V týchto dňoch niekto „zaktivizoval“ média v problematike bývalého vojenského výcvikového priestoru Javorina. Na rozhlasovej stanici i v televíznom kanáli RTVS sa začali „pretriasať“ „krivdy“, ktoré sa stali občanom bývalých obcí, kde bol v roku 1952 zriadený výcvikový priestor Javorina pre potreby Československej armády.
Zriadenie výcvikového priestoru je podávané jednostranne ako „krivda“ voči občanom obcí a vlastníkom pôdy v danom priestore. Tvrdá kritika bola podaná asi takou formou, že vojaci (armáda) prišli, zabrali pôdu, zničili dediny, z ktorých vyhnali ich občanov a vybudovali tam sklady, výcvikové zariadenia a iné vojenské objekty.
Podanie pokračuje vplyvom na „city a spravodlivosť“ občanov zdôrazňovaním, že po zrušení výcvikového priestoru, od ktorého uplynulo už 13 rokov, dodnes nikto nevrátil pôdu a pozemky pôvodným majiteľom. Bolo ukázané i popisované, ako sa potomkovia pôvodných obyvateľov nostalgicky schádzajú na mieste bývalých dedín, okolo symbolického kostolíka a hovoria o nespravodlivosti minulej doby. Niektorí z „dedičov“ vyjadrujú „spravodlivú rozhorčenosť“ nad tým, že ani dnes tu „nie je právny štát“, lebo nikto ich pozemkové a dedičské práva nerieši…
Takéto „informovanie“ nie je možné nazvať inak ako manipulácia. Ani náznak, ani dve vety o tom, prečo bolo potrebné na začiatku päťdesiatych rokov, len sedem rokov po skončení druhej svetovej vojny, zriaďovať výcvikové priestory pre armádu. Ani „pomlčka“ o tom, že zriadenie takéhoto priestoru musel schváliť nejaký orgán štátnej moci v súlade s platnými zákonmi. Ani „čiaročka“ o potrebe zabezpečenia obrany štátu a naplňovaní nejakej vojenskej doktríny. Akoby „bezohľadní“ vojaci riešili túto úlohu tým najprimitívnejším hrubým spôsobom, na cudzom nepriateľskom teritóriu, s cudzími obyvateľmi.
Ani zmienka nepadla o tom, či „vtedy“ dotknutí občania uvádzaných obci nedostali náhradu za svoje opustené domčeky a odovzdané polia a lesy. Či nedostali náhradné bývanie alebo finančné prostriedky na získanie takého bývania. Či nedostali náhradu za svoje ohodnotené pozemky, ako bolo riešené ich „vysťahovanie“, ako boli riešené ich majetkové pomery.
Ťažko je možné bez toho objektívne posúdiť, aká nespravodlivosť bola na nich „spáchaná“.
Už nehovoriac o tom, aby sa aspoň zjednodušene načrtlo, ako sa riešilo zriaďovanie podobných vojenských výcvikových priestorov napríklad v USA, vo Francúzsku, v Nemecku či iných štátoch, ktoré si myslíme, že sú „demokratickejšie a spravodlivejšie“.
Niektorí redaktori médií na Slovensku sa radi oháňajú potrebou demokracie, voľnosti, slobody zverejňovania svojich príspevkov. Rozhorčujú sa pri ich sebamenšej kritike alebo pri snahách nejako regulovať objektivitu a pravdivosť zverejňovaných príspevkov. Na druhej strane však vo veľmi mnohých prípadoch prispievajú k manipulácii s verejnou mienkou, zavádzajú, informujú neúplne, jednostranne, alebo jednoducho klamú.
(Autor je podpredseda KSS)
