Zvykli sme si na znečistenie vody, vzduchu, potravín, krajiny, elektrosmog, svetelný smog, len znečistenie komunikačného prostredia nevnímame. Nostalgicky deklarujeme, že slovo je trvácnejšie ako kameň… Pritom v inflácii slov, výziev, deklarácií, vyhlásení a prehlásení by sme nezaregistrovali ani zvestovanie desatora (ak by to komerčné televízie nedostali zaplatené alebo prikázané). Trpím akútnou nechuťou písať, merať sa so splodinami hríbovín, mediálnych smetí, depresiou z nemožnosti propagandisticky konkurovať mediálnym kolosom klonujúcim verejnosť podľa sofistikovaných zadaní obrovských mocenských agentúr.
V tomto zanešvárenom chlieviku sa aj my správame ako prasce: čo nám nechutí, ohrdneme, okadíme, pošpiníme. Z prvých slov článku, alebo vystúpenia je nám jasné – on je náš, alebo debil… Nepočúvame sa navzájom, iba v potľapkávajúcich sa komúnach silnie naše presvedčenie. Esemeskovo sme zredukovali našu komunikáciu na smejúceho sa alebo gániaceho smajlíka. Svet sa sploštil, stratil farbu, nabral hlučnosť a axiómu silnejších pästí (rozumej väčšieho bankového konta!)
„Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl…“
(Podvod podľa § 221 Trestného zákona č.300/2005 Z.z.)
„Dvadsať rokov tvrdila oficiálna propaganda , že som nepriateľom socializmu , že chcem v našej krajine obnoviť kapitalizmus, že som v službách imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky, že chcem byť majiteľom rôznych podnikov … Milión sedemstotisíc komunistov netvorí nejaký iný biologický alebo morálny druh, než sme my ostatní. Väčšina z nich musela dvadsať rokov mlčať, tak ako my všetci a mnohí z nich robili – aj keď s problémami – mnoho dobrých vecí. Premyslený koncept dôkladnej ekonomickej reformy, ktorá neprinesie sociálne otrasy, nezamestnanosť, infláciu a iné problémy, ako sa mnohí z vás obávajú…“
Václav HAVEL, televízny prejav 16. december 1989 (www.vaclavhavel,cz/projevy)
Spomínam si, ako som si novembri 1989 prečítal správu o mŕtvom študentovi počas pouličných nepokojov. Odvtedy ma trápi otázka: prečo?
V noticke Rudého práva išlo o západonemeckú študentku zabitú pri policajnom zásahu proti študentom. V Nemeckej spolkovej republike to nevyvolalo žiadnu väčšiu pozornosť. V Československu dva dni predtým správa o smrti fiktívneho študenta Martina Šmída pohla miestnymi dejinami: prečo?
Išlo o pripravenú, plánovanú manipuláciu? Správu rozšíril P. Uhl, síce disident, najdlhšie väznený, ale aj anarchista skeptický k mainstreamu elitárskeho disentu (spolu s E. Bondy nepodpísal Chartu 77). Správa dostala kredit nezaujatého zdroja a zo Slobodnej Európy ju prevzali svetové agentúry a nepriamo uznali i oficiálne režimné médiá.
Verejné rozhorčenie začali moderovať známi herci (prečo nie inžinieri, baníci alebo sudcovia?). Bola výhodou ich mediálna popularita, favorizovala ich schopnosť pracovať s textom, improvizovať a pritom rešpektovať dramaturgické a režijné zámery? S generačnou mentalitou sa logicky pripojili študenti, netušiac, že neskôr im „revolučné“ víťazstvo prinesie právo celoživotne splácať hypotéku, kedykoľvek slobodne vycestovať za hranice utierať zadky veteránom hitlerjugendu, ale najmä stabilnú budúcnosť a pevné miesto (v radoch pred úradmi práce).
Uvažujem, kým a ako boli nominovaní na líderské pozície Václav Havel (autor divadelných hier, ktoré, na jeho šťastie, verejnosť nepoznala), Pavel Tigrid a Fedor Gál? Prečo neuspeli a nakoniec zohrali komplementárnu úlohu politicky silné (a známe) osobnosti „obrodného procesu“ A. Dubček, Č. Císař, V. Komárek? Bolo náhodné, že Slovák A. Dubček bol nominovaný do nevýznamnej funkcie predsedu parlamentu (verejne zahriaknutý P. Tigridom), aby sa prezidentom mohol stať Čech (v predobraze delenia Československa?) V. Havel? Bolo to autentické rozhodnutie občianskeho hnutia, keď v deň rozhodnutia, bola Praha oblepená kvalitnými farebnými veľkoplošnými plagátmi, vyrobenými špičkovou zahraničnou technológiou s portrétom a heslom „Havel na Hrad“?
Kto realizoval majstrovskú stratégiu anektovania médií a nomenklatúry do služieb novej elity? Dostali možnosť „slobodnej“ voľby: alebo pokračovanie v nedôveryhodnej (a neprofesionálnej) propagande prestavby pod vedením „osvedčených“, ale prestarnutých a netalentovaných súdruhov, alebo udržať si miesta a vplyv aktívnym manipulovaním verejnosti v prospech novembrovej reprezentácie. Neskôr dostali za službu „revolúcii“ atraktívne dividendy: redakcie si v „privatizácii“ rozdelili akcie vydavateľských domov a tie za miliónové ceny predali zahraničným záujemcom. Tí ostatní dostali právo sprivatizovať celé národné hospodárstvo (Mečiarovi priekupníci a Dzurindovi sprostredkovatelia). A ešte ďalšie otázky: nenatočili „revolucionári“ účelovo hnev verejnosti na políciu a súdy, aby si nemuseli robiť starosti s dodržiavaním zákonov?
Spustil novembrové udalosti brutálny politický zásah alebo išlo o dobre pripravený a odskúšaný scenár v kontexte sovietskej rezignácie, postupného odovzdávania krajín sovietskeho bloku (RVHP, Varšavská zmluva) pod západný vplyv?
Neboli tieto procesy urýchlené preto, aby príklad „transformujúcich sa“ neodstrašil ostatné krajiny od „radikálnych“ zmien? Bola by „nežná revolúcia“ taká atraktívna, keby bola československá verejnosť konfrontovaná s rozčarovaním „ossi“, s uzavretím gdanských lodeníc na jednej strane a rastúcim rešpektom voči prudkému hospodárskemu rastu čínskej tzv.„komunistickej“ ekonomiky na strane druhej?
Slovenská poznámka: zdá sa, že kým november v českých krajinách bol starostlivo personálne, organizačne i materiálne pripravený, na Slovensku sa, ako v bezvýznamnej provincii, ponechal vývoj udalostí na samospád. Možno to bolo tým, že v provincii žiaden občiansky disent neexistoval a o ten katolícky nebol v plánovacích centrálach záujem. Zanechalo to stopy v ďalšom vývoji: extrémizmus a nízka kvalita katolíckej nomenklatúry, jej zahľadenosť do seba umožnila mnohým bezvýznamným, ale bezohľadným vyšvihnúť sa nahor. Popri nich sa náhodne dostali k politickým príležitostiam aj nadaný V. Mečiar či excentrický a exotický Ján Slota…
Bol november ‘89 sporom s komunistami alebo iba procesom „nomenklatúrne“ riadenej transformácie, zbavovania sa ideologických obmedzení konzumu v rovnostárstvom (francúzskej revolúcie?, socialistickej revolúcie?) limitovanej spoločnosti?
Bola spoločnosť pred novembrom ‘89 „vedená“ komunistickou stranou? Existovala vtedy ešte komunistická strana (mala členskú základňu?, organizačnú štruktúru?), keď do mesiaca „zložilo“ legitimácie 90 % jej funkcionárov? Keď nielen M. Čalfa, ale skoro všetci ministri, riaditelia, šéfredaktori, sudcovia, celý mocenský aparát prejavoval záujem konvertovať. A nakoniec bola to strana „komunistov“, čo sa pod vedením expertov Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS obratom, okamžite a najvyššou politickou rýchlosťou vzdala programu, názvu, a komisionálne premaľovala štít a svoje životopisy?
Iste mnohí, ako to reprezentoval prototyp zmien – M S. Gorbačov, naleteli prísľubom konca ideológií: víťazstvu civilizácie bez „-izmov“. Neboli príťažlivé heslá spoločný európsky dom, všeobecné odzbrojenie, odstránenie ideologickej regulácie ekonomiky, kultúry, verejná informovanosť a demokracia iba kamuflážou pre veľkú chuť anektovať a vydrancovať sovietske impérium, vysať z neho kapitál a revitalizovať vlastné stagnujúce ekonomiky? Možno nie, možno dôležitejšie bolo zničiť alternatívu, ktorá zauzdila aj surový kapitalizmus „sociálnym“ štátom….
Mohli však socialistické krajiny (výdatne podporujúce bývalé kolónie) reálne hospodársky konkurovať USA a západnej Európe? Atlantické spoločenstvo disponovalo obrovským kapitálom z dlhých storočí koloniálneho drancovania Južnej Ameriky, Indie, Indočíny, Číny, z Afriky predali a otrocky zužitkovali okrem prírodných i ľudské zdroje.
Nezväčšila tento hendikep socializmu ešte aj nefunkčná politická kontrola umožňujúca deformácie riadeného hospodárstva (subjektivizmus, nepotizmus, korupcia, voluntarizmus a iné)? Nerezignovala socialistická nomenklatúra na politické inovácie (reálnu ľudovú demokraciu, humanistické ideály, skutočnú občiansku rovnosť) a nepreorientovala systém na „mierovú“ súťaž v konzume (tzv. konvergenciu systémov)? Nebol tým osud „socializmu“ spečatený?
„Socialistická“ nomenklatúra bola frustrovaná najmä z toho, že jej výsadné postavenie v spoločnosti (porovnateľné s vlastníkmi kapitálu a CEO na Západe) nezodpovedalo jej konzumným očakávaniam. Sny o rýchlych autách, rozľahlých exkluzívnych haciendách, luxusných jachtách a milenkách, v historicky rekordnom čase, aj saturovala. Bok po boku s čiernym socialistickým obchodom, kvalifikovanými čašníkmi a vekslákmi si vykolíkovala zlatonosné claimy privatizácie všetkého.
Určite informačná revolúcia, technologická zmena civilizačného charakteru naplno odhalila, že konvergujúci (reálny) socializmus, zbavený čara rovnosti a slobody, ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti bol nielen hospodársky, ale i politicky nekonkurencieschopný.
V dobovej „normalizovanej“ inscenácii a bez politickej podpory ostali ideály sociálneho humanizmu osirelé. Povojnové nadšenie skonzumovaia strana aj politickými hlúposťami, ale najmä prijatím konzumného náboženstva a kastovného prístupu k jeho pôžitkom. V ekonomizme politicky nenadaných lídrov (česť výnimkám – napr. G. Husák, J. Lenárt) začali dominovať tlaky na zisk (efektivitu), exkluzivitu konzumných pôžitkov (rozumej diferenciáciu). Skrivili heslo „Každému podľa zásluh“ (centrálne vymeriavaných, bez ekonomického, ale najmä politického odôvodnenia).
Pred štvrťstoročím asi nebolo v našich zemepisných súradniciach politika či radového občana, ktorý by nedával najavo nespokojnosť s prítomnosťou. Ešte aj najzaujatejší normalizátori v súlade so smernicami o prestavbe sa vyjadrovali kriticky o prítomnosti.
Vadila dychotómia verejného/oficiálneho a súkromného/reálneho života. Vadil nepotizmus a korupcia lídrov, Slovensko hrešilo na hospodárske zaostávanie a konzumné deficity. Kritizovala sa úroveň zdravotníctva a školstva. Nebolo snáď oblasti, v ktorej sme nechceli upratať za pomoci „verejnej informovanosti/glasnosti a demokratizácie“. Na vine bola Moskva, Praha, západný imperializmus a štyri ročné obdobia…
Fungoval aj disent: o tom na Hrádečku sme veľa nevedeli (okrem závisť vzbudzujúcich opisov orgií s tuzexovými fľaškami a tuzemskými kráskami) a menej sme nevedeli o piatich Bratislavčanoch, ktorí si po II. svetovej vojne a „ Poučení z krízového vývoja…“ pripadali s vlastným klerikalizmom a oportunizmom odstrčení. Ako neskôr so sebe vlastným humorom spomínal F. Mikloško aj ich „odboj“ začínal a končil pri červenom vínku a klobáskach, kde „v úzkom kruhu“ snívali svoje disidentské sny…
Básnik by napísal, že doba bola ťarchavá nádejou: všetci niečo očakávali, všetci hľadeli vpred a snívali svoje sny. Nikto nechcel reštauráciu kapitalizmu (dokonca ani Václav Havel).
Jasali sme, že starých dedkov, s ich úsmev vzbudzujúcimi prejavmi, vystriedajú dynamickí a vzdelaní politici, ktorí šmahom ruky odstránia „deformácie“ socializmu a zorganizujú demokratickú spoločnosť, v ktorej si budeme všetci rovní (a šťastní). Uvoľníme tvorivosť a silu, ktorá v nás driemala a naše výrobky dobyjú svet, prinesú nám „dôstojnú“ výplatu, prepuklo davové nadšenie: slnečné luhy s tancujúcimi huriskami a med stekajúci z plástov priamo do hrdiel boli na dosah. Zhodili sme okovy, rozstrihali ostnatý drôt a ponúkli svoju naivitu svetu.
PODVIEDLI NÁS!
(Koniec I. časti, pokračovanie o týždeň)
