Ako je dobre známe, v noci 27. februára sa v Moskve udiala veľká tragédia. Tou tragédiou je vražda bývalého ruského vicepremiéra a ministra pre energetiku Borisa Nemcova. Každá takáto vražda je veľmi smutná, smutné sú však aj niektoré ďalšie udalosti, ktoré po vražde nasledovali. Ide predovšetkým o mediálnu reakciu niektorých subjektov. Smrť B. Nemcova totiž zneužili mnohé médiá a politici na intrigovanie a šírenie rusofóbnych nálad. Znovu sa odhaľuje „zločinný“ Putinov režim a hľadajú analógie s Litvinenkom, Magnickým či ďalšími úmrtiami v Rusku. Samozrejme, že ani mediálne šírenú verziu o zapojení Kremľa do vraždy nemožno vylúčiť, zatiaľ sa však neobjavili presvedčivé indície, ktoré by túto hypotézu potvrdzovali. Médiá by mali byť opatrnejšie, pretože aj v minulosti sa vyskytli prípady, keď svet veľmi rýchlo „odhalil vraha v Kremli“ a nakoniec sa ukázal opak.
Gajdar – otrávený sok Putina?
Pri každej novej ofenzíve médií voči Moskve kvôli záhadným úmrtiam mi vždy napadne kauza Jegora Gajdara z roku 2006. Tento bývalý ruský premiér z reformného obdobia rokov 1991 – 1993 nečakane ochorel počas svojej návštevy Írska v novembri 2006. J. Gajdar sa ocitol v kritickom stave v nemocnici a objavilo sa vážne podozrenie z otravy čajom. Médiá nečakali na závery vyšetrovania a okamžite začali obviňovať V. Putina z cielenej likvidácie J. Gajdara podľa vzoru Litvinenko. Agentúry ako Reuters, ČTK a spol. mali o vinníkovi ihneď jasno – napísali: „Sok Putina bojuje o život. Znovu otrava?“ Tu: http://aktualne.atlas.sk/print.xml?path%5Barticle%5D=sok-putina-bojuje-o-zivot-znovu-otrava .
Lenže ako sa ukázalo, pohotové médiá sa prepočítali a J. Gajdar nakoniec vôbec nezomrel. Dokonca po zotavení poskytol aj odlišnú verziu udalostí. J. Gajdar odmietol obviniť Kremeľ a namiesto toho povedal, že za pokusom o jeho vraždu stoja nepriatelia Ruska, ktorí si prajú zhoršenie vzťahov Ruska a Západu: http://www.pravda.ru/news/accidents/07-12-2006/206415-gaydar-0/ . Samozrejme, že o tomto zásadnom vyhlásení J. Gajdara informovali západné médiá len „veľmi skromne“, ale konšpiračnú teóriu o likvidácii Gajdara Putinom už ďalej šíriť nemohli. Preto naštartovaná kampaň o novej „politickej obeti Kremľa“ veľmi rýchlo utíchla.
Nepochybujem, že keby J. Gajdar v roku 2006 naozaj zomrel, médiá na Západe by dodnes písali o tom, ako V. Putin nechal otráviť svojho „soka“. Vzhľadom na to, že J. Gajdar zastával v 90. rokoch funkciu premiéra, bol by zrejme najprominentnejšou „obeťou“, a preto by sa o ňom písalo ešte viac než o A. Litvinenkovi.
Litvinenko – príklad efektívnej propagandy
Na rozdiel od J. Gajdara je prípad A. Litvinenka príkladom efektívnej mediálnej kampane západných médií. Pritom fakty zďaleka nezodpovedali mediálnej percepcii celého prípadu. Mediálne pokrytie prípadu bolo jednostranné a opomínali sa veľmi dôležité fakty.
Pokiaľ ide o osobu A. Litvinenka, v médiách sa obvykle spomínalo, že išlo o kritika Kremľa. Málo sa však hovorilo o jeho práci agenta – A. Litvinenko pracoval pre ruské i pre britské tajné služby: http://www.bbc.co.uk/russian/uk/2011/10/111016_litvinenko_spy_case.shtml. Práca pre dve znepriatelené služby je však už v princípe veľmi riskantná a keby záhadne umrel agent, ktorý prebehol od britských tajných služieb k Rusom, západné médiá by sa nad tým asi príliš nepozastavovali.
Okrem tejto okolnosti existuje mnoho ďalších otáznikov o smrti A. Litvinenka. Objavilo sa viacero indícií o zapojení oligarchu B. Berezovského do úmrtia A. Litvinenka. Túto teóriu zastáva aj otec zomretého: http://rt.com/news/berezovsky-litvinenko-murder-allegations-662/. Ako je dobre známe, B. Berezovský dlhodobo viedol z V. Británie voči V. Putinovi svoju súkromnú vojnu a verejne dokonca vyhlasoval, že jeho cieľom je príprava revolúcie v Rusku: http://www.theguardian.com/world/2007/apr/13/topstories3.russia . Kvôli tomu sa usiloval diskreditovať V. Putina v médiách a v prípade A. Litvinenka sa mu na to črtala dobrá príležitosť.
Pri prípade A. Litvinenka treba zodpovedať klasickú otázku trestných konaní: kto z úmrtia profitoval? Cui bono? Je zrejmé, že najväčší úžitok z Litvinenkovho úmrtia mali práve B. Berezovský a skupina oligarchov, ktorí ušli pred V. Putinom do zahraničia. Ako živý nemohol Litvinenko Putinovi škodiť a ak aj mal nejaké dôležité informácie, tak ich zrejme dávno predal britskej tajnej službe. Smrť A. Litvinenka Putinovi nijaký mysliteľný zisk priniesť nemohla, naopak, tá smrť bola majstrovsky využitá odporcami Kremľa. Pre B. Berezovského a spol. znamenal smutný osud A. Litvinenka mnoho výnosov v podobe protiputinovskej mediálnej kampane. Slávne obrázky A. Litvinenka z nemocnice pôsobili tak, aby vyvolali emócie a keď sa k tomu pridala aureola „Putinovho kritika“, tak bola západná verejnosť úmrtím pobúrená bez toho, aby sa zamyslela, prečo by V. Putin nechal Litvinenka zlikvidovať…
Neslávne vyznieva aj vyšetrovanie úmrtia A. Litvinenka v Británii. Napriek tomu, že médiá od začiatku hovorili o jasnom prípade, vznikajú mnohé pochybnosti: http://rt.com/politics/184760-litvinenko-russia-uk-bias/. Britské orgány síce podozrievali z vraždy ruského občana A. Lugového a žiadali jeho vydanie z Ruska, avšak vzhľadom na to, že sami Moskve nevydávajú ani tých ruských občanov, ktorí sú v Rusku podozriví z terorizmu (napr. A. Zakajev), nemohli čakať, že im Moskva vydá svojho občana. Žiadosť bola pritom vopred odsúdená na neúspech aj preto, lebo vydanie ruského občana na stíhanie v zahraničí ruské právo nepripúšťa.
S. Magnický a sankcie proti Rusku
Otázku „Cui bono?“ vyvoláva aj prípad Sergeja Magnického, ktorý zomrel v ruskom väzení v roku 2009. Je známe, že v západných médiách sa celá kauza podáva ako boj statočného jednotlivca proti skorumpovanému ruskému systému. Tento popis situácie je však dosť problematický. Predovšetkým sa opomína, že S. Magnický nebol žiadnym osamelým aktivistom alebo bojovníkom proti korupcii. Naopak, pracoval pre mocnú finančnú skupinu Hermitage Capital, ktorú v Rusku založili podnikatelia W. Browder a E. Safra (vlastník Safra National Bank of New York).
Skupina Hermitage Capital Management sa už v 90-tych rokoch zúčastnila na divokej privatizácii v Rusku. Z tohto obdobia pochádza i podozrenie, že viaceré pôžičky MMF udelené Rusku z toho obdobia skončili práve v Safrovej banke: http://www.compromat.ru/page_9984.htm. V období ruskej ekonomickej krízy v roku 1998 sa Hermitage Capital zmocnil významných akcií ruských podnikov za veľmi nízku cenu. Existuje podozrenie, že Hermitage Capital vtedy odďaľoval i prevod peňazí z MMF do Ruska, aby pri klesajúcich cenách mohol skúpiť zaujímavé akcie.
Browder v podnikaní v Rusku pokračoval aj počas vlády prezidenta Putina, hoci jeho partner E. Safra bol ešte v roku 1999 záhadne zavraždený: http://www.theguardian.com/theobserver/2000/oct/29/features.magazine47. W. Browderovi sa finančné operácie darili aj v nový pomeroch a preto dlho vyslovoval V. Putinovi podporu, dokonca i v kauze M. Chodorkovského: http://grani.ru/Economy/m.100145.html. Keď však ruské štátne orgány zistili viaceré nezrovnalosti v podnikaní firiem napojených na Hermitage Capital, W. Browder a spol. sa zrazu „zmenili“ na nemilosrdných kritikov Kremľa. V prípade hospodárenia Hermitage Capital sa objavili rôzne podozrenia, od daňových podvodov až po zneužívanie štátnych výhod pre telesne postihnutých: http://tass.ru/obschestvo/576225. Začalo sa trestné stíhanie viacerých osôb, spojených s Hermitage Capital.
Keďže W. Browder už od roku 2005 fyzicky nevkročil do Ruska, opieral sa práve o svojich ľudí v Rusku, vrátane S. Magnického. S. Magnickij pracoval pre Hermitage Capital ako odborník na dane, a preto pre ruských vyšetrovateľov predstavoval dôležitý zdroj informácií o Browderových finančných aktivitách. Práve tu vzniká otázka: komu prospela smrť S. Magnického? Bolo to oficiálne Rusko, ktoré v uväznenom právnikovi získalo zdroj informácií o Hermitage Capital alebo to bol W. Browder, ktorý si neželal, aby určité veci o jeho podnikaní vyplávali na povrch? Každopádne, smrťou S. Magnického stratil ruský štát dôležitý zdroj informácií. Aj D. Medvedev označil túto smrť za strašnú tragédiu.
Keďže vražda vo väzení by nebola zrejme možná bez účasti nejakých skorumpovaných zamestnancov väznice a títo zamestnanci boli štátni zamestnanci, tak W. Browder využil vraždu S. Magnického proti Rusku a označil Kremeľ za jej pôvodcu. V západnej verzii sa často uvádza, že S. Magnickij obvinil niektorých vyšetrovateľov vlastnej kauzy z korupcie (napr. Kuznecova) a tým si privodil ich pomstu. Avšak aj v takom prípade je otázne, či za tým možno vidieť ruku Kremľa. Nezdá sa pravdepodobné, že by práve Kremeľ potreboval kryť korupciu na nižších úrovniach štátnej správy. Naopak, viacerí skorumpovaní jednotlivci z ruskej štátnej služby zrejme spolupracujú s finančnými skupinami či mafiami, čo im prináša veľký zisk. Ak by aj boli do vraždy zapojení ľudia, ktorých mal S. Magnickij obviniť, tak ani to podozrenia voči Kremľu vôbec nepotvrdzuje. Celkovo, o západnej verzii kauzy existuje veľa kritických otáznikov, napr.: http://pandoraopen.ru/2013-03-06/mify-dela-magnitskogo-i-braudera/
Celá kauza však bola propagandisticky využitá i v americkom Kongrese. Kvôli kauze S. Manického dokonca USA zaviedli voči Rusku sankcie – dávno pred konfliktom na Ukrajine: http://en.wikipedia.org/wiki/Magnitsky_Act. Hoci vzniká podozrenie, že ich viac motivovala ochrana „investorov“ z Hermitage Capital než osud S. Magnického.
Politici o vražde B. Nemcova
Správanie niektorých politikov a médií v prípade aktuálnej vraždy B. Nemcova veľmi pripomína ich správanie v prípadoch z minulosti. Vyjadrenia, ktoré sa objavujú, sa rôznia: niektoré sú hrubšie, niektoré sofistikovanejšie, ale najmä pri rétorike mnohých západných a prozápadných politikov sa zlý úmysel prekryť nedá.
Príkladom pokusu o zneužitie vraždy B. Nemcova na osočovanie Ruska je vyhlásenie P. Porošenka, ktorý sa pokúsil spojiť vraždu B. Nemcova s konfliktom na Ukrajine. P. Porošenko povedal, že B. Nemcov mal na chystanej protivládnej demonštrácii predniesť nové dôkazy o prítomnosti ruských vojsk na Ukrajine a to mohlo byť príčinou jeho smrti. Nie je jasné, prečo by mal práve B. Nemcov poznať také jedinečné dôkazy o Ukrajine, kvôli ktorým by zašiel Kremeľ tak ďaleko, aby ho nechal zavraždiť. P. Porošenko s tvrdením o motíve vraždy síce ostro vystúpil, údajné dôkazy však nekonkretizoval. Hoci nepochybujem, že ak by nejaké prelomové dôkazy z Ukrajiny existovali, už by ich P. Porošenko prezentoval.
Oveľa sofistikovanejšie sa vyjadril americký prezident B. Obama. Ten vyzval na „rýchle, nestranné a transparentné“ vyšetrenie vraždy. Na prvý pohľad ide o pochopiteľnú a rozumnú požiadavku, avšak ako podtón tejto požiadavky zaznelo, že ruské štátne orgány by nemuseli mať záujem na nestrannom a transparentnom vyšetrení celej udalosti. Aj mienkotvorné médiá z celého vyjadrenia B. Obamu akcentovali najviac práve tú časť o potrebe nestranného a transparentného vyšetrenia vraždy. Daný akcent si nebolo možné nevšimnúť, lebo podobnú požiadavku pri kondolencii v prípade vrážd iných politikov vo svete B. Obama zväčša nevyjadruje.
Ducký, Valko alebo Nemcov?
Celkovo, je veľmi jednoduché naznačovať, že za vraždou B. Nemcova stojí Kremeľ. Takýto prístup by sa dal však aplikovať aj na vraždy v iných krajinách. Na Slovensku už tiež prišlo k niekoľkým vraždám, ktoré by sa dali ľahko zneužiť na politickú kampaň proti SR. Pamätáme si napr. na vraždu bývalého ministra J. Duckého z roku 1999 alebo na vraždu bývalého predsedu federálneho ústavného súdu E. Valka z roku 2010. Tieto vraždy by sa dali veľmi dobre použiť proti vtedajším slovenským vládam, keby o to mali vlastníci médií záujem. Avšak rozohrávať kampaň proti vláde za takéto vraždy ešte pred vyšetrovaním nie je zodpovedné. V podobných prípadoch treba skúmať viacero verzií.
Za vraždou B. Nemcova môžu stáť rôzne skupiny a záujmy a médiá by sa mali serióznejšie zamyslieť, kto mohol byť potenciálnym páchateľom. Jednou z najdôležitejších otázok bude pritom to, kto z vraždy B. Nemcova môže najviac profitovať. Sledujúc kampaň v médiách mám pocit, že Kremeľ to nebude…
