Voľby a modernizácia slovenskej politiky

Úspech Strany zelených vo voľbách do Poslaneckej snemovne ČR skvalitňuje politickú scénu nášho západného suseda. Tento výrok sa na prvý pohľad môže javiť ako prehnaný, najmä ak berieme do úvahy chabých šesť mandátov spomínaného nováčika českej politiky. Význam tohto (v krajinách strednej a východnej Európy dosiaľ bezprecedentného) medzníka je však oveľa širší. Predovšetkým, Strana zelených vrátila ekologickú agendu z roviny lacných a všeobecných reklamných sloganov na stôl tvrdých a konkrétnych politických rokovaní. V našich končinách je dosiaľ zaužívané vnímať environmentálne otázky ako rezortné. Len nepatrná menšina ľudí chápe špecifický, prierezový charakter týchto problémov. Zvykli sme si na to, že „životné prostredie“ rieši príslušné ministerstvo. Navyše, stojí spravidla v ústraní vládnych priorít, lebo politici nemajú signál od voličov, že si nevyhnutné zmeny vyžadujú. Z uvedeného by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že Slovensko Zelených nepotrebuje, presnejšie: nie je po nich spoločenský dopyt. Takto sa to naozaj môže javiť, najmä ak hodnotíme vývoj cez prizmu osudov Strany zelených na Slovensku. Hovoríme o politickom subjekte, ktorého maximálny volebný zisk za celé obdobie jeho existencie bol 3,6 percenta hlasov (1990). Bývalý podpredseda Strany zelených na Slovensku Pavol Fabian však udáva, že v prvých ponovembrových prieskumoch sa jej popularita pohybovala okolo 14 percent, čo bol pravdepodobne strop jej potenciálu. Prečo potom ten obrovský prepad? Kde sú zelení? V prvom rade treba poznamenať, že environmentálne problémy mali pred pätnástimi rokmi iný charakter ako dnes. Vo svetle údajov o výraznom zaostávaní v dĺžke života za západoeurópskymi krajinami boli Zelení vnímaní ako bojovníci za zdravie a životy populácie. Dnes sú skôr pociťovaní ako extrémisti, ktorí chcú ľudí obmedzovať v ich konzumnom blahobyte charakterizovanom rozmachom automobilového priemyslu, horúčkovitým rozširovaním hypermarketov, zaberaním kvalitnej poľnohospodárskej pôdy pre súkromné potreby zbohatlíkov či tlakmi na znižovanie ochrany prírodných území na rozvoj cestovného ruchu. Ochranári o tom vedia svoje. Ak chcú dnes bojovať povedzme proti udeľovaniu ekologických výnimiek pre tepelné elektrárne, nebudú mať proti sebe iba štátnu byrokraciu, ale aj naštvaných miestnych ľudí, ktorí neváhajú zničiť si zvyšok svojej krajiny iba preto, aby túto sezónu ešte neprišli o prácu. Český sociológ Jan Keller na základe doterajších skúseností dokonca skepticky poznamenáva, že demokracia nie je schopná riešiť ekologické problémy, nakoľko radikálnejšie požiadavky uberú akejkoľvek strane polovicu voličov, takže potom nebude mať silu presadiť ani tie umiernenejšie. A keďže iný ako demokratický systém si neželám, v zhode s Janom Kellerom, ale aj Egonom Bondym mi z toho vyplýva, že katastrofa je skôr či neskôr neodvratná. Pravda, cesta Strany zelených na Slovensku má svoje špecifiká. Tou (aspoň pre mňa) najprekvapujúcejšou je fakt, že slovenskí Zelení sa počas celého vývoja až príliš často správali, akoby chceli byť viac pravičiarmi či ľavičiarmi ako environmentalistami. Ich rozkoly a rozchody sa týkali všetkých možných otázok – štátoprávneho usporiadania Československa, postoja k Vladimírovi Mečiarovi, vzťahu k pravicovým reformám atď. – len nie vlastnej agendy. Verejnosť potom vnímala tieto spory tak, že najviac sa v strane často až s malichernou podrobnosťou rozoberajú témy, ktoré nesúvisia s ochranárskou problematikou. Okrem toho, jej predstaviteľom väčšinou chýbalo elementárne politické myslenie, aj v ústavných funkciách sa správali skôr ako ochranári a aktivisti než ako politici a štátnici. Strana nedokázala využiť na presadzovanie svojich priorít ani dramatické okamihy v čase povodní alebo katastrofálneho sucha, keď mali ľudia strach a boli viac než kedykoľvek predtým či potom otvorení environmentálnym argumentom. Je až nepochopiteľné, že kým mimovládne ochranárske skupiny disponujú celým radom taktických a strategických krokov na dosahovanie svojich cieľov, Strana zelených na Slovensku nikdy nevyužívala elementárny politický marketing. Navyše, jej posledné účinkovanie v slovenskom parlamente (1998 – 2002 v rámci SDK) bolo poznačené zarážajúcou nevýraznosťou, ktorá ich prakticky v ničom neodlišovala od vládneho zoskupenia. Nejde len o štiepenie ľavice Napriek tomuto vývoju by prítomnosť zelených poslancov významne pomohla aj slovenskému politickému prostrediu. Zelení všade vo svete menia nielen volebné počty, ale aj kvalitu domácej politiky. Niektorí sociálnodemokratickí autori (ako napríklad Thomas Meyer) považujú vznik environmentálnych politických subjektov za nové štiepenie ľavicového spektra. Spočiatku to tak naozaj mohlo vyzerať, najmä v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď ich označovali len za prechodné protestné hnutia. Lenže minimálne od osemdesiatych rokov sa takéto názory ukazujú byť zjednodušené. Hlavný dôvod zdanlivo nečakaného objavenia sa nového politického aktéra na scéne spočíva v postupnej, ale hlbokej premene hodnôt, ktorá bola už od sedemdesiatych rokov predpovedaná a analyzovaná na základe širokých, vysoko fundovaných empirických vedeckých výskumov. Je pravdou, že svojím sociálnym postavením i kultúrnymi vzorcami predstavujú voliči Zelených tie spoločenské skupiny, z ktorých sa dosiaľ formovalo skôr sociálnodemokratické prostredie. A je pravdou aj to, že medzi environmentálnymi aktivistami bolo od začiatku veľa sociálnych demokratov, ktorí jednak vo vlastnej strane neúspešne naliehali na radikálnu preorientáciu jej politiky na nové otázky a jednak aktívne spolupracovali s ochranárskymi združeniami. Najmä po tom, čo európska liberálna ľavica v čoraz väčšej miere podporovaná finančnými skupinami a korporáciami prestala mať záujem ísť aktívne do environmentálnych tém, doslova ponúkla priestor zeleným stranám. No na tento fenomén sa nedá pozerať len cez prizmu pravo-ľavého spektra. Trochu nás môže miasť skutočnosť, že vo východnej Európe je v rozpore s politologickou logikou rozšírené koketovanie Zelených s pravicovými smermi či nečitateľným stredom. Tento trend je do značnej miery spôsobený historickými okolnosťami – veľká časť ochranárov sa formovala počas bývalého režimu v prostredí disentu. Ako však poznamenáva český publicista a politológ Pavel Pečínka, takéto spojenectvo je očividne účelové a v konečnom dôsledku teoreticky i prakticky nevyhnutne zlyháva. Vládna koalícia českých environmentalistov s pravicovými subjektami im môže zlomiť väzy, a to nielen preto, že ešte pred troma rokmi platilo uznesenie, ktoré zakazovalo spoluprácu Strany zelených s ODS a veľká väčšina voličov inklinuje k relatívne ľavicovému zmýšľaniu. Presadzovanie ekonomických priorít pravice sa totiž skôr či neskôr dostane do nezmieriteľného konfliktu s princípmi udržateľného života. Viacrozmerný charakter súčasnej politiky Vráťme sa však k spôsobu, akým Zelení modernizujú politické prostredie. Environmentalisti sa radi odvolávajú na citát „ani vľavo, ani vpravo, ale vpred“, čím sa hlásia k prekonávaniu pravo-ľavej dichotómie. V skutočnosti ju neprekračujú, ale obohacujú o nový rozmer. Václav Bělohradský pri pokuse o chronologizáciu ideologických smerov označil 18. storočie za storočie osobných práv, 19. storočie za storočie politických práv, 20. storočie za storočie sociálnych práv a 21. storočie za storočie environmentálnych práv. Myslím si však, že skutočnosť nebude až taká romantizujúca. Skôr by sme sa mali naučiť vnímať viacrozmerný charakter súčasnej politiky. Nie je tu iba horizontálna ekonomická os (s protipólmi komunizmus – neoliberalizmus) a vertikálna politická os (s protipólmi fašizmus – anarchizmus), ale aj tretí rozmer pohybujúci sa od materiálneho k postmateriálnemu (environmentálnemu) hodnotovému systému a životnému štýlu. Toto všetko má na charakter súčasnej politiky dramatické dôsledky, ktoré jednotlivé strany dosiaľ zjavne nepochopili a podcenili. Klasické stranícke vnímanie politických otázok, ktoré sa riešili na pozadí súboja dvoch ideologicky silných blokov, sa očividne rúca. Postoje voličov i politikov sa prekrývajú čoraz zriedkavejšie a sú odrazom zložitosti problémov navrstvených v súčasnom svete. Môžete byť ekonomickým socialistom, politickým liberálom a ako odporca legalizácie mäkkých drog a homosexuálnych manželstiev kultúrne konzervatívnym človekom. Môžete zaujímať progresívne sociálnodemokratické postoje v otázkach rovnoprávnosti žien a etnických skupín, no v sociálnej oblasti podporovať neoliberálne reformy. Môžete presadzovať väčšie práva zamestnancov, no v zahraničnej politike byť lojálny k imperiálnym výbojom Spojených štátov. Sme svedkami erózie monolitných straníckych postojov, čo je prirodzeným dôsledkom prehlbujúcej sa demokratizácie, ku ktorej výraznou mierou prispeli práve Zelení. Strategická chyba ochranárov Tento vývoj má však paradoxne práve na Zelených zničujúce filozofické dôsledky. Treba si totiž položiť otázku, či so svojou obrodou straníckeho systému neprišli neskoro, respektíve – či ich vklad do klasického parlamentného systému nie je zároveň jeho negáciou. Egon Bondy mal pred tromi rokmi menší spor s Janom Kellerom týkajúci sa úlohy zelených strán. Bondy tvrdil, že environmentálne hnutie usilujúce sa o premenu vedomia, sa dopustilo strašnej strategickej chyby, keď vyústilo do založenia politickej strany. Podľa neho je predstava, že organizácia je ešte stále moderným spôsobom, ako niečo dosiahnuť, filozoficky mylná. Politická strana je historicky vytvorená forma, ktorá v súčasných podmienkach stráca svoju funkciu. Akonáhle sa totiž objaví s akokoľvek dobrým úmyslom, je automaticky zmanipulovaná. I ten najväčší ľavicový revolucionár po vstupe do parlamentu podľahne jeho mašinérii. Naproti tomu Keller z pozície sociológa byrokracie obhajuje organizáciu ako formu, ktorá sa musí v nových podmienkach kombinovať s prvkami sietí. V tomto bode je však Keller nepresvedčivý. Ilúzie minulosti sa nemôžu stať víziou budúcnosti. Dnes treba rozvinúť všetky formy verejnej angažovanosti, ktoré demokratická spoločnosť ponúka, a to nie sú iba reformované organizácie. Zdá sa, že Zelení vniesli do chápania politiky zmeny, ktorým sami dobre nerozumejú. Socialisti ich pochopiť nemohli, lebo administratíva sociálneho štátu nereaguje na štruktúry autentických potrieb, ale na potreby, ktoré sama vyvoláva. No aj Zelení vo svojich cieľoch nevyhnutne zlyhávajú od chvíle, čo sa pretransformovali na bežný politický subjekt. Vyznačujú sa len sebalimitovaným radikalizmom márne sa snažiacim o zmenu charakteru priestoru medzi štátom a sférou individuálnych životov. To sa im nemôže podariť v čase, keď štáty začínajú vytvárať len ilúziu demokratického fungovania spoločnosti a v plnej miere sa podriaďujú sile nadnárodných korporácií. A tak sa ich nespochybniteľný historický zmysel obmedzuje na nastoľovanie nových tém, ktoré otriasajú klasickým politickým systémom: participatívna demokracia, ekologická daňová reforma, radikálne odlišný prístup k technológiám a práci. Zotrvávať však v doterajšej štruktúre znamená pre Zelených zotrvávať v myslení sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vzhľadom na opísaný charakter politiky sa oveľa zmysluplnejšie ako zelené strany dnes javia občianske koalície. Americký sociológ Immanuel Wallerstein pri uvažovaní o tom, aké spoločenské štruktúry by nám všetkým mohli lepšie vyhovovať a aké stratégie by nás mohli viesť týmto smerom, dospel k presvedčeniu, že jedinou životaschopnou koncepciou je za súčasných podmienok (keď sú utláčaní a marginalizovaní zjavne nepripravení pre potreby globálneho politického zápasu) tzv. dúhová koalícia. Spolupráca progresívnych občianskych skupín pri vytýčení minimálnych spoločných cieľov (ale so zachovaním individuálnych programov a priorít) je dnes plodnejšia ako hľadanie programovej čistoty, ktoré sa skôr či neskôr musí skončiť buď rezignáciou alebo ideologickým sektárstvom. Tejto koncepcii by výrazne pomohla zásadná reforma volebného systému. Pri očakávaných pohyboch na ľavom spektre je možnosť občianskej koalície kardinálnou politickou otázkou, ktorú treba na Slovensku vyriešiť počas nadchádzajúceho volebného obdobia. Autor je vysokoškolský učiteľ