj pre ľudí na Ukrajine, v Rusku a v Európe.
