Kým budú vojny, budú aj vojnoví spravodajcovia. Novinári, ktorí sú vystavení doslova smrteľnému nebezpečenstvu. Zväčša dobrovoľne aj vedome. V ich vnútri musí prebývať v symbióze dobrodruh, odvážna osobnosť, možno s istými samovražednými sklonmi alebo exhibicionista s tendenciou vlastnej obete či sklonom k martýrstvu. K čiastočne romantickému pohľadu na toto poslanie prispela trojročná krvavá vojna, ktorá v rokoch 1936 až 1939 decimovala Španielsko. Do bojov republikánov proti frankistom sa zapojili aj tisíce chlapíkov z celého sveta, aby na španielskej pôde bojovali tiež za svoje ideály. Rad cudzincov v tomto boji používal namiesto pušky alebo pištole inú zbraň – pero či písací stroj. Najslávnejšími vojnovými spravodajcami tejto strhujúcej kapitoly moderných dejín sa stali Ernest Hemingway, George Orwell i Antoine Saint-Exupéry. Aj vďaka vlastnej vojnovej skúsenosti sa stali neskôr ich mená vo svetovej literatúre pojmami.
Odvtedy sa však (okrem ľudskej hlúposti) zmenilo všetko. Geopolitika, technológie, metódy i ciele zabíjania, spôsoby vedenia vojen aj metódy informovania. Vojnoví spravodajcovia musia v bojových podmienkach spĺňať náročné požiadavky, disponovať potrebnými predpokladmi odolnosti, pohotovosti a musia byť schopní (aj ochotní) dodržiavať určité pravidlá. V žiadnom prípade nie je dovolené publikovať neoverené alebo nepotvrdené informácie. A hoci ich pri ukazovaní a komentovaní vojnových hrôz neustále bolí duša i telo, mali by si zachovať chladnú hlavu, rozvahu a odstup, aby nikdy neskĺzli ku klamstvu, šíreniu dezinformácii alebo k vojnovej propagande tej strany konfliktu, v ktorej zákopoch či bunkroch sa zdržujú.
PRESS chráni len obmedzene
Každý vojnový reportér si musí byť vedomý, že počas bojov má právo len na rovnakú ochranu ako civilista. V ohnisku bojovej akcie alebo v prestrelke medzi znepriatelenými stranami ozbrojeného konfliktu môže byť zadržaný, vyšetrovaný, aj uväznený. Istou výhodou vojnového spravodajca môže byť len možnosť zisku štatútu „vojnového zajatca“.
Je prekvapivé, že v dnešnej dobe medzi vojnovými reportérmi nechýbajú ženy. Rozdiely sa prirodzene stierajú aj samotnou dobou, keď „pudingová generácia“ chlapcov či mužov (?) po páde železnej opony už nezažila základnú prezenčnú vojenskú službu a naopak, rozpínavosťou globalizácie sa posilnil feminizmus. Nehovorím to očami mizogýna, lebo ním nie som. Naopak, plne si uvedomujem a oceňujem u žien cieľavedomosť, odhodlanie, statočnosť a v dnešnej dobe často i väčšiu odvahu riešiť v akomsi zúfalstve problémy aj konflikty. Na rozdiel od dúhových manekýnov z „mama hotelov“… Ak by som mal hodnotiť profesionalitu a nasadenie novodobých vojnových spravodajcov od 24.februára 2022 (po vypuknutí vojny na Ukrajine), môjmu rebríčku by dominovala Darja Stomatová – reportérka českej televíznej stanice CNN Prima News – monitorujúca so svojim kameramanom Jánom Schürgerom ničenie a zabíjanie v ostreľovanom Charkove. Svoju prácu robili neprestajne on-line aj v situácii, keď sa dostali pod priamu paľbu ruských vojakov. Jej kolegovia zo CNN Patrik Kaizr a Pavel Štrunc zažili tiež krušné chvíle, keď sa neďaleko Kyjeva stali terčom dezinformačnej kampane na sociálnych sieťach. Ako podozrivých zo špionáže pre Rusko ich zadržali a pod namierenými samopalmi vyšetrovali ozbrojení ukrajinskí policajti. Z množstva informačných výstupov z diania na Ukrajine vari najviac celý svet prekvapil redaktor tlačovej agentúry Associated Press (AP), štyridsiatnik Philip Crowther, ktorý poskytol v zostrihoch dianie v ukrajinskej metropole až v šiestich jazykoch! Na sociálnej sieti Twitter si jeho vstupy v angličtine, španielčine, nemčine, portugalčine, francúzštine a luxemburčine pozrelo následne viac ako osem miliónov ľudí. Nechcem menovať všetkých vojnových reportérov, ktorí sa ako včely na jar vyrojili najmä zo všetkých súkromných televízií a rádií na územie Ukrajiny. Ani len tých slovenských a českých, ktorých „prístup“ k situácii som videl. Nepodarilo sa mi zistiť, koľko je na vojnou ničenej Ukrajine momentálne akreditovaných žurnalistov. Bude ich veľa…, vychádzajúc z toho, že počas konfliktu pred odtrhnutím Krymu v roku 2014 bolo v lokalitách ozbrojených konfliktov akreditovaných 1 816 zahraničných novinárov.
Novinárska čierna kronika
Okrem stoviek zabitých vojakov na oboch stranách a civilných obetí si konflikt na Ukrajine vyberá aj prvé obete z radov žurnalistov. Svetové médiá obletela správa, že ruské jednotky sa nezdráhali napadnúť ani vozidlo novinárov, presúvajúce sa po vojnovej oblasti pri obci Horenka kúsok od letiska Hostomel pri Kyjeve. Na mieste zahynul kameraman britskej televízie Fox News Pierre Zakrzewski, jeho kolega – reportér Benjamin Hall, otec troch detí – mal šťastie a po zraneniach od šrapnelov bojoval o holý život. Vraj sa z toho dostane… Ukrajinské politické zdroje pridali zvesť, že pri tomto útoku prišla o život tiež ukrajinská 24-ročná novinárka Oleksandra Kuvšynová, ktorá ich sprevádzala. Ukrajinský frontový reportér Viktor Dudar zahynul počas bojov pri Mykolajeve na juhu Ukrajiny. Kameraman Jevhen Sakun sa stal obeťou rakety pri ostreľovaní Kyjeva. K ďalším obetiam je treba prirátať tiež ďalších dvoch zahraničných reportérov. Podľa správ z bojísk, neďaleko Kyjeva v šesťdesiattisícovom meste Irpiň zahynul americký dokumentarista a fotograf Brent Renaud, jeho kolega Juan Arredondo utrpel zranenie. Ukrajinské úrady informujú o počte ďalších 30-tich zranených novinároch. Neprekvapuje, veď na obrazovke sme videli presné zásahy úmyselne ničiace aj infraštruktúru televízneho vysielania. Terčom útokov sa stali televízne veže v Kyjeve, no aj v západoukrajinských mestách Luck či Rovno. Treba poznamenať, že zabíjanie novinárov a streľba na nich (aj na vozidlá označené PRESS) sú hrubým porušením haagskej i ženevskej konvencie, no aj pravidiel vojny, ktoré by novinárom mali poskytovať určité záruky bezpečnosti. Kvôli vyváženosti a aj pre logiku vojnových hrôz hľadám, čo mi sily stačia, vidlami prehadzujem dostupné internetové zdroje, no nikde „za toho pána“ nenachádzam overený počet zastrelených ruských žurnalistov. Aj to o niečom svedčí, nie?!
Sledujem viac verejnoprávnych
… a ich nasadenie, pôsobenie, počínanie a metódy podávania informácií sú viac v mojom zornom poli. Tých českých viac ako slovenských, keďže televízia na Kavčích horách informuje neporovnateľne širšie, objektívnejšie a vyváženejšie, ako v mojich očiach rukojemníci liberálnych agentúr a inštitútov z Mlynskej doliny. Rád by som ocenil pružnosť, s akou generálny riaditeľ Jaroslav Rezník a členovia manažmentu prehodili vysielanie spomienkovej, archívnej Trojky na aktuálny spravodajský kanál :24, no tým musím hneď aj skončiť. Vylúhovaný a nepripravený personálny stav, jeho mentálna nedostatočnosť a otrocká naviazanosť na jediný koordinačný zdroj vojenskej propagandy sú aj pri snahe neskúsených regionálnych redaktorov a narýchlo regrutovaných posíl skôr len komickým obrazom kontinuálneho spravodajského kanála. Tak v porovnaní s TA3, ako aj s ČT24.
Vráťme sa však k frontovým reportérom. Napríklad redaktor Českého rozhlasu Martin Dorazín stíhal pôsobiť nielen pre svoje domovské médium v Prahe, no spolupracoval od začiatku aj s televíznym spravodajstvom v bratislavskej Mlynskej doline. Každý večer vstupoval a vstupuje zo zničeného juhoukrajinského Mariupoľa do vysielania večerných Správ RTVS z hotelového alebo iného interiéru prostredníctvom svojho notebooku cez Skype. Vždy má nielen aktuálne informácie, no tiež potrebný situačný prehľad z regiónu. A dostatok rozvahy a serióznosti fundovane posúvať správy do našich vykúrených obývačiek. Televízia sídliaca na pražských Kavčích horách nasadila ale viacero vojnových korešpondentov. Zostavu posilnil aj 35-ročný vojnový spravodajca ČT Michal Kubal, ktorého diváci videli v minulosti pri priamych prenosoch z Kosova, Bosny, Afganistanu či z Bagdadu. V roli veterána (po starom „mazáka“) si samozrejme nenechal ujsť svoj „Meisterstück“. Počas rozporuplnej a nebezpečnej cesty troch európskych premiérov do obkľúčeného Kyjeva sa mu podarilo pre ČT získať exkluzívny (aj keď len „salónny“) rozhovor s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským. Jeho mladší kolega Andreas Papadopulos sa musel obracať, potiť a často otáčať či hrbiť pod troskami po výbuchoch v teréne oveľa viac, keďže dokumentoval odsun civilného obyvateľstva počas ostreľovania ukrajinského hlavného mesta.
RTVS v tejto snahe úplne vyhorela
… rovnako so svojím heslom: „Objektivita v každej sekunde“. Naša verejnoprávna z Moskvy (hneď po vypuknutí vojnového konfliktu) stiahla svojho „čerstvo“ vyslaného korešpondenta Mateja Šulca a vyhnala ho prestrašeného na Ukrajinu. Pôsobilo to, akoby dostal trest za to, že sa snažil ešte pár hodín predtým presvedčiť slovenských koncesionárov, že Rusko (ani Putin osobne) vojnovú operáciu nepripravuje… Oblečením, vzhľadom aj dogmatickou bezpečnou vzdialenosťou od dopadu striel a všetkého, čo sa mohlo zvrtnúť do nebezpečnej situácie, pripomínal skôr hotelového detektíva Orieška… Mal síce na hlave nadmernú prilbu aj nepriestrelnú vestu s nápisom PRESS, no nikdy mu doteraz na ne nesadol ani len zvírený prach presúvajúcej sa vojenskej kolóny, nieto ešte zákopová špina či pleseň z bunkra, blato odfrknuté spod pásov tankov a už vôbec nie šrapnely po výbuchu niektorého z množstva civilných objektov mestskej infraštruktúry. To už presvedčivejšie na mňa pôsobí Juraj Mravec ml., ktorého RTVS vyslala do vojnovej zóny ako ďalšieho, ktorý má zachraňovať česť inštitúcie. Od svojho otca z Reportérov STV pochytil mladší Mravec veľa a očividne sa chopil možnosti pohybovať sa blízko línie ostrých raketových úderov či ostreľovania. Márne som prepínal a prepínam, no nikde som medzi vojnovými reportérmi v teréne ani len na sekundu nezazrel moderátorku, ktorá sa titulom svojej relácie „Silná zostava“ kasala (či priamo núkala?) do tejto výsadnej profesie…
Osobne si ale aj tak myslím, že najväčší vplyv i možnosť priamo ovplyvňovať vojnové dianie majú dnes iní bojovníci. Tí, čo nenosia prilby ani nepriestrelné vesty, nemajú automatické pušky, nejazdia v tankoch. Napriek tomu hrajú vo vojne na Ukrajine mimoriadne dôležitú úlohu. Digitálni snajperi, míneri či kyberpartizáni alebo inak: hackeri. Lebo v kybernetickom priestore sa vedie aj kybervojna. Jej frontovú líniu, muníciu, terče ani obete ale nevidieť. Alebo ak, tak len jednostranným hrkútaním takej Veroniky Čokinovej s vyslancami pochybných subjektov a inštitútov, ktorí dookola opakujú naučené frázy a dogmy len o ruskej propagande a Putinových dezinformáciách (RTVS, Správy a komentáre 22.3.2022). No na tie americké sa neodvážila opýtať ani len jeden jediný raz. Asi preto, že taká propaganda – podľa našich verejnoprávnych médií – asi neexistuje.
Samozrejme v infovojne majú svoje špecifické miesto a poslanie dnešní vojnoví reportéri. Žiaľ, niektorí rýchlo zabúdajú na nemennú zásadu neuchyľovať sa ku lži, nepoužívať v reportážach falošné zábery z iného miesta, nedať sa ovplyvniť účelovou vojnovou propagandou. Tak či tak, najradšej by som už od nich chcel sledovať len reportáže a komentáre z mierových diplomatických rokovaní lídrov – po ukončení vojnového šialenstva.
Žiaľ, teraz to však podľa TA3 (Tak takto? 23.3.2022) smeruje všetko iba k dvom možnostiam: k horúcemu jadrovému konfliktu alebo k studenej vojne.
Úvodná ilustrácia: Wikimedia.org / Mstyslav Chernov/Unframe/http://www.unframe.com/ (detail)
