Vojna o Slovensko

Zápas o republiku sa na Slovensku začal paradoxne až po 30. októbri 1918. Česi sa vehementne hlásili k samostatnému československému štátu oveľa dlhšie ako Slováci. Navyše treba zdôrazniť, že Maďari neprišli o Slovensko v dôsledku sprisahania veľmocí (tento komplex pretrváva u našich južných susedov dodnes), ale len a len vinou vlastnej politiky, predovšetkým v prvých mesiacoch roku 1918. Keď Woodrow Wilson vystúpil 8. januára 1918 v Kongrese USA so slávnym prejavom, v ktorom formuloval princíp sebaurčenia národov, v desiatom bode sa vyslovil za zabezpečenie autonómie pre národy Rakúsko-Uhorska, ktoré sa rozhodol chrániť. Nehovoril o rozbití monarchie. Maďarská politická reprezentácia nebola schopná vyjadriť sa k požiadavkám amerického prezidenta skôr ako v októbri (na žiadosť vodcu opozície Mihálya Károlyiho). To už však bolo neskoro. Prezident Wilson stratil trpezlivosť a (aj pod vplyvom Washingtonskej deklarácie z 18. októbra 1918, ktorú mu oficiálne odovzdal Masaryk) zmenil desiaty bod: podkladom mieru už nemôže byť len autonómia rakúsko-uhorských národov, ale ich úplné odlúčenie od monarchie a organizovanie vo vlastných štátoch. Navyše Francúzsko ako vôbec prvý štát na svete už 15. októbra uznalo Československo ako „mocensko-politický útvar“. Hneď po ňom nasledovali Spojené štáty americké, Veľká Británia, Srbsko, Taliansko, Belgicko, Grécko. Osud Uhorska bol spečatený, Maďari však stále nechápali situáciu. Keď sa 16. októbra cisár Karol I. v poslednej chvíli pokúsil zachrániť monarchiu a vyhlásil zavedenie federatívneho systému, po proteste a hrozbách uhorského premiéra Sándora Wekerleho vyčlenil z tohto plánu Slovensko. Maďari odmietali opustiť toto územie dobrovoľne a v tej chvíli ešte nikto netušil, že boj oň bude trvať celých osem mesiacov. Zmätok, anarchia, rabovačky V tých dňoch vládol na Slovensku úplný zmätok a anarchia. Informačne dezorientovaní ľudia útočili jeden na druhého (Slováci na Maďarov, Maďari na Slovákov a všetci na Nemcov a Židov), rabovali, plienili (najviac na Orave a na Kysuciach, kde bola najväčšia bieda), padali prví mŕtvi. Napríklad v Novom Meste nad Váhom sa 4. novembra zopár maďarských študentov opevnilo na poschodí jednej kaviarne a z nej ostreľovali ľud zhromaždený na námestí. Ľudia sa dali na útek smerom k stanici, kde na nich spustil paľbu pancierový vlak. Stopy tejto masakry sa Maďari neskôr pokúšali zahladiť. V Myjave zasa deň predtým vyhnali Slováci z mesta Židov a prikázali im, aby sa viac nevracali. Rozzúrení Maďari organizovali trestné expedície. Neďaleko Trenčína bezdôvodne obesili päť podgurážených mladíkov. Mnohé výtržnosti spôsobovali vojaci vracajúci sa z frontu. V Prievidzi začali streľbu na námestí a vyrabovali obchody. Ľudia potom odnášali, čo im prišlo pod ruku. Slovensko stálo na pokraji občianskej vojny. Paradoxné je, že ešte 15. novembra považoval československý parlament tieto výtržnosti za „vôľu slovenského ľudu odstrániť maďarské jarmo“, ktorá sa prejavila „aj v elementárnych, násilných činoch“. Už 10. decembra si však Národné zhromaždenie v Prahe uvedomilo vážnosť situácie a v prijatom Ohlase k občanom Československej republiky na Slovensku vyzvalo Slovákov, aby „zachovávali vzorný pokoj a poriadok, aby neoklebetili slovenský ľud pred celým svetom ako národ nevzdelaný a nedisciplinovaný“. V tejto situácii vymenovali 4. novembra 1918 Vavra Šrobára za predsedu dočasnej slovenskej vlády. Mala len štyroch členov. Okrem Šrobára ešte Ivana Dérera, ministra pre záležitosti vojska a četníctva, Antona Štefánka pre školstvo a Pavla Blaha pre (viac na str. 13) zásobovanie a organizovanie národných rád. Šrobárove právomoci sa rovnali postaveniu diktátora, v každom prípade to bola prvá slovenská vláda v dejinách. V ten istý deň prekročil Šrobár so svojimi ministrami v sprievode vojenského oddielu o sile 90 mužov česko-slovenské hranice. Usadili sa v Skalici, odkiaľ vyzvali slovenský národ, aby zakladal po celej krajine miestne národné rady. V priebehu nasledujúceho mesiaca ich vznikli stovky, najmä na vidieku. Útoky zo všetkých strán Maďarsko, kde medzitým nastúpila k moci nová vláda na čele s Mihályom Károlyim, sa však Slovenska nemienilo vzdať bez boja. Už 31. októbra 1918 podpísal maďarský premiér vyhlásenie, v ktorom sa píše, že jeho vláda nedovolí obsadenie Slovenska a bude brániť jednotu Uhorska použitím všetkých ozbrojených síl. A to napriek tomu, že deň predtým poslal pozdravný telegram novozaloženej Slovenskej národnej rade, v ktorom ju ubezpečuje, že uznáva právo Slovákov na sebaurčenie. Prvý rozkaz znel: zabrániť československým vojakom, ktorí sa vracajú z frontu domov vstup na územie Slovenska. Bolo to faktické vyhlásenie vojny. V Komárne prepadla maďarská domobrana československý vojenský transport. Pri útoku zabila 37 mužov. Iniciatívy sa však chopili aj samozvaní odporcovia nového štátu. Maďarská rada v Bratislave vyslala do oblasti Stupavy päťdesiat chlapcov alebo skôr detí vo veku 12 – 14 rokov vyzbrojených granátmi. Výsledok: štyridsať mŕtvych a desiatky zranených. Jedenásteho novembra vyhlásilo Maďarsko mobilizáciu. Medzitým, 6. novembra, napadli Slovensko od severu Poliaci. Obsadili časť Oravy, prenikli na Spiš a rozdávaním petroleja a soli (ktorého tu bol veľký nedostatok) sa pokúšali nakloniť obyvateľstvo na svoju stranu v snahe pričleniť toto územie k Poľsku. Naše územie však nebolo ohrozené iba útokmi zvonku. Už 4. novembra 1918 založil Viktor Dvortsák v Prešove Východoslovenskú národnú radu. Pokúsil sa rozdeliť Slovensko a tvrdil, že východní Slováci vždy cítili národnostne odlišne ako západní. Keď však 24. novembra zvolal ľudové zhromaždenie, dočkal sa veľkej blamáže, keďže namiesto verejnej podpory dav začal skandovať heslá ako „Sláva Slovensku!“ alebo „Preč s Uhorskom!“ či „Nechceme ísť s Maďarmi!“ Dvortsák sa však nevzdal a 4. decembra spolu s Karolom Bulissom vyhlásil v Košiciach samostatnú Slovenskú republiku. Funkciu prezidenta navrhol predsedovi Slovenskej národnej rady Matúšovi Dulovi, a keď to ten odmietol, oslovil Milana Hodžu. Ani tu však nepochodil, Hodža sa od akcie verejne dištancoval. Medzitým prebiehali intenzívne boje so striedavým úspechom. Napríklad 7. novembra obsadili československé jednotky Trnavu, ale už o šesť dní neskôr ju za pomoci pancierového vlaku dobyli Maďari. Podobne museli naši vojaci ustúpiť maďarskej presile zo získanej Žiliny a Vrútok až na Moravu. Prvý pokus o obsadenie Slovenska po desiatich dňoch stroskotal. Šrobár žiadal z Prahy posily, ale dorazili až 16. novembra. Maďarskí vojaci zatiaľ terorizovali miestne obyvateľstvo. V Trnave úplne bezdôvodne obesili dvanásť českých četníkov. V Turzovke pri Čadci zavraždili 70 miestnych občanov. V Hriňovej a v Detvianskej Hute strieľali ako na zajace na ženy a deti vystrašene utekajúce cez pole. Slovenská národná rada i československá vláda v Prahe zaslali do Budapešti ostré protesty. Bezvýsledne. Nová ofenzíva Nový útok sa začal 24. novembra. Velenie prebral plukovník František Schöbl. Po víťazstve v Senici (tamojšie urputné boje sú považované za najkrvavejšie pri obsadzovaní Slovenska) začali československé jednotky postupovať na Trnavu a získali ju späť. O pár dní dobyli aj Piešťany a začiatkom decembra postupne Žilinu, z druhej strany Modru, Pezinok, Sereď, Galantu a Nitru. Nikde to nešlo bez boja. Slovenská národná rada zároveň varovala domáce obyvateľstvo, že ktokoľvek poslúchne rozkaz Budapešti na mobilizáciu, dopúšťa sa vlastizrady. Konečne sa objavili prvé viditeľnejšie úspechy. Skomplikovala sa však situáciu na severe, kde Poliaci dobyli Spišskú Belú. Útočníci sa stiahli až v polovici januára 1919 po protestoch československej diplomacie. V prvej polovici decembra dorazil Vavro Šrobár do Žiliny a zriadil tam svoje nové dočasné sídlo. Situáciu vykresľuje skutočnosť, že na stanici ho nikto nečakal a do hotela musel kráčať aj s batožinou pešo. Podstatné však je, že 15. decembra sa začala tretia etapa intenzívneho oslobodzovania Slovenska od Žiliny až po Košice. Veliteľom československých vojsk na Slovensku sa 28. decembra stal taliansky generál Luigi Piccione. Talianom vďačíme za veľa. Predovšetkým oni financovali vojenské obsadzovanie Slovenska, posielali sem plne vyzbrojené légie (25 000 mužov), výzbroj i potraviny. Od polovice decembra prichádzalo denne päť vlakov. Do konca roka bol oslobodený Zvolen i Banská Bystrica a 30. decembra sa začala bitka o Bratislavu. Pre strategický význam malo o toto mesto záujem nielen Maďarsko, ale aj Rakúsko. V jeho pomenovaní vládol v tom čase veľký chaos. Oficiálny názov bol Pozsony, nemecký Pressburg a slovenský Prešporok sa len trpeli. Krátko po vyhlásení republiky sa uvažovalo o pomenovaní Wilsonovo mesto. Názov vznikol ako pôvodne posmešný a v tvare Wilsonstadt sa objavil 24. októbra v Pressburger Zeitung. Ale už v decembri sa toto pomenovanie prezentovalo bez akejkoľvek irónie. Väčšina Slovákov však nesúhlasila a dávala prednosť štúrovskému termínu Bratislav. Vavro Šrobár potom v marci 1919 oficiálne upravil pomenovanie na dnešný názov – Bratislava. Ťažké boje zodpovedali významu mesta a trvali takmer štyri dni – Bratislava bola dobytá 2. januára 1919. Nedocenení hrdinovia Boje však neutíchali, navyše sa množili sabotáže a maďarská opozícia organizovala štrajky, ktoré postupne prepukali v Bratislave, Komárne, Zvolene, Leviciach, Lučenci, Košiciach, v Prešove a napokon aj vo Vrútkach. Chýbali ľudia do administratívy. Podľa oficiálnej uhorskej štatistiky mali vtedy Slováci len 526 (!) národne uvedomených príslušníkov inteligencie, čo nestačilo ani na správu stotisícového mesta, nieto štátu. Maďarskí úradníci buď utiekli, alebo sa schovávali a vyčkávali, čo bude. Ako napísal Vavro Šrobár vo svojich pamätiach, „bolo nás tak málo, že sme sa takmer všetci osobne poznali, poznali sme i adresy, i osobné a rodinné pomery“. Navyše muselo československé vojsko na východnom Slovensku zastaviť ešte postup boľševikov a zviesť tuhé boje, predovšetkým o Lučenec. Maďarsko kapitulovalo až 24. júna 1919 (boje boli zastavené o piatej hodine ráno). Bilancia tejto vojny je veľavravná. Za slobodu Slovenska zaplatilo životom 864 vojakov. Osemstošesťdesiatštyri statočných mužov, ktorí dodnes nikde nemajú ani len pamätnú tabuľu. Ako je to možné? Väčšina z nich boli Česi, Taliani, Francúzi, dobrovoľníci, ktorí zareagovali na výzvu „chrániť a zachrániť Slovensko“. Slovákom sa akosi bojovať nechcelo. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že u nás toľkokrát ironizovaný prívlastok Masaryka prezident-osloboditeľ je z tohto uhla pohľadu namieste. Zahraniční vojaci prispeli k oslobodeniu Slovenska výraznou mierou. Dokážeme si tieto obete niekedy uctiť? Jednou z hlavných príčin predlžovania vojny na Slovensku bola neschopnosť Najvyššej rady (výkonný orgán mocností na mierových rokovaniach v Paríži) stanoviť demarkačnú čiaru, za ktorú sa mali stiahnuť maďarské vojská. Šéf československej diplomacie Edvard Beneš sa už od novembra 1918 bezúspešne domáhal, aby Najvyššia rada určila naše južné hranice. Veľmoci však v tom čase riešili iné, z pohľadu ich záujmov dôležitejšie problémy. Provizórne hranice na Blízkom východe, no najmä v okolí ropných polí pri Baku. Navyše práve tak netrpezlivo ako Československo, čakalo na rozhodnutie v otázke hraníc Rumunsko a Juhoslávia. Smutné je, že o našej južnej hranici sme dlho nemali jasné predstavy ani my sami. Ako-tak zrozumiteľná bola historická, severná hranica, ale južná, strategická, sa musela len vytvárať. Prvú predstavu formuloval Masaryk ešte roku 1916 v návrhu, ktorý poslal českým a slovenským krajanom v USA. Zaujímavosťou tejto mapy je, že v nej okrem známej československej siluety figuruje aj územie navyše – široký pruh od Žitného ostrova na juh k Záhrebu (po rieku Drávu) mal zabezpečiť koridor k hraniciam budúcej Juhoslávie. Budúcemu československému prezidentovi záležalo na tom, aby sa nový štát svojou polohou opieral o slovanské prostredie. Tento strategicky vynikajúci plán pri konečnom rokovaní o hraničných otázkach napokon stroskotal na odpore Talianska. A tak sa vyjednávania začali odznova. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)